znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 326/06-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. D., O., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co 362/05-253 zo 14. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2006 doručená   sťažnosť   (z   15.   júna   2006)   J.   D.,   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v spojení   s   čl.   1   ods.   1   ústavy   zahŕňajúcim   princíp   právnej   istoty,   ako   aj   porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 362/05-253 zo 14. marca 2006 (ďalej aj „napádaný rozsudok krajského súdu zo 14. marca 2006“ alebo len „napádaný rozsudok zo 14. marca 2006“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh, ktoré k nej sťažovateľ pripojil (z rozhodnutí Okresného súdu   Žiar   nad   Hronom   a krajského   súdu,   týkajúcich   sa   predmetnej   veci)   vyplýva,   že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“) domáhal náhrady škody v súvislosti s úrazom, ktorý utrpel pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo 27. októbra 1995. Sťažovateľ túto dopravnú nehodu nezavinil, krátko po nej sa však stal invalidným.

Okresný súd rozsudkom   č. k. 7 C 287/97-62 z 3. augusta 1999 žalobe čiastočne vyhovel, keď prevádzkovateľa motorového vozidla, ktoré malo účasť na nehode a ktorého vodič   (zamestnanec   prevádzkovateľa   motorového   vozidla)   predmetnú   dopravnú   nehodu zavinil, zaviazal zaplatiť sťažovateľovi titulom náhrady škody sumu 1 223 053 Sk a taktiež platiť mu do budúcnosti rentu v sume 28 409,40 Sk.

Krajský súd však v rámci odvolacieho konania uznesením č. k. 16 Co 2227/99-84 z 29. februára 2000 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, s tým, že vo veci je potrebné dôslednejšie zisťovať výšku škody, ktorú mal sťažovateľ utrpieť a taktiež sa vyporiadať s posudkom, ktorý za jediný dôvod invalidity sťažovateľa považoval len jeho nehode predchádzajúce ochorenia.

Okresný súd následne rozsudkom č. k. 7 C 287/1997-219 z 25. augusta 2005 žalobu zamietol   s   konštatovaním,   že   v   danej   veci „absentuje   /.../   príčinná   súvislosť   medzi porušením právnej povinnosti tretej osoby /škodcu/ a vzniknutou škodou...“

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom   č.   k.   12   Co   362/05-253   zo 14.   marca   2006,   v ktorom   sa   v   celom   rozsahu stotožnil   so   skutkovými   aj   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa,   pokiaľ   ide o konštatovanie,   že invalidita   sťažovateľa   a z toho   vyplývajúca strata   na zárobku   nie je v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia, ktoré mal utrpieť pri dopravnej nehode. Krajský súd   doplnil   argumentáciu   okresného   súdu   v odôvodnení   prvostupňového   rozhodnutia o ďalšie dôvody, a to: „že náhrada škody by mohla u sťažovateľa prichádzať do úvahy iba za   dobu,   kedy   by   mu   invalidný   dôchodok   bol   priznaný   v   budúcnosti   ak   by   nedošlo k dopravnej   nehode   a   dopravný   úraz   nepôsobil   na   jeho   občianske   ochorenia   ako katalyzátor, t. j. neurýchlil rozvoj ochorenia. Znamená to, že časové by sa táto doba dala vymedziť   odo   dňa   priznania   invalidného   dôchodku   do   dňa,   kedy   by   mu   bol   invalidný dôchodok priznaný, nebyť účasti sťažovateľa v dopravnej nehode,

- pričom sťažovateľ by musel dokázať, že v skutočnosti by vykonával svoju prácu až do 65 roku   života.   Žiadny   vykonaný   dôkaz   však   neumožňuje   určiť,   kedy   by   bol   sťažovateľ v skutočnosti invalidizovaný, nebyť jeho účasti na dopravnej nehode“, uviedol naostatok krajský súd.

Napádaný rozsudok   krajského súdu zo 14. marca 2006 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 19. apríla 2006 a keďže nie je voči nemú prípustný žiadny opravný prostriedok (vrátane dovolania), je konečný.

Sťažovateľ sa preto obrátil na ústavný súd namietajúc porušenie svojich základných práv   zaručených   v ústave   ako   aj   porušenie   svojich   práv   podľa   dohovoru.   Navrhol,   aby ústavný súd nálezom vyslovil: „... Právo J. D. na spravodlivý proces garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, bolo porušené Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 362/2005.

