znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 327/05-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   RNDr.   E.   K., toho času   vo výkone trestu   odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   jeho   práva   podľa   čl.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1, čl. 2 ods. 2 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci postupom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. E. K.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2005 doručená sťažnosť (z 11. septembra 2005) RNDr. E. K., toho času vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou, poukazujúc na obsah svojho podania zo 17. augusta 2005 (doručeného ústavnému súdu 22. augusta 2005) namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie svojho práva podľa čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1, čl. 2 ods. 2 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci (ďalej len „Dohovor o nútenej práci“)   postupom Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „zbor“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že bol počas výkonu trestu odňatia slobody orgánmi zboru zaradený do práce, ktorej náplňou bolo „ručné šitie topánok“. Stalo sa tak počas výkonu sťažovateľovho trestu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v D. v roku 2000, ako aj po jeho premiestnení do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody B. v roku 2004.   Sťažovateľ   vykonával   uvedenú   prácu   v strediskách   vedľajšieho   hospodárstva označených   nápravnovýchovných   ústavov,   ktoré mali uzatvorené zmluvy so   súkromnou obchodnou   spoločnosťou,   pre   ktorú   sa   tento   tovar   (obuv)   vyrábal.   Práca   teda   bola vykonávaná   v záujme   obchodných   aktivít   súkromnej   obchodnej   spoločnosti   a podľa sťažovateľa bolo „bežnou praxou“ orgánov zboru, že „väzni boli potrestaní samoväzbou za nesplnenie stanovenej normy“ alebo „v prípade výroby nepodarkov“.

Sťažovateľ tvrdí, že za uvedených okolností bol proti svojej vôli zaradený do tejto práce aj napriek tomu, že nemá „dostatočnú zručnosť na ručné šitie“ a na čítanie potrebuje okuliare.   Po   odmietnutí „nútenej   práce“ bol   potrestaný   disciplinárnymi   trestami (umiestnením do uzavretého oddelenia) tak v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v D. (na dobu 10 dní), ako aj v Ústave na výkon trestu odňatia slobody B. (na dobu 15 dní). Navyše mu v uvedených súvislostiach bola uložená povinnosť nahradiť náklady výkonu trestu   odňatia   slobody   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Nt 730/02 bol preradený z I. nápravnovýchovnej skupiny do II. nápravnovýchovnej skupiny, pričom prihliadal na disciplinárne tresty, ktoré mu boli uložené za odmietnutie nútenej práce.

Sťažovateľ tvrdí, že postup orgánov zboru nie je v jeho prípade v súlade s účelom zamestnávania odsúdených deklarovaným v § 25 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov („... najmä zabezpečovanie podmienok na získanie alebo zvyšovanie pracovnej kvalifikácie a vytvorenie predpokladov na úspešné zaradenie odsúdených do občianskeho života...“). Z ich strany ide iba o snahu získať „lacnú pracovnú silu“ na výrobu tovaru v záujme súkromnej obchodnej spoločnosti.

Postup orgánov zboru preto porušuje jeho základné právo podľa čl. 18 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 4 Dohovoru a predstavuje taktiež porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1, čl. 2 ods. 2 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej práci.

Z uvedených dôvodov žiadal sťažovateľ ústavný súd o poskytnutie ústavnej ochrany zahŕňajúcej   aj ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní pred   ústavným   súdom.   Zároveň uviedol, že na rozdiel od svojich predchádzajúcich sťažností v uvedenej veci, ktoré boli v rámci   predbežného   prerokovania   odmietnuté   pre   neprípustnosť   [naposledy   uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 123/05-7 z 29. apríla 2005 podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 3, § 9, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)], túto sťažnosť podáva po   tom,   ako   sa   obrátil   na   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“), ktoré však jeho podanie odstúpilo 16. júna 2005 pod sp. zn. 32820/05-631sť-84/67 na „priame vybavenie“ Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálne   riaditeľstvo   zboru“).   Generálne riaditeľstvo zboru odpovedalo sťažovateľovi 27. júla 2005 pod č. k. GRZVJS–sť–212/12–05. Podľa sťažovateľa „... Moju sťažnosť považovali za nedôvodnú. Je len na škodu veci, že odôvodnenie nebolo v logickom ani faktickom spojení so sťažovanou vecou a dokonca sa tvárili tak,   ako keby   ani neexistoval Dohovor č.   29 o nútenej   alebo povinnej   práci.   Je zarážajúce,   že   ministerstvo   spravodlivosti,   ktoré   podľa   §   4   zákona   č.   514/2003   Z.   z., by malo   byť   orgánom   konajúcim   v mene   štátu   (aspoň   vo   veci   zodpovednosti   o škode) postúpilo sťažnosť porušiteľovi, t. j. ZVJS, na priame vybavenie bez ďalšieho záujmu o to, ako ZVJS napraví vlastný nezákonný úradný postup. (...)“

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania ústavný súd predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Sťažovateľ   opakovane tvrdí,   že   k porušovaniu   jeho   základných   práv   a   slobôd dochádza postupom orgánov zboru v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody, ktorý mu bol   uložený,   a to   tak,   že   je   podrobovaný   nútenej   práci   v prospech   záujmov   súkromnej obchodnej spoločnosti pod hrozbou disciplinárnych trestov a sankčných opatrení, ktoré už aj boli   v minulosti   uplatnené   a negatívnym   spôsobom   ovplyvnili   podmienky   výkonu   jeho trestu   (napr.   pokiaľ   ide   o hodnotenie   resocializačného   stupňa,   zaradenie   do   diferenčnej podskupiny „C“, možnosť podmienečného prepustenia z výkonu trestu atď.).

