SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 325/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušeniačl. 7 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda namietaného porušenia zásady špeciality upravenej v čl. 14 ods. 1 písm. a) a b)Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie právana spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie zásady špeciality upravenej v čl. 14ods. 1 písm. a) a b) Európskeho dohovoru o vydávaní (ďalej len „dohovor o vydávaní“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)uznesením č. k. 5 T 7/2009-104 z 2. augusta 2011 vyslovil, že sťažovateľ sa „v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia z rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 25. 02. 2009 č. k. 5 T 7/2009 neosvedčil a uložený trest odňatia slobody v trvaní 2... rokov“vykoná.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú Krajský súd v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 90/2011 vyhodnotil akonedôvodnú, preto ju uznesením z 28. novembra 2011 zamietol.
Vzhľadom na tieto závery konajúcich všeobecných súdov podal sťažovateľ protioznačeným rozhodnutiam dovolanie, ktoré však najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014 odmietol.
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (ale ajrozhodnutiami súdov nižších stupňov) boli porušené ním označené články ústavy, dohovorua dohovoru o vydávaní, čo odôvodňuje tým, že k rozhodnutiu o vykonaní podmienečne muuloženého trestu odňatia slobody z dôvodu (rozsudkom sp. zn. 5 T 7/2009 z 25. februára2009), že sa v skúšobnej dobe neosvedčil, došlo v rozpore so zásadou špeciality upravenejv čl. 14 ods. 1 a) a b) dohovoru o vydávaní. Sťažovateľ totiž v
vykonával v inej trestnej veci uložený trest v trvaníjedného roka, do výkonu ktorého bol vydaný z Českej republiky a z výkonu ktorého bolpodmienečne prepustený 30. júna 2011, „pričom podmienka v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 7/2009 mi bola premenená dňa 02. 08. 2011, t. j. 33 dní po prepustení bez dodatočného súhlasu ČR a teda v rozpore s čl. 14 ods. 1 a), b) Európskeho dohovoru o vydávaní“, podľaktorého proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude vedené trestné stíhanie, nebude odsúdenáani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvekiný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zožiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej osobná sloboda s výnimkou nasledujúcichprípadov:
(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí...;(b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bolaodovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jehoopustení vrátila.
Sťažovateľ sa domnieva, že v tejto jeho veci bolo porušené aj ustanovenie § 32 ods. 1zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov,podľa ktorého ak má byť osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky z inéhočlenského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špecialitystíhaná pre trestný čin spáchaný pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodnéhoeurópskeho zatýkacieho rozkazu, alebo má táto osoba vykonať trest odňatia slobody, ktorýjej bol uložený súdom Slovenskej republiky pred jej vydaním, nebol predmetom pôvodnéhozatýkacieho rozkazu a nenastala žiadna z podmienok uvedených v § 31 ods. 2, súd požiadavykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas s trestným stíhaním alebo výkonom trestuodňatia slobody.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom rozhodol, že:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 a), b) Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Najvyššieho súd Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 05. 2014, sp. zn. 1 Tdo 30/2014 zrušuje a vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný ⬛⬛⬛⬛ uhradiť sumu vo výške 3 000 € z titulu finančného zadosťučinenia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale v zmysle ustanovenia čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súdeviazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť nanávrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúťlen o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodovalo porušení sťažovateľom označených článkov ústavy, dohovoru a dohovoru o vydávaní [čl.7 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní] a iba vsúvislosti s tým rozhodnutím (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 30/2014 z 28. mája2014), ktorým sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv uvedených v návrhuna rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení označených článkov v súvislostis inými rozhodnutiami alebo postupmi (uznesenie okresného súdu č. k. 5 T 7/2009-104 z 2.augusta 2011 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Tos 90/2011 z 28. novembra 2011), ktorésťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebnépovažovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS65/07).