Krajský súd v B. Bystrici v tomto konaní porušil aj čl. 1 ods. 1 ústavy. Rozsudok Krajského súdu v B. Bystrici zo 14. 3. 2006, sp. zn. 12 Co 362/2005 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100 000 Sk, ktorú sumu mu vyplatí Krajský súd v B. Bystrici do 2 mesiacov od vydania nálezu.

Krajský súd v B. Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi vo výške 6.888 Sk /2x2894 + 1100 DPH/ na účet JUDr. E. Ľ. (...)“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyzval ústavný súd krajský súd, aby sa k sťažnosti sťažovateľa písomne vyjadril a zároveň si vyžiadal spisový materiál Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7 C 287/97 týkajúci sa predmetnej veci, ako aj zberný spis krajského súdu sp. zn. 12 Co 362/05.

Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti (sp. zn. Spr. 1251/06 z 22. augusta 2006)   uviedol: «...   Navrhovateľ   cituje   časť   znenia   judikátu   „príčinnú   súvislosť   medzi úrazom a poškodením zdravia nemožno vylúčiť pre zdravotné predispozície osoby, ak úraz bol aspoň jednou z hlavných príčin invalidity, prípadne príčinou dovršujúcou invaliditu poškodeného.“

Tento judikát však nikde nehovorí o „katalyzátore - urýchľujúcej príčine“, ktorou nie je poškodenie zdravia. O toto však v predmetnej veci išlo.

Ďalej sťažovateľ cituje judikát „vzťah príčiny a následku treba vysvetľovať tak, že škoda   sa   musí   javiť   ako   následok   predchádzajúcej   príčiny:   to   znamená,   že   pokiaľ   by posudzovaná príčina neexistovala, ku jej následku - škode by ani nedošlo“. Alebo ďalší judikát „existencia určitého chorobného stavu, hoci latentného, nemôže vylúčiť záver, že medzi úrazovým dejom a ním vyvolaným následným chorobným stavom je priama príčinná súvislosť.“

Podľa sťažovateľa bol takto porušený princíp právnej istoty. V   oboch   citovaných   rozhodnutiach   je   však   odpoveď   na   „prevažujúcu   sa“ sťažovateľovu nespokojnosť. Musí ísť o preukázanie škody na zdraví, ktorá vznikla ako dôsledok   úrazu.   Musí   ísť   o   preukázanie   príčinnej   súvislosti   medzi   úrazovým   dejom a následnou škodou, alebo musí byť preukázaná dovršujúca príčina. Sťažovateľ opomína, že v konaní ani jeden z týchto momentov preukázaný nebol. Škoda sa nepreukázala ako príčina úrazu ani znalcom. Nebolo preukázané, že poškodenie zdravotného stavu navrhovateľa je v príčinnej súvislosti s úrazom, ktorý mal utrpieť pri dopravnej nehode.

Sťažovateľ v podaní napáda osoby znalcov a spochybňuje otázky ich kvalifikácie vyjadrovať sa v konkrétnej veci. Nestotožňujem sa so záverom „trčiacim“ z formulácie týchto tvrdení navrhovateľa podľa ktorého by znalec so zodpovedajúcou kvalifikáciou bol zrejme iba ten znalec, ktorý plne prisvedčí jeho požiadavkám resp. vydláždi navrhovateľovi cestu k priznaniu uplatnených nárokov. Prečo odvolací súd akceptoval podané znalecké posudky je z odôvodnenia rozsudku zrejmé.

Navrhovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vytýka   krajskému   súdu   „opomenutie   vyhodnotiť právnu kvalifikáciu (argumentáciu) sťažovateľa v priebehu celého konania, že dopravnou nehodou spôsobený úraz bol vyvolávajúcim alebo spúšťacím mechanizmom ujmy na zdraví v takom rozsahu, že ihneď po ňom musel sťažovateľ odísť na invalidný dôchodok a nebyť úrazu dovtedy vykonávanú prácu by mohol konať až do odchodu na starobný dôchodok.“ Poznamenávam,   že   odvolací   senát   neopomenul   vyhodnotiť   žiadnu   právnu kvalifikáciu (argumentáciu), ale v skutočnosti sa nezaoberal nepreukázanými tvrdeniami a prehláseniami. Tvrdenie navrhovateľa nie je právnou kvalifikáciou a pokiaľ by malo ísť o argumentáciu   muselo   by   ísť   o   tvrdenie   podložené   dôkazmi.   Súd   by   sa   samozrejme s takýmito dôkazmi musel zaoberať. To, že dopravnou nehodou bol spôsobený úraz, ktorý navyše mal byť vyvolávajúcim, alebo spúšťacím mechanizmom ujmy na zdraví vôbec nebolo preukázané.

