znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 325/2012-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   S.,   P.,   a M.   S.,   S.,   zastúpených   advokátom   JUDr. R.   F., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 48/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. S. a M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 48/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 48/96 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. S. a M. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne Ing. F. S. a M. S.   trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. R. F., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. F. S., P., a M., S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 48/96.

F. S., S. (ďalej len „právny predchodca sťažovateľov“), inicioval svojím návrhom zo 17.   januára   1996   podaným   proti   J.   S.,   P.   (ďalej   len   „odporca“),   na okresnom   súde konanie „o určenie dedičských podielov po zomretej M. S., rod. V. podľa zák. č. 293/1992 Zb.“. Sťažovatelia tvrdia, že v priebehu roka 1996 boli odstraňované nedostatky návrhu, došlo aj k prerušeniu konania, ktoré však Krajským súdom v Banskej Bystrici bolo zrušené. Okresný súd na návrh právneho predchodcu sťažovateľov uznesením č. k. 18 C 48/96-61 zo 6.   marca   2000   zakázal   odporcovi   nakladať   s nehnuteľnosťami   nadobudnutými v dedičskom konaní sp. zn. D 1075/63.

K zmene   zákonného   sudcu   došlo   podľa   sťažovateľov   15.   januára   2001.   Právny predchodca   sťažovateľov   bol   26.   septembra   2003   vyzvaný   na   predloženie   identifikácie parciel tvoriacich predmet konania (okresnému súdu bola doručená 10. novembra 2003). Okresný súd 5. októbra 2004 vyzval právneho zástupcu právneho predchodcu sťažovateľov na upresnenie konkretizovaných podaní (stotožnenie parciel podľa katastra nehnuteľností a podľa pozemkových kníh). K upresneniu malo dôjsť 12. novembra 2004.

Pojednávanie   nariadené   na   20.   január 2005   bolo   odročené   pre   práceneschopnosť právneho zástupcu žalujúcej strany. Na ďalšom pojednávaní 20. októbra 2005 okresný súd vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh   právneho   predchodcu   sťažovateľov   zamietol.   Ten preto podal   proti   rozsudku   odvolanie.   V   priebehu   odvolacej   fázy   konania   právny predchodca sťažovateľov zomrel. Po ukončení dedičského konania Krajský súd v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   na pojednávaní   24.   júna   2008   zrušil   napadnutý   prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd po vrátení veci vyžiadal od viacerých subjektov vyjadrenia k predmetu konania, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľov mu boli predložené už v roku 1996. Okresnému súdu 14. septembra 2010 právny zástupca žalovanej strany oznámil, že odporca 14. apríla 2009 zomrel a „že bude zastupovať obe dedičky po zomretom“.

Sťažovateľ Ing. F. S. adresoval 16. marca 2012 predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup   súdu   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   avšak „do dnešného dňa na toto podanie nedostal odpoveď“.

Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov došlo „z viacerých dôvodov:

- po podaní návrhu súd niekoľkokrát vyzýval navrhovateľa na doplnenie žalobného návrhu   či   predloženie   dokladov   týkajúcich   sa   predmetu   konania,   čo   s prihliadnutím na okolnosti mohol vybaviť jedným podrobnejším podaním, resp. výzvou navrhovateľovi

- od rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.11.1996 o zrušení rozsudku Okresného súdu v Žiline tento nekonal až do roku 2000, kedy rozhodoval o návrhu navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia

-   odo   dňa   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Žiline   zo   dňa   28.07.2000,   ktorým   bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu v Žiline o vydaní predbežného opatrenia, Okresný súd   v Žiline   nekonal   až   do   26.09.2003,   kedy   vyzýval   navrhovateľa   na   predloženie identifikácie   parciel,   ktoré   sú   predmetom   konania,   prakticky   však   nespravil   žiadny relevantný úkon až do 05.10.2004, kedy predvolal navrhovateľa na výsluch

- od rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.06.2008, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu v Žiline a vrátil mu vec na ďalšie konanie, si Okresný súd v Žiline opätovne vyžiadal   viaceré   vyjadrenia,   ktoré   už   boli   založené   v súdnom   spise   a do   dnešného   dňa nevytýčil termín pojednávania.

Časové   intervaly   medzi   jednotlivými   procesnými   úkonmi   súdu   boli   podľa   nášho názoru neprimerane dlhé, pričom od roku 1996 sa na Okresnom súde v Žiline uskutočnili iba tri pojednávania.“.

