znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 327/2015-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a   sudcuĽubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietanéhoporušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 155/2008 (pôvodne vedenompod sp. zn. 12 C 91/2000) takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 155/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn.4 C 155/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie každému v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré j e   Okresný súdPiešťany p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie každému v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e   Okresný súdPiešťany p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Okresný   súd   Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy   konaniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet ich právnejzástupkyne advokátky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímsp. zn. III. ÚS 327/2015 z 30. júna 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovatelia“, v citáciách aj „odporcovia v 1. až vo 4. rade“), ktorou namietajú porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp.zn.   4   C   155/2008,   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   91/2000   (ďalej   aj „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo začaté podaním žaloby 7. septembra1999,   ktorej   predmetom   bolo   vydanie   nehnuteľnosti,   neskôr   jej   vypratanie, pričomsťažovatelia sú v tomto konaní v procesnom postavení odporcov. Pristúpenie sťažovateľovv 3.   a vo   4.   rade   do   konania   okresný   súd   pripustil   na   pojednávaní   uskutočnenom   3.decembra 2004.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnutékonanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sťažovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavyv náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené ichzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru, navrhujú,   aby   okresnému   súdu   prikázal   konať   v napadnutom   konaníbez zbytočných   prieťahov.   Ďalej   navrhujú,   aby   im   priznal   finančné   zadosťučinenie,a to sťažovateľovi   v 1. rade   v sume   50 000   €,   sťažovateľke   v 2.   rade   v sume   45 000   €,sťažovateľovi v 3. rade v sume 40 000 € a sťažovateľovi vo 4. rade v sume 40 000 €.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podanímsp. zn. Spr 342/15 z 8. júna 2015 doručeným ústavnému súdu 15. júna 2015, v ktoromokrem iného uvádza:

«K   namietaným   dlhším   obdobiam   medzi   niektorými   úkonmi   chcem   poukázať na rozsiahlosť dokladov predkladaných pred ďalšími pojednávaniami, ktoré bolo potrebné naštudovať ako aj postupnú rozsiahlosť celého spisového materiálu, ktorý má v súčasnosti 1253 strán, čo najmä od 1. 1. 2008 po tom čo bol spis postúpený na znovuobnovený Okresný súd Piešťany spôsobovalo dlhšie obdobia medzi jednotlivými úkonmi z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia súdu sudcami, kedy na súde od 1. 1. 2008 pôsobilo len   7   sudcov,   hoci   súdy   s   porovnateľne   veľkým   územným   obvodom   mali   priemerne 15 sudcov,   čo   viedlo   k   neprimeranej   zaťaženosti   sudcov   množstvom   pridelených   vecí, pričom zo strany vedenia súdu nebolo možné túto situáciu žiadnym spôsobom ovplyvniť a Ministerstvo spravodlivosti SR oprávnené určovať voľné miesta sudcov situáciu riešilo len postupným navyšovaním miest sudcov, a to v priebehu 6 rokov na počet 13 sudcov, čo však neviedlo k zníženiu zaťaženosti súdu, nakoľko Okresný súd Piešťany mal mať od 1. 1. 2008 s ohľadom na veľkosť jeho obvodu minimálne 15 sudcov.

Ďalšie   obdobia   nečinnosti   v   konaní   boli   ovplyvnené   dlhšie   trvajúcimi práceneschopnosťami   zákonného   sudcu,   čo   v   jednom   prípade,   kedy   bol   sudca práceneschopný   od   apríla   2009,   viedlo   k   prerozdeleniu   všetkých   jeho   spisov   medzi ostatných sudcov v období od 3. 6. 2009 do 20. 11. 2009. V období od 01. 09. 2010 do 30. 04. 2011 bol sudca ⬛⬛⬛⬛ dočasne pridelený na Krajský súd v Trnave, preto boli   všetky   jeho   veci   prerozdelené   medzi   ostatných   sudcov   a   daná   veci   bola dňa 23. 09. 2010   pridelená   sudkyni ⬛⬛⬛⬛ spolu   s   ďalšími   240   vecami   aj z agendy P, ktoré bolo potrebné prednostne vybavovať, pričom sudkyňa vzhľadom na počet vecí vo svojom senáte a počet prerozdelených vecí, nestihla v danej veci vykonať úkon. K   spisu   si   dovoľujem   doplniť,   že   vo   veci   bolo   3   krát   rozhodnuté   rozsudkom (18. 09. 2002, 16. 12. 2005 a 30. 11. 2011), pričom na odvolania boli všetky rozsudky zrušené a vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie.

