SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 327/2015-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 155/2008 (pôvodne vedenompod sp. zn. 12 C 91/2000) takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 155/2008 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.4 C 155/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančnézadosťučinenie každému v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré j e Okresný súdPiešťany p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančnézadosťučinenie každému v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e Okresný súdPiešťany p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet ich právnejzástupkyne advokátky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímsp. zn. III. ÚS 327/2015 z 30. júna 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“, v citáciách aj „odporcovia v 1. až vo 4. rade“), ktorou namietajú porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp.zn. 4 C 155/2008, pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 91/2000 (ďalej aj „napadnutékonanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo začaté podaním žaloby 7. septembra1999, ktorej predmetom bolo vydanie nehnuteľnosti, neskôr jej vypratanie, pričomsťažovatelia sú v tomto konaní v procesnom postavení odporcov. Pristúpenie sťažovateľovv 3. a vo 4. rade do konania okresný súd pripustil na pojednávaní uskutočnenom 3.decembra 2004.
Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnutékonanie právoplatne skončené.
Okrem toho, že sťažovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavyv náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené ichzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, navrhujú, aby okresnému súdu prikázal konať v napadnutom konaníbez zbytočných prieťahov. Ďalej navrhujú, aby im priznal finančné zadosťučinenie,a to sťažovateľovi v 1. rade v sume 50 000 €, sťažovateľke v 2. rade v sume 45 000 €,sťažovateľovi v 3. rade v sume 40 000 € a sťažovateľovi vo 4. rade v sume 40 000 €.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podanímsp. zn. Spr 342/15 z 8. júna 2015 doručeným ústavnému súdu 15. júna 2015, v ktoromokrem iného uvádza:
«K namietaným dlhším obdobiam medzi niektorými úkonmi chcem poukázať na rozsiahlosť dokladov predkladaných pred ďalšími pojednávaniami, ktoré bolo potrebné naštudovať ako aj postupnú rozsiahlosť celého spisového materiálu, ktorý má v súčasnosti 1253 strán, čo najmä od 1. 1. 2008 po tom čo bol spis postúpený na znovuobnovený Okresný súd Piešťany spôsobovalo dlhšie obdobia medzi jednotlivými úkonmi z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia súdu sudcami, kedy na súde od 1. 1. 2008 pôsobilo len 7 sudcov, hoci súdy s porovnateľne veľkým územným obvodom mali priemerne 15 sudcov, čo viedlo k neprimeranej zaťaženosti sudcov množstvom pridelených vecí, pričom zo strany vedenia súdu nebolo možné túto situáciu žiadnym spôsobom ovplyvniť a Ministerstvo spravodlivosti SR oprávnené určovať voľné miesta sudcov situáciu riešilo len postupným navyšovaním miest sudcov, a to v priebehu 6 rokov na počet 13 sudcov, čo však neviedlo k zníženiu zaťaženosti súdu, nakoľko Okresný súd Piešťany mal mať od 1. 1. 2008 s ohľadom na veľkosť jeho obvodu minimálne 15 sudcov.
Ďalšie obdobia nečinnosti v konaní boli ovplyvnené dlhšie trvajúcimi práceneschopnosťami zákonného sudcu, čo v jednom prípade, kedy bol sudca práceneschopný od apríla 2009, viedlo k prerozdeleniu všetkých jeho spisov medzi ostatných sudcov v období od 3. 6. 2009 do 20. 11. 2009. V období od 01. 09. 2010 do 30. 04. 2011 bol sudca ⬛⬛⬛⬛ dočasne pridelený na Krajský súd v Trnave, preto boli všetky jeho veci prerozdelené medzi ostatných sudcov a daná veci bola dňa 23. 09. 2010 pridelená sudkyni ⬛⬛⬛⬛ spolu s ďalšími 240 vecami aj z agendy P, ktoré bolo potrebné prednostne vybavovať, pričom sudkyňa vzhľadom na počet vecí vo svojom senáte a počet prerozdelených vecí, nestihla v danej veci vykonať úkon. K spisu si dovoľujem doplniť, že vo veci bolo 3 krát rozhodnuté rozsudkom (18. 09. 2002, 16. 12. 2005 a 30. 11. 2011), pričom na odvolania boli všetky rozsudky zrušené a vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie.