Ústavný súd prijal uznesením č. k. III. ÚS 325/2012-13 z 10. júla 2012 sťažnosť sťažovateľov   na   ďalšie   konanie.   Následne   24.   júla   2012   vyzval   prostredníctvom   jeho predsedu   okresný   súd   na vyjadrenie   sa   k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie relevantného súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Okresný súd doručil   ústavnému súdu 4. septembra 2012 svoj   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci,   požadovaný súdny spis i vyjadrenie zákonného sudcu k vecnej stránke prijatej sťažnosti, v ktorom zdôrazňuje skutočnosť, že vec sťažovateľov mu bola pridelená 18. januára 2007, teda nasledujúci deň po vymenovaní do funkcie sudcu. Keďže   však v tom   čase bola vec na krajskom   súde   z dôvodu   rozhodovania   o podanom opravnom prostriedku, „fyzicky mi... bol spis po prvý krát predložený dňa 27.08.2008“. Zákonný sudca sa nechce vyjadrovať k postupu sudcov, ktorí vo veci rozhodovali pre ním (je už v poradí štvrtým zákonným sudcom v tejto veci). Ďalej uvádza, že po vymenovaní do funkcie sudcu mu bolo pridelených celkovo 442 „štatisticky neprávoplatne skončených vecí“, rekapituluje počet vecí pridelených mu v ďalších rokoch a konštatuje, že „za obdobie od 17.01.2007 do 31.07.2012 (cca 5 a pol roka) mi bolo pridelených na prejednávanie a rozhodnutie spolu 1933 vecí registra C... Ku dňu 31.07.2012 som mal v oddelení 6C zostatok nerozhodnutých vecí v počte 265... Teda za obdobie od 17.01.2007 do 31.07.2012 som   rozhodol   v 1668   veciach   registra   C...   Z vyššie   uvedených   dôvodov,   podľa   môjho názoru,   neprimeranej   zaťaženosti   (na   tento   problém   som   reagoval   podaním   námietok predsedovi súdu v zmysle ust. § 34 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z....), najmä vysokého počtu   mne   pridelených   nerozhodnutých   vecí   registra   C   som   od času,   kedy   mi   bol   spis fyzicky   predložený   po   jeho   návrate   z Krajského   súdu   v Žiline   (27.08.2008),   som   sa k nariadeniu pojednávania vo veci dostal až dňa 30.04.2012. Pojednávanie bolo nariadené v termíne 29.06.2012 a vec bola na pojednávaní prejednávaná. Pojednávanie bolo z dôvodu vykonania ďalších navrhovaných dôkazov, ako aj z dôvodu žiadosti účastníkov o stanovenie lehoty na písomné vyjadrenie vo veci odročené na termín 25.09.2012. Vo veci však bolo v období od 27.08.2008 do 30.04.2012 konané, aj keď z vyššie uvedených dôvodov mojej zaťaženosti nie úplne kontinuálne. Uvedené súviselo aj s tým, že predmetom konania je enormné   množstvo   nehnuteľností   a spis   som   po   každom   predložení   po   vykonaní   môjho pokynu musel opätovne naštudovať, keďže s odstupom času som si na všetky súvislosti už aj napriek   mojim   poznámkam   nepamätal.   Výzvami   zo   dňa   05.05.2009,   08.07.2010, 08.10.2010,   01.12.2011   boli   rôzne   právnické   osoby   vyzývané   na   poskytnutie   vyjadrení ohľadom predmetu konania, pričom zabezpečenie vyjadrení týchto právnických osôb bolo prvostupňovému súdu uložené odvolacím súdom v uznesení č. k. 8Co/70/2006-210 zo dňa 24.06.2008.   Zabezpečovanie   uvedených   vyjadrení   bolo   enormne   sťažené,   keďže   sa dopytované právnické osoby vyjadrovali buď neurčito, alebo odkazovali so žiadosťou súdu na iné subjekty.“.

