znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 326/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Ľubošom Bajužíkom, advokátska kancelária, Námestie slobody 2, Humenné, vo vecinamietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručenéhov čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   spravodlivostiSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 39982/2014-61/D/341 a jeho prípisomz 8. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorá aj v mene svojho syna ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj,,sťažovateľ), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn.39982/2014-61/D/341 a jeho prípisom z 8. júla 2014.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   6.   júna   2014prostredníctvom právneho zástupcu ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalejlen   „minister   spravodlivosti“)   podnet   na   podanie   dovolania   v prospech   obvineného ⬛⬛⬛⬛ proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK –2   T   39/2011   z 2.   novembra   2011,   ktorým   bola   schválená   dohoda   o vine   a treste,   a toz dôvodu   porušenia   práva ⬛⬛⬛⬛ na   obhajobu,   ktoré   podľa   sťažovateľkyspočívalo „hlavne v tom, že poškodení – svedkovia boli v prípravnom konaní vypočúvaní bez prítomnosti môjho syna ( ⬛⬛⬛⬛, pozn.), aj bez prítomnosti jeho advokáta. Pred súdom taktiež neboli vypočúvaní...

Ďalej   som   vo   svojom   podnete   pre   ministra   spravodlivosti   SR   poukázala na manipuláciu   s dôkazmi   na   mieste   činu...   čím   došlo   k nezákonnému   zabezpečovaniu dôkazov   zo   strany   OČTK   v neprospech   môjho   syna   a tým   bolo   zmarené   jeho   právo na spravodlivý proces.“.

Ministerstvo   prípisom   sp.   zn.   39982/2014-61/D/341   z 8.   júla   2014   podaniesťažovateľky odložilo z dôvodu, že podľa jeho názoru neboli splnené podmienky na podaniedovolania v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a e) a ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľka považuje posúdenie a vyhodnotenie jej podnetu ministerstvom za také,ktoré zasiahlo do jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a tiež do základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu jej syna ⬛⬛⬛⬛.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ a k nej   pripojeného   syna ⬛⬛⬛⬛ upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu a inú právnu ochranu postupom   Ministerstva   spravodlivosti   SR   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   39982/2014- 61/D/341 zo dňa 8. 7. 2014 týkajúcom sa vybavenia jej podnetu k podaniu dovolania zo dňa 6. 6. 2014 porušené bolo.

2.   Upovedomenie   –   odpoveď   Ministerstva   spravodlivosti   SR   o vybavení   podnetu ⬛⬛⬛⬛ k podaniu dovolania sp. zn. 39982/2014-61/D/341 zo dňa 8. 7. 2014 sa zrušuje a vec ⬛⬛⬛⬛ sa vracia na nové konanie.

3. V zmysle čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 2, ods. 3 ústavy sa priznáva sťažovateľke a Ministerstvo   spravodlivosti   SR   je   povinné   nahradiť   v zákonnej   lehote   2   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka:

a) trovy právneho zastupovania v konaní pred ÚS SR vo výške 284,08 Eur...

b)   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 500,-   Eur   pre   sťažovateľku ⬛⬛⬛⬛.“

Prílohu sťažnosti tvorilo okrem iného aj podanie sťažovateľa označené ako „Výslovný písomný súhlas“, v ktorom uviedol, že je „daný mojej matke ⬛⬛⬛⬛... na podanie   ústavnej   sťažnosti   proti   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   sp.   zn.   39982/2014- 61/D/341 zo dňa 8. 7. 2014, ktoré odložilo podnet na dovolanie podaný mojou matkou v môj prospech na zrušenie rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK – 2 T/39/2011 v konaní o dohode o vine a treste. Zároveň sa pripájam k tejto sťažnosti.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možnopovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jejprijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 263/03, II.ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že v sťažnosti je oddelený petit od jejostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhomna začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výrokurozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorýoznačila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Tvrdenie o porušení iných práv(sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranuv spojení s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 144 ústavy, ako aj v spojení s porušením čl. 6ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napokon v spojenís   čl.   36   ods.   1   a   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd)   uvedených   mimo   návrhuna rozhodnutie je potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   predmet   sťažnosti   namietanéporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. 39982/2014-61/D/341 a jehoprípisom z 8. júla 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že ministerstvo nevyhovelo podnetusťažovateľky   na   podanie   dovolania,   ktoré   podala   v prospech   svojho   syna

, a to napriek splneniu zákonných podmienok.

Úlohou   ústavného   súdu   v   danej   veci   je   posúdiť,   či   ministerstvo   tým,že neakceptovalo   podnet   sťažovateľky   na   podanie   dovolania,   mohlo   zasiahnuťdo základného   práva   sťažovateľov   označeného   v petite   sťažnosti,   t.   j.   základného   právana inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že nie je orgánom ochranyzákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnostiv prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétnehoústavného článku (II. ÚS 23/96).

Ministerstvo   v   napadnutom   prípise   sp.   zn.   39982/2014-61/D/341   z 8.   júla   2014okrem iného uviedlo:

«Podľa ustanovenia § 334 ods. 4 Tr. por., ak súd dohodu o vine a treste schváli, potvrdí   to   rozsudkom,   ktorý   verejne   vyhlási.   Proti   tomuto   rozsudku   nie   je   prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.,   dovolanie   možno   podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

V tomto prípade treba poukázať na vyššie uvedené ustanovenia Trestného poriadku, pretože obvinený ⬛⬛⬛⬛ bol odsúdený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v   Pezinku   zo   dňa   02. 11. 2011   vydaným   pod   sp.   zn.   PK   –   2   T/39/2011,   ktorým   bola schválená dohoda o vine a treste. Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie len podľa dôvodov uvedených v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por…

Porušenie   práva   na   obhajobu   je   závažnou,   resp.   podstatnou   chybou   konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“.

Pri posudzovaní, či v tom – ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky   skutočnosti   svedčiace   v   prospech   obvineného   a   aby   sa   na   ne   v   konaní a pri rozhodovaní prihliadalo.

Zo   zápisnice   o   výsluchu   obvineného   vyplýva,   že   bol   zadržaný   dňa   12. 03. 2010, pričom obhajca mu bol ustanovený súdom ten istý deň. V uvedených súdnych listinách neboli zistené také relevantné skutočnosti, ktoré by naplnili dôvody na podanie dovolania, teda porušenie práva na obhajobu „zásadným spôsobom“.

Je   potrebné   uviesť,   že   nespokojnosť   s   kvalitou   obhajoby   poskytnutej   obhajcom nezakladá   dôvod   na   podanie   dovolania   a   porušenie   práva   na   obhajobu.   Pokiaľ   bol obvinený so svojim obhajcom nespokojný, mal si zvoliť iného obhajcu, prípadne žiadať o jeho výmenu počas prebiehajúceho trestného konania.

Zároveň treba zdôrazniť, že ak sa obvinenému zdal trest uvedený v dohode o vine a treste privysoký, mohol odmietnuť uvedenú dohodu uzavrieť. Po odmietnutí dohody o vine a treste mohol pokračovať v konaní pred súdom, kde by v rámci svojej obhajoby použil argumenty, ktoré sú uvedené v podnete na podanie dovolania.

Vzhľadom na skutočnosť, že nie sú splnené podmienky na podanie dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), ods. 3 Tr. por., bol Váš podnet odložený.»

Ústavný   súd   vychádzal   pri   posúdení   sťažnosti   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,podľa ktorej mimoriadne   opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne,nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné(napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08, III. ÚS 214/2010). Podnet na podaniedovolania   podľa   §   369   ods.   1   Trestného   poriadku   nie   je   riadnym   ani   mimoriadnymopravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať ibaza   informáciu   ministrovi   spravodlivosti   ako   oprávnenému   na jeho   podanie,   ktorábez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1Trestného   poriadku   neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   podnetu.Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie(táto   úvaha   je   vylúčená   iba   v   prípade,   ak   zistí,   že   zákonné   podmienky   na podaniedovolania sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   podnetu   na   podanie   dovolania   nemôžemať preto   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana(napr. m. m. I. ÚS 585/2012,   II.   ÚS   268/2012,   IV. ÚS   471/2011,   III. ÚS 435/2010,III. ÚS 214/2010).

Z uvedeného dôvodu minister spravodlivosti, resp. ministerstvo nemohlo odloženímtakéhoto podania, t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označeného právasťažovateľky ani jej syna. Sťažovateľka (v danej veci ako podnecovateľka) mala právo len nato, aby sa ministerstvo jej podnetom zaoberalo, náležite sa s ním vysporiadalo a o spôsobejeho   vybavenia   ju   vyrozumelo,   k   čomu   v   tejto   veci,   ako   to   vyplýva   z   citovanej   častinapadnutého prípisu, došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavneneakceptovateľný.

Pokiaľ   sťažovateľka   pri   svojej   argumentácii   poukazuje   na   nález   ústavného   súduč. k. III. ÚS 220/2011-53 zo 6. marca 2012, ktorým ústavný súd v obdobnej veci vyslovilporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy postupom a upovedomením ministerstva týkajúcim sa vybavenia podnetu na podaniedovolania, je potrebné uviesť, že závery označeného rozhodnutia ústavného súdu nemožnoaplikovať v tejto aktuálnej veci jednak z dôvodu absencie zhody namietaných skutočností(sťažovateľka   netvrdí,   že   ministerstvo   nesprávne   vyhodnotilo,   pre   ktoré   dôvody   môžeza splnenia ďalších podmienok dovolanie podať) a jednak vzhľadom   na zmenu právnejúpravy, keď zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektorézákony,   bolo   s   účinnosťou   od   1.   septembra   2011   zmenené   ustanovenie   §   334   ods.   4Trestného   poriadku   (vypustené   slová   „a   ods.   2“),   ktorého   pôvodné   znenie   maloznačnú relevanciu   pre   konečný   verdikt   ústavného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.III. ÚS 220/2011, avšak na vec sťažovateľky sa už v tomto znení nevzťahovalo.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významuzaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015