Pojednávania boli opakovane odročované z dôvodov tak na strane navrhovateľa (navrhovateľ už ,,klasicky“ spravidla na nariadenom pojednávaní, príp. tesne pred nariadeným pojednávaním mení návrh), ako aj na strane odporcov (opakovaná neprítomnosť niektorého z odporcov, ktorých výsluch je potrebné vykonať po každej zmene návrhu v intenciách úpravy KS, žiadosti odporcov o odročenie pojednávania) ako aj na strane súdu (opakovane odročované či už z dôvodu PN sudcu alebo dočasného pridelenia na KS).
Zákonný sudca k skutočnosti, že sťažovatelia v závere podanej sťažnosti uviedli, že v dôsledku tohto súdneho konania a jeho medializáciou bolo poškodené ich dobré meno a povesť, doplnil, že na pojednávaní konanom dňa 28. 11. 2014 vyšlo najavo, že O1 (O2 je už bývalá manželka O1, O3 a O4 sú ich deti) bol v čase nadobudnutia predmetných nehnuteľností (6-bytového domu a prísl. pozemku) za kúpnu cenu (545 690,- Sk/18 113,59 eura) vo verejnej funkcii ako viceprimátor Mesta (viď č. l. 1221 in fine), a cez tento poznatok je potrebné vnímať aj na požadované finančné zadosťučinenie (celkom spolu v sume 175 000,- eur).
Už samotná skutočnosť, že sudca má viac ako 600 až 700 vecí v pojednávacej agende, v ktorých treba vytýčiť termín pojednávania, znamená, že ak by sudca vo všetkých veciach naraz vytýčil pojednávanie, mal by termíny vytýčené na viac ako 12 mesiacov dopredu, pričom v žiadnej z vecí by nemohol pojednávanie odročiť na skorší termín ako za rok, čo je neprípustné. V ideálnom prípade sudca skončí okolo 300 vecí v hlavnej agende za rok, čo znamená, že efektívne odpojednáva 300 konaní, ktoré je schopný skončiť, nakoľko veľa konaní treba pojednávať viac ako raz. Už len táto okolnosť neumožňuje sudcovi efektívne konať vo viac ako 600 spisov v hlavnej agende, čo má za následok objektívne prieťahy v konaniach, ako aj dlhé obdobia medzi jednotlivými úkonmi. Množstvo vecí v pojednávacej agende v senáte sudcov Okresného súdu Piešťany má za následok prieťahy v súvislosti s nariadením prvého pojednávania vo veci s ohľadom na potrebu vybavovať pridelené veci podľa poradia nápadu s prihliadnutím len na prednostné veci, čo sa predmetného konania netýka.
Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní. Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov, kde s účinnosťou od 1. 5. 2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd naďalej dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace k územnému obvodu okresu Hlohovec.»
Zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 155/2008 ústavný súdzistil takýto priebeh napadnutého konania:
Po podaní žaloby o vydanie nehnuteľnosti 7. septembra 1999 na Okresnom súdeTrnava bol 27. decembra 2000 predmetný spis na vybavenie a rozhodnutie postúpenýmiestne a vecne príslušnému okresnému súdu.
V priebehu roka 2001 po vykonaní viacerých jednoduchých procesných úkonovokresný súd nariadil termín pojednávania na 24. jún 2002, ktoré bez prerokovania veciodročil na 18. september 2002, pričom na uvedenom pojednávaní bol vyhlásený rozsudokvo veci samej.
Po podaní odvolania proti predmetnému rozsudku bol tento uznesením Krajskéhosúdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 31. marca 2003 zrušený a vec bola vrátenáokresnému súdu na ďalšie konanie.
Navrhovateľom podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia bol okresnému súdudoručený 2. apríla 2003, pričom uvedený návrh okresný súd uznesením z 13. júna 2003zamietol.
Okresný súd 8. novembra 2004 nariadil pojednávanie na 3. december 2004, pričomna uvedenom pojednávaní okresný súd okrem zmeny petitu žaloby pripustil aj pristúpenieďalších účastníkov na strane odporcu (odporcovia v 3. a vo 4. rade).
Pojednávanie okresným súdom 29. septembra 2005 nariadené na 5. december 2005bolo z dôvodu účasti zákonného sudcu na školení odročené na 12. december 2005a po odročení okresný súd 16. decembra 2005 vo veci druhýkrát vyhlásil meritórnyrozsudok.
