znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 326/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1627/2011, sp. zn. Rvp 1630/2011,   sp. zn. Rvp 1632/2011 a sp. zn. Rvp 1639/2011, zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľ a advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 41 CoE/100/2010   z 8. marca 2011,   sp.   zn.   17 CoE/326/2010   z 31. marca   2011, sp. zn. 13   CoE/100/2011 z 26.   apríla 2011   a sp.   zn.   41 CoE/105/2010   z 8.   marca   2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1627/2011, sp. zn.   Rvp 1630/2011,   sp. zn.   Rvp 1632/2011   a   sp. zn.   Rvp 1639/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 326/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp.   zn. 41   CoE/100/2010   z 8. marca 2011, sp. zn.   17 CoE/326/2010   z 31. marca   2011,   sp.   zn.   13   CoE/100/2011   z 26. apríla   2011 a sp. zn. 41 CoE/105/2010 z 8. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od 28. apríla 2008 do 28. augusta 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 265,55 € do   796,65 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 12 mesačných splátkach. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli rozhodcovskými rozsudkami z 3. júna 2009 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1627/2011), 26. mája 2009 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1630/2011), 12. decembra 2008 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1632/2011) a z 27. mája 2009   (vec vedená   pod   sp.   zn. Rvp   1639/2011),   ktoré   majú podľa   názoru   sťažovateľky povahu exekučných titulov, právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu.  

1. Sťažovateľka vo veci dlžníčky (sp. zn. Rvp 1627/2011) podala 9. augusta 2009 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 23. októbra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 9 Er 891/2009 zo 14. októbra 2010 vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   konanie.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 41 CoE 100/2010   z 8.   marca 2011 tak,   že   potvrdil   prvostupňové   uznesenie   ako   vecne a právne správne.

Sťažovateľka vo veci dlžníka (sp. zn. Rvp 1630/2011) podala 3. júla 2009 návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom 10. decembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 6 Er 730/2009 z 29. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil konanie. Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 326/2010 z 31. marca 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka vo veci inej dlžníčky (sp. zn. Rvp 1632/2011) podala 24. apríla 2009 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 13. októbra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 14 Er 369/2009 z 23. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil konanie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 100/2011 z 26. apríla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka vo veci   iného dlžníka (sp. zn. Rvp 1639/2011) podala 22. júla 2009 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným   súdom 3. novembra 2009 začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 9 Er 807/2009 zo 14. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil   konanie.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   41   CoE   105/2010 z 8. marca 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov, ktorý im predchádzal ,,... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti   s vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli   porušené   aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu a v podstatnom   uviedla,,,...   že   spravodlivosť   konania   v súlade s čl.   6   ods.   1   Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala okresnému súdu ,,... že z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného...zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu   konania o zastavení   exekúcie...“. Podľa   názoru   sťažovateľky,,...   tým,   že   súd   zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z článku   6   ods.   1... dohovoru...   a na ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia, veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1627/2010, sp. zn. Rvp 1630/2010,   sp. zn. Rvp 1632/2010 a sp. zn. Rvp 1639/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia   prvostupňových   súdov o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe rozhodcovských rozsudkov.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1 dodatkového protokolu

2.1. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   (aj okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   ňou   označeného   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   zastavením exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.   Z   okolností   prípadu   vyplýva,   že   posudzované   boli   len   exekučné   tituly   –rozhodcovské nálezy z hľadiska ich platnosti. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil   uznesenia   príslušných   okresných   súdov,   ktorými   boli   exekúcie   vyhlásené za neprípustné   z   dôvodu   neplatnosti   exekučných   titulov   (a   tým   absencie   jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušných súdoch podľa   platných   procesných   predpisov   vydania   rozhodnutí   znejúcich   na plnenia   dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   prvostupňových   súdov   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011