Z chronológie, ktorá je súčasťou vyjadrenia okresného súdu, vyplývajú tieto procesné úkony žalovaného súdu v označenom konaní:

„Dňa 17.1.1996 – nápad veci na súde Dňa 1.3.1996 – T pojednávania- odročené na neurčito Dňa 13.9.1996 – T pojednávania - konanie prerušené Dňa 11.10.1996, resp. 17.10.1996 – doručené odvolanie účastníkov proti uzneseniu Dňa 12.11.1996 – predložený spis KS Dňa 27.1.1997 – vrátený spis z KS – uznesenie zrušené a vrátené na ďalšie konanie Dňa 21.2.2000 – doručený súd návrh na vydanie predb. opatrenia Dňa 6.3.2000 – vydané uznesenie o predb. opatrení – novým zákonným sudcom: Dr. T. Dňa 24.3.2000 – doručené súdu odvolanie proti PO Dňa 12.5.2000 – predložený spis KS

Dňa 16.8.2000 – vrátený spis z KS – uznesenie potvrdené Dňa 5.10.2004 – T predvolania na právne poučenie – novým zákonným sudcom Mgr. B. K.

Dňa 20.1.2005 – T pojednávania – odročené na neurčito (nemoc PZN) Dňa 23.3.2005 – vydané uznesenie – výzva na odstránenie vád podania podaným odporcom dňa 7.2.2005

Dňa 20.10.2005 – T pojednávania – vydaný rozsudok Dňa 12.1.2006 – doručovaný rozsudok účastníkom Dňa 31.1.2006 – doručené súdu odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Dňa 3.2.2006 – predložený spis KS na rozhodnutie o odvolaní Dňa 18.1.2007 – na základe rozvrhu práce pre rok 2007 spis pridelený zák. sudcovi Mgr. K.

Dňa 13.8.2008 – vrátený spis z KS – rozsudok zrušený a vrátený na ďalšie konanie Dňa 5.5.2009 – žiadané správy od P., L., Obce S., Dňa 8.7.2009 – doručované žiadosti doplnenie správ z P. a L. Dňa 14.9.2009 – doručené oznámenie o úmrtí odporcu Dňa 11.10.2010 – žiadaná správa zo SK B. Dňa 1.12.2011 – urgencia správ Dňa 30.4.2012 – určený termín pojednávania na 29.06.2012 – odročené na deň 25.09.2012.“

Ústavný súd zaslal 6. septembra 2012 právnemu zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Svoje   stanovisko   doručili   sťažovatelia   prostredníctvom   právneho   zástupcu ústavnému   súdu   28.   septembra   2012.   V ňom   vyjadrili   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci a k argumentácii okresného súdu uviedli, že sa k nemu „vyjadrovať nebudú, v tomto ohľade sa plne spoliehajú na odbornosť a profesionalitu sudcov Ústavného súdu...“.

Z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   ku   dňu rozhodovania o sťažnosti nie je predmetné konanie právoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Žalované konanie okresného súdu bolo iniciované návrhom právneho predchodcu sťažovateľov, ktorí v petite sťažnosti navrhujú vysloviť porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovatelia vstúpili do konania v dôsledku procesno-právneho   nástupníctva   na základe   univerzálnej   sukcesie.   Ústavný   súd   v   súvislosti so zmenou   účastníkov   konania   na   základe   univerzálnej   sukcesie   vychádza   zo svojej judikatúry   (napr.   I.   ÚS   197/05,   II.   ÚS   91/07,   III.   ÚS   319/2011,   I.   ÚS   5/2012), podľa ktorej sťažovatelia   môžu   uplatňovať   právo   na konanie   bez zbytočných   prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom žalovaného konania je vyrovnanie dedičských podielov podľa štvrtej časti zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Ústavný súd už konštatoval, že v takomto konaní môže skutkovú zložitosť predstavovať jeho personálna a vecná súvislosť s inými (dedičskými) konaniami (II. ÚS 165/09). V namietanom konaní okresného súdu spôsobovalo istý stupeň skutkovej náročnosti jednoznačné ustálenie okruhu nehnuteľností, ktoré mali podliehať vyrovnaniu dedičských   podielov.   Takéto   objasňovanie   skutkového   stavu   veci   však   nemôže podľa názoru   ústavného   súdu   pri vhodnej   voľbe   dôkazných   prostriedkov   za žiadnych okolností spôsobiť v konaní komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie sporu v dĺžke viac   ako   16   rokov.   Dokazujú   to   dlhší   čas   trvajúce   obdobia   úplnej   procesnej   pasivity okresného súdu, ktoré budú upresnené pri analýze tretieho kritéria.

Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že žalobný petit právneho predchodcu sťažovateľov zo 17. januára 1996 bol neurčitý, čo si vyžiadalo jeho spresňovanie, ktoré trvalo do 29. júla 1996 (pol roka).