Po jeho doručení účastníkom konania po podaní odvolania krajský súd uznesenímz 20. júna 2006 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Uznesením z 18. júna 2007 okresný súd pripustil vstup vedľajšieho účastníkado napadnutého konania. Proti predmetnému uzneseniu o pristúpení vedľajšieho účastníkasa odvolali odporcovia v 1. až vo 4. rade. Krajský súd uznesením z 18. júla 2008vstup vedľajšieho účastníka do konania nepripustil, na čo vedľajší účastník reagoval22. októbra 2008 podaním dovolania.
V dôsledku podaného dovolania bolo aj pojednávanie okresným súdom nariadenéodročené na neurčito. Súdny spis okresného súdu bol na rozhodnutie o dovolaníNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) predložený2. januára 2009, pričom najvyšší súd uznesením z 1. júla 2009 dovolanie odmietol.Pojednávanie uskutočnené 28. júna 2010 bolo na účely doplnenia dokazovaniaodročené na 10. september 2010.
Pojednávanie uskutočnené 8. augusta 2011 bolo odročené na 30. november 2011.Na tomto pojednávaní okresný súd tretíkrát vyhlásil rozsudok v merite veci, proti ktorémusa odvolali odporcovia v 1. až vo 4. rade. Okresný súd 2. februára 2012 vyhlásil doplňujúcirozsudok vo veci samej. Odporca v 1. až vo 4. rade 11. apríla 2012 podaním vznieslinámietku zaujatosti proti sudkyniam odvolacieho senátu krajského súdu, pričom najvyššísúd uznesením z 23. apríla 2012 rozhodol, že sudkyne krajského súdu nie sú vylúčenéz rozhodovania vo veci.
Pojednávanie o odvolaní na krajskom súde nariadené na 21. január 2013 sana základe žiadosti právneho zástupcu odporcov v 1. až vo 4. rade neuskutočnilo a boloodročené na 4. február 2013, keď krajský súd uznesením rozsudok okresného súduv napadnutej časti zrušil a vec okresnému súdu vrátil na ďalšie konanie.
Pojednávania nariadené na 2. október 2013 a 16. máj 2014 sa z dôvodupráceneschopnosti zákonného sudcu neuskutočnili a boli odročené.
Pojednávanie nariadené na 27. august 2014 bolo odročené na 28. november 2014z dôvodu potreby rozhodnutia o zmene návrhu prednesenom na pojednávaní.
V priebehu roka 2015 právny zástupca odporcov v 1. až vo 4. rade požiadal okresnýsúd o poskytnutie lehoty na účely mimosúdneho rokovania, ktoré dohodu neprinieslo,pričom okresný súd 26. mája 2015 nariadil termín pojednávania na 26. jún 2015.Na uvedenom pojednávaní okresný súd uznesením nariadil doplnenie dokazovaniaohliadkou nehnuteľnosti, ktorá je predmetom rozhodovania v napadnutom konaní. Ohliadka na mieste samom po prerušení pojednávania sa uskutočnila a bolaukončená o 10.30 hodine.
Ostatným procesným úkonom vo veci je uznesenie okresného súdu z 15. júla 2015,ktorým bolo konanie o uložení povinnosti odporcom vypratať nehnuteľnosť vylúčenéna samostatné konanie.
K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko prostredníctvom právnejzástupkyne podaním doručeným ústavnému súdu 20. augusta 2015, v ktorom okrem inéhouviedli:
„Pokiaľ ide o vyjadrenie Okresného súdu Piešťany, v krátkosti zareagujeme iba na časť, v ktorej súd poukazuje na nutnosť odročovania pojednávaní z dôvodov na strane odporcov (ich neprítomnosť na pojednávaní). Toto tvrdenie je skresľujúce, nakoľko súd opakovane odporcov vypočúval k tým istým skutkovým okolnostiam a na ostatnom pojednávaní konanom dňa 26. 06. 2015 dokonca zákonný sudca odporkyniam v 2. a 4. rade prekladal rozhodnutia odvolacieho súdu s vyznačeným odsekom, že k čomu sa majú vyjadriť. Poukazujeme na to, že toto konanie je významné predovšetkým po právnej stránke a nie po skutkovej a odporcovia boli opakovane vypočúvaní k tým istým okolnostiam, čo zo spisu jasne vyplýva. V žiadnom prípade svojim konaním neprispievali k vzniknutým prieťahom. Zároveň však chceme poukázať na skutočnosť, že Uznesením Okresného súdu Piešťany, č. k. 4 C 115/2008 zo dňa 15. 07. 2015 (teda po takmer 16 rokoch od začatia konania) súd vylúčil výrok č. V žaloby znejúci na vypratanie nehnuteľností na samostatné konanie, čím si dovoľujem tvrdiť vzniknú v konaní ďalšie prieťahy a právna neistota odporcov sa zasa predĺži.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a týmaj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,že spory týkajúce sa určenia práv k nehnuteľnostiam patria do bežnej rozhodovacej agendyvšeobecných súdov a po právnej stránke ich nemožno považovať za zložité(napr. IV. ÚS 257/09). Ani v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu nejdeo takú mieru skutkovej zložitosti, ktorou by bolo možné ospravedlniť doterajšiu dĺžkunapadnutého konania, ktoré v čase meritórneho rozhodovania ústavného súdu nebolo anipo viac ako 15 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.