Súd sa zaoberá dôkazmi a v zmysle § 132 a nasl. OSP hodnotí dôkazy a nie tvrdenia. Napriek tomu z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že tvrdenia neboli považované za dôkazný prostriedok.

Podanie   sťažovateľa   na   inom   mieste   uvádza,   že   nebolo   rešpektované   voľné hodnotenie dôkazov. Odvolací súd za voľné hodnotenie dôkazov nepovažuje jednostrannú akceptáciu   prednesov   navrhovateľa   bez   rešpektovania   vykonaných   dôkazov,   z   ktorých nepochybne   vyplynulo,   že   dôsledky   nehody   nezapríčinili   úraz,   ktorý   by   u   navrhovateľa vyvolal   zdravotný   stav   vedúci   k   invalidite,   ani   nespôsobil   zhoršenie   existujúceho zdravotného stavu a neotvoril hrádzu existujúcemu latentnému stavu, ale v skutočnosti iba urýchlil   demonštráciu   prebiehajúceho   stavu.   Účasť   navrhovateľa   na   úraze   nespôsobila žiadnu demonštráciu, pretože táto už prebiehala.

Nemožno rovnako kvalifikovať pridanie katalyzátora do prebiehajúceho deja ako odštartovanie hroziaceho latentného stavu, prípadne zavŕšenie poškodeného zdravia ďalšou chorobou alebo poškodením.

Latentným stavom môže byť napríklad lumbálna vyduť na cieve, ktorá sa v dôsledku úrazu pretrhne a odštartuje určité zmeny v organizme. V skutočnosti týmto zmenám a teda ani pretrhnutiu lumbálnej výdute nemusí za celý život postihnutej osoby dôjsť a k úmrtiu môže dôjsť pre úplne iné dôvody.

Iná   je   aj   situácia,   keď   u   osoby   s   rôznymi   poškodeniami   zdravia   (niekoľkými) pribudne   v   dôsledku   úrazu   ďalšie   poškodenie,   ktoré   kvalitatívne   a   kvantitatívne   zhorší zdravotný stav osoby. I toto je odškodniteľné.

Situácia   v   posudzovanom   prípade   však   bola   úplne   odlišná.   Tu   v   dôsledku existujúcich   a   rozvíjajúcich   sa   ochorení   smerujúcich   nevyhnutne   k   určitému   stupňu nepriaznivého   výsledku   v   bližšej,   či   neskoršej   budúcnosti,   došlo   v   bližšej   budúcnosti   v dôsledku „katalyzátora“.

Pri prvých dvoch uvádzaných prípadoch odškodniteľného úrazu by k poškodeniu zdravia   v   odškodniteľnom   rozsahu   vôbec   nemuselo   dôjsť   bez   úrazového   deja,   pričom v poslednom prípade bol výsledok existujúcich ochorení už vopred určený. (...)»

II.

2.1 Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť toto   základné právo v rozpore   s jeho podstatou   a zmyslom.   Z tohto hľadiska   musí   všeobecný   súd   prihliadať   k spravodlivej   rovnováhe   pri   poskytovaní materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (obdobne napr. III. ÚS 271/05).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (napr.   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 95/06).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95). Jeho súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).

Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o tej   istej   právnej otázke za rovnakej   alebo analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ ju   nemožno objektívne a rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná   (mutatis   mutandis   PL.   ÚS   21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

2.2   Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že podstata   ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie v namietanej   nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   krajského   súdu   obsiahnutých v napádanom rozsudku zo 14. marca 2006.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „... napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva, zakotvené v č1. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (...),   ktoré   svojou   povahou   spadajú do právneho inštitútu práva na spravodlivý proces a garantujú právo každého domáhať sa svojho práva stanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde“.

Porušenie týchto základných práv sťažovateľa spočíva predovšetkým v nedostatku „... riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia tak, ako (...) to ukladá ust.   §   157   ods.   2   OSP...“ v   nesprávnom   vyhodnotení   vykonaných   dôkazov, resp. v opomenutí „... vyhodnotiť časť dôkazov, ktoré boli na prospech sťažovateľa (...) napr. Sociálna poisťovňa v správe z 2. 5. 2005 uviedla, že samotný úrazový dej zhoršil zdravotné ťažkosti sťažovateľa a v minulosti by bol príčinou priznania ČID, to značí, že by bol   schopný   vykonávať   prácu   pred úrazom na skrátený   pracovný úväzok (...)   znalkyňa MUDr. I. pripustila zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľa v dôsledku dopravnej nehody a nebyť tejto by bol schopný vykonávať pôvodnú prácu až do dovŕšenia dôchodkového veku /60 r./ (...) znalkyňa MUDr. T. aj napriek nevhodne kladeným otázkam zo strany súdu uviedla, že úraz viedol k progresii latentného zdravotného stavu sťažovateľa a zodpovedal ČID a nebyť dopravnej nehody, termín vzniku invalidity sa nedá objektívne stanoviť (...) a pod.“.

