znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 327/07-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 28. októbra 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika o prijatej   sťažnosti E.   P.,   K.;   Š.   M.,   D.;   E.   Š.,   D.;   M.   S.,   K.;   R.   S.,   K.   a V.   M.,   D., zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   K.,   Advokátska   kancelária,   Ž., vo veci   namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo E.   P.,   Š.   M.,   E.   Š., M.   S.   a R.   S.   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/02 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. P., Š. M., E. Š., M. S. a R. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume každému po 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť E. P., Š. M., E. Š., M. S. a R. S. trovy   konania   v sume   28   868   Sk   (slovom   dvadsaťosemtisícosemstošesťdesiatosem slovenských   korún)   na účet   ich   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   M.   K.,   Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti návrhu E. P., Š. M., E. Š., M. S. a R. S.   n e v y h o v u j e.

6. Konanie o sťažnosti V. M. z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 327/07-19 z 3. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. P., Š. M., E. Š., M. S., R. S. a V. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 313/02.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia sa návrhom podaným 14. marca 2001 na Okresnom súde Čadca domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a zároveň vydania   predbežných   opatrení.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov „Sťažovatelia   po podaní žaloby   na   OS   v Čadci   približne   3   roky   neboli   upovedomení   prípadne   vyzývaní prvostupňovým   súdom,   až   následne   bola   vec   postúpená   Okresnému   súdu   v Žiline, a to potom, ako sťažovatelia ústne aj telefonicky urgovali konanie o ich žalobnom návrhu“. Sťažovatelia ďalej argumentujú: „OS v Žiline až dňa 02. 12. 2004 uznesením zamieta návrh na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Výzvou   zo   dňa   07. 01. 2005   žiada   OS   v Žiline po prvýkrát   doplnenie   návrhu   podaného   dňa   14.   03.   2001,   následne   dňa   21.   02.   2006 uznesením Okresný súd vyzýva navrhovateľov na opravu a doplnenie návrhu na začatie konania. Sťažovatelia na výzvy zo strany súdu reagovali vždy obratom.“ Sťažovatelia tiež uviedli, že v predmetnom konaní boli podané aj sťažnosti na prieťahy v konaní (z 9. augusta 2004 a 8. februára 2006).

Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom   v konaní vedenom   pod sp. zn. 14 C 313/02,   nariadil   okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume po 50 000 Sk a náhradu trov konania v sume 28 868 Sk.

Po výzve ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo svojom vyjadrení zo 4. februára 2008 okrem iného uviedol: „K prieťahom v konaní tak došlo   hlavne   zavinením   navrhovateľov,   ktorí   podávali   nepresné,   neurčité   návrhy a označovali za účastníkov konania osoby, ktoré v tom čase už boli mŕtve.

Vzhľadom na   vyššie   uvedené   skutočnosti   hodnotím   podanú ústavnú sťažnosť   ako čiastočne dôvodnú. K určitým prieťahom v súdnom konaní však došlo len v období rokov 2002 - 2004. Následne od roku 2004, po tom ako bola vec pridelená novému sudcovi, sa vo veci riadne konalo a boli vykonané všetky nevyhnutné úkony potrebné na rozhodnutie, a to   tak   o predbežnom   opatrení   ako   aj   úkony   smerujúce   k príprave   a uskutočneniu pojednávania. Za prieťahy v tomto konaní sú podľa môjho názoru zodpovední predovšetkým samotní navrhovatelia, ktorí podávajú nepresné a neurčité návrhy, označujú za účastníkov konania osoby, ktoré už nežijú a nepredložili doklady potrebné na rozhodnutie súdu. Vo veci   je   tak   potrebné   vykonávať   rozsiahle   šetrenie   za   účelom   zabezpečenia   dokladov potrebných   pre   rozhodnutie   a tiež   šetrenie   ohľadom   zisťovania   právnych   nástupcov   po účastníkoch,   ktorí   v priebehu   konania   zomreli.   Ústavný   súd   by   teda   pri   rozhodovaní o podanej   ústavnej   sťažnosti   mal   zohľadniť   aj   tú   skutočnosť,   že   prieťahy   v konaní   sú spôsobené predovšetkým zavinením samotných navrhovateľov, teda sťažovateľov.“

Súčasťou vyjadrenia je aj podrobná chronológia konania a súhlas okresného súdu s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:Dňa   14. marca 2001   navrhovatelia   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovatelia) podali Okresnému súdu Čadca návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 4. februára 2002 Okresný súd Čadca predložil spisový materiál Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) podľa § 16 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   na   rozhodnutie   o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Čadca.