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Z ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva neprípustnosť takého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, vrátane prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu podmienky konania opakovane neboli splnené.

Z obsahu spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 123/05 vyplýva, že predchádzajúcu sťažnosť   sťažovateľa   v uvedenej   veci   (podanú   30.   marca   2005)   ústavný   súd   v rámci predbežného prerokovania odmietol uznesením č. k. III. ÚS 123/05-7 z 29. apríla 2005 pre neprípustnosť podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde v spojení s § 3, § 9, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že v prípade sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 30. marca 2005 ide o opakovaný návrh, pri ktorom opakovane nie   sú   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky   konania   [§   24   ods.   1   písm.   a)   zákona o ústavnom súde] pre nedostatok právomoci na prerokovanie sťažnosti v merite veci (§ 127 ods.   1   ústavy),   pretože od   1.   júla   2004   disponuje   sťažovateľ   dostupným   a účinným prostriedkom nápravy ním namietaného porušenia označených základných práv a slobôd (v zmysle   §   3,   § 9,   §   15   ods.   1   a   §   16   ods.   1   zákona č. 514/2003 Z.   z.),   o ktorom je v konečnom   dôsledku   oprávnený   rozhodnúť   všeobecný   súd.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k sťažovateľom napádanému postupu orgánov zboru v období po 1. júli 2004 daná právomoc ústavného súdu.

Nedostatok právomoci ústavného súdu je neodstrániteľným nedostatkom, pokiaľ ide o zákonom ustanovené podmienky konania, a vylučuje, aby o opakovanej totožnej sťažnosti sťažovateľa   ústavný   súd   meritórne   rozhodoval   (pokiaľ   by   k odpadnutiu   tejto   zákonnej prekážky   v konaní   pred   ústavným   súdom   nedošlo   v dôsledku   zmeny   právnej   úpravy spočívajúcej   v zániku   právomoci   všeobecných   súdov   poskytnúť   sťažovateľovi   právnu ochranu).

Sťažovateľ tvrdí, že sa podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. obrátil na ministerstvo spravodlivosti ako orgán oprávnený konať v mene štátu podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., nie je však spokojný s jeho následným postupom v predmetnej veci.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím,   nezákonným   zatknutím,   zadržaním   alebo   iným   pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred   predbežne   prerokovať   na   základe   písomnej   žiadosti   poškodeného   o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11 zákona č. 514/2003 Z. z.

Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované (§ 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Súdom uvedeným v § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je všeobecný súd [v zmysle §   7   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)],   a nie   ústavný   súd.   Príslušný všeobecný súd, na ktorý sa sťažovateľ môže obrátiť podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., je v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. oprávnený rozhodnúť o náhrade skutočnej škody a ušlého zisku (ods. 1) a v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, je oprávnený rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy poškodeného v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (ods. 2).

Náhrady nemajetkovej ujmy sa sťažovateľ môže podľa citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. domáhať na príslušnom všeobecnom súde.

Podľa § 250v ods. 1 OSP sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 2 OSP orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený.

Podľa § 250v ods. 4 OSP súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie,   vo   výroku   rozsudku   uvedie   označenie   orgánu,   ktorému   sa   povinnosť   ukladá, predmet   a   číslo   správneho   konania   a   lehotu,   v   ktorej   má   orgán   verejnej   správy   túto povinnosť   vykonať.   Povinnosť   spočíva   v   zákaze   pokračovať   v   porušovaní   práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo prípustný.

Zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov uplatnenie   označených   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   výslovne   nevylučuje. Ani z ustanovenia § 44 ods. 1 uvedeného zákona (podľa ktorého dozor nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sa vykonáva trest odňatia slobody, vykonáva prokurátor podľa ustanovení zákona o prokuratúre) nemožno vzhľadom na § 18 ods. 7 zákona č. 153/2001 Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   vyvodiť   záver   o vylúčení   právomoci všeobecných súdov v predmetnej veci.

Podľa   §   18   ods.   7   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov nie sú ustanoveniami § 18 ods. 1 až 6 uvedeného zákona upravujúcimi dozor prokurátora   nad zachovávaním   zákonnosti   v   miestach,   kde   sú   držané   osoby   pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená, dotknuté ustanovenia osobitných zákonov.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponuje dostupnými a účinnými prostriedkami nápravy ním namietaného porušenia označených základných práv a slobôd, o ktorých sú oprávnené rozhodnúť všeobecné súdy. Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k sťažovateľom napádanému postupu orgánov zboru daná právomoc ústavného súdu.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde konštatoval, že v prípade sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 16. septembra 2005 (s prihliadnutím na obsah podania sťažovateľa zo 17. augusta 2005) ide   o opakovaný   návrh,   pri   ktorom   opakovane   nie   sú   splnené   zákonom   ustanovené podmienky   konania   [§   24   ods.   1   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde]   pre   nedostatok právomoci na prerokovanie sťažnosti v merite veci (§ 127 ods. 1 ústavy), a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako neprípustnú.

3. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľa   v uvedenej   veci   (predovšetkým   o jeho   žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005