Podľa   sťažovateľa   obsahuje   odôvodnenie   napádaného   rozsudku   krajského   súdu zo 14. marca 2006 „... extrémny nesúlad...“ pokiaľ ide o konštatovanie krajského súdu, že invalidita sťažovateľa a z toho vyplývajúca strata na zárobku, nie je v príčinnej súvislosti s poškodením   zdravia,   ktoré   mal   utrpieť   pri   dopravnej   nehode vo   vzťahu   k obsahu označených dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa, na ktoré krajský súd neprihliadol, pričom   sa   krajský   súd   zároveň   opomenul   vyporiadať   s   argumentáciou   sťažovateľa,   že dopravnou nehodou spôsobený úraz bol „... vyvolávajúcim alebo spúšťacím mechanizmom ujmy na zdraví v takom rozsahu, že ihneď po ňom musel sťažovateľ odísť na invalidný dôchodok   a   nebyť   úrazu,   dovtedy   vykonávanú   prácu   mohol   konať   až   do   odchodu na starobný   dôchodok...“ a napokon „...   znaleckou   úlohou   poveril   osoby   bez   patričnej kvalifikácie z odboru neurológie aj otázky pre znalcov určil nesprávne, lebo percentuálne určenie podielu úrazu či chorobného stavu na invalidite, je z hľadiska odškodňovania úrazu právne bezvýznamné...“

Podľa sťažovateľa je napádaný rozsudok zo 14. marca 2006 arbitrárny pokiaľ ide o posúdenie   existencie   príčinného   vzťahu   medzi   dopravnou   nehodou,   pri   ktorej   došlo „... k evidentnej   ujme   na   zdraví   u sťažovateľa...“ a jeho   následnou   invaliditou,   lebo „... tento protiprávny úkon bol a zostal jedinou relevantnou príčinou plnej invalidity (...) dovtedajší   latentný   chorobný   stav   bol   len   hypotetickou   príčinou,   teda   vedľajšou /podružnou/,   ktorý   sa   nemusel   prejaviť   ani   do   doby   odchodu   sťažovateľa   na   starobný dôchodok“.

V   súdnej   praxi   sa   podľa   sťažovateľa   má „...   poškodenie   na   zdraví   (...)   pričítať zodpovednému subjektu, ak je jeho protiprávny úkon jednou z príčin skutočne vzniknutej škody na zdraví, a to jednou z hlavných príčin (...) potom je daná aj príčinná súvislosť medzi   úrazom   a   vzniknutou   škodou   (...)   V   takom   prípade   sa   súd   musí   uspokojiť   len so zrejmou pravdepodobnosťou príčinnej súvislosti a v súlade s tým určiť náhradu škody a jej rozsah keď už nie celkom, tak aspoň v určitom podiele, napr. v jednej polovici a pod. lebo sa viaže na individuálnu zodpovednosť škodcu za konkrétnu škodu. Takto škodca zostal bez postihnutia, hoci nebyť jeho protiprávneho úkonu, sťažovateľ by bol do dnešného dňa plne pracovne činný“.

Podľa   sťažovateľa   sa   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   zo   14.   marca   2006 „... diametrálne   odchýlil   od   konštantnej   judikatúry,   platiacej   na   našom   území   celé desaťročia, dotýkajúcej sa tiež príčinnej súvislosti /príčinnosti/, ako napr.

