znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 328/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Františka   Ekeho,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. L.   A.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   základných   práv zaručených čl. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndob 32/04 z 27. apríla 2004 a porušenie čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a vládou Slovenskej republiky, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť Františka Ekeho   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2004 doručená sťažnosť Františka Ekeho, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. A., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ndob 32/04 z 27. apríla 2004 a porušenie čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   a vládou Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   v konaní   pred   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   vedenom   pod   sp.   zn.   30   Cb   4/02   vzniesol   námietku   zaujatosti   sudcov Slovenskej republiky. Táto námietka bola založená na skutočnosti, že podľa jeho tvrdenia nemecký   veľvyslanec   mal   žiadať   zabezpečenie   právnej   istoty   pre   svojho   investora priebežným postupom trestných konaní proti osobám uplatňujúcim si v civilných sporoch svoje nároky proti Slovenským telekomunikáciám, a. s. (ďalej len „telekomunikácie“). Táto   žiadosť   mala   byť   odstúpená   na   ďalšie   konanie   ministerstvu   spravodlivosti. Telekomunikácie mali vypracovať spolu s Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií“)   tajný materiál   pre   vládu   sp.   zn.   1412/M-2001.   Tento   materiál   obsahoval   požiadavku telekomunikácií   v súvislosti   so   súdnymi   spormi.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   obsahom krokov   štátnych   orgánov   bolo   ovplyvniť   konanie   v prospech   telekomunikácií.   Citované dokumenty boli zaistené v spise krajského súdu sp. zn. 5 K 179/99, ktorý sa týkal návrhu na konkurz telekomunikácií, čím považuje za preukázané, že minimálne sudcovia krajského súdu boli nelegálnym spôsobom ovplyvňovaní.

Telekomunikácie sa mali listom z 5. júna 2001 obrátiť na ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií za účelom konečného riešenia ohrozujúcich súdnych konaní.

Sťažovateľ   uplatnil   námietku   zaujatosti,   ktorú   riešil   najvyšší   súd   pod   sp.   zn. 1 Ndob 32/04.

Sťažovateľ sa domnieva, že ústavný súd môže samostatne rozhodnúť o absolútnom vylúčení JUDr. F. a jej senátu z rozhodovania v napadnutej veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľ podaním doručeným 30. septembra 2004 sťažnosť doplnil, pričom uviedol, že v jeho veci sa vedie spor na krajskom súde medzi ním a spoločnosťou Slovak Telecom, a. s., pod sp. zn. 30 Cb 4/02. V tomto spore namietal aj zaujatosť sudcov krajského súdu, ale v konaní vedenom pod sp. zn. Ndob 481/2003 bola 21. októbra 2003 jeho sťažnosť zamietnutá.

Sťažovateľ uvádza, že   namieta   konkrétne jedno uznesenie   týkajúce sa   zaujatosti, a nie súdne konanie ako také, a to z dôvodu, že ho vydal senát, ktorého úkony v jeho veci boli ústavným súdom označené v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 11/96 ako rozporné s ústavou, resp. boli nimi porušené ústavné práva účastníkov konania.

Namieta nelegálne úkony predsedu vlády a ministerstva spravodlivosti, čo vyplýva zo spisu ministerstva spravodlivosti sp. zn. 7373/01, ktorý obsahuje požiadavku veľvyslanca Spolkovej republiky Nemecko a nadväznú požiadavku poradcu predsedu vlády na návrh riešenia.   Uvádza,   že   na   základe   tohto   materiálu   mala   riaditeľka   odboru   ministerstva spravodlivosti vykonať kroky, ktoré sú mu neznáme.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   neznámy   okruh   sudcov   Slovenskej   republiky   bol   a je ovplyvnený požiadavkami formulovanými vo sfalšovanom uznesení vlády a nadväznými požiadavkami formulovanými vedením ministerstva spravodlivosti, resp. predsedu vlády.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, že:Najvyšší súd porušil čl. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.Ministerstvo spravodlivosti a vláda porušili čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndob 32/04 z 27. apríla 2004 sa zrušuje.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Skúmal pritom, či spĺňa všeobecné a osobitné zákonné náležitosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   na   ústavnom   súde   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd nevylúčením   všetkých   sudcov   v Slovenskej   republike   na   základe   námietky   zaujatosti rozhodnutím sp. zn. 1 Ndob 32/04 z 27. apríla 2004 porušil jeho základné práva zaručené čl. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a ministerstvo spravodlivosti spolu s vládou bližšie nedefinovaným konaním porušili čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Ndob   32/04   z 27.   apríla   2004   zastavil   konanie „o určenie,   že   žalovaný (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ) je   zmenečne zaviazanou osobou, o návrhu žalovaného na vylúčenie sudcov“. Najvyšší súd v rozhodnutí konštatuje, že sťažovateľ námietku už vzniesol a o tejto najvyšší súd už rozhodol v konaní uznesením sp. zn. Ndob 481/2003 z 21. marca 2003 tak, že napadnutých sudcov nevylúčil.

Podľa § 15a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol.

Keďže   sudcovia   tohto   súdu   nie   sú   vylúčení   z pojednávania   a rozhodovania v predmetnej veci, najvyšší súd konanie o vznesenej námietke zaujatosti zastavil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či konaním pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02).

Sťažovateľ sa dožaduje, aby ústavný súd podrobil kritike uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndob 32/04 z 27. apríla 2004, ktorému prisudzuje porušenie svojich základných práv a slobôd. Toto rozhodnutie však je len procesným rozhodnutím, ktorému § 15a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku bráni rozvinúť právne úvahy, či zo strany sudcov je dôvod na ich vylúčenie.

Podľa   ustanovenia   §   15a   ods.   4 Občianskeho   súdneho   poriadku   na   opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol.

Toto   ustanovenie   Občianskeho súdneho poriadku   bránilo preskúmavaniu tvrdenia sťažovateľa   o tom,   či   sudcovia   ním   označení   sú   zaujatí.   Je   nepredstaviteľné   žiadať vylúčenie   všetkých   sudcov   v Slovenskej   republike   bez   bližšieho   zdôvodnenia,   čo   by znamenalo zmarenie rozhodnutia vo veci predpokladaného čl. 142 ústavy.

Sťažovateľ   neuviedol   ani   príčinnú   súvislosť   medzi   predmetným   rozhodnutím najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Ndob   32/04   z 27.   apríla   2004   a ním   namietanými   a bližšie nešpecifikovanými postupmi ministerstva spravodlivosti a vlády.

Pri skúmaní, či je sťažnosť sťažovateľa opodstatnená, ústavný súd bral do úvahy svoju judikatúru, ktorá vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom   tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť súdu   o veci   konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Vylúčenie všetkých sudcov v Slovenskej republike by znamenalo popretie tohto práva a nevyhnutne by viedlo k odmietnutiu spravodlivosti.

Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Ndob   32/04   z 27.   apríla   2004 zastavilo konanie o námietke zaujatosti, a to z dôvodu, že už bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti   voči   sudcom   krajského   súdu   rozhodnutím   z   21.   marca   2003   sp.   zn. Ndob 481/2003. Námietku vznesenú sťažovateľom 20. februára 2004 považoval najvyšší súd ako opakovanú námietku. Podľa citovaného ustanovenia § 15a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku sa na takúto námietku neprihliadne.

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndob 32/04 z 27. apríla 2004, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004