znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 327/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. N. st. a V. N. ml., zastúpených advokátom JUDr. Petrom Kovácsom, Rovinka 651, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod   sp.   zn.   2   T   134/2008,   postupom a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   26. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 98/2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 3/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N. st. a V. N. ml.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014 doručená   sťažnosť   V.   N.   st.   a   V.   N.   ml.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na   prezumpciu   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 134/2008, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 26. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 98/2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 3/2014.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedli: «Rozsudkom   Okresného   súdu v Pezinku, zo dňa 06. 05. 2013, vedeného pod spisovou značkou.: 2 T 134/08, sme boli obidvaja   uznaní   za   vinných   z   trestného   činu,   prečinu   ublíženia   na   zdraví spolupáchateľstvom   podľa   §   20   k   §   156   ods.   1   Trestného   zákona,   na   tom   skutkovom základe, že:... sme spoločne, dňa 09. 11. 2007, v čase okolo 13.40 hod., v..., pred domom s popisným číslom..., údajne spoločne fyzicky napadli pošk. J. V. takým spôsobom, že sme ho nízkou intenzitou udierali do hlavy a hrudníka, zhodili ma zem, v dôsledku čoho poškodený utrpel   zlomeninu   dolnej   časti   ľavej   vretennej   kosti   s   posunom   úlomkov   a   odlomením zobcovitého výbežku lakťovej kosti, odreniny a povrchové pomliaždenia v ľavej spánkovej oblasti,   na vonkajšej strane ľavého kolena,   na ľavej strane hrudníka,   ľavom ramene a ľavom   členku,   ktoré zranenia si   vyžiadali   dobu   liečenia spojenú   s práceneschopnosťou presahujúcou 7 dní a súčasne sme poškodenému týmto spôsobili škodu na retiazke zo žltého kovu a na škodu okuliaroch vo výške 162,18.- EUR.

Za tento údajný skutok nám samosudca... uložil peňažný trest vo výške 350.- Eur každému samostatne.

V   prípade   úmyselného   zmarenia   výkonu   uloženého   peňažného   trestu...   nám samosudca...   uložil   ako   náhradný   trest   odňatia   slobody   pre   prípad,   že   by   bol   výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, vo výmere 3 (tri) mesiace.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd dedičov zosnulého poškodeného J. V... odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Na dôkaz nášho tvrdenia o nesprávnom a nezákonnom rozhodnutí... sme poukázali na opakované zrušenie jeho nezákonných odsudzujúcich rozsudkov, v danej veci, ktoré boli odvolacím, druhostupňovým súdom... dňa 08. 10. 2009, vedené pod č. k.: 2 To 113/2009, následne dňa 01. 07. 2010, vedené pod č. k.: 2 To 75/10, dňa 17. 03. 2011, vedené pod č. k.: 2 To 15/2011, ako aj dňa 12. 04. 2012, vedené pod č. k.: 2 To/32/2012, teda celkovo 4 (štyri krát) zrušené, ako nezákonné...

Odvolací súd... vyslovil svoj právny názor vo svojom rozhodnutí... zo dňa 01. 07. 2010...   že   ani   po   doplnení   dokazovania   výsluchom   oboch   znalcov   nie   je   možné   bez akýchkoľvek pochybností ustáliť vinu obžalovaných a poukázal na to, že najmä na fyzické predpoklady obžalovaných najmä V. N. ml., ktorého útok vedený intenzívnejšie určite musel byť na poškodenom viditeľný.

Takisto...   vo   svojom   uznesení,   zo   dňa   17.   03.   2011...   skonštatoval,   že   výpovede svedkov..., len prehĺbili pochybnosti, ktoré doposiaľ v celom konaní sú evidentné a ktoré sa nepodarilo odstrániť. Takisto sa nedarilo odstrániť a rozptýliť ani evidentné rozpory vo výpovediach znalcov.

Krajsky   súd...   taktiež   poukázal   na   stratu   pamäti   poškodeného   ohľadne   priebehu celého skutku...

Naďalej   poukazujeme   aj   na   skutočnosť,   ktorú   potvrdil   aj   Krajský   súd...   že   naša prítomnosť, ako obžalovaných, na mieste činu zo žiadnej objektívnej skutočnosti nevyplýva, pričom by pokiaľ by bolo skutočne relevantné tvrdenie svedka K., že tento udáva amnéziu a stratu pamäti poškodeného pri vyšetrení, potom by bola aj táto skutočnosť veľmi dubiózna. Máme za to, že napriek enormnej snahe zo strany OČTK, nás odsúdiť za skutok, ktorý sme nespáchali, a následne potom zrejme aj zo strany Okresného súdu v Pezinku, sa mu   nepodarilo   ani   napriek   štyrikrát   vrátenému   a   štyrikrát   doplňovanému   dokazovaniu odstrániť ani len rozpory vo výpovediach do konania pribratých znalcov a dokázať skutok kladený nám za vinu, a už vôbec nie ustáliť našu vinu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností ako to ukladá trestný zákon.