Za predmet sťažnosti preto ústavný súd považoval namietané porušenie čl. 7 ústavy,porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie zásady špeciality upravenejv čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo30/2014 z 28. mája 2014, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že o vykonaní jemupodmienečne odloženého trestu odňatia slobody (resp. neosvedčení sa v skúšobnej dobe)bolo rozhodnuté v rozpore s platnou právnou úpravou, keďže k takémuto pozbaveniuosobnej slobody sťažovateľa nebol daný súhlas krajiny (Českej republiky), z ktorej bolvydaný do výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, a teda v tomto postupevšeobecných súdov sťažovateľ vidí porušenie zásady špeciality.
Sťažovateľ v petite sťažnosti (návrhu na rozhodnutie) síce nešpecifikoval, ktorékonkrétne ustanovenie uvedené v čl. 7 ústavy považoval za porušené, avšak v texteodôvodnenia sťažnosti poukázal na čl. 7 ods. 2 ústavy, ktorý aj citoval, preto totoustanovenie ústavy považoval ústavný súd za také, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.
Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorábola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takejzmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť predzákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujúimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 14 ods. 1 dohovoru o vydávaní proti osobe, ktorá bola vydaná, nebudevedené trestné stíhanie, nebude odsúdená ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestualebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdanímnež pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jejosobná sloboda s výnimkou nasledujúcich prípadov:
(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí. Žiadosť o súhlas bude podaná spolu sdokladmi uvedenými v článku 12 a protokolom obsahujúcim výpoveď vydanej osoby kdanému trestnému činu. Súhlas bude daný, pokiaľ trestný čin, pre ktorý sa žiada o vydanie,podlieha vydaniu v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru;
(b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bolaodovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jehoopustení vrátila.
Sťažovateľ namieta porušenie citovaných článkov ústavy, dohovoru a dohovoruo vydávaní rozhodnutím najvyššieho súdu vydaným v dovolacom konaní, t. j. v konanío mimoriadnom opravnom prostriedku dovolaní, ktoré však bolo dovolacím súdom̶odmietnuté z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou – sťažovateľom.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 Tdo 30/2014 z 28. mája2014, ktoré si ústavný súd pre potreby tohto konania vyžiadal, okrem iného uviedol:„Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal, či má podané dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané oprávnenou osobou a zistil, že dovolanie je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote, avšak neobsahuje niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. a bolo podané neoprávnenou osobou.
Vzhľadom na to, že dovolanie podala neoprávnená osoba, dovolací súd považoval za nadbytočné vyzývať dovolateľa na odstránenie vád podania v zmysle ustanovení § 374 ods. 2 Tr. por. a § 379 ods. 1 Tr. por.
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 368 ods. 2 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
Podľa § 371 ods. 2 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste.
Dovolanie je prípustné nielen proti rozhodnutiam explicitne vymenovaným v ustanovení § 368 ods. 2 Tr. por., ale aj proti rozhodnutiam, ktorými boli porušené ustanovenia Trestného zákona alebo Trestného poriadku vo veciach uvedených v ustanovení § 371 ods. 2 Tr. por. Avšak ako vyplýva z predmetného ustanovenia, v takýchto prípadoch môže dovolanie podať len minister spravodlivosti.
V danej trestnej veci okresný súd uznesením zo dňa 2. augusta 2011 rozhodol o neosvedčení sa odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Nakoľko ide o rozhodnutie o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, dovolanie nemohol podať obvinený, ale len minister spravodlivosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382 písm. b/ Tr. por. odmietol, keďže bolo podané neoprávnenou osobou.“
Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdujednoznačne vyplývajú dôvody odmietnutia sťažovateľovho dovolania. Skutkové a právnezávery dovolacieho súdu sa pritom opierajú o konkrétne a v rozhodnutí citovanéustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo [zákonom č. 301/2005Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)]. Podľanázoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je absolútne dostatočná a v žiadnomprípade ju nemožno považovať za ústavne nekonformnú. Niet teda ani dôvodu na to, abyústavný súd do veci zasiahol.
Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípadenepovažoval sťažovateľa za osobu oprávnenú podať dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok. Príslušné procesné normy (Trestného poriadku), ktorými sa v tomto konaníspravoval, pritom vyložil a aplikoval v súlade s ich znením, zmyslom a účelom.
Ústavný súd teda považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia za preskúmateľné,riadne odôvodnené, bez akýchkoľvek náznakov arbitrárnosti. Najvyšší súd sa ústavnesúladným spôsobom vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie podstatnými otázkami.Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je presvedčivé, zrozumiteľnéa ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa jepotrebné považovať za neopodstatnené.
Prípadný nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdunie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiťprávny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na záver všeobecného súdu (odmietnutie dovolania ako podanéhoneoprávnenou osobou), ktorý ústavný súd považuje za ústavne konformný, možnokonštatovať, že najvyšší súd v konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutéhorozhodnutia, sa nezaoberal a ani nemohol zaoberať trestnou vecou sťažovateľa v takomrozsahu a takým spôsobom, aby sa vôbec mohol eventuálne dotknúť jeho právvyplývajúcich mu z citovaného čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní.Sťažovateľom tvrdený opak je zjavne neopodstatnený.
Navyše je potrebné zvýrazniť, že výsledkom konania najvyššieho súdu boloodmietnutie dovolania z dôvodu jeho podania sťažovateľom ako neoprávnenou osobou. Tútoskutočnosť však sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamietal, t. j. neoponujezáveru všeobecného súdu, že nie je na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedkuoprávnený. Inak povedané, sťažovateľ verdikt najvyššieho súdu z hľadiska domáhania saprípadnej ústavnoprávnej ochrany svojich základných práv alebo slobôd relevantneneatakoval. Z obsahu sťažnosti vôbec nevyplýva sťažovateľov nesúhlas s konštatovanímdovolacieho súdu, že nie je osobou oprávnenou podať takéto dovolanie.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor (v súlade s judikatúrouEurópskeho súdu pre ľudské práva), podľa ktorého pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vinea treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie konania a namnohé rozhodnutia v ňom urobené (napr. podmienečné prepustenie, nariadenie výkonupodmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo dourčitého ústavu, konanie o milosti atď.) (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní,Bratislava : MANZ, 1999. s. 62 63).̶
Z tohto vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania spadajúceho podochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledkučoho absentuje vecná súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľa naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým postupoma uznesením najvyššieho súdu.
Navyše je potrebné poukázať, že konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch,za ktoré treba bezpochyby považovať aj dovolanie, priamo nesúvisí s konaníma rozhodnutím o oprávnenosti trestného obvinenia adresáta tohto práva, tak ako to vyžadujeustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 7 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, žeuž zo znenia tohto ustanovenia vyplýva nemožnosť akéhokoľvek jeho porušenianapadnutým uznesením najvyššieho súdu v tom zmysle, ako to má na mysli sťažovateľ.
Článok 7 ods. 2 ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného právaa slobody, ale upravuje vzťah Slovenskej republiky k Európskemu spoločenstvu, Európskejúnii a k právu Európskej únie, ako aj vzťah vnútroštátneho právneho poriadkuk medzinárodnému právu. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípadesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétnehozákladného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne právazaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd.Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením užkonkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04,III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže ústavný súd nezistil žiadne porušenie základnýchpráv alebo slobôd sťažovateľa, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označenéhoustanovenia ústavy.
Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd nemohol rozhodnúť o sťažnostisťažovateľa inak, iba ju ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietnuť.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (zrušiť napadnutérozhodnutie najvyššieho súdu, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať sťažovateľoviprimerané finančné zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovenímporušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), ku ktorému v tomtoprípade nedošlo. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti ústavný súd nepristúpil anik odstraňovaniu nedostatku sťažnosti sťažovateľa spočívajúcej v absencii jeho právnehozastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015