znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 327/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 50/06 a jeho rozsudkom zo 14. septembra 2007 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/83/08 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2008 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 50/06 a jeho rozsudkom zo 14. septembra 2007 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/83/08 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala proti odporcovi, za účasti vedľajšieho účastníka, zaplatenia 173 419 Sk z titulu „porušenia odporcu   pri   jej   zastúpení,   keď   nepodal   návrh   na   začatie   konania   i proti   neplatnosti výpovede“.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 50/06-120 zo 14. septembra 2007, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 17 Co/83/08-170 zo 16. apríla 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 30. mája 2008.

Sťažovateľka poukázala na dôvody rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil, a uviedla, že jej „právny zástupca napriek požiadavke o popretie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a to i výpoveďou i následným okamžitým skončením   pracovného   pomeru,   bola   poškodená   tým,   že právny   zástupca   neplatnosť výpovede   žalobou   nenapadol   a   napadol   len   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru okamžitým spôsobom, po tom ako ju poučil, že druhý právny úkon ruší prvý a teda, že neplatnú výpoveď nie je potrebné žalovať...

Napriek týmto skutočnostiam Okresný súd vo Zvolene, napriek tomu, že zistil, že advokát mal vedomosť o výpovedi, proti tejto mohol riadne a včas podať žalobu, ako i skutočnosti,   že   v   spore   č.   j.   5   C   -   131/03   -   76   domáhal   sa   právny   zástupca   v   petite vyslovenia rozhodnutia,   že   pracovný   pomer   naďalej   trvá,   zamietol   žalobný   návrh   s poukázaním, že právny zástupca nedopustil sa žiadneho porušenia z dôvodu, že výpoveď nemusel žalovať, preto že v pracovnom pomere platí, že neskorší právny úkon ruší skorší.... O   odvolaní   rozhodoval   porušovateľ   na   druhom   mieste   a   napriek   predloženým písomným dôkazom po odvolaní rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu vo Zvolene potvrdil. Urobil tak z odôvodnením, že sťažovateľka splnomocnila právneho zástupcu len na podanie žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Neprihliadol na to, že plnú moc robila pracovníčka advokátskej kancelárie a nie sťažovateľka. Odvolací súd už vôbec sa nezaoberal právnym záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého vo veci tento rozhodol a to, že podľa neho neskorší právny úkon ruší skorší. Porušovateľ na druhom mieste bez akéhokoľvek vykonania dôkazu vyslovil záver, že všetko nasvedčuje tomu, že právny zástupca jej poskytol poučenie v tom smere, že je potrebné podať žalobu aj o určenie neplatnosti výpovede, lebo že inak jej pracovný pomer zanikne....

Tejto   skutočnosti   odporuje   domáhanie   sa   právneho   zástupcu   v spore   č.   j. 5 C 131/03 - 76 vydania rozhodnutia, že pracovný pomer ďalej trvá. O čom i Okresný súd v Žiari nad Hronom právoplatne rozhodol.

Porušovateľ   v   druhom   rade   pri   zdôvodňovaní   svojho   rozhodnutia   o   potvrdení prvostupňového rozsudku, konštatoval, že zo žiadneho podania nevyplýva skutočnosť, že sa právny zástupca v spore 5 C - 131/03 - 76, od súdu domáhal i rozhodnutia, že pracovný pomer naďalej trvá, ktorý rozsudok potvrdil i odvolací súd v Banskej Bystrici.

Sťažovateľka tento záver považuje za klamstvo vynesené v talári v mene republiky. Z rozsudku 5 C - 131/03 - 76 Okresného súdu v Žiari nad Hronom potvrdeného Krajským súdom v Banskej Bystrici, je preukázateľné, že sťažovateľka, ako navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a zároveň žiadala o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá.

Táto skutočnosť usvedčuje právneho zástupcu v tom, že jeho konanie, či poučenie nesmerovalo   k   vyhláseniu,   že   ak   nebude   splnomocnený   podať   žalobu   i   voči   výpovedi pracovný pomer jej zanikne, tak ako tvrdí porušovateľ na druhom mieste.