a/   príčinná   súvislosť   medzi   konaním   škodcu   a   následkom   sa   neprerušuje,   ak ku konaniu škodcu pristúpi ďalšia skutočnosť /R 37/1975 tr./, alebo

b/   príčinnú   súvislosť   medzi   úrazom   a   poškodením   zdravia   nemožno   vylúčiť pre zdravotné predispozície osoby, ak úraz bol aspoň jednou z hlavných príčin invalidity, prípadne príčinou dovršujúcou invaliditu poškodeného /R 46/1983/, či

c/   vzťah   príčiny   a   následku   treba   vysvetľovať   tak,   že   škoda   sa   musí   javiť   ako následok   predchádzajúcej   príčiny;   to   znamená,   že   pokiaľ   by   posudzovaná   príčina neexistovala, ku jej následku - škode by ani nedošlo /rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 75/87/, alebo

d/ treba stanoviť, ktoré poškodenie zdravia je v príčinnej súvislosti s uvádzanou právnou udalosťou; samo percentuálne určeniu podielu úrazu k pracovnej schopnosti je v tomto smere právne bezvýznamné /R 28/1980, str. 197/, lebo aj zdanlivo menej závažné poškodenie   môže   dovŕšiť   ochorenie   osoby   v   rozsahu,   pre   ktorú   nie   je   ďalej   schopný vykonávať doterajšiu prácu a práve tým spôsobí celý rozsah škody, či

e/ existencia určitého chorobného stavu, hoci i latentného, nemôže vylúčiť záver, že medzi úrazovým dejom a ním vyvolaným následným chorobným stavom je priama príčinná súvislosť /R 1/1963, R 22/ 1974, Výber zošit č. 3/1975 s. 23 atď./.

Tým odvolací súd porušil princíp právnej istoty /ako jeden z definičných znakov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1, vety prvej ústavy/.“

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   287/1997-219   z   25.   augusta   2005   žalobu sťažovateľa zamietol dôvodiac: „... Zo záveru znaleckého posudku znalkyne MUDr. J. I. vyplynula pre súd okolnosť, že úrazový dej spôsobený dopravnou nehodou zo dňa 27. 10. 1995 nebol v danom prípade v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou u navrhovateľa, uplatnenou samostatnou žalobou. Túto istú skutočnosť znalkyňa jednoznačne vyjadrila i pri svojej ústnej výpovedi dňa 1. 4. 2003. Uviedla ďalej okolnosť, že čo sa týka vzniknutej škody u navrhovateľa, ktorá tvorí základ dôvodov nároku na priznanie náhrady škody uplatnenou samotnou   žalobou,   zmeny   zdravotného   charakteru   u navrhovateľa   v   negatívnom   slova zmysle sa vyvíjali dlhodobo a to pred samotným vznikom úrazového deja, i keď pripustila okolnosť, že i samotná dopravná nehoda mohla tento stav zhoršiť. Vzhľadom na okolnosť, že rozporné tvrdenia   medzi   účastníkmi   konania   pretrvávali   aj po nariadení   znaleckého dokazovania,   resp.   výsluchu   znalkyne,   súd   vo   veci   vykonal   ďalšie   dokazovanie   a   to nariadením kontrolného znaleckého posudku znalkyňou MUDr. J. T. Zo záveru znaleckého posudku (č. l. 20 znaleckého posudku, bod 1, 2) vyplynula pre súd opätovne okolnosť, že čo sa týka vzniknutej škody u navrhovateľa, resp. následne priznaním invalidného dôchodku navrhovateľovi zo dňa 8. 4. 1996, škoda resp. priznanie invalidného dôchodku v prospech navrhovateľa jednoznačne nebolo v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 27. 10. 1995, škoda resp. priznanie invalidného dôchodku bolo priznané na základe všeobecných príčin   a to v dôsledku   predchádzajúcich   ochorení,   nesúvisiacich   s   dopravnou   nehodou. Zároveň uviedla okolnosť, že čo sa týka úrazového deja vzniknutého dopravnou nehodou, tento   pôsobil   ako   progresívny   fenomén   pri   zohľadnení   predchádzajúceho   chorobného vývojového   deja.   Tieto   závery   znalkyňa   potvrdila   i   vo   svojom   osobnom   výsluchu   na pojednávaní konanom dňa 15.   4.   2005.   Čo sa týka eventuálnej možnosti výkonu práce navrhovateľa do veku 65 rokov za predpokladu, že by nebolo došlo k dopravnej nehode, znalkyne sa k tomuto fenoménu z dôvodu nemožnosti jednoznačne vyjadriť nemohli. Súd zároveň na spornú otázku vykonal dokazovanie dotazom na sociálnu poisťovňu, pričom zo záveru vyjadrenia Sociálnej poisťovne, pobočka Z., zo dňa 2. 5. 2005 vyplynula pre súd taktiež jednoznačne okolnosť, že úrazový dej spôsobený dopravnou nehodou u navrhovateľa nebol jednoznačne v príčinnej súvislosti so vznikom škody, resp. s priznaním invalidného dôchodku u navrhovateľa.