Pojednávania boli opakovane odročované z dôvodov tak na strane navrhovateľa (navrhovateľ   už  ,,klasicky“   spravidla   na   nariadenom   pojednávaní,   príp.   tesne pred nariadeným   pojednávaním   mení   návrh),   ako   aj   na   strane   odporcov   (opakovaná neprítomnosť niektorého z odporcov, ktorých výsluch je potrebné vykonať po každej zmene návrhu   v   intenciách   úpravy   KS,   žiadosti   odporcov   o   odročenie   pojednávania)   ako   aj na strane   súdu   (opakovane   odročované   či   už   z   dôvodu   PN   sudcu   alebo   dočasného pridelenia na KS).

Zákonný sudca k skutočnosti, že sťažovatelia v závere podanej sťažnosti uviedli, že v dôsledku tohto súdneho konania a jeho medializáciou bolo poškodené ich dobré meno a povesť, doplnil, že na pojednávaní konanom dňa 28. 11. 2014 vyšlo najavo, že O1 (O2 je už   bývalá   manželka   O1,   O3   a   O4   sú   ich   deti)   bol   v   čase   nadobudnutia   predmetných nehnuteľností (6-bytového domu a prísl. pozemku) za kúpnu cenu (545 690,- Sk/18 113,59 eura)   vo   verejnej   funkcii   ako   viceprimátor   Mesta (viď   č.   l.   1221   in   fine), a cez tento poznatok je potrebné vnímať aj na požadované finančné zadosťučinenie (celkom spolu v sume 175 000,- eur).

Už   samotná   skutočnosť,   že   sudca má   viac   ako 600   až   700 vecí v pojednávacej agende, v ktorých treba vytýčiť termín pojednávania, znamená, že ak by sudca vo všetkých veciach naraz vytýčil pojednávanie, mal by termíny vytýčené na viac ako 12 mesiacov dopredu, pričom v žiadnej z vecí by nemohol pojednávanie odročiť na skorší termín ako za rok, čo je neprípustné. V ideálnom prípade sudca skončí okolo 300 vecí v hlavnej agende za rok, čo znamená, že efektívne odpojednáva 300 konaní, ktoré je schopný skončiť, nakoľko veľa   konaní   treba   pojednávať   viac   ako   raz.   Už   len   táto   okolnosť   neumožňuje   sudcovi efektívne konať vo viac ako 600 spisov v hlavnej agende, čo má za následok objektívne prieťahy   v   konaniach,   ako   aj   dlhé   obdobia   medzi   jednotlivými   úkonmi.   Množstvo   vecí v pojednávacej agende v senáte sudcov Okresného súdu Piešťany má za následok prieťahy v súvislosti s nariadením prvého pojednávania vo veci s ohľadom na potrebu vybavovať pridelené   veci   podľa   poradia   nápadu   s   prihliadnutím   len   na   prednostné   veci,   čo   sa predmetného konania netýka.

Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní. Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov, kde s účinnosťou od 1. 5. 2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd naďalej dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace k územnému obvodu okresu Hlohovec.»

Zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 155/2008 ústavný súdzistil takýto priebeh napadnutého konania:

Po podaní žaloby o vydanie nehnuteľnosti 7. septembra 1999 na Okresnom súdeTrnava   bol   27.   decembra   2000   predmetný   spis   na   vybavenie   a rozhodnutie   postúpenýmiestne a vecne príslušnému okresnému súdu.

