SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 325/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušeniačl. 7 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práva na súdnu ochranuzaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôda namietaného   porušenia   zásady   špeciality   upravenej   v čl.   14   ods.   1   písm.   a)   a b)Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie právana spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie zásady špeciality upravenej v čl. 14ods. 1 písm. a) a b) Európskeho dohovoru o vydávaní (ďalej len „dohovor o vydávaní“)uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)uznesením č. k. 5 T 7/2009-104 z 2. augusta 2011 vyslovil, že sťažovateľ sa „v skúšobnej dobe   podmienečného   odsúdenia   z rozsudku   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   dňa 25. 02. 2009 č. k. 5 T 7/2009 neosvedčil a uložený trest odňatia slobody v trvaní 2... rokov“vykoná.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú Krajský súd v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 90/2011 vyhodnotil akonedôvodnú, preto ju uznesením z 28. novembra 2011 zamietol.

Vzhľadom   na   tieto   závery   konajúcich   všeobecných   súdov   podal   sťažovateľ   protioznačeným rozhodnutiam dovolanie, ktoré však najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014 odmietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   (ale   ajrozhodnutiami súdov nižších stupňov) boli porušené ním označené články ústavy, dohovorua dohovoru o vydávaní, čo odôvodňuje tým, že k rozhodnutiu o vykonaní podmienečne muuloženého trestu odňatia slobody z dôvodu (rozsudkom sp. zn. 5 T 7/2009 z 25. februára2009), že sa v skúšobnej dobe neosvedčil, došlo v rozpore so zásadou špeciality upravenejv čl. 14 ods. 1 a) a b) dohovoru o vydávaní. Sťažovateľ totiž v

vykonával   v inej   trestnej   veci   uložený   trest   v trvaníjedného roka, do výkonu ktorého bol vydaný z Českej republiky a z výkonu ktorého bolpodmienečne prepustený 30. júna 2011, „pričom podmienka v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 7/2009 mi bola premenená dňa 02. 08. 2011, t. j. 33 dní po prepustení bez dodatočného súhlasu ČR a teda v rozpore s čl. 14 ods. 1 a), b) Európskeho dohovoru o vydávaní“, podľaktorého proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude vedené trestné stíhanie, nebude odsúdenáani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvekiný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zožiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej osobná sloboda s výnimkou nasledujúcichprípadov:

(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí...;(b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bolaodovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jehoopustení vrátila.

Sťažovateľ sa domnieva, že v tejto jeho veci bolo porušené aj ustanovenie § 32 ods. 1zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov,podľa   ktorého   ak   má   byť   osoba,   ktorá   bola   vydaná   do   Slovenskej   republiky   z   inéhočlenského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady špecialitystíhaná   pre   trestný   čin   spáchaný   pred   vydaním,   ktorý   nebol   predmetom   pôvodnéhoeurópskeho zatýkacieho rozkazu, alebo má táto osoba vykonať trest odňatia slobody, ktorýjej bol uložený súdom Slovenskej republiky pred jej vydaním, nebol predmetom pôvodnéhozatýkacieho rozkazu a nenastala žiadna z podmienok uvedených v § 31 ods. 2, súd požiadavykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas s trestným stíhaním alebo výkonom trestuodňatia slobody.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 a), b)   Európskeho   dohovoru   o vydávaní   uznesením   Najvyššieho   súd   Slovenskej   republiky porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 05. 2014, sp. zn. 1 Tdo 30/2014 zrušuje a vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný ⬛⬛⬛⬛ uhradiť sumu vo výške 3 000 € z titulu finančného zadosťučinenia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale v zmysle ustanovenia čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súdeviazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť nanávrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúťlen o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodovalo porušení sťažovateľom označených článkov ústavy, dohovoru a dohovoru o vydávaní [čl.7 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní] a iba vsúvislosti s tým rozhodnutím (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 30/2014 z 28. mája2014), ktorým sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv uvedených v návrhuna rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení označených článkov v súvislostis inými rozhodnutiami alebo postupmi (uznesenie okresného súdu č. k. 5 T 7/2009-104 z 2.augusta 2011 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Tos 90/2011 z 28. novembra 2011), ktorésťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebnépovažovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS65/07).

Za predmet sťažnosti preto ústavný súd považoval namietané porušenie čl. 7 ústavy,porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie zásady špeciality upravenejv čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo30/2014 z 28. mája 2014, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že o vykonaní jemupodmienečne odloženého trestu odňatia slobody (resp. neosvedčení sa v skúšobnej dobe)bolo   rozhodnuté   v rozpore   s platnou   právnou   úpravou,   keďže   k takémuto   pozbaveniuosobnej slobody   sťažovateľa   nebol daný   súhlas krajiny (Českej   republiky), z ktorej   bolvydaný   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody   v inej   trestnej   veci,   a teda   v tomto   postupevšeobecných súdov sťažovateľ vidí porušenie zásady špeciality.