Okresný   súd   doručil   21.   októbra   2003   žalovanej   strane   výzvu   na predloženie identifikácie parciel tvoriacich predmet konania. Právny predchodca sťažovateľov na výzvu reagoval   podaním   označeným „Predloženie   dokladov“ a doručeným   okresnému   súdu 10. novembra   2003,   ktoré   však   nebolo   úplné.   Bolo   preto   potrebné,   aby   okresný   súd predvolal   právneho   zástupcu   žalujúcej   strany   na   právne   poučenie   (5.   októbra   2004), na ktorom   bol   vyzvaný   na   upresnenie   žalobného   návrhu.   Právny   zástupca   tejto   výzve vyhovel podaním doručeným okresnému súdu 12. novembra 2004. Možno teda konštatovať, že   v popísanej   fáze   konania   sa   právny   predchodca   sťažovateľov   podieľal   na spomalení konania,   avšak   iba   v zanedbateľnom   rozsahu   (na   vrub   mu   možno   pripočítať   obdobie od 21. októbra 2003 do 10. novembra 2003), keďže pre okresný súd neexistovala prekážka uskutočniť právne poučenie podstatne skôr než takmer 11 mesiacov od doručenia neúplného podania žalujúcej strany.

Pojednávanie   nariadené   na   20.   január   2005   okresný   súd   odročil   na   neurčito pre práceneschopnosť   právneho   zástupcu,   keďže   právny   predchodca   sťažovateľov   trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Právny zástupca následne neoznámil okresnému súdu termín ukončenia práceneschopnosti, hoci sa k tomu v podaní doručenom okresnému súdu 17. januára 2005 (č. l. 121) sám zaviazal. Okresný súd potom až v auguste 2005   nariadil   pojednávanie   na   20.   október   2005.   Napriek   prevzatiu   predvolania   sa na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil právny predchodca sťažovateľov ani jeho právny   zástupca,   preto   okresný   súd   konal   v ich   neprítomnosti,   a rozhodol   vo   veci   tak, že žalobný návrh zamietol. Na základe odvolania právneho predchodcu sťažovateľov bola vec 3. februára 2006 predložená krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 8 Co 70/2006-210 z 24.   júna   2008   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   13.   augusta   2008.   V priebehu   odvolacieho konania právny predchodca sťažovateľov 4. augusta 2006 zomrel a na jeho miesto nastúpili sťažovatelia. V popísaných fázach konania možno spomalenie čiastočne pripísať žalujúcej strane, a to predovšetkým z dôvodu neoznámenia ukončenia práceneschopnosti právneho zástupcu.

Správanie   sťažovateľov,   resp.   ich   právneho   predchodcu   teda   prispelo   k celkovej dĺžke konania, avšak iba čiastočne, v rozsahu približne 1 roka a 4 mesiacov.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   posúdenia   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Po doručení uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 4592/96-58 z 29. novembra 1996 právnym zástupcom účastníkov konania (apríl 1997) bol okresný súd nečinný až do 6. marca 2000 (takmer tri roky), keď uznesením č. k. 18 C 48/96-61 rozhodol o návrhu právneho predchodcu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia. Okresný súd   doručil   2. októbra   2000   rozhodnutia   o predbežnom   opatrení   orgánu   správy   katastra a následne bol celkom nečinný až do 21. októbra 2003 (tri roky), keď doručil žalujúcej strane výzvu na predloženie identifikácie parciel tvoriacich predmet konania.

Okresný súd bol bezdôvodne nečinný aj v období od 10. novembra 2003 (doručenie neúplnej odpovede právneho predchodcu sťažovateľov) do 5. októbra 2004, keď uskutočnil právne poučenie právneho zástupcu žalujúcej strany (11 mesiacov).

Po vrátení spisu okresnému súdu z krajského súdu (13. augusta 2008) okresný súd 5. mája   2009   adresoval   výzvy   na   predloženie   písomných   podkladov   (9   mesiacov). Po doručení odpovedí od dožiadaných subjektov (20. mája až 3. júla 2009) okresný súd 8. júla 2010 vyzýval na predloženie podrobnejších písomných podkladov (1 rok). Následne, 8. októbra 2010 okresný súd požiadal orgán správy katastra nehnuteľností o vyjadrenie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 19. októbra 2010. Okresný súd potom až 6. decembra 2011   doručil   N.   výzvu   na   podanie   informácie   o užívateľských   vzťahoch ku konkretizovaným nehnuteľnostiam (takmer 1 rok a 2 mesiace). Po doručení odpovede (16. decembra 2011) okresný súd 30. apríla 2012 nariadil pojednávanie na 29. jún 2012 (viac ako 4 mesiace).