V priebehu   roka   2001   po   vykonaní   viacerých   jednoduchých   procesných   úkonovokresný súd nariadil termín pojednávania na 24. jún 2002, ktoré bez prerokovania veciodročil na 18. september 2002, pričom na uvedenom pojednávaní bol vyhlásený rozsudokvo veci samej.

Po podaní odvolania proti predmetnému rozsudku bol tento uznesením Krajskéhosúdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 31.   marca   2003   zrušený   a vec   bola   vrátenáokresnému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľom podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia bol okresnému súdudoručený 2. apríla 2003, pričom uvedený návrh okresný súd uznesením z 13. júna 2003zamietol.

Okresný súd 8. novembra 2004 nariadil pojednávanie na 3. december 2004, pričomna uvedenom pojednávaní okresný súd okrem zmeny petitu žaloby pripustil aj pristúpenieďalších účastníkov na strane odporcu (odporcovia v 3. a vo 4. rade).

Pojednávanie okresným súdom 29. septembra 2005 nariadené na 5. december 2005bolo   z dôvodu   účasti   zákonného   sudcu   na   školení   odročené   na   12.   december   2005a po odročení   okresný   súd   16.   decembra   2005   vo   veci   druhýkrát   vyhlásil   meritórnyrozsudok.

Po jeho doručení účastníkom konania po podaní odvolania krajský súd uznesenímz 20. júna 2006 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Uznesením   z 18.   júna   2007   okresný   súd   pripustil   vstup   vedľajšieho   účastníkado napadnutého konania. Proti predmetnému uzneseniu o pristúpení vedľajšieho účastníkasa   odvolali   odporcovia   v 1.   až   vo   4.   rade.   Krajský   súd   uznesením   z   18.   júla   2008vstup vedľajšieho   účastníka   do   konania   nepripustil,   na   čo   vedľajší   účastník   reagoval22. októbra 2008 podaním dovolania.

V dôsledku podaného dovolania bolo aj pojednávanie okresným súdom nariadenéodročené   na neurčito.   Súdny   spis   okresného   súdu   bol   na   rozhodnutie   o dovolaníNajvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   predložený2. januára 2009, pričom najvyšší súd uznesením z 1. júla 2009 dovolanie odmietol.Pojednávanie   uskutočnené   28.   júna   2010   bolo   na   účely   doplnenia   dokazovaniaodročené na 10. september 2010.

Pojednávanie uskutočnené 8. augusta 2011 bolo odročené na 30. november 2011.Na tomto pojednávaní okresný súd tretíkrát vyhlásil rozsudok v merite veci, proti ktorémusa odvolali odporcovia v 1. až vo 4. rade. Okresný súd 2. februára 2012 vyhlásil doplňujúcirozsudok vo veci samej. Odporca v 1. až vo 4. rade 11. apríla 2012 podaním vznieslinámietku zaujatosti proti sudkyniam odvolacieho senátu krajského súdu, pričom najvyššísúd uznesením z 23. apríla 2012 rozhodol, že sudkyne krajského súdu nie sú vylúčenéz rozhodovania vo veci.

Pojednávanie   o odvolaní   na   krajskom   súde   nariadené   na   21.   január   2013   sana základe žiadosti právneho zástupcu odporcov v 1. až vo 4. rade neuskutočnilo a boloodročené   na   4.   február   2013,   keď   krajský   súd   uznesením   rozsudok   okresného   súduv napadnutej časti zrušil a vec okresnému súdu vrátil na ďalšie konanie.

Pojednávania   nariadené   na   2.   október   2013   a 16.   máj   2014   sa   z dôvodupráceneschopnosti zákonného sudcu neuskutočnili a boli odročené.

Pojednávanie nariadené na 27. august 2014 bolo odročené na 28. november 2014z dôvodu potreby rozhodnutia o zmene návrhu prednesenom na pojednávaní.