Z takto prevedeného dokazovania vyplynula pre súd okolnosť, že v danom prípade absentuje   jeden   zo   základných   predpokladov   úspešného   uplatnenia   nároku   na   náhradu škody v súvislosti s bolestným, resp. SSU, resp. plnením po skončení PN u navrhovateľa a to príčinná súvislosť   medzi porušením   právnej povinnosti   a   vzniknutou škodou.   Vzhľadom na absenciu základného atribútu úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody súd leda v rozhodnutí bol nútený samotnú žalobu na náhradu škody zamietnuť...“

Krajský súd napádaným rozsudkom zo 14. marca 2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okrem   iného   uviedol: „... Z   vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 27. 10. 1995 o 11.45 h viedol vodič Ing. M. osobné motorové vozidlo... po štátnej ceste... smerom od Z. na K. a pred touto obcou pri prechádzaní pravotočivou zákrutou prešiel do protismeru a napriek tomu, že začal brzdiť, došlo k čelnej zrážke   s   protiidúcim   osobným   motorovým   vozidlom   značky...,   ktoré   riadil   navrhovateľ. V čase dopravnej nehody Ing. M. riadil motorové vozidlo, ktorého prevádzkovateľom bol odporca   a   navrhovateľ   riadil   svoje   vlastné   motorové   vozidlo.   Z   protokolu   o   nehode   v cestnej premávke vyplýva, že nehodu zapríčinil Ing. M. ako aj skutočnosť, že pri zrážke boli obaja vodiči ľahko zranení, pričom u každého z nich na následky zranenia môže byť PN približne do siedmich dní.

V súčasnej dobe zdravotný stav navrhovateľa vykazuje závažné zmeny a poškodenie, v   dôsledku   ktorého   mu   bol   priznaný   invalidný   dôchodok.   Navrhovateľ   tvrdí,   že   jeho invalidizácia je v priamej príčinnej súvislosti s úrazom, ktorý utrpel pri dopravnej nehode a preto   si   uplatňoval   podľa   poslednej   úpravy   návrhu   (číslo   listu   214   spisu)   zvýšenie sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v   dôsledku   obmedzení,   ktoré   mu   v   dôsledku   úrazu vznikli,   a   to   na   desaťnásobok,   ďalej   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti, ktorú vyčíslil sumou 3 162 529,20 Sk a žiadal, aby mu dňom 01. 09. 2005   bola   priznaná   renta   v   sume   25   569,40   Sk   mesačne.   Súhrnne   žiadal   priznať 3 871 965,20 Sk a mesačnú rentu do budúcna 25 569,40 Sk počnúc dňom 01. 09. 2005. V konaní podala znalecký posudok znalkyňa MUDr. D. I. (číslo listu 34 -37 spisu). Došla k záveru, že priznanie invalidného dôchodku navrhovateľovi rozhodnutím zo dňa 08. 04. 1996 nie je v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 27. 10. 1995, lebo ochorenia sa vyvíjali postupne a pri úraze nedošlo k nijakej zlomenine.

Dopravný   úraz   urýchlil   chorobné   zmeny   chrbtice   a   nepriamo   zhoršil   chorobu vysokého   tlaku.   Znalkyňa   sa   stotožnila   s   vyjadrením   MUDr.   Š.,   predsedníčky   PKSZ, pobočky Z.

Vo veci bol podaný znalecký posudok aj MUDr. J. T. (číslo listu 181 spisu). Znalkyňa uviedla,   že   navrhovateľ   trpel   už   do   úrazu   pri   dopravnej   nehode   27.   10.   1995   ťažkým postihnutím pohybového systému v zmysle štrukturálnych aj funkčných zmien a prípad už opakovane riešila PKSP pobočka Z. Invalidita ako pojem zahŕňa nielen aspekty zdravotné, ale aj právne, ekonomické a sociálne a posudzuje ju teda špeciálne na to určená posudková komisia. V prípade navrhovateľa závery posudkovej komisie boli v súlade s odbornými nálezmi.   Priznanie   invalidného   dôchodku   navrhovateľovi   nebolo   v   príčinnej   súvislosti s dopravnou nehodou. Invalidný dôchodok bol priznaný zo všeobecných príčin v dôsledku predchádzajúcich ochorení nesúvisiacich ochorení s dopravnou nehodou. Ak by sa mal stanoviť iný termín konzultácie a prejednania v posudkovej komisii vo vzťahu k invalidite nebyť toho, že došlo k dopravnej nehode, záležalo by od charakteru pracovného zaradenia, dĺžky budúcich práceneschopností a tiež od tolerancie znášania zdravotných ťažkostí zo strany   posudzovaného.   Preto   takýto   termín   sa   objektívne   stanoviť   nedá   (str.   19   -20 posudku).

