znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 326/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 12/07 zo 7. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2008 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa   čl.   6   ods.   1,   2   a   3   a čl.   5   ods.   1   písm.   a)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 12/07 zo 7. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 1/2005 zo 7. januára 2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy v troch prípadoch podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), b) a j) Trestného zákona a pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody na doživotie v tretej nápravnovýchovnej skupine. Toto rozhodnutie bolo najvyšším súdom 7. novembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 12/07 potvrdené tak, že odvolanie sťažovateľa bolo zamietnuté.

Sťažovateľ uviedol, že krajský súd bol proti nemu zaujatý a neumožnil mu vykonať všetky   dôkazy   v jeho   prospech   a tie   dôkazy,   ktoré   mal   k dispozícii,   vyhodnotil   v jeho neprospech.   Uviedol,   že   spoluobžalovaní   J.   B.   a L.   A.   odmietli   vypovedať   na   ústnom pojednávaní, preto krajský súd vychádzal len z ich prechádzajúcich výpovedí. Poukázal pritom   na   ich   nehodnovernosť   vo výpovediach,   pretože   v priebehu   vyšetrovania   často menili výpovede a vypovedali proti nemu až po vzájomnej dohode. Zdôraznil, že priamy dôkaz, že skutok spáchal, sa nikdy nenašiel a súdy vychádzali len zo svedeckých výpovedí spoluobžalovaných. Navrhoval na krajskom súde dôkazy, tie však neboli vzaté do úvahy, mohli   však   byť   použité   v jeho   prospech.   Preto   bol   toho   názoru,   že   celé   konanie   bolo neobjektívne, a tak došlo k porušeniu jeho ľudských práv a základných slobôd.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že v jeho veci bolo síce prípustné dovolanie a návrh na obnovu konania, a z týchto dôvodov ústavný súd jeho sťažnosť už raz odmietol pre nedostatok svojej právomoci, ale keďže všeobecné súdy zjavne pochybili a nerešpektovali najzákladnejšiu zásadu trestného konania, ktorou je „in dubio pro reo“, v jeho trestnej veci opätovne napáda rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. decembra 2007.

Na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„Odvolací   súd (Najvyšší   súd   SR)   zamietnutím   odvolania   navrhovateľa   v konaní č. 1 To 12/07 porušil práva P. L., nar.... bytom Ž.,..., t. č. v ÚVTOS... zaručované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 2 Dohovoru a aj práva zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   07. 11.   2007   zn. 1 To 12/07 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania.“

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   je   ústavný   súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podstatou časti sťažnosti sťažovateľa je opätovné porušovanie práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/07 zo 7. novembra 2007.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ mu už predtým - 27. novembra 2007, doručil podanie, ktoré sa týkalo toho istého konania vedeného najvyšším súdom, ktoré   už   posudzoval   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   proti   postupu najvyššieho súdu 22. apríla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 186/08 tak, že jeho sťažnosť odmietol pred nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, pretože sťažovateľ v danom prípade nevyužil   dovolanie ako dostupný a účinný prostriedok nápravy podľa § 371 ods. 1 písm. a) až l) zákona č. 310/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ aj v tomto konaní. Tvrdí, že boli porušené jeho práva zaručené v čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/07 zo 7. novembra 2007.

Z týchto skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už rozhodoval.

Vychádzajúc   z tohto   názoru   považuje   ústavný   súd   predmet   konania   v tejto   veci za rovnaký   s predmetom   konania vo   veci   sp.   zn.   II. ÚS 186/08   (ako aj petit,   ktorým   je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný).

Keďže v tejto veci sa sťažovateľ už predtým obrátil na ústavný súd a jeho sťažnosť v časti   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   už   bola   predmetom   skúmania   pred   ústavným súdom, ktorý už o nej rozhodol (v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 186/08), nemal inú možnosť, ako jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

2.   Pokiaľ   sťažovateľ   navyše   namieta,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 To 12/07 zo 7. novembra 2007 a predchádzajúcim nezákonným a pochybným postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 1/2005 zo 7. januára 2007 bolo porušené   jeho   základné   právo   na   prezumpciu   neviny   a všeobecné   súdy   v ňom nerešpektovali základnú zásadu trestného konania „in dubio pro reo“, ústavný súd nemal inú možnosť, ako odmietnuť jeho sťažnosť v tejto časti pre oneskorenosť.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03, II. ÚS 136/06).

Z   tejto   časti   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   požaduje   vysloviť   porušenie označených   práv   podľa   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu zo 7. novembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 12/2007, ktorý podľa zistenia ústavného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 7. januára 2007 nadobudol právoplatnosť už 7. novembra 2007. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo síce doručené sťažovateľovi až 10. januára 2008, ale o jeho obsahu sa sťažovateľ musel dozvedieť   od   svojho   právneho   zástupcu,   ktorý   sa   zúčastnil   verejného   zasadnutia   na najvyššom súde už skôr, pretože 27. novembra 2007 podal ústavnému súdu proti tomu rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   prvú   sťažnosť   a v konaní   bol   navyše   zastúpený   právnou zástupkyňou.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v čase, keď ústavnému súdu bola doručená   druhá   sťažnosť   sťažovateľa,   t.   j.   6.   júna   2008,   nepochybne   už   uplynula dvojmesačná lehota uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde pre tento typ konania pred ústavným súdom, a preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008