Od 12. novembra 1996 do 27. januára 1997 bola vec na Krajskom súde v Banskej Bystrici z dôvodu podaného odvolania účastníkov konania proti uzneseniu okresného súdu č.   k.   18   C   48/96-50   z 13.   septembra   1996   o prerušení   konania   (2   a pol   mesiaca). Od 12. mája 2000 do 16. augusta 2000 sa spis nachádzal na krajskom súde kvôli podanému odvolaniu   proti   rozhodnutiu   o predbežnom   opatrení   (3   mesiace).   Po   podaní   odvolania proti rozsudku okresného súdu vo veci bol spis predložený krajskému súdu 3. februára 2006 a vrátený okresnému súdu 13. augusta 2008 (2 a pol roka). Okresný súd teda v priebehu konania nedisponoval súdnym spisom 3 roky.

Ústavný   súd   tak   zistil,   že   v priebehu   16   a pol   roka   trvajúceho   konania ho po procesno-právnej stránke viedol okresný súd 13 rokov. Počas tohto časového úseku sa v postupe okresného súdu vyskytli obdobia bezdôvodnej nečinnosti v celkovom rozsahu viac ako 11 rokov. Takáto dĺžka nečinnosti konajúceho súdu zakladá právomoc ústavného súdu   vysloviť   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, a to aj pri konštatovaní skutkovej náročnosti prípadu a podielu sťažovateľov, resp. ich právneho predchodcu na dĺžke predmetného konania.

K argumentácii vo veci konajúceho zákonného sudcu o jeho nadmernej pracovnej zaťaženosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   opierajúcu   sa o judikatúru   ESĽP,   že   nadmerné   množstvo   vecí   na   súde   nezbavuje   štát   zodpovednosti za zbytočné   prieťahy   v   konaní   (mutatis   mutandis   III.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   196/03, II. ÚS 199/2011). Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie každému po 3 000 €.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť,   že ústavný súd vo veci   zistil   porušenie základného   práva.   Pre   rozhodnutie   o priznanej   sume   finančného   zadosťučinenia   bola rozhodujúcou   i preukázaná   skutočnosť,   že   sťažovatelia   vstúpili   do   žalovaného   konania na základe   univerzálnej   sukcesie   po   smrti   ich   právneho   predchodcu   4.   augusta   2006. Predmetom rozhodovania ústavného súdu pritom nebolo prípadné porušenie základného práva   právneho   predchodcu   sťažovateľov,   ktorý   až   do   svojej   smrti   bol   účastníkom posudzovaného konania. Preto vzhľadom   na konkretizovaný cieľ priznania primeraného finančného   zadosťučinenia   a vzhľadom   na   individuálny   charakter   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   s konštatovaním   porušenia   ktorého   je spojená   možnosť   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ústavný   súd   pre   účely priznania primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľom považoval za rozhodné iba obdobie,   v ktorom ako právni   nástupcovia   zomrelého   otca   vystupovali   ako   účastníci konania (teda od 4. augusta 2006).

V okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy   spomenuté   determinanty ústavný súd považuje za primerané priznať každému sťažovateľovi sumu 2 000 € (bod 3 výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. R. F. Advokát si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 €, „a to za dva úkony právnych služieb – prevzatie veci a príprava a spísanie sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 127,16 Eur + 2 x 7,63 Eur paušálna náhrada + 20% DPH“.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej   služby   vykonané   pre   každého   z   nich,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Tieto úkony boli vykonané v roku 2012.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,17 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,63 € za každý úkon právnej pomoci.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nárok na náhradu   trov   konania za štyri   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2012 (dvakrát   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   dvakrát   písomné   podanie   –   sťažnosť), preto základná   sadzba   tarifnej   odmeny   po znížení   podľa   §   13   ods.   2   vyhlášky   v   tomto prípade je 254,34 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 30,52 € (štyrikrát 7,63 €). Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľov je 284,86 €. Ústavný súd ju zvýšil o 20 %, keďže právny zástupca preukázal, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Sťažovatelia tak majú nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 341,83 €. Keďže si však v sťažnostnom petite, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), uplatnili nárok na náhradu trov konania v nižšej sume, priznal im tento nárok ústavný súd len v uplatnenej sume 323,50 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012