Zastávame názor, že v danom konaní bolo na mieste zo strany Okresného súdu v Pezinku prinajmenšom uplatniť zásadu „in dubio pro reo“. V tejto súvislosti poukazujeme aj na stanovisko Krajského súdu... ktorý vo svojom uznesené zo dňa 17. 03. 2011... vyslovil právny   názor,   že   je   v   predmetnej   veci   potrebné   pochybnosti   vykladať   v zmysle   zákona v prospech nás, ako obžalovaných a len tak vo veci rozhodnúť...

Nám, ako obžalovaným sa kladie Okresným prokurátorom v Pezinku, za vinu, že sme svojim konaním formou spolupáchateľstva dopustili trestného činu úmyselného ublíženia na zdraví   podľa   ustanovenia   §   156   Trestného   zákona,   pričom   za   tento   skutok   nás, samosudca... z nepochopiteľných dôvodov aj odsúdil.

Máme však za to, že v tomto konaní nebolo preukázané, ani len to či sa stal skutok, pre ktorý sa konanie vedie, a. už vôbec nie to, že uvedený skutok sme spáchali my... Poukazujeme predovšetkým aj   na to,   že okrem   svedeckej   výpovede   poškodeného, nesvedčí ani len o prítomnosti nás ako obžalovaných na mieste skutku žiadny priamy ale ani žiadny nepriamy dôkaz...

Podotýkame   aj   to,   že   sám   poškodený   v   každom   štádiu   trestného   konania,   teda pred OČTK ako aj pred súdom, uvádzal vždy diametrálne odlišné opisy skutku. Dokonca sa rôznia aj jeho vyjadrenia,   ktoré uviedol ošetrujúcim lekárom a sú obsahom lekárskych správ. Máme preto za to, že tvrdenia poškodeného sú iba účelové, tendenčné a snažia sa zavádzať OČTK i súd za tým účelom, aby nám privodil potrestanie za skutok, ktorý sme nespáchali. Poškodený tak len napĺňa vyhrážky, ktoré nám, najmä však obžalovanému N. st. mnohokrát počas hádok adresoval.

Ako   motív   údajného   konania   obžalovaných   nemôže   byť   žiadnym   súdom...   bez ďalšieho   akceptovaná   existencia   dlhoročných   susedských   sporov   nás   ako   obžalovaných a poškodeného V.,   nakoľko tieto spory podľa nás môžu byť a aj sú motívom pre krivé obvinenie zo strany poškodeného.

Aj pokiaľ by súd považoval za preukázané, že dňa 09. 11. 2007 došlo k potýčke medzi nami   ako   obžalovanými   a   poškodeným,   poukazujeme   (len   z   opatrnosti   na   to,   že   podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 19/1963 k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví nestačí, aby páchateľ úmyselne vykonal niečo, čo spôsobilo ublíženie na zdraví, ale je treba aby jeho úmysel smeroval aj k vlastnému ublíženiu na zdraví. Pokiaľ ide o znalecký posudok L., namietali sme a aj naďalej namietame tento dôkaz v plnom rozsahu, nakoľko sa jedná o dôkaz získaný nezákonným spôsobom. L. bol v čase vypracovania posudku priamym nadriadeným ošetrujúceho lekára K., ktorého pochybenie pri poskytovaní lekárskej starostlivosti poškodenému, nebolo možné vylúčiť. Toto potvrdil aj samotný ošetrujúci lekár K. Túto skutočnosť uvádza znalecký posudok L., ktorého pribrali príslušné OČTK a ako proti jeho osobe ako znalca tak ako jeho záverom a znaleckého posudku   nemali   žiadne   námietky   ako   prokurátor,   ani   poškodený,   ale   ani   samosudca Okresného súdu v Pezinku.