Krajský súd 22. februára 2002 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca a prikázal vec okresnému súdu, ktorému bol spisový materiál doručený 16. októbra 2002.Navrhovatelia 11. júna 2003 doručili okresnému súdu žiadosť o vydanie predbežného opatrenia a nariadenie termínu pojednávania, ktorú následne zopakovali 8. júla 2004.Okresný súd 2. decembra 2004 uznesením zamietol návrh navrhovateľov na vydanie predbežného opatrenia, proti ktorému podali navrhovatelia 20. decembra 2004 odvolanie.Okresný   súd   29.   decembra   2004   vyzval   navrhovateľov   uhradiť   súdny   poplatok za podané odvolanie, ktorý bol uhradený 7. januára 2005.

Dňa 7. januára 2005 predložili navrhovatelia okresnému súdu „doplnenie návrhu“ spolu so súvisiacimi listinnými dôkazmi.

Dňa   18. januára 2005   požiadal   okresný   súd   Register   obyvateľov   Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“) o oznámenie súvisiacich údajov, ktoré mu boli oznámené 26. januára 2005.

Dňa   28.   januára   2005   okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   Čadca   o poskytnutie rozhodnutí v súvisiacej dedičskej veci, ktoré mu boli predložené 17. februára 2005.Okresný súd 9. marca 2005 vyzval právnych nástupcov jedného z navrhovateľov, aby oznámili, či trvajú na podanom návrhu a či súhlasia so svojím vstupom do konania na strane navrhovateľov. Títo reagovali na výzvu a doručili svoje vyjadrenie 18. marca 2005.Dňa   30.   marca   2005   okresný   súd   požiadal   register   obyvateľov   o oznámenie súvisiacich údajov, ktoré mu boli oznámené 20. apríla 2005.

Okresný súd 4. mája 2005 požiadal Okresný súd Čadca o poskytnutie súvisiacich rozhodnutí v dedičskej veci, ktoré mu boli predložené 31. mája 2005.

Krajský   súd   14.   septembra   2005   vrátil   okresnému   súdu   spisový   materiál   bez rozhodnutia o odvolaní navrhovateľov z dôvodu procesných nedostatkov.

Okresný súd 26. septembra 2005 doručil odvolanie navrhovateľov z 20. decembra 2004 právnemu zástupcovi odporcov a 29. septembra 2005 jednému z odporcov, súčasne ich   vyzval   na vyjadrenie   k podanému   odvolaniu.   Právny   zástupca   odporcov   predložil vyjadrenie k podanému odvolaniu 20. októbra 2005.

Dňa 11. novembra 2005 predložil okresný súd krajskému súdu spisový materiál spolu s opravným prostriedkom podaným proti uzneseniu okresného súdu z 2. decembra 2004, o ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   6   Co   538/05   tak,   že   prvostupňové rozhodnutie potvrdil (spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 3. januára 2006).Okresný súd 21. februára 2006 vyzval navrhovateľov na opravu a doplnenie návrhu, títo na výzvu reagovali 15. marca 2006.

Dňa   18.   apríla   2006   okresný   súd   požiadal   register   obyvateľov   o oznámenie súvisiacich údajov, ktoré mu boli oznámené 3. mája 2006.

Navrhovatelia 28. apríla 2006 predložili okresnému súdu „Zoznam vlastníkov, ktorí sa pripojujú k Návrhu zo dňa 13. 03. 2001 a k Podaniu zo dňa 14. 03. 2006“.

Okresný   súd   uskutočnil   16.   mája   2006   pojednávanie,   ktoré   po   vypočutí navrhovateľov odročil na neurčito za účelom jednoznačnej špecifikácie ich podania, ktorým bolo navrhnuté pristúpenie ďalších účastníkov konania na strane navrhovateľov (okresný súd určil pre tento účel lehotu 30 dní).