V priebehu roka 2015 právny zástupca odporcov v 1. až vo 4. rade požiadal okresnýsúd   o poskytnutie   lehoty   na   účely   mimosúdneho   rokovania,   ktoré   dohodu   neprinieslo,pričom   okresný   súd   26.   mája   2015   nariadil   termín   pojednávania   na   26.   jún   2015.Na uvedenom   pojednávaní   okresný   súd   uznesením   nariadil   doplnenie   dokazovaniaohliadkou nehnuteľnosti, ktorá je predmetom rozhodovania v napadnutom konaní. Ohliadka   na   mieste   samom   po   prerušení   pojednávania   sa   uskutočnila   a bolaukončená o 10.30 hodine.

Ostatným procesným úkonom vo veci je uznesenie okresného súdu z 15. júla 2015,ktorým   bolo   konanie   o uložení   povinnosti   odporcom   vypratať   nehnuteľnosť   vylúčenéna samostatné konanie.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko prostredníctvom právnejzástupkyne podaním doručeným ústavnému súdu 20. augusta 2015, v ktorom okrem inéhouviedli:

„Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   Okresného   súdu   Piešťany,   v krátkosti   zareagujeme   iba na časť, v ktorej súd poukazuje na nutnosť odročovania pojednávaní z dôvodov na strane odporcov (ich neprítomnosť na pojednávaní). Toto tvrdenie je skresľujúce, nakoľko súd opakovane   odporcov   vypočúval   k tým   istým   skutkovým   okolnostiam   a na   ostatnom pojednávaní konanom dňa 26. 06. 2015 dokonca zákonný sudca odporkyniam v 2. a 4. rade prekladal   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   s vyznačeným   odsekom,   že   k čomu   sa   majú vyjadriť. Poukazujeme na to, že toto konanie je významné predovšetkým po právnej stránke a nie   po   skutkovej   a odporcovia   boli   opakovane   vypočúvaní   k tým   istým   okolnostiam, čo zo spisu jasne vyplýva. V žiadnom prípade svojim konaním neprispievali k vzniknutým prieťahom. Zároveň však chceme poukázať na skutočnosť, že Uznesením Okresného súdu Piešťany, č. k. 4 C 115/2008 zo dňa 15. 07. 2015 (teda po takmer 16 rokoch od začatia konania) súd vylúčil výrok č. V žaloby znejúci na vypratanie nehnuteľností na samostatné konanie,   čím   si   dovoľujem   tvrdiť   vzniknú   v konaní   ďalšie   prieťahy   a právna   neistota odporcov sa zasa predĺži.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   novépojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a týmaj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,že spory týkajúce sa určenia práv k nehnuteľnostiam patria do bežnej rozhodovacej agendyvšeobecných   súdov   a po   právnej   stránke   ich   nemožno   považovať   za   zložité(napr. IV. ÚS 257/09). Ani v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu nejdeo takú   mieru   skutkovej   zložitosti,   ktorou   by   bolo   možné   ospravedlniť   doterajšiu   dĺžkunapadnutého konania, ktoré v čase meritórneho rozhodovania ústavného súdu nebolo anipo viac ako 15 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

2. Čo sa týka kritéria správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súdkonštatuje,   že sťažovatelia   sa   niektorých   pojednávaní   nezúčastnili,   v dôsledku   čohopo zmene návrhu nebolo možné vykonať ich výsluch, no podľa názoru ústavného súdu tietoskutočnosti zásadným spôsobom neovplyvnili dĺžku napadnutého konania.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutomkonaní.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   z ústavnoprávneho   hľadiskaje neakceptovateľné, aby konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 15 rokochod jeho začatia.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že priebeh napadnutého konania bol v zásade plynulý,ale   na druhej   strane   bol   poznačený   neefektívnym   postupom   okresného   súdu.   Uvedenévyplýva   predovšetkým   zo   skutočnosti,   že   prvostupňové   rozsudky   okresného   súdu   boliv priebehu napadnutého konania po podaní odvolaní trikrát uzneseniami krajského súduzrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, v dôsledku čoho nepochybnedošlo k spomaleniu jeho priebehu.