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   (návrhu   na   rozhodnutie)   síce   nešpecifikoval,   ktorékonkrétne   ustanovenie   uvedené   v čl.   7   ústavy   považoval   za   porušené,   avšak   v texteodôvodnenia   sťažnosti   poukázal   na   čl.   7   ods.   2   ústavy,   ktorý   aj   citoval,   preto   totoustanovenie ústavy považoval ústavný súd za také, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.

Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorábola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takejzmluvy   preniesť   výkon   časti   svojich   práv   na   Európske   spoločenstvá   a   Európsku   úniu.Právne   záväzné   akty   Európskych   spoločenstiev   a   Európskej   únie   majú   prednosť   predzákonmi   Slovenskej   republiky.   Prevzatie   právne   záväzných   aktov,   ktoré   vyžadujúimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 ods. 1 dohovoru o vydávaní proti osobe, ktorá bola vydaná, nebudevedené trestné stíhanie, nebude odsúdená ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestualebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdanímnež pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jejosobná sloboda s výnimkou nasledujúcich prípadov:

(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí. Žiadosť o súhlas bude podaná spolu sdokladmi uvedenými v článku 12 a protokolom obsahujúcim výpoveď vydanej osoby kdanému trestnému činu. Súhlas bude daný, pokiaľ trestný čin, pre ktorý sa žiada o vydanie,podlieha vydaniu v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru;

(b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bolaodovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jehoopustení vrátila.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   citovaných   článkov   ústavy,   dohovoru   a dohovoruo vydávaní   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   vydaným   v dovolacom   konaní,   t.   j.   v konanío mimoriadnom   opravnom   prostriedku   dovolaní,   ktoré   však   bolo   dovolacím   súdom̶odmietnuté z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou – sťažovateľom.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 Tdo 30/2014 z 28. mája2014, ktoré si ústavný súd pre potreby tohto konania vyžiadal, okrem iného uviedol:„Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal, či má podané dovolanie   všetky   obsahové   a   formálne   náležitosti,   či   je   prípustné   a   či   bolo   podané oprávnenou osobou a zistil, že dovolanie je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote, avšak neobsahuje niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. a bolo podané neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na to, že dovolanie podala neoprávnená osoba, dovolací súd považoval za nadbytočné vyzývať dovolateľa na odstránenie vád podania v zmysle ustanovení § 374 ods. 2 Tr. por. a § 379 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 368 ods. 2 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúceho obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Podľa § 371 ods. 2 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku   o   podmienečnom   prepustení   odsúdeného   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody, o výkone   trestu,   ktorého   výkon   bol   podmienečne   odložený, o   výkone   zvyšku   trestu   po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste.

Dovolanie   je   prípustné   nielen   proti   rozhodnutiam   explicitne   vymenovaným v ustanovení   §   368   ods.   2   Tr.   por.,   ale   aj   proti   rozhodnutiam,   ktorými   boli   porušené ustanovenia   Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku   vo   veciach   uvedených   v ustanovení § 371 ods. 2 Tr. por. Avšak ako vyplýva z predmetného ustanovenia, v takýchto prípadoch môže dovolanie podať len minister spravodlivosti.

V   danej   trestnej   veci   okresný   súd   uznesením   zo   dňa   2.   augusta   2011   rozhodol o neosvedčení sa odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Nakoľko   ide   o   rozhodnutie   o   výkone   trestu,   ktorého   výkon   bol   podmienečne   odložený, dovolanie nemohol podať obvinený, ale len minister spravodlivosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382 písm. b/ Tr. por. odmietol, keďže bolo podané neoprávnenou osobou.“

Z uvedenej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdujednoznačne vyplývajú dôvody odmietnutia sťažovateľovho dovolania. Skutkové a právnezávery   dovolacieho   súdu   sa   pritom   opierajú   o konkrétne   a v rozhodnutí   citovanéustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo [zákonom č. 301/2005Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)]. Podľanázoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je absolútne dostatočná a v žiadnomprípade ju nemožno považovať za ústavne nekonformnú. Niet teda ani dôvodu na to, abyústavný súd do veci zasiahol.

Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípadenepovažoval sťažovateľa za osobu oprávnenú podať dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok. Príslušné procesné normy (Trestného poriadku), ktorými sa v tomto konaníspravoval, pritom vyložil a aplikoval v súlade s ich znením, zmyslom a účelom.