2. Čo sa týka kritéria správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súdkonštatuje, že sťažovatelia sa niektorých pojednávaní nezúčastnili, v dôsledku čohopo zmene návrhu nebolo možné vykonať ich výsluch, no podľa názoru ústavného súdu tietoskutočnosti zásadným spôsobom neovplyvnili dĺžku napadnutého konania.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutomkonaní. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiskaje neakceptovateľné, aby konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 15 rokochod jeho začatia.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že priebeh napadnutého konania bol v zásade plynulý,ale na druhej strane bol poznačený neefektívnym postupom okresného súdu. Uvedenévyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že prvostupňové rozsudky okresného súdu boliv priebehu napadnutého konania po podaní odvolaní trikrát uzneseniami krajského súduzrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, v dôsledku čoho nepochybnedošlo k spomaleniu jeho priebehu.
V prvom prípade rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 91/00 z 18. septembra 2002bol uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 53/03 z 31. marca 2003 zrušený a vec bolaokresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okreminého uviedol:
„Z vyššie uvedeného uznesenia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akú zmenu návrhu pripustil, pretože chýba výroková časť uznesenia, v ktorej by bolo uvedené znenie pripustenej zmeny návrhu, jej konkrétne znenie.
Okrem toho návrh, ktorý predniesol navrhovateľ dňa 08. 10. 2001 na pojednávaní nie je riadnym návrhom, pretože nie je presne špecifikované, čo presne by mal navrhovateľ vydať. Nestačí uviesť, že to má byť plnenie poskytnuté odporcami, ale musí byť presne špecifikované, aké plnenie to bolo, ktoré by mal vydať.
Tieto nedostatky spôsobujú nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa keďže nie je zrejmé, čo presne malo byť predmetom konania, z toho potom nie je zrejmé, či bolo rozhodnuté o celom návrhu navrhovateľa, o celom predmete konania, ktoré skutočnosti zasa spôsobujú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pretože nie je možné preskúmať vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Vzhľadom na uvedené musel odvolací súd, z dôvodu procesného pochybenia čo do predmetu konania, ktorý nedostatok nemôže odstrániť odvolací súd, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. c) O. s. p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.“
Aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 91/00 zo 16. decembra 2005 bol uznesenímkrajského súdu sp. zn. 23 Co 60/2006 z 20. júla 2006 zrušený a vec bola okresnému súduvrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol: „Prvostupňový súd sa v 1. rade po zrušení veci súdu prvého stupňa dopustil takej istej procesnej vady, pre ktorú bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené, pretože uznesením Krajského súdu Trnava 23 Co 53/03-598 zo dňa 31. 3. 2003 bolo vytknuté súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pretože nerozhodol o zmene žalobného petitu, rozhodol iba uznesením, že návrh na zmenu pripúšťa a z uznesenia nie je zrejmé, akú zmenu pripustil, pretože chýba výroková časť uznesenia. To isté urobil aj na pojednávaní 3. 12. 2004 potom, čo už navrhovateľ doplnil svoj návrh a žiadal zmenu pripustiť, pretože svojim podaním žalobca nielen žiadal pripustiť zmenu petitu, ale žiadal aj aby súd pripustil pristúpenie ďalších účastníkov v 3. rade
a v 4. rade ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛. Na pojednávaní 3. 12. 2004 prvostupňový súd síce celkový návrh na zmenu žalobného petitu uviedol v zápisnici, ale nerozhodol o nej, pretože vydal len uznesenie, v ktorom konštatuje, že návrh na zmenu tak ako je vyššie uvedené pripúšťa. Týmto je vlastne nepreskúmateľné, o čom prvostupňový súd rozhodoval, o čom sa ďalej v predmetnom konaní konalo.“
A napokon aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 155/2008 z 30. novembra 2011bol v napadnutej časti uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 51/2012 zo 4. februára 2013zrušený a v napadnutých častiach sa vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol: «Prvostupňový súd teda sa vôbec v konaní nezaoberal tým, kto skutočne predmetný dom užíva, či už bytový priestor v predmetnej nehnuteľnosti niektorí zo žalovaných alebo užíva nebytový priestor, prípadne, či má uzatvorené nájomné vzťahy s inými fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré predmetné priestory užívajú. Nedostatočné zistenie skutkového stavu v týchto častiach tiež robia rozhodnutie súdu I. stupňa nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.