V prvom prípade rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 91/00 z 18. septembra 2002bol uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 53/03 z 31. marca 2003 zrušený a vec bolaokresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okreminého uviedol:

„Z vyššie uvedeného uznesenia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akú zmenu návrhu pripustil,   pretože   chýba   výroková   časť   uznesenia,   v ktorej   by   bolo   uvedené   znenie pripustenej zmeny návrhu, jej konkrétne znenie.

Okrem toho návrh, ktorý predniesol navrhovateľ dňa 08. 10. 2001 na pojednávaní nie je riadnym návrhom, pretože nie je presne špecifikované, čo presne by mal navrhovateľ vydať. Nestačí uviesť, že to má byť plnenie poskytnuté odporcami, ale musí byť presne špecifikované, aké plnenie to bolo, ktoré by mal vydať.

Tieto   nedostatky   spôsobujú   nezrozumiteľnosť   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého stupňa keďže nie je zrejmé, čo presne malo byť predmetom konania, z toho potom nie je zrejmé, či bolo rozhodnuté o celom návrhu navrhovateľa, o celom predmete konania, ktoré skutočnosti zasa spôsobujú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pretože   nie   je   možné   preskúmať   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého stupňa.

Vzhľadom   na   uvedené   musel   odvolací   súd,   z dôvodu   procesného   pochybenia čo do predmetu   konania,   ktorý   nedostatok   nemôže   odstrániť   odvolací   súd,   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. c) O. s. p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.“

Aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 91/00 zo 16. decembra 2005 bol uznesenímkrajského súdu sp. zn. 23 Co 60/2006 z 20. júla 2006 zrušený a vec bola okresnému súduvrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol: „Prvostupňový súd sa v 1. rade po zrušení veci súdu prvého stupňa dopustil takej istej   procesnej   vady,   pre   ktorú   bolo   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zrušené,   pretože uznesením Krajského súdu Trnava 23 Co 53/03-598 zo dňa 31. 3. 2003 bolo vytknuté súdu prvého   stupňa,   že   jeho   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť,   pretože nerozhodol o zmene žalobného petitu, rozhodol iba uznesením, že návrh na zmenu pripúšťa a z uznesenia nie je zrejmé, akú zmenu pripustil, pretože chýba výroková časť uznesenia. To isté urobil aj na pojednávaní 3. 12. 2004 potom, čo už navrhovateľ doplnil svoj návrh a žiadal zmenu pripustiť, pretože svojim podaním žalobca nielen žiadal pripustiť zmenu petitu, ale žiadal aj aby súd pripustil pristúpenie ďalších účastníkov v 3. rade

a v 4. rade ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛. Na pojednávaní 3. 12. 2004 prvostupňový súd síce celkový návrh na zmenu žalobného petitu uviedol v zápisnici, ale nerozhodol o nej, pretože vydal len uznesenie, v ktorom konštatuje, že návrh na zmenu tak ako je vyššie uvedené pripúšťa. Týmto je vlastne nepreskúmateľné, o čom prvostupňový súd rozhodoval, o čom sa ďalej v predmetnom konaní konalo.“