Krajský súd oba posudky považuje za úplné, zrozumiteľné a logické vychádzajúce z platných   právnych   predpisov.   Nestotožňuje   sa   s   tvrdením   navrhovateľa   a   o neerudovanosti   posudku   podaného   MUDr.   T.   Toto   tvrdenie   je   totiž   všeobecné   bez konkrétnych poukazov na nesprávnosť posudku.

Poškodenie zdravia navrhovateľa a súčasný stav navrhovateľa nie je v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia, ktoré mal utrpieť pri dopravnej nehode. Preto správne okresný   súd   zamietol   návrh,   pokiaľ   sa   domáhal   navrhovateľ   náhrady   za   sťaženie spoločenského uplatnenia.

Už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí krajský súd konštatoval, že prípadná náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti by mohla u navrhovateľa prichádzať do úvahy iba za dobu, kedy by mu invalidný dôchodok bol priznaný v budúcnosti ak by nedošlo k dopravnej nehode a dopravný úraz nepôsobil na jeho občianske ochorenia ako katalyzátor, t. j. neurýchlil rozvoj ochorení. Znamená to, že časové by sa táto doba dala vymedziť   odo   dňa   priznania   invalidného   dôchodku   do   dňa,   kedy   by   mu   bol   invalidný dôchodok priznaný, nebyť účasti navrhovateľa v dopravnej nehode.

Posúdenie, či určitá osoba je invalidná nezáleží iba od posúdenia zdravotného stavu, ale   záleží   od   ďalších   okolností   ako   charakter   a   dĺžka   budúcich   práceneschopností, tolerancia na znášanie zdravotných ťažkostí, pracovné zaradenie, ochota pracovať atď. Zo znaleckého posudku MUDr. T. vyplynulo, že termín, kedy by skutočne bol navrhovateľ invalidizovaný, nebyť jeho účasti v dopravnej nehode, sa objektívne stanoviť nedá. Nepochybne je v tomto prípade objektívna zodpovednosť v zmysle § 431 OZ daná. Táto skutočnosť však nezbavuje povinnosti navrhovateľa špecifikovať svoje nároky, teda ich výšku, najmä za obdobie, počas ktorého by mu prináležala náhrada za stratu na zárobku. pričom sám navrhovateľ by musel dokázať, že v skutočnosti by vykonával svoju prácu ako tvrdí až do 65 roku života. Nestačí tu totiž iba uviesť svoj subjektívny názor, ale nárok treba podložiť dôkazmi. Žiadny vykonaný dôkaz však neumožňuje určiť, kedy by bol navrhovateľ v skutočnosti   invalidizovaný   nebyť   jeho   účasti   na   dopravnej   nehode   a   preto   nárok navrhovateľa je neobjektivizovaný a náhradu mu teda nemožno priznať.

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil ako správny.“

2.3 Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom nie je sťažovateľovo právo na náhradu škody   uplatnené   žalobou   v civilnom   konaní,   ale   kontrola   zlučiteľnosti   skutkových a právnych   záverov   krajského   súdu   so   sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy a dohovoru   (pokiaľ   ide   o napádaný   rozsudok   krajského   súdu   zo 14.   marca   2006 s prihliadnutím   na   dôvody   uvedené   v rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   7   C   287/97-219 z 25. augusta 2005, s ktorými sa krajský súd stotožnil).

Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí je zrejmé, že oba súdy konajúce vo veci sa pri posúdení   právne   významnej   otázky   existencie   príčinnej   súvislosti   medzi   zásahom do telesnej   integrity   sťažovateľa   pri   dopravnej   nehode   z 27.   októbra   1995   a neskoršou invaliditou sťažovateľa zaoberali jeho argumentáciou, prihliadajúc aj na dôkazy označené v sťažovateľovej sťažnosti (závery znaleckých posudkov a výpovede súdnych znalkýň na pojednávaniach,   vyjadrenie   Sociálnej   poisťovne   z 2.   mája 2005),   tieto   však   vyhodnotili a následne   právne   posúdili   odlišne   od   názoru   sťažovateľa,   pokiaľ   ide   o riešenie   tejto prejudiciálnej otázky.