Na základe týchto skutočností žiadame Ústavný súd SR, aby nálezom o sťažnosti rozhodol nasledovne:

1.) Okresný súd vo Zvolene rozsudkom 12 C - 50/06 - 120 a Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. j. 17 Co/83/08 - 170 porušil základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy SR a spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2.) Rozsudky Okresného súdu vo Zvolene a Krajského súdu v Banskej Bystrici sa rušia a vracajú sa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde. Podľa tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   nie   je   zjavne   neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní, či je daná jeho právomoc, riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Z obsahu časti sťažnosti a jej petitu vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okrem iného postupom a rozhodnutím okresného súdu (rozsudkom sp. zn. 12 C 50/06 zo 14. septembra 2007).

Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/83/08 rozsudkom zo 16. apríla 2008 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

V súlade   s   uvedeným   princípom   subsidiarity   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu, pretože jeho preskúmanie na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. V súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co/83/08 zo 16. apríla 2008 v odvolacom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   predmetom   posudzovaného   súdneho konania   bol   sťažovateľkou   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   údajne nesprávnym   postupom   jej   právneho   zástupcu   v spore   o určenie   neplatnosti   rozviazania pracovného pomeru, ktorý všeobecné súdy zamietli.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 17 Co/83/08 zo 16. apríla 2008 v plnom rozsahu   stotožnil   so skutkovými   aj   právnymi   závermi   okresného   súdu,   okrem   iného   sa vysporiadal s podstatou sporu, keď uviedol, že „predmetnom sporu je návrh na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni 173.419,- Sk spolu s 12 % úrokom z omeškania ročne od 11. 03. 2003 do zaplatenia titulom náhrady škody vzniknutej porušením povinností žalovaného   pri   právnom   zastupovaní   žalobkyne.   Žalobca   v   žalobe   právnu   kvalifikáciu uvedeného nároku neuviedol. Okresný súd, v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na daný právny vzťah aplikoval ust. § 13 ods. 1, 2, a 3 zák. č. 132/1990 Zb., ďalej ust. § 18 ods. 1, 2 a 3 a § 26 ods. 1, 2, 3 a 4 uvedeného zákona a tiež ust. § 420 Občianskeho zákonníka, podľa ods. 1 ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.... V danom prípade základom zistenia pre posúdenie nároku žalobkyne bolo to, aké úkony vykonal žalovaný v prospech žalobkyne, resp. aké poučenie žalovaný ako advokát žalobkyne vtedy keď prevzal jej zastúpenie, t. j. 30. 06. 2003 žalobkyni dal, čo jej na jej zámer podať žalobu povedal a či ju kvalifikovane poučil alebo nie. Pri uvedenom zistení vychádzal odvolací súd aj z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v spise 5 C 131/2003 vedenom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom...

V   tejto   súvislosti   okresný   súd   vyslovil   názor,   že   žalobkyňa   nepreukázala,   že   by splnomocnila advokáta aj na podanie žaloby o určenie neplatnosti výpovede, ktorá jej bola daná 11. 03. 2003; odvolací súd sa s týmto záverom prvostupňového súdu stotožňuje a v   súvislosti   s   neudelením   plnomocenstva   aj   na   podanie   žaloby   o   určenie   neplatnosti výpovede zo dňa 11. 03. 2003 odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa je v dôkaznej núdzi aj vo vzťahu k svojmu tvrdeniu, že žalovaný ako jej advokát ju správne poučil, pretože na preukázanie   tejto   argumentácie   neexistujú   žiadne   dôkazy, naopak,   všetko   nasvedčuje tomu, že JUDr. P. jej poskytol poučenie aj v tom smere, že je potrebné podať žalobu aj o určenie neplatnosti   výpovede,   inak jej pracovný   pomer zanikne. Z obsahu pripojeného spisu č. k. 5 C 131/2003 ďalej vyplýva, že predmetom tohto konania bol návrh na určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru medzi spoločnosťou S., s.r.o., so sídlom v Š. a M. A.... je neplatné. V žalobe je uvedené, že žalobkyni bola dňa 11. 03. 2003 daná žalovanou spoločnosťou   výpoveď.   Z   petitu   žaloby,   ani   z   iného   následného   podania nevyplýva, že by sa žalobkyňa domáhala aj toho, že pracovný pomer naďalej trvá, preto nie je zrejmé na základe čoho dospel Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní 5 C 131/03 k rozhodnutiu, kde uviedol, že pracovný pomer žalobkyne v spoločnosti S., s. r. o., Š. trvá, pretože predmet konania vymedzený petitom žaloby jasne hovorí o tom, že v konaní 5 C 131/03 sa žalobkyňa domáhala len určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17. 06. 2003.