A napokon aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 155/2008 z 30. novembra 2011bol v napadnutej časti uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 51/2012 zo 4. februára 2013zrušený a v napadnutých častiach sa vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol: «Prvostupňový súd teda sa vôbec v konaní nezaoberal tým, kto skutočne predmetný dom užíva, či už bytový priestor v predmetnej nehnuteľnosti niektorí zo žalovaných alebo užíva nebytový priestor, prípadne, či   má   uzatvorené   nájomné   vzťahy   s inými   fyzickými   alebo   právnickými   osobami,   ktoré predmetné priestory užívajú. Nedostatočné zistenie skutkového stavu v týchto častiach tiež robia rozhodnutie súdu I. stupňa nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Naostatok je absolútne nepreskúmateľné tiež rozhodnutie v časti vyhovenia V. nároku navrhovateľa   o povinnosti   vrátiť   odporcom   1.   a 2.   v celosti   plnenie   z kúpnej   ceny za nehnuteľnosť. Rozhodnutie súdu prvého stupňa absentuje úplne dôvodmi pre tento výrok, vôbec   nie   je   možné   z neho   zistiť   prečo   prvostupňový   súd   rozhodol   takýmto   spôsobom. Zdôvodnenie, že V. výrok logicky nadväzuje na výrok III. a IV. nie je zdôvodnenie prečo tak súd rozhodol. A vyhovel v tejto časti návrhu navrhovateľa. Ak takýto nárok navrhovateľ podal, je podstatné takisto zistiť nielen skutkové okolnosti, ale aj právne týkajúce sa daného právneho vzťahu, z čoho vyplýva povinnosť vrátiť cenu za nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy. Nestačí len citácia uvedeného ustanovenia, ale je potrebné zdôvodniť skutkovými okolnosťami   práve   aplikovaním   daného   ustanovenia   zákona   na   daný   právny   vzťah. Je potrebné vychádzať z toho, že treba túto zmluvu uviesť ako listinný dôkaz, treba poukázať na to, čo na základe nej bolo získané. Na základe nej sa plnilo z oboch strán a preto je potrebné zdôvodniť aké plnenie, a aké obohatenie, na úkor koho sa získalo a kto ho má vydať, z akého dôvodu.

I keď sa odvolací súd snažil na odvolacom pojednávaní účastníkov vypočuť aj tých, ktorí vypočutí neboli, alebo boli vypočutí iba v obmedzenej miere, nemožno tým zhojiť nepreskúmanie   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   už   v   spomínaných   častiach   jeho rozhodnutia týkajúcich sa práve nároku navrhovateľa o určení vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, o povinnosti vypratať predmetné nehnuteľnosti, o povinnosti vrátiť odporcom plnenie   na základe   kúpnej   zmluvy,   ako   prvostupňový   súd   ukladá   povinnosť   na   základe uzavretej kúpnej zmluvy.

Odvolací súd preto musel rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. pretože nepočutím (správna formulácia mala asi byť „nevypočutím“,pozn.) účastníka   konanie   k   pripustenému   návrhu   a   nepreskúmateľnosťou   rozhodnutia pre nedostatok dôvodov sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom. Podľa ust. § 221 ods. 2 O. s. p. bolo potrebné preto vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielennečinnosť,   ale   aj neefektívna,   resp.   nesústredená   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecnéhosúdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnejneistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, abyo jeho   veci   rozhodol   (obdobne   napr.   IV. ÚS 22/02,   IV. ÚS 380/08,   III. ÚS 103/09,I. ÚS 7/2011).

Argumenty, ktorými okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval prieťahyv konaní,   ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   pričom   poukázal   na   svoju   predchádzajúcustabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musízabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v časekonania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktoríoprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodomna zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnomdôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahyv súdnom   konaní.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nemožno   v žiadnom   prípade   prenášaťtechnicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac,ak to môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru, že   doterajším   postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 155/2008 došlo k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vznikloneefektívnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľovna prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právona prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolopostupom   okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočnýchprieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia nachádzajú.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume,   ktoráje špecifikovaná v sťažnosti z dôvodov v nej uvedených. Poukazujú najmä na to, že prieťahyv konaní v nich vyvolávajú stav právnej neistoty, beznádeje a bezmocnosti.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu,   berúc   do   úvahykonkrétne okolnosti daného prípadu, skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolodo rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie súmsťažovateľovi   a   sťažovateľke   v   1.   a   2.   rade   –   každému   po   6   000   €   a   sťažovateľovia sťažovateľke v 3. a vo 4. rade, keďže vstúpili do konania neskôr, každému po 4 000 €za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoréim vznikli   v   dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v   konaní   o   ich   sťažnosti   advokátkou ⬛⬛⬛⬛. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súdmôže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorémuúčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej službyvrátane režijného paušálu v sume 284,08 € nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdompodľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľom úhradu trovkonania v sume uplatnenej ich právnou zástupkyňou.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 5 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. septembra 2015