Dňa 18. mája 2006 požiadal okresný súd notársky úrad o zapožičanie súvisiaceho spisu.Navrhovatelia   24.   mája   2006   predložili   doplnenie   údajov   na   účely   rozhodnutia o pristúpení ďalších účastníkov konania na strane navrhovateľov.

Okresný   súd   28.   júna 2006   uznesením   zamietol   návrh   na pripustenie   pristúpenia ďalších účastníkov konania na strane navrhovateľov, proti ktorému podali navrhovatelia

17. júla 2006 odvolanie (spisový materiál spolu s opravným prostriedkom bol krajskému súdu predložený 4. septembra 2006).

Dňa   3.   októbra   2006   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   30 Co 1/2006   rozhodol o podanom odvolaní tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Navrhovatelia 4. januára 2007 predložili návrh na pristúpenie ďalších účastníkov konania na strane navrhovateľov a zmenu návrhu na začatie konania.

Dňa 30. januára 2007 okresný súd požiadal register obyvateľov, ako aj Mestský úrad Čadca o oznámenie údajov, ktoré mu boli oznámené 7. februára 2007 a 29. marca 2007.Okresný súd 28. februára 2007 požiadal Okresný súd Čadca o zaslanie spisu.Navrhovatelia 28. marca 2007 podali návrh na vydanie predbežného opatrenia.Dňa 30. marca 2007 okresný súd požiadal Okresný súd Čadca o zaslanie súvisiaceho rozhodnutia.

Okresný   súd   25.   apríla   2007   uznesením   zamietol   návrh   na vydanie   predbežného opatrenia   (proti   ktorému   podali   navrhovatelia   10. mája 2007   odvolanie)   a   rozhodol o pripustení pristúpenia ďalších účastníkov konania na strane navrhovateľov.

Okresný súd 31. mája 2007 požiadal register obyvateľov o oznámenie údajov, ktoré mu boli predložené 3. septembra 2007.

Okresný súd 31. mája 2007 požiadal Okresný súd Čadca o predloženie súvisiaceho rozhodnutia.

Okresný   súd   predložil   29.   júna   2007   krajskému   súdu   spisový   materiál   spolu s opravným prostriedkom podaným proti uzneseniu okresného súdu z 25. apríla 2007.Dňa 16. januára 2008 krajský súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 25. apríla 2007 uznesením sp. zn. 6 Co 214/2007 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Na verejnom ústnom pojednávaní 28. októbra 2008 právny zástupca sťažovateľov oznámil, že sťažovateľ V. M. v čase po prijatí sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie zomrel. Zároveň predložil ústavnému súdu kópiu úmrtného listu, z ktorej vyplýva, že V. M. zomrel 21. septembra 2008.

Na   tomto   pojednávaní   právny   zástupca   sťažovateľov   tiež   uviedol,   že   napadnuté konanie   pred   ústavným   súdom   stále   nie   je   skončené,   a to   napriek   tomu,   že   medzitým sťažovatelia   ďalšími   podaniami   žiadali   okresný   súd   o nariadenie   pojednávania   vo   veci, resp., aby súd pokračoval v zabezpečovaní dôkazov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný   súd   považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný vzhľadom na potrebu rozsiahleho dokazovania formou zabezpečenia relevantných listinných   dôkazov   a vypočutia   viacerých   svedkov.   Aj   keď   z právneho   hľadiska   spor „o určenie   vlastníctva“   tvorí   súčasť   štandardnej   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov, z faktického   hľadiska   treba   akceptovať,   že náročnosť   konania   ovplyvnili   aj   zmeny v osobách účastníkov konania, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia niektorých pôvodných účastníkov v priebehu konania. Táto skutočnosť vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania   upresňoval   ich   okruh   a   zisťoval   stav   dedičských   konaní,   čo   objektívne   mohlo spomaliť priebeh konania. Žiadna skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže celkom ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Ústavný súd pri preskúmaní spisového materiálu zistil, že správanie sťažovateľov vykazuje v   konaní pred   okresným   súdom   určitý   moment,   ktorý   treba   kvalifikovať   ako pasivitu účastníka konania, ktorá mala vplyv na čiastočné predĺženie doby posudzovaného konania.