Sťažovateľ   uplatnil   právo   na   náhradu   škody   civilnou   žalobou,   na   základe   ktorej následne   prebehlo   dvojinštančné   súdne   konanie,   v rámci   ktorého   mu   bolo   umožnené využívať procesné práva v záujme ochrany jeho záujmov, predkladať argumenty a dôkazy o svojich   tvrdeniach.   V konaní pred   súdmi mal sťažovateľ ako   účastník konania okrem uvedených   práv   aj   právo   byť osobne   prítomný   pri   vykonaní   všetkých   dôkazov   a klásť vypočúvaným znalkyniam otázky, či   už priamo alebo prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu.

Využijúc uvedené práva navrhol sťažovateľ súdu (prostredníctvom svojho právneho zástupcu) vykonanie dôkazov vo svoj prospech, ako aj argumentáciu založenú na vlastnej interpretácii   faktov.   Súdom   rozhodujúcim   v právnej   veci   sťažovateľa   však   prislúchalo hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; a pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku).

Vo veci bolo opakovane vykonané znalecké dokazovanie. Obe ustanovené súdne znalkyne v závere znaleckých posudkov konštatovali, že priznanie invalidného dôchodku sťažovateľovi rozhodnutím posudkovej komisie Sociálnej poisťovne, pobočky Z. 8. apríla 1996 nebolo dôsledkom   dopravnej   nehody   z 27. októbra   1995.   Invalidný dôchodok   bol priznaný „... v dôsledku predchádzajúcich ochorení nesúvisiacich s dopravnou nehodou...“, ktoré   sa „...   vyvíjali   dlhodobo   pred   samotným   úrazovým   dejom...“. Obe   pripustili,   že v dôsledku   zranení   sťažovateľa   pri   dopravnej   nehode   sa   zvýraznila   symptomatológia existujúcich ochorení sťažovateľa. Pri výsluchu na pojednávaniach pred okresným súdom súdna   znalkyňa   MUDr.   I.   uviedla: „...   Po   vysvetlení   obsahu   náplne   práce   revízneho technika by konkrétne žalobca bez vzniku nehody mohol vykonávať prácu do fyzického veku 60   rokov.“ Naopak   súdna   znalkyňa   MUDr.   T.   v znaleckom   posudku   okrem   iného konštatovala: „... Ak by sa mal stanoviť iný termín konzultácie a prejednania v posudkovej komisii vo vzťahu k invalidite nebyť toho, že došlo k dopravnej nehode,   záležalo by od charakteru pracovného zaradenia, dĺžky budúcich práceneschopností a tiež od tolerancie znášania zdravotných ťažkostí zo strany posudzovaného. Preto takýto termín sa objektívne stanoviť nedá.“ Pri výsluchu na pojednávaní pred okresným súdom konanom 15. apríla 2005 táto súdna znalkyňa uviedla: „... Navrhovateľ nebol schopný vykonávať dlhodobo akúkoľvek sústavnú pracovnú činnosť i bez vzniku dopravnej nehody, bez toho, že by bol nútený navštevovať pravidelné kontroly, ktoré by eventuálne mohli zmeniť rozsah výkonu práce.“

Po zvážení uvedených, ako aj ďalších vykonaných dôkazov okresný súd aj krajský súd žalobu zamietli konštatujúc, že sťažovateľ nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi   zásahom   do   svojej   telesnej   integrity   pri   dopravnej   nehode   z 27.   októbra   1995 a škodou, ktorej náhrady sa domáhal.

V rámci posúdenia zisteného skutkového stavu (za nejednoznačnej dôkaznej situácie) súdy   na základe konkrétnych   faktov   zrozumiteľne a bez zjavných   logických   protirečení vysvetlili svoje právne závery. Sťažovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa ani počas odvolacieho   konania   pred   krajským   súdom   neargumentoval   žiadnym   z   konkrétnych judikátov,   na   ktoré   poukázal   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   pričom   skutkové okolnosti   jeho   prípadu   vo   vzťahu   k označeným   rozhodnutiam   nemožno   považovať za analogické. Závery krajského súdu obsiahnuté v napádanom rozsudku zo 14. marca 2006 preto   nie   je   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si krajský súd v predmetnej veci neosvojil interpretáciu výsledkov   dokazovania   a ich   právne   posúdenie   z pohľadu   sťažovateľa   (ako   žalobcu v konaní), nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv zaručených v ústave a v dohovore.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery krajského   súdu   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej   moci   nebola   sťažovateľovi   ústavne   konformným   spôsobom   poskytnutá   súdna ochrana, tak ako to vo svojej sťažnosti namietal.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006