V znaleckom posudku L., ktorý bol zákonným spôsobom do konania pribraný OSV ÚJKP Pezinok, tento s vysokým stupňom pravdepodobnosti konštatuje, že najzávažnejšie poranenie   (zlomenina   vretennej   kosti)   vzniklo   pádom   poškodeného   na   tvrdý   podklad. Uviedol, že zo súdnoznaleckého hľadiska nie je možné stanoviť, či išlo o pád vynútený (napr.   po   postrčení,   posotení)   alebo   pád   svojvoľný,   náhodný.   Takisto   jednoznačne konštatoval, že na tele poškodeného neboli zaznamenané žiadne znaky takých zranení, ktoré by mohli potvrdiť násilné konanie inej osoby.

Záverom posudku je, že znalec nemôže v tomto prípade potvrdiť ani jedno z tvrdení poškodeného   V.,   práve   naopak   konštatuje,   že je   veľmi   nepravdepodobné,   aby   pri   bitke dvoma   páchateľmi   nebolo   žiadne   zranenie   lokalizované   vpredu   či   vzadu,   prípadne   na pravej strane tela. Taktiež dĺžka trvania PN bola u poškodeného podľa vyjadrení znalca neprimeraná a biologicky neodôvodnená.

Závery znaleckého posudku L. žiadna zo strán v predmetnom konaní nenapadla a nikto voči nim nevzniesol žiadne námietky...

Samosudca   Okresného   súdu   v   Pezinku   sa   vôbec   nezaoberal   s   tým,   že   sú   tu prinajmenšom pochybnosti tak ako o tom, že sa skutok ako taký vôbec stal a teda tým aj o našej vine, ktoré ani napriek opakovanému vykonaniu súdneho pojednávania na základe rozhodnutí Krajského súdu nepodarilo odstrániť a teda trvajú aj naďalej. Tak ako doteraz už boli v predsúdnom konaní,   pričom najzávažnejším sa javí neexistencia RTG snímok poškodeného, vyhlásenie ošetrujúceho chirurga K. že nie je vylúčené jeho pochybenie a pod... Až na opakovaný pokyn Krajského súdu v Bratislave, dňa 21. 06. 2012, samosudca Okresného súdu v Pezinku, pribral do konania znaleckú organizáciu...

Znalecká organizácia... vo svojom znaleckom posudku, zo dňa 15. 03. 2013, str. 40 vyjadrila, že „... verziu skutku v celom jej rozsahu tak, ako to uviedol poškodený, nie je možné znalecky potvrdiť vo vzťahu k vzniku predmetných poranení...“.

Znalecká organizácia... uvádza, že je možné sa stotožniť so znalcom L., pričom na str. 43 uvádza, že nesúhlasí so znalcom L.

Diametrálne   odlišné   výpovede   poškodeného   dokonca   konštatuje   aj   samosudca Okresného   súdu...   ktorý   však   mám   z   nepochopiteľných   dôvodov   takéto   výpovede, ospravedlňuje s odôvodneným, že je nutné pripustiť v jeho výpovediach určitú emóciami skreslená   okolnosť   útoku...   napriek   tomu,   že   takúto   výpoveď   by   mal   sudca   správne vyhodnotiť, ako neobjektívnu, nedôveryhodnú a účelovú...

Zastávame názor, že na uvedený prípad je nutné aplikovať zásadu „IN DUBIO PRO REO“, ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 Trestného poriadku, pretože tak ako sa uvádza v rozhodnutí Najvyššieho súdu č. 28/1998, pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej   skutočnosti,   trvajú   aj   po   vykonaní   a   zhodnotení   všetkých   dôkazov,   ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.

Na   základe   hore   uvedených   dôvodov   sme   preto   navrhli,   aby   odvolací   súd po preskúmaní veci rozsudok samosudcu Okresného súdu v Pezinku, zo dňa 06. 05. 2013, vedeného   pod   spisovou   značkou.:   2   T   134/08,   ktorým   nás   obidvoch   uznal   za   vinných z trestného činu, prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona, zrušil v plnom rozsahu a oslobodil nás podľa §-u 285 písm. a), prípadne podľa   §-u   285   písm.   a)   Trestného   poriadku   spod   obžaloby   Okresného   prokurátora v Pezinku, alebo vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol. S ohľadom na uvedené máme aj za to, že svojím, takýmto postupom. Okresný súd... v našom prípade zvlášť hrubým spôsobom porušil aj čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods.   2 Ústavy SR,   t.   j.   právo   na   nezávislý   a   nestranný   súd,   právo   na   rovnosť účastníkov súdneho konania a prezumpciu neviny v trestnom konaní až do právoplatnosti rozsudku, ktorým by bola vyslovená vina obžalovaných.