Naostatok je absolútne nepreskúmateľné tiež rozhodnutie v časti vyhovenia V. nároku navrhovateľa o povinnosti vrátiť odporcom 1. a 2. v celosti plnenie z kúpnej ceny za nehnuteľnosť. Rozhodnutie súdu prvého stupňa absentuje úplne dôvodmi pre tento výrok, vôbec nie je možné z neho zistiť prečo prvostupňový súd rozhodol takýmto spôsobom. Zdôvodnenie, že V. výrok logicky nadväzuje na výrok III. a IV. nie je zdôvodnenie prečo tak súd rozhodol. A vyhovel v tejto časti návrhu navrhovateľa. Ak takýto nárok navrhovateľ podal, je podstatné takisto zistiť nielen skutkové okolnosti, ale aj právne týkajúce sa daného právneho vzťahu, z čoho vyplýva povinnosť vrátiť cenu za nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy. Nestačí len citácia uvedeného ustanovenia, ale je potrebné zdôvodniť skutkovými okolnosťami práve aplikovaním daného ustanovenia zákona na daný právny vzťah. Je potrebné vychádzať z toho, že treba túto zmluvu uviesť ako listinný dôkaz, treba poukázať na to, čo na základe nej bolo získané. Na základe nej sa plnilo z oboch strán a preto je potrebné zdôvodniť aké plnenie, a aké obohatenie, na úkor koho sa získalo a kto ho má vydať, z akého dôvodu.
I keď sa odvolací súd snažil na odvolacom pojednávaní účastníkov vypočuť aj tých, ktorí vypočutí neboli, alebo boli vypočutí iba v obmedzenej miere, nemožno tým zhojiť nepreskúmanie rozhodnutia súdu prvého stupňa už v spomínaných častiach jeho rozhodnutia týkajúcich sa práve nároku navrhovateľa o určení vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, o povinnosti vypratať predmetné nehnuteľnosti, o povinnosti vrátiť odporcom plnenie na základe kúpnej zmluvy, ako prvostupňový súd ukladá povinnosť na základe uzavretej kúpnej zmluvy.
Odvolací súd preto musel rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. pretože nepočutím (správna formulácia mala asi byť „nevypočutím“,pozn.) účastníka konanie k pripustenému návrhu a nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom. Podľa ust. § 221 ods. 2 O. s. p. bolo potrebné preto vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielennečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecnéhosúdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnejneistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, abyo jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09,I. ÚS 7/2011).
Argumenty, ktorými okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval prieťahyv konaní, ústavný súd nemohol akceptovať, pričom poukázal na svoju predchádzajúcustabilizovanú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musízabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v časekonania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktoríoprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodomna zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnomdôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahyv súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášaťtechnicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac,ak to môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 155/2008 došlo k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vznikloneefektívnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľovna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolopostupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočnýchprieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia nachádzajú.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume, ktoráje špecifikovaná v sťažnosti z dôvodov v nej uvedených. Poukazujú najmä na to, že prieťahyv konaní v nich vyvolávajú stav právnej neistoty, beznádeje a bezmocnosti.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahykonkrétne okolnosti daného prípadu, skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolodo rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie súmsťažovateľovi a sťažovateľke v 1. a 2. rade – každému po 6 000 € a sťažovateľovia sťažovateľke v 3. a vo 4. rade, keďže vstúpili do konania neskôr, každému po 4 000 €za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoréim vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní o ich sťažnosti advokátkou ⬛⬛⬛⬛. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súdmôže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorémuúčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej službyvrátane režijného paušálu v sume 284,08 € nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdompodľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľom úhradu trovkonania v sume uplatnenej ich právnou zástupkyňou.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 5 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. septembra 2015