Uvedená skutočnosť nevyplýva ani z toho, že dňa 30. 06. 2003 spísal JUDr. P. list v mene žalobkyne, adresovaný zamestnávateľovi žalobkyne, kde uviedol, že žalobkyňa nepovažuje okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 17. 06. 2003 za platné a žiada, aby ju   zamestnávateľ   ďalej zamestnával,   preto nemožno   akceptovať   tvrdenie o tom,   že týmto je preukázané, že by advokát žalobkyne JUDr. P. právny názor o tom, že neskorší právny úkon v pracovnom práve ruší právny úkon predchádzajúci.

Z postavenia advokáta daného Zákonom o advokácii vyplýva, že advokát sa musí riadiť pokynmi klienta. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ JUDr. P. tvrdí, že ho žalobkyňa splnomocnila len na podanie žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17. 06. 2003, tak JUDr. P. musel konať len v rámci tohto splnomocnenia a nemohol proti vôli svojej klientky podať ďalšiu žalobu o určenie neplatnosti výpovede. Obrana   žalovaného,   že   poskytol   žalobkyni   poučenie   o   tom,   že   by   bolo   vhodné   podať žalobu aj o určenie neplatnosti výpovede, nebola v konaní vyvrátená a rovnako tak nebolo v konaní preukázané,   že   žalobkyňa   chcela   viesť   spor   aj   o   určenie   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pričom o tom, že sa toho môže domáhať vedela už aj z listu Inšpektorátu práce   B.   zo   dňa   30.   05.   2003,   ktorým   inšpektorát   práce   reagoval   na   jej sťažnosť na spoločnosť S., s. r. o...., kde ju inšpektorát práce poučil o tom, že žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru si môže v zmysle § 77 Zákonníka práce uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Z uvedeného vyplýva, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne uvedené v žalobe, že by jej žalovaný, ako jej advokát spôsobil svojim nekvalifikovaným zastupovaním škodu tým, že nepostupoval v zmysle Zákona o advokácii, preto odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ ide o tú časť výroku rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom uvedenú v rozsudku 5 C 131/2003, ktorou... určil, že pracovný pomer trvá, je na žalobkyni a jej zamestnávateľovi ako sa s týmto určujúcim výrokom súdu vysporiadajú. V tomto konaní odvolací súd riešil len otázku zodpovednosti advokáta za škodu a keďže nebolo preukázané protiprávne konanie žalovaného ako jedna zo štyroch podmienok zodpovednosti za škodu, nebolo potrebné ďalej skúmať, či naozaj škoda vznikla a   v   akej   výške,   pretože   v   zmysle   ust.   §   420   Občianskeho   zákonníka   stačí,   že   jeden   z predpokladov zodpovednosti za škodu nie je splnený a zodpovednosť za škodu, ako taká nevzniká. Z uvedených dôvodov tak, ako bolo vyššie konštatované, odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   uvádza, že krajský súd sa zrozumiteľne a jasne vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým jej žalobu o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom z titulu porušenia povinností advokáta pri jej zastupovaní (o náhradu škody)   zamietol   a jeho   rozhodnutie   nevykazuje   ani   znaky   arbitrárnosti   a   svojvoľnosti. Nevyhovenie   odvolacím   dôvodom,   neúspech   v   konaní a ani vyslovenie   iného   právneho názoru,   s   ktorým   sa sťažovateľka   nestotožňuje,   nemožno   považovať   za   odmietnutie spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   jej   práva   na   súdnu   ochranu   podľa označeného článku ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07) i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by závery krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom pre ňu, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

V prípade   sťažovateľky   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok porušenie   označených   práv,   ale   o prípad,   keď   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľky.   Sťažovateľkina   nespokojnosť   s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   súčasťou   obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   i ďalšie navrhnuté   dôkazy   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne napr. IV. ÚS 176/05).

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol jej sťažnosť vo vzťahu ku krajskému súdu ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008