Napriek týmto skutočnostiam však... odvolací súd, uznesením, zo dňa 26. septembra 2013, vydaným pod č. k.: 2 To 98/2013, podľa ustanovenia § 319 Trestného poriadku, naše odvolanie proti rozsudku Okresného súdu... zo dňa 06. 05. 2010, vedeného pod sp. zn.: 2 T 134/2008,   ktorým   sme   boli   uznaný   za   vinných   z   trestného   činu,   prečinu   ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona, zamietol a teda sa rozsudok prvostupňového súdu týmto stal právoplatným...

S   ohľadom   na   uvedené   skutočnosti,   nezákonnosť   a   neústavnosť   postupu Krajského   súdu...   sme   proti   jeho   uzneseniu   2   To   98/2013   zo   dňa   26.   09.   2013   podali Najvyššiemu   súdu   dovolanie,   ktoré   sme   odôvodnili   tým,   že   rozhodnutie   je   založené   na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd sa však k nami namietaným skutočnostiam v podstate vôbec nevyjadril a naše dovolanie odmietol s tým, že nie sú naplnené dôvody odvolania podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku, čím nami namietané porušenie našich základných ľudských práv a slobôd ignoroval rovnako ako Krajský súd...».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1 Základné práva V. N. st., nar... a V. N. ml... garantované ustanovením čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 Dohovoru... postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod č. k.: 2 T 134/2008, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k.: 2 To 98/2013 a postupom Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod č. k.: 3 Tdo 3/2014 boli porušené.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 01. 2014, vedené pod č. k.: 3 Tdo 3/2014 a Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 26. 09. 2013, vedené pod č. k.: 2 To 98/2013 a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd...   a   Krajský   súd...   sú   spoločne   a   nerozdielne   povinní   uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške celkom 284,08 EUR.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 a tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 134/2008 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2013

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu ako prvostupňového   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd“),   môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľom   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia ich práv.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že sťažovatelia disponovali možnosťou   uplatniť svoje   námietky   o   pochybení   prvostupňového   súdu   prostredníctvom podaného   odvolania,   ktorú   aj   využili.   Ako   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 134/2008 zo 6. mája 2013 podali sťažovatelia riadny opravný   prostriedok   (odvolanie),   o   ktorom   rozhodoval   krajský   súd   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 To 98/2013 a rozhodol o ňom rozsudkom z 26. septembra 2013. Krajský súd bol v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľov týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Ústavný   súd   preto   vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy),   ktorý   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96),   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   (vo   vzťahu   k   postupu a rozhodnutiu okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 To 98/2013 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013

Sťažovatelia   v   sťažnosti   predovšetkým   namietajú nesprávnosť   skutkových   zistení a vyhodnotenia dôkazov krajským (ale aj okresným) súdom v trestnom konaní na základe znaleckých posudkov a podľa nich vykonanými dôkazmi nebolo jednoznačne preukázané, že   sa   práve   oni   dopustili   skutku   popísaného   v   skutkovej   časti   výroku   rozsudku prvostupňového súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   To   98/2013 z 26. septembra 2013 odvolanie sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu zo 6. mája 2013   zamietol.   Týmto   rozsudkom   okresný   súd   uznal   sťažovateľov   vinných   z   prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona, uložil im peňažný trest každému 350 € a pre prípad úmyselného marenia tohto trestu stanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov a dedičov poškodeného odkázal s nárokmi na občianske súdne konanie.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   po   uvedení   dôvodov sťažovateľov v odvolaní, ktorí považovali rozsudok okresného súdu za nezákonný a tvrdili, že   skutok   nikdy   nespáchali   (o   tom   podľa   nich   neexistuje   žiadny   relevantný   dôkaz), a poukazovali aj „na rozpornosti v znaleckých posudkoch“, krajský súd opísal vyjadrenia svedkov,   znalcov   a   pribratej   znaleckej   organizácie,   závery   rozhodnutí   krajského   súdu, pre ktoré boli zrušené predchádzajúce rozsudky okresného súdu, a v závere na strane 8 tiež uviedol, že sa stotožnil so závermi okresného súdu. Takisto neprijal obranu sťažovateľov „že na mieste činu vôbec neboli a že si incident poškodený vymyslel... lebo táto nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Poškodený evidentne zranenia utrpel, tieto boli čerstvé, nešlo teda   o   zranenia   staršieho   dáta   a   podľa   záverov   posudku   znaleckej   organizácie,   tieto zranenia nemohli vzniknúť len spontánnym pádom na zem bez predchádzajúceho vzniku povrchových zranení za pričinenia inej osoby. Že k zraneniam skutočne došlo, na základe incidentu,   ktorý   sa   mal   odohrať   medzi   obžalovanými   a   poškodeným,   tieto   skutočnosti vyplývajú už z prvotnej dokumentácie, kde svedok K. potvrdil, že pri prvotnom ošetrení videl zlomeninu u poškodeného a že teda nešlo o žiadnu zlomeninu staršieho dáta, čo konštatoval aj záver znaleckej organizácie...“.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   (aj   prostredníctvom   odôvodnenia prvostupňového   rozsudku,   ktorý   obsahoval   25   strán,   dal   teda   za   pravdu   tvrdeniam poškodeného   a   svoje   závery   skutkovo   a   právne   vyhodnotil   na   strane   19   až   strane   25) zrozumiteľne   a   bez   zjavných   logických   protirečení   vysvetlil   svoj   skutkový   a   tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu základným právam (zaručeným ústavou) a právam (zaručeným dohovorom) sťažovateľov.

Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   je   dostatočné   a   rozsudok krajského   súdu   sa   nejaví   ako   svojvoľný   či   arbitrárny,   keďže   v   súlade   s   požiadavkami kladenými na odôvodnenia rozhodnutí súdov v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu   dostatočne   objasňuje   jeho   skutkový   a   právny   základ   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04). Samotná skutočnosť, že krajský súd si neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľov, nemôže ešte viesť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Pokiaľ ide o spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy vykonané súdom prvého stupňa,   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   nie   je zásadne   oprávnený   ani povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny   základ   ich   rozhodnutí.   Ústavný   súd   zásadne   nepreskúmava,   či   v   konaní pred všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v   právomoci opravných   všeobecných   súdov.   Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je v   prípadoch napadnutia   rozhodnutí   (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im predchádzal,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti, pokiaľ ide o námietky porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského   súdu   z   26.   septembra   2013   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   98/2013 považovať za zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

3.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy a dohovoru postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu   z   28.   januára   2014   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 3/2014

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   sťažovateľov   uznesením najvyššieho   súdu   znova   pripomína,   že   nie   je   ďalšou   inštanciou   v   sústave   všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúcha posudzovať, či námietkam sťažovateľov podaným prostredníctvom dovolania malo byť vyhovené.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia,   ktorým   dovolanie   sťažovateľov odmietol,   opísal   najprv   ich   dôvody   na   zrušenie   rozsudku   okresného   súdu   (popieranie spáchania   skutku,   nesprávne   ustálený   skutkový   stav,   nesprávne   vykonané   dôkazy, neuplatnenie   zásady   „in   dubio   pro   reo“   a   prezumpcie   neviny   v   trestnom   konaní všeobecnými   súdmi   na   strane   1   až   3),   potom   dôvody   Okresnej   prokuratúry   Pezinok (strana 4) na odmietnutie ich dovolania a konštatoval, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ani podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, na naplnenie ktorých poukazovali sťažovatelia v dôvodoch dovolania.

Závery najvyššieho súdu na strane 5 až strane 6 považuje ústavný súd za jasné a zrozumiteľné,   opierajúce   sa   o   príslušné   ustanovenia   procesného   kódexu   (Trestného poriadku)   a najvyšší   súd   dal   sťažovateľom   odpovede   na   všetky   nimi nastolené   otázky. Iba skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol podľa §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (obdobne II. ÚS 328/2013).

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na prezumpciu neviny zaručeného čl. 50 ods. 2 ústavy

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu ochranu ani ich práva na spravodlivé súdne konanie, je zrejmé, že rozhodnutia všeobecných súdov je potrebné považovať za vydané v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, a teda sú správne aj z ústavnoprávneho hľadiska, t. j. sú ústavne konformné. Rovnako tak nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50 ods.   2   ústavy,   pretože   konečným   odsudzujúcim   rozhodnutím   v   trestnej   veci,   ktoré (rozhodnutie) nie je z hľadiska dodržania ochrany základných práv inperfektné a ktorým bola v konečnom dôsledku vyslovená vina (v tomto prípade sťažovateľov), logicky nemôže dôjsť k porušeniu práva na prezumpciu neviny.

Z týchto dôvodov ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá   a   sťažovatelia   (zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnili v sťažnosti porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy vo vzťahu k jednotlivým porušovateľom   (čiže   nesplnili   si   svoju   povinnosť   vyplývajúcu   z   §   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde), ústavný súd sa touto časťou ich sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014