Ústavný súd teda považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia za preskúmateľné,riadne   odôvodnené,   bez   akýchkoľvek   náznakov   arbitrárnosti.   Najvyšší   súd   sa   ústavnesúladným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   pre   rozhodnutie   podstatnými   otázkami.Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   je   presvedčivé,   zrozumiteľnéa ústavne   konformné,   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   námietky   sťažovateľa   jepotrebné považovať za neopodstatnené.

Prípadný nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdunie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiťprávny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Vzhľadom   na   záver   všeobecného   súdu   (odmietnutie   dovolania   ako   podanéhoneoprávnenou   osobou),   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne   konformný,   možnokonštatovať,   že   najvyšší   súd   v konaní,   ktorého   výsledkom   bolo   vydanie   napadnutéhorozhodnutia,   sa   nezaoberal   a ani   nemohol   zaoberať   trestnou   vecou   sťažovateľa   v takomrozsahu   a takým   spôsobom,   aby   sa   vôbec   mohol   eventuálne   dotknúť   jeho   právvyplývajúcich   mu   z citovaného   čl.   14   ods.   1   písm.   a)   a b)   dohovoru   o vydávaní.Sťažovateľom tvrdený opak je zjavne neopodstatnený.

Navyše   je   potrebné   zvýrazniť,   že   výsledkom   konania   najvyššieho   súdu   boloodmietnutie dovolania z dôvodu jeho podania sťažovateľom ako neoprávnenou osobou. Tútoskutočnosť však sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamietal, t. j. neoponujezáveru všeobecného súdu, že nie je na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedkuoprávnený. Inak povedané, sťažovateľ verdikt najvyššieho súdu z hľadiska domáhania saprípadnej   ústavnoprávnej   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   relevantneneatakoval.   Z obsahu   sťažnosti   vôbec   nevyplýva   sťažovateľov   nesúhlas   s konštatovanímdovolacieho súdu, že nie je osobou oprávnenou podať takéto dovolanie.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor (v súlade s judikatúrouEurópskeho   súdu   pre   ľudské   práva),   podľa   ktorého   pôsobnosť   (aplikovateľnosť)   čl.   6dohovoru   zásadne   nepresahuje   okamih   konečného,   právoplatného   rozhodnutia   o vinea treste.   Článok   6   dohovoru   sa   preto   zásadne   nevzťahuje   na   vykonávacie   konania   a namnohé   rozhodnutia   v ňom   urobené   (napr.   podmienečné   prepustenie,   nariadenie   výkonupodmienečne   odloženého   trestu,   zaradenie   odsúdeného   do   určitej   kategórie   alebo   dourčitého   ústavu,   konanie   o milosti   atď.)   (Repík,   B.:   Ľudské   práva   v   súdnom   konaní,Bratislava : MANZ, 1999. s. 62   63).̶

Z tohto vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania spadajúceho podochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledkučoho   absentuje   vecná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   práva   sťažovateľa   naspravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a napadnutým   postupoma uznesením najvyššieho súdu.

Navyše je potrebné poukázať, že konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch,za   ktoré   treba   bezpochyby   považovať   aj dovolanie,   priamo   nesúvisí   s konaníma rozhodnutím o oprávnenosti trestného obvinenia adresáta tohto práva, tak ako to vyžadujeustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 7 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, žeuž   zo   znenia   tohto   ustanovenia   vyplýva   nemožnosť   akéhokoľvek   jeho   porušenianapadnutým uznesením najvyššieho súdu v tom zmysle, ako to má na mysli sťažovateľ.

Článok   7   ods.   2   ústavy   neobsahuje   garanciu   konkrétneho   základného   právaa slobody, ale upravuje vzťah Slovenskej republiky k Európskemu spoločenstvu, Európskejúnii   a   k   právu   Európskej   únie,   ako   aj   vzťah   vnútroštátneho   právneho   poriadkuk medzinárodnému   právu.   V   nadväznosti   na   uvedené   treba   konštatovať,   že   v   prípadesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétnehozákladného   práva   alebo   slobody   zakotveného   v   druhej   hlave   ústavy,   prípadne   právazaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením užkonkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04,III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže ústavný súd nezistil žiadne porušenie základnýchpráv alebo slobôd sťažovateľa, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označenéhoustanovenia ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd nemohol rozhodnúť o sťažnostisťažovateľa inak, iba ju ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietnuť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (zrušiť napadnutérozhodnutie   najvyššieho   súdu,   vec   mu   vrátiť   na   ďalšie   konanie   a priznať   sťažovateľoviprimerané   finančné   zadosťučinenie),   rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené   vyslovenímporušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), ku ktorému v tomtoprípade nedošlo. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti ústavný súd nepristúpil anik odstraňovaniu   nedostatku   sťažnosti   sťažovateľa   spočívajúcej   v absencii   jeho   právnehozastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015