znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 327/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. Č., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 7/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 114/04, 3 Co 453/07 a 8 Co 429/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2010 doručená sťažnosť Ing. I. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 7/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 114/04, 3 Co 453/07 a 8 Co 429/09.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 9. februára 2000 podal na okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy. Konanie na okresnom súde bolo vedené pod sp. zn. 28 C 7/00. Na pojednávaní 16. júla 2003 okresný súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   žalobu   zamietol.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   tento rozsudok mu bol doručený až 18. marca 2004 a po podaní odvolania z 25. marca 2004 bol spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie.   Krajský   súd   16.   júna 2005   napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci okresný súd 16. apríla 2007 vyhlásil medzitýmny rozsudok, ktorým vyhovel žalobe v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom zo 4. decembra 2008 tak, že medzitýmny rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd 20. júla 2009 vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol aj o zvyšku žaloby. V rámci odvolacieho konania krajský súd na pojednávaní 8. júna   2010   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   dodal: „Konečný rozsudok vo veci tak bol vydaný bez jedného dňa po 10 a pol roku od podania žaloby. Takáto dĺžka sporu je absolútne a výrazne neprimeraná pre akokoľvek obtiažny súdny spor.“

Sťažovateľ zároveň v sťažnosti tvrdil, že viacerými podaniami sa domáhal určenia termínu pojednávania a rozhodnutia vo veci. Zároveň uviedol, že podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú adresoval predsedovi okresného súdu (5. novembra 2003), a okrem toho   o   zjednanie   nápravy   a   odstránenie   prieťahov   v   konaní   žiadal   aj   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (9. januára 2004).

Vo vzťahu k splneniu podmienky včasnosti podania sťažnosti sťažovateľ uviedol, že ju podáva   v   zákonom   ustanovenej   lehote,   pretože rozsudok   vo veci   samej „nadobudol právoplatnosť najskôr 22. 7. 2010, kedy bol sťažovateľovi doručený“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 7/00 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 114/04, 3 Co 453/07 a 8 Co 429/09 porušili jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   okresnému   súdu   uložil   povinnosť   zaplatiť   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 9 000 €. Sťažovateľ zároveň žiadal aj o náhradu trov právneho zastúpenia v sume 294,73 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 28 C 7/00   a   postupom   krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   114/04,   3   Co   453/07   a   8   Co   429/09.   Samotný sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že vo veci už bolo meritórne rozhodnuté, pretože krajský súd na pojednávaní 8. júna 2010 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Okrem toho sa sťažovateľ vyjadril aj k právoplatnému skončeniu tohto konania, ktoré sa podľa jeho názoru právoplatne skončilo najskôr   22. júla 2010,   keď mu bolo doručené rozhodnutie odvolacieho súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to   bez   ohľadu   na   to,   z   akých   dôvodov   skončilo   toto   porušovanie   (II.   ÚS   139/02, III. ÚS 93/2010).

Ústavný súd zistil, čo napokon potvrdil aj sťažovateľ, že namietané konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 28 C 7/00 v spojení s odvolacím konaním sa právoplatne skončilo 22. júla 2010. Sťažovateľ sa vo veci namietaného porušenia svojich práv obrátil na ústavný súd sťažnosťou doručenou mu 10. augusta 2010, t. j. v čase, keď porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom a krajským súdom už netrvalo, a teda konanie o jeho sťažnosti nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k týmto právam (mutatis mutandis I. ÚS 6/03, III. ÚS 248/08).

V konaní pred okresným súdom (ale aj odvolacím súdom), ktoré trvalo viac ako desať   rokov,   mal   sťažovateľ   (navyše   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom) dostatok   času   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   využitím   dostupných   právnych prostriedkov, a teda aj podaním sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ však takúto možnosť využil až potom, ako sa konanie právoplatne skončilo a k prieťahom v konaní, a tým aj k porušovaniu   označených   práv   už   zo   zrejmých   dôvodov   nedochádzalo.   Právoplatným rozhodnutím vo veci samej totiž došlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, a preto ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   už bez ďalšieho   právneho   významu zaoberať sa návrhmi sťažovateľa, ktoré sa vzťahujú na meritórne rozhodnutie vo veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010