Ide   o skutočnosť   podania   neperfektného   návrhu   zo   strany   sťažovateľov   (návrh na pripustenie pristúpenia ďalších účastníkov konania na strane navrhovateľov), ktorého nedostatky boli kvalifikovane odstránené až po uplynutí ôsmich mesiacov.

V ostatnom ústavný súd hodnotí správanie sťažovateľov ako aktívne a súčinnostné.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov, bol postup okresného súdu.

Vo vzťahu k sťažovateľke E. Š. pri vymedzení obdobia podliehajúcemu posúdeniu namietanej protiústavnosti ústavný súd vychádzal zo svojej predchádzajúcej judikatúry (I. ÚS 52/01, IV. ÚS 22/03, II. ÚS 373/06, III. ÚS 213/07), podľa ktorej možno uplatňovať právo   na konanie bez zbytočných   prieťahov   aj pre   štádium,   ktoré   predchádzalo   zmene účastníka konania podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP. Jedným z pôvodných navrhovateľov bol právny   predchodca   tejto   sťažovateľky.   K jej   procesnoprávnemu   nástupníctvu   došlo   na základe univerzálnej sukcesie (dedenia). Ústavný súd teda nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľka E. Š. môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium, ktoré predchádzalo uvedenej zmene.

Začiatok obdobia podliehajúceho posúdeniu namietanej protiústavnosti vo vzťahu k okresnému   súdu   určil   ústavný   súd   od   16.   októbra   2002,   keď   bol   okresnému   súdu po prikázaní veci nadriadeným súdom doručený predmetný spisový materiál.

Ústavný súd zistil, že posudzované súdne konanie pred okresným súdom vykazuje obdobie   súvislej   nečinnosti,   keď   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila zákonná   prekážka.   Ide   o nečinnosť   v   trvaní   jedného   roka   a   jedného   mesiaca   v období od 16. októbra   2002   (keď   bol   okresnému   súdu   po   prikázaní   veci   nadriadeným   súdom doručený predmetný spisový materiál) do 2. decembra 2004 (keď okresný súd uznesením zamietol návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia).

Vzhľadom na uvedené obdobie súvislej nečinnosti okresného súdu trvajúce viac ako jeden rok nemožno viac ako päť rokov trvajúcu dobu posudzovaného konania vedeného pred   okresným   súdom   bez   rozhodnutia   vo   veci   považovať   za   ústavne   akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeranú podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uvedené   práva   sťažovateľov v konaní pred okresným súdom porušené boli.

Na základe zistenia, že sťažovateľ V. M. zomrel 21. septembra 2008, teda po podaní sťažnosti   a jej   prijatí   ústavným   súdom   na   ďalšie   konanie,   ústavný   súd   konanie   o jeho sťažnosti zastavil (6. bod výroku nálezu).

III.

Vzhľadom   na   výrok   o   porušení   základného   práva   sťažovateľov,   ako   aj na skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu v zmysle § 56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 313/02 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk (a to pre každého), ktorá podľa ich názoru „predstavuje finančnú čiastku ako   ujmu   za   porušenie   uvedených   základných   práv   s prihliadnutím   na   dobu   prieťahov, charakter konania, vzdialenosť trvalých bydlísk sťažovateľov od prvostupňových súdov“. Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   sťažovateľom (a to každému) sumu 25 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľov, ako aj správanie sťažovateľov ako účastníkov konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 28 868 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška ministerstva“)   s   tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127   ústavy   pred   ústavným   súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje suma 2 970 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, t. j. na 2 376 Sk) a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

V súvislosti s úmrtím jedného zo sťažovateľov počas konania o sťažnosti ústavný súd prihliadol na to, že príslušné úkony právnej služby vykonal právny zástupca účelne pre všetkých,   pôvodne   šiestich   sťažovateľov.   V súlade   s tým   a citovanými   ustanoveniami vyhlášky ministerstva možno teda trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd) vykonané pre šesť osôb (6 x 2 x 2 376 Sk + 2 x 178 Sk = 28 868 Sk). Odmena za poskytnuté právne služby právnym   zástupcom   sťažovateľov   v predmetnej   veci   vypočítaná   podľa   platnej   právnej úpravy tak predstavuje celkovú sumu 28 868 Sk.

Ústavný súd teda sťažovateľom priznal náhrada trov konania v sume 28 868 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2008