znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 325/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť H. G., zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a namietaného porušenia práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sdo 46/2013 z 29. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2013 doručená sťažnosť H. G. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“) a namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sdo 46/2013 z 29. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka podala návrh proti nečinnosti orgánu verejnej správy na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) s odkazom na ustanovenie § 250t zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 S 23/2013 z 27.   augusta   2013   tak,   že   návrh   sťažovateľky   zamietol.   Sťažovateľka   podala   proti uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd napadnutým uznesením.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namietala,   že   najvyšší   súd postupoval   nezákonne,   čím   porušil   jej   označené   práva.   Sťažovateľka   v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky poukázala na závery ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu týkajúce sa rozhodovania o dovolaní, tie sa však týkajú dovolacieho konania v riadnom civilnom konaní, a nie rozhodovania v správnom súdnictve.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.   Základné   právo   H.   G.,   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1,   Ústavy Slovenskej   republiky,   článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sdo 46/2013 zo dňa 29.01.2014, porušené bolo.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   29.01.2014   sp.   zn. 2 Sdo 46/2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   H.   G.   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR (za dva úkony po 134,- EUR - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, plus 2 x režijný paušál po 8,04 EUR a DPH vo výške 56,82 EUR zo základu dane 284,08 EUR) na účet   advokáta   JUDr.   Michala   Feciľaka...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie označených základných a iných práv napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z 27. augusta 2013.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona; opravný prostriedok je v konaní podľa Piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods. 1, prvá a druhá   veta   OSP).   Proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   opravný prostriedok nie je prípustný (§ 246c ods. 1 tretia veta OSP). Opravným prostriedkom je aj dovolanie.   Zo   žiadneho   ustanovenia   Piatej   časti   OSP   -   Správne   súdnictvo   -   nevyplýva prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu   v   správnom   súdnictve.   To   znamená,   že najvyšší   súd   v   správnom   súdnictve   nie   je   dovolacím   súdom.   Neprípustnosť   dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako najvyšší správny súd podľa § 104 ods. 1 prvá veta OSP konanie o dovolaní zastavil (ide o nedostatok podmienky konania - právomoci konať vo veci - ktorý nemožno odstrániť).“

Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných prostriedkoch   podľa   tretej   hlavy   tejto   časti)   pre   riešenie   otázok,   ktoré   nie   sú   priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.   Opravný   prostriedok   je   prípustný,   len   ak   to   je   ustanovené   v   tejto   časti.   Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 104 ods. 1 OSP prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

V danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľky proti   uzneseniu   krajského   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   vydanému   v   rámci   správneho súdnictva podľa § 250t a nasl. OSP. Podľa predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 250t ods. 7 OSP) a nie je v nich ani ustanovená možnosť podať dovolanie. Za daných okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie o dovolaní sťažovateľky s poukazom na § 104 ods. 1 OSP zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   postup   súdu   v   súlade   s   platným a účinným zákonom (v danom prípade procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Aj   ústavný   súd   už vo   svojej   rozhodovacej   praxi   konštatoval   ústavnú   konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné (napr. v konaniach vedených pod sp.   zn.   IV.   ÚS   208/08,   IV.   ÚS   274/09,   II.   ÚS   125/2011,   I. ÚS   431/2011, III. ÚS 516/2013).

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   svoje   uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom   odôvodnil,   a pritom   postupoval   v súlade   s platnou právnou úpravou (§ 246c ods. 1 v spojení s § 104 ods. 1 OSP) a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu. Ústavný súd preto dospel k záveru, že namietané uznesenie najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   je   riadne   odôvodnené,   nemožno   ho   považovať za arbitrárne, a preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľky.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími súčasťami sťažnostnému petitu (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014