znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 325/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A., s.   r. o.,   T.,   v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.   D. A.,   vo veci namietaného porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   28.   apríla   2011   v konaní   sp.   zn. 8 Sžf 36/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2011 doručená   sťažnosť   M.   G.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 36/2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   dodatočným   platobným   výmerom č. 643/230/21268/09/Šta zo 17. júna 2009 bol sťažovateľovi Daňovým úradom N. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2006 v sume 25 691,39 €. Na   základe   odvolania   sťažovateľa   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č. I/226/1651-133471/2009/990618-r z 10. decembra 2009 potvrdilo rozhodnutie prvostupňového orgánu.

Rozhodnutie daňového riaditeľstva napadol sťažovateľ žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „OSP“).   Krajský   súd   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 11 S 27/2010-51   z   19.   mája   2010   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Po   preštudovaní administratívneho spisu, ako aj napadnutého rozhodnutia daňového riaditeľstva totiž krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ „neuniesol dôkazné bremeno. Rozsiahle dokazovanie preukázalo, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom M., s. r. o. Listinné dôkazy nezodpovedajú výpovediam žalobcu a svedkov, sú vo vzájomnom rozpore. Súčasný konateľ dodávateľa sa v sídle spoločnosti nezdržuje a zásielky sa vracajú s poznámkou   adresát   neznámy.   Bývalý   konateľ   H.   označil   osoby,   ktoré   mali   práce   pre žalobcu vykonať, ale uvedení svedkovia M. K., M. L., K. J., B. J. tvrdili, že M. nepoznajú, nevykonávali   pre   neho   práce   a   v   ich   účtovníctve   sa   doklady   nenachádzajú.   Ani   ďalší označení   svedkovia   nepotvrdili   vykonanie   prác   cez   dodávateľa,   ktorého   ani   nepoznajú. Naviac   žalobca   sa   zúčastnil   vypočutia   niektorých   svedkov,   ale   im   nedával   otázky a vypočutia iných sa nezúčastnil, hoci tak mohol urobiť.“.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Namietal, že „krajský súd pochybil,   keď   odmietol   vypočuť   navrhnutých   svedkov   aj   napriek   tomu,   že   v   čase rozhodovania   súdu   existovala   dôvodná   pochybnosť   o   pravdivosti   a   vierohodnosti   ich výpovedí v daňovom konaní, keď iné osoby potvrdili skutočnosť, že títo svedkovia na stavbe K. pracovali. Súd sa nezaoberal skutočnosťou, že ak títo svedkovia nevykonávali v roku 2006 ekonomickú činnosť, ako je možné, že ich iné osoby videli v tomto roku na stavbe pracovať.“.

Namietal   aj   tvrdenie   krajského   súdu,   že „žalobcov   právny   zástupca   svedkov na pojednávanie pripravil a že im povedal, že na nich podá trestné oznámenie. Právny zástupca žalobcu vyhľadal svedkov práve z dôvodu, že dôkazné bremeno je v daňovom konaní na žalobcovi... Potom, ako strážnici potvrdili, že svedkovia na stavbe pracovali, týchto oslovil s tým, že im povedal, čo sa od strážnikov dozvedel a chcel od nich počuť pravdu.   Povedal   im,   že   ich   predvolá   na   súd,   kde   budú   musieť   vypovedať   pravdu   pod následkom trestného postihu za krivú výpoveď. Nikdy im však nepovedal, že na nich podá trestné oznámenie...“.

Nesúhlasil ani s názorom súdu, že „čestné vyhlásenie nie je dôkazom v zmysle § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. Uvedené ustanovenie obsahuje iba demonštratívny výpočet dôkazov a čestné vyhlásenie je prostriedkom, ktorým možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Tým, že krajský súd odmietol vypočuť navrhovaných   svedkov,   odňal   žalobcovi   týmto   postupom   možnosť   konať   pred   súdom   a znemožnil mu tak vykonať kľúčové dôkazy.“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   z   28.   apríla   2011   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Sžf 36/2010 rozsudok krajského súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že tento je vecne správny.   Najvyšší   súd   po   preštudovaní   administratívneho   spisu   zistil,   že   sťažovateľ „si uplatnil odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa M., s. r. o., B... Najvyšší súd mal za preukázané,   že   označená   obchodná spoločnosť so správcom dane nekomunikovala   a nespolupracovala. Na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti sa nenachádza, nemá tam ani len poštovú schránku. Výzva správcu dane zaslaná súčasnému konateľovi tejto spoločnosti J. M. sa vrátila s poznámkou neprevzal v odbernej lehote. Predchádzajúci konateľ (a jediný spoločník) spoločnosti M. H., ktorý bol konateľom v čase od 28.3