znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 326/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť K. G., M. T., R. B. a D. B., zastúpených spoločnosťou JUDr.   Lukáčová   &   partners,   s. r.   o.,   Mostná   72,   Nitra,   v mene   ktorej   koná   advokátka a konateľka JUDr. Petra Lukáčová, vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 18 C 18/2011 zo 14. júna 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 261/2012 z 25. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. G., M. T., R. B. a D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. januára 2014 doručená sťažnosť K. G., M. T., R. B. a D. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 18/2011 zo 14. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 261/2012 z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v označenom konaní sa «sťažovatelia domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pozemku... o výmere 1 331 m2... orná pôda... k. ú... Poukazovali na nesplnenie podmienok pre riadne vydržanie pozemku odporkyňou J. L. a jej neb. manželom, M. L... keďže nebola preukázaná ich oprávnená držba pozemku po dobu 10 rokov a zároveň je vylúčená ich dobromyseľnosť.

Odporcovia boli na pôvodný list vlastníctva... zapísaní titulom notárskej zápisnice o vydržaní... spísanej dňa 25. 06. 1999.

V   súdnom   spore...   odvodzovali   svoje   užívacie   právo   k   spornému   pozemku z Prehlásenia   zo   dňa   16.   12.   1965...   ktorého   účastníkmi   mali   byť   Š.   a V.   B.   (rodičia navrhovateliek v 1. a v 2. rade), M. a J. L. (odporcovia), manželia J. a manželia U. (obaja susedia   odporcov).   Uvedené   Prehlásenie   považovali   odporcovia   za   neperfektnú   kúpnu zmluvu, čo však vzhľadom k nižšie popísaným skutočnostiam rozhodne neobstojí.

Rozsudkom   OS   Nitra   zo   dňa   14.   06.   2012,   sp.   zn.   18 C/18/2011   bol   návrh sťažovateľov   zamietnutý.   Odvolací   súd   tento   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil Rozsudkom zo dňa 25. 09. 2013, sp. zn. 25 Co/261/2012...

Pôvodnými vlastníkmi pozemku s parc. č... o výmere 6 251 m2, zapísaného v PKV..., boli manželia Š. a V. B. Súčasťou tejto parcely bola aj dnešná parcela, ktorá je predmetom sporu (č... o výmere 1 331 m2) a ktorá bola ako samostatná parcela vytvorená až v roku 1968. Geometrickým plánom č... zo dňa 14. 12. 1965 bol pozemok s parc. č... o výmere 6 251 m2 rozdelený na... 5 novovytvorených parciel..

Tri novovzniknuté parcely vo vlastníctve Československého štátu – MNV... (č..., č...., č...)   boli   následne,   dňa   28.   1.   1966,   rozhodnutiami   finančného   odboru   Okresného národného výboru v Nitre pridelené do osobného užívania za účelom výstavby rodinných domkov, a to odporcom parcela č..., manželom J. parcela č... a manželom U. parcela č... - obaja susedia odporcov...

Na   základe   uvedeného   geometrického   plánu   bola   dňa   12.   3.   1968   uzatvorená vo forme   Notárskej   zápisnice...   Rozdeľujúca   a   kúpna   zmluva.   Túto   zmluvu   uzatvorili manželia B. na jednej strane ako predávajúci a F. J. s manželkou a K. U. s manželkou na strane druhej ako kupujúci. Na základe uvedenej zmluvy predali manželia B. kupujúcim F. J. s manželkou pozemok s parc. č... o výmere 1 243 m2, za kúpnu cenu vo výške 604,- Kčs, a kupujúcim K. U. s manželkou pozemok s parc. č... o výmere 1 208 m2, za kúpnu cenu vo výške 621,50 Kčs.

Vlastníkmi   novovytvorenej   parcely   č...   o   výmere   1   331   m2,   ktorá   je   predmetom sporu, zostali naďalej manželia B., čo je explicitne uvedené na 2. strane tejto notárskej zápisnice.   Odporcovia teda nikdy (t.   j.   ani v roku 1965,   ani v roku 1968) nekúpili od manželov B. sporný pozemok a je zrejmé, že manželia B. ani neprejavili vôľu dať pozemok do užívania tretej osobe. Pozemky za domami (záhrady) si odkúpili jedine susedia U. a J., tak ako to deklaruje rozdeľujúca a kúpna zmluva.

Sporný pozemok užívali a chodili obrábať manželia B. spolu so svojimi deťmi a vnukmi.   Po   smrti   manželov   B.   zdedili   sporný   pozemok   v   roku   1993   ich   3   deti,   K.   G. (navrhovateľka v 1. rade), M. T. (navrhovateľka v 2. rade) a Š. B., ktorý ale dňa 14. 7. 2008 zomrel a jeho dedičmi sú syn R. B. (navrhovateľ v 3. rade) a manželka D. B. (navrhovateľka v 4. rade).

Následne bol pozemok daný do nájmu miestnemu poľnohospodárskemu družstvu, Štátnemu   majetku,   š.   p...   a   neskôr   spoločnosti   R.   s.   r.   o...   za   čo   bolo   sťažovateľom každoročne vyplácané nájomné a zároveň poľnohospodárske družstvo platilo za pozemok daň z nehnuteľnosti.

Napriek vyššie uvedenému došlo v roku 1999 (teda v čase trvania nájomného vzťahu) k osvedčeniu vydržania sporného pozemku odporcami.

Sťažovatelia   trvajú   na   tom,   že   odporcovia   nikdy   nekúpili   spornú   nehnuteľnosť od manželov Š. a V. B. Prehlásením z roku 1965 bola odporcom predaná len parcela č... na ktorej si odporcovia postavili rodinný dom...

Sťažovatelia   opätovne   zdôrazňujú,   že   Prehlásenie   by   ani   nemohlo   byť   účinným nadobúdacím   titulom,   pretože   nebolo   registrované   štátnym   notárstvom,   hoci   to   bola v danom čase podmienka pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti...

Poukazujeme   aj   na   tú   skutočnosť,   že   MNV...   vyslovilo   súhlas   s   prevodom vlastníckeho práva v zmysle Rozdeľujúcej a kúpnej zmluvy, a teda malo vedomosť o tom, že sporný pozemok ostal vo vlastníctve manželov B.

Je nutné podotknúť, že ten samotný subjektívny pocit odporcov, že sú vlastníkmi pozemku,   je   nepostačujúci,   dobromyseľnosť   musí   byť   vždy   posudzovaná   vzhľadom k všetkým   objektívnym   okolnostiam,   tak   ako   to   aj   uvádza   odvolací   súd   vo   svojom odôvodnení...

Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento   pocit   vyvolaný   okolnosťami   objektívne   nasvedčujúcimi   oprávnenosti   držby   práva. (Rozsudok NS SR zo dňa 29. 3. 2011, sp. zn. 5 Cdo 49/2010)

Napriek uvedenému prvostupňový aj odvolací súd odignorovali judikatúru NS SR ohľadom   neospravedlniteľného   právneho   omylu,   resp.   sa   odvolací   súd   pokúšal   nájsť argument pre jej vyvrátenie, ktorý však v spojitosti s inými faktami vyznieva nelogicky, zmätočne, nepresvedčivo a preto v konečnom dôsledku aj nespravodlivo...

K   námietke   sťažovateľov   o   nedobromyseľnosti   odporcov   v   dôsledku ich neospravedlniteľného   právneho   omylu   totiž   zaujal   odvolací   súd   právny   názor, že k dobromyseľnému konaniu môže dôjsť aj v prípade, ak konanie vychádza z právneho omylu,   a   to   napr.   v prípade zmien zákonov a ich odlišných znení,   ktorú skutočnosť   si oprávnený   držiteľ   nemusel   uvedomiť,   resp.   zaregistrovať.   Z   uvedeného   potom   vyvodil, že Prehlásenie zo dňa 16. 12. 1965 mohlo u odporcov vyvolať stav dobromyseľnosti, keďže v režime podliehajúcemu predchádzajúcej právnej úprave, zák. č. 141/1950 Zb., ktorý platil do 01. 04. 1964, nebola požadovaná pre nadobudnutie vlastníckeho práva intabulácia, ani perfektná zmluva, ale iba listina preukazujúca vôľu účastníkov k zmene vlastníckeho práva. Odvolací súd ďalej uvádza, že „pre relatívne krátky čas platnosti novej právnej úpravy týkajúcej sa nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie je možné spravodlivo požadovať, aby zachytili takúto zmenu a teda mohli vychádzať z toho, že konajú v rámci tohto právneho režimu a sú oprávnenými držiteľmi pozemku.“

S takýmto záverom odvolacieho súdu nemožno súhlasiť. V prvom rade je potrebné uviesť,   že   odporcovia   by   nemohli   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k   pozemku   ani   podľa „starej“ právnej úpravy, keďže nedisponujú listinou, ktorá bez pochybností preukazuje vôľu manželov Benďákových predať odporcom sporný pozemok...

Sťažovatelia takisto namietajú svojvoľné závery súdov v otázke užívania pozemku, keď tieto mali za preukázané, že pozemok sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia, neužívali...

Užívanie pozemku potvrdila okrem návrhov sťažovateliek v 1. a v 2. rade aj svedkyňa K. Č...

Sťažovatelia   preto   rozhodne   nesúhlasia   s   konštatovaním   odvolacieho   súdu, že výpoveďami svedkov bolo „jednoznačne“ preukázané, že odporcovia pozemok užívajú a obhospodarujú   nerušene   od   roku   1965.   Ich   výpovede   boli   predsa   spochybnené   inou svedeckou výpoveďou.

Sťažovatelia   uviedli, že pozemok   obrábali   ich   právni   predchodcovia   (Š.   a V.   B.) spolu s deťmi a vnukmi a následne bol pozemok daný do nájmu družstvu.

Na druhej strane, oba súdy mali za preukázané (hoci to z dokazovania nevyplynulo), že   pozemok   neobrábalo   ani   vtedajšie   poľnohospodárske   družstvo,   a   to   s   poukazom na výpoveď svedka, Ing. R...

V prvom rade je potrebné uviesť, že na výpoveď konateľa spoločnosti R. s. r. o., (uviedol,   že   pozemok   spoločnosť   neužíva) nie   je   možné   prihliadať, pretože   Ing.   R.   bol konateľom až od roku 1997, teda len dva roky pred spísaním notárskej zápisnice o vydržaní v roku 1999...

Pokiaľ teda odvolací súd poukazoval na jeho výpoveď, treba skonštatovať, že je úplne   irelevantná. Skutočnosť,   že   ani   Štátny   majetok...   š.   p.   pozemok   neužíval,   je   len tvrdením odporcov a subjektívnym názorom Ing. R. - ten totiž najskôr uviedol, že nevie, kto užíval parcelu pred dátumom 1. 12. 1996 (zápisnica z pojednávania zo dňa 07. 02. 2012, s. 6). Z   uvedeného   máme   za   to,   že   súdy   neprihliadali   na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania najavo, tak ako im to ukladá zákon (§   132 OSP). Hodnotiaca úvaha súdu nesmie byť ľubovôľou,   ale   musí   vždy   zodpovedať   zásadám   formálnej   logiky   a   musí   vychádzať   zo zisteného skutkového stavu veci...

Takéto   závery súdov sú nelogické   a   odporujú   ostatnej   argumentácii   odvolacieho súdu.   Sťažovateľmi   predložené   Uznesenie   NS   SR   zo   dňa   27.   10.   2010,   sp.   zn. 4 Cdo/283/2009 sa týka prakticky totožného prípadu, na ktorý sa odvolávajú odporcovia, keď tvrdia, že nehnuteľnosť nadobudli neperfektnou kúpnou zmluvou...

V tejto súvislosti sťažovatelia ďalej uvádzajú, že argumentácia odvolacieho súdu je nepresvedčivá... Sťažovateľom   nedáva   jednoznačnú   odpoveď,   prečo   bol   ich   prípad posúdený   odlišne   od   konštantnej   judikatúry   NS   SR   týkajúcej   sa   obdobných   prípadov... Týmto spôsobom došlo k porušeniu zásady právnej istoty, keď obdobná situácia nebola rovnako právne posúdená (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, II. ÚS 243/05)...».

Sťažovatelia na základe uvedeného žiadajú, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie: „1. Základné právo sťažovateľov, 1. K. G., 2. M. T., 3. R. B., 4. D. B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 14. 06. 2012, sp. zn. 18 C/18/2011 a Rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 25. 09. 2013, sp. zn. 25 Co/261/2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd... zrušuje Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 180/18/2011 zo dňa 14. 06. 2012 a Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25 Co/261/2012 zo dňa 25. 09. 2013 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Nitra a Krajský súd Nitra sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia vo výške 280,01 EUR.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 379/08 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

1. Predmetom časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C 18/2011 zo 14. júna 2012 došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovatelia   majú   právo   domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v právnej veci o určenie vlastníckeho práva, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako navrhovatelia, okresný súd napadnutým rozsudkom ich návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom sa domáhali, aby krajský   súd   napadnutý   rozsudok   zmenil   a ich   návrhu   vyhovel.   Ako   dôvody   uviedli, že odporcovia   nepreukázali   dobromyseľnosť   a dlhodobé   nerušené   užívanie   pozemku   po dobu   10   rokov.   V odvolaní   argumentovali   tými   istými   námietkami,   ako   to   uviedli   aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu (v rozhodnutí krajského súdu sú ich argumenty opísané na strane 3 a strane 4).

Z uvedeného vyplýva, že námietky sťažovateľov v podobe odvolania smerujúceho proti rozhodnutiu okresného súdu boli predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci odvolacieho konania krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 25 Co 261/2012 z 25. septembra 2013.

Ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   postupu   a rozsudku okresného   súdu   preto,   lebo   ich   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrilo do právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených základných práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v časti   smerujúcej   proti postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke   porušenia   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co 261/2012 z 25. septembra 2013

Sťažovatelia   vidia   porušenie   svojich   práv   v nesprávnych   skutkových   zisteniach a nelogických, resp. svojvoľných a arbitrárnych právnych záveroch krajského súdu, ktoré im nedali odpovede na ich všetky námietky prednesené v odvolacom konaní, ako aj v tom, že krajský   súd im   nedal   jednoznačnú   odpoveď   na   to, „prečo   bol   ich   prípad   posúdený odlišne od konštantnej judikatúry NS SR týkajúcej sa obdobných prípadov“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01)   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (III. ÚS 379/08).

V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   označených   práv,   ale   o prípad,   keď   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   ich   subjektívnych   názorov.   Ich   nespokojnosť   s obsahom   rozhodnutí   všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   jeho   právomoc   konať   a rozhodovať   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorej   ústavný   súd   o   namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03). Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu,   bolo   v   právomoci   ústavného   súdu   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci všeobecného   súdu   (v   danom   prípade   krajského   súdu)   v   predmetnej   veci   sú   zlučiteľné s citovaným článkom ústavy. Poslaním ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Všeobecný súd je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva, že tento ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné a súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav vo veci, vec správne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé. Na základe toho rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd k právnej problematike, ako aj ku skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

„Predmetom konania je návrh navrhovateľov, ktorým sa po pripustení jeho zmeny uznesením súdu prvého stupňa dňa 09. 11. 2011 domáhajú určenia, že navrhovateľky v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľnosti...

Jedným z osobitných originálnych spôsobov nadobudnutia vlastníctva je i inštitút vydržania...

V   súdenej   veci   z   obsahu   spisu   nesporne   vyplýva,   že   nehnuteľnosť,   ktorá   je predmetom tohto sporu, je v súčasnosti vo vlastníctve odporkyne (v čase podania návrhu bol   vlastníkom   aj   Milan   Líška,   manžel   odporkyne,   ktorý   zomrel   dňa   02.   02.   2013   a   v dedičskom konaní ju nadobudla odporkyňa)...

V čase podania návrhu odporcovia v 1. a 2. rade boli zapísaní na LV... ako vlastníci parc. č... - ornej pôdy o výmere 1 331 m2 v podiele 1/1 na základe osvedčenia v notárskej zápisnici..., spísanej na Notárskom úrade JUDr. Gabriely Rehákovej dňa 25. 06. 1999... Navrhovatelia namietali splnenie podmienky dobromyseľnosti odporcov pri vstupe do držby nehnuteľnosti a jej užívanie po zákonom stanovenú dobu. Ako už vyššie odvolací súd konštatoval, odporcovia boli zapísaní ako vlastníci sporného pozemku na základe listín o   vydržaní   do   notárskej   zápisnice   spísanej   notárom   podľa   §   56   ods.   1   písm.   g/   zák. č. 323/1992   Zb.   o   notároch   a   notárskej   činnosti.   Takáto   listina   je   spôsobilá   na   zápis záznamom podľa § 34 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápisoch vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam   (Katastrálny   zákon).   Preto   pokiaľ navrhovatelia spochybňovali vlastnícke právo odporcov, museli podať určovaciu žalobu podľa   §   80c)   OSP   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   spornej   nehnuteľnosti.   Vzhľadom k tomu, že podľa tvrdenia odporcov, k vydržaniu vlastníckeho práva malo dôjsť pred 01. 01. 1992,   kedy   nadobudla   účinnosť   novela   Občianskeho   zákonníka,   vykonaná   zákonom č. 509/1991 Zb., je potrebné vec posúdiť podľa Občianskeho zákonníka v znení platnom do 1. januára 1992.

Inštitút vydržania, ako právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva, za splnenia zákonných podmienok vymedzených v § 132a ods.1 OZ bol do nášho právneho poriadku zavedený od 01. 04. 1983, účinnosťou zákona č. 131/3982 Zb. Podľa § 135a ods. 1, 2 cit. zákona,   vlastníkom   veci,   ktorá   mohla   byť   predmetom   osobného   vlastníctva,   sa   stal občan, ktorý mal nepretržite v držbe hnuteľnú vec po dobu - troch, rokov a nehnuteľnú po dobu   desiatich   rokov.   Podľa   §   132a   ods.   1   cit.   zákona,   kto   s   vecou   nakladal   ako s vlastnou a bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, mal, pokiaľ nebolo   stanovené   inak.   obdobné   práva   na   ochranu,   ako   vlastník   veci.   Výnimkou   boli právnické osoby a nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve. Účelom tejto právnej úpravy bolo poskytnúť ochranu tomu, kto nebol vlastníkom, nakladal s vecou ako so svojou a bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí a mala za cieľ uviesť právny stav do súladu so skutočným stavom, čo do toho času nebolo možné. Podľa ustálenej judikatúry oprávnená držba predpokladá, aby bol držiteľ v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Do vydržacej doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca (§ 135a ods. 4)...“

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu, ako aj s argumentáciou sťažovateľov   uvádza,   že   krajský   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými   ich   podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní. Nezistil pritom žiadnu zásadnú skutočnosť, ktorá by signalizovala   svojvoľný   postup   krajského   súdu,   ktorý   by   nemal   oporu   v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (na s. 8 až s. 12) naopak vyplýva, že sa zaoberal a vysporiadal   primerane   s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľov,   a   nevyhovenie   odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nie je možné považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení ich označených práv. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia Občianskeho zákonníka najmä   k otázke   preukázania   podmienok   oprávnenej   držby   (vydržania)   odporcami (vychádzajúce   zo skutkových   zistení   okresného   súdu,   ktorý   vykonal   v tomto   smere podrobné dokazovanie) takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše nie je ďalšou „odvolacou inštanciou“, a nie je jeho úlohou opätovne rozhodovať o podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd napokon považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľov poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej   praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne podobných vecí. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný   súd   poznamenáva,   že   vývoj   právnych   názorov   všeobecných   súdov   v   právne obdobných   prípadoch   nemožno   automaticky   stotožňovať   s porušením   základného   práva na súdnu   ochranu   a spravodlivé   súdne   konanie,   pokiaľ   je   prípadná   odlišnosť   týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí [čl. 144 ods. 1 ústavy (pozri aj III. ÚS 595/2012, I. ÚS 107/2014)].

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   rozsudkom   krajského   súdu a sťažovateľmi namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto časti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy rozsudkom krajského súdu tým, že zamietol ich návrh v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti.

Keďže sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, bola odmietnutá z dôvodu neexistujúcej príčinnej súvislosti, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy aj s ohľadom na to, že vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam   bolo   zapísané   v katastri   nehnuteľností   do   začatia   súdneho   sporu na odporcov,   a nie   sťažovateľov.   Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   tiež   vyslovil, že absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecného   súdu   za   porušenie   základného   práva   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku ústavy (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl.   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je základným   predpokladom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Pretože   ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších práv sťažovateľov   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy,   preto   aj   v tejto   časti   odmietol   sťažnosť sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   i   v tejto   časti   bolo   preto   už   bez   právneho   významu rozhodovať   o   nárokoch   sťažovateľov   na zrušenie   napadnutých   rozsudkov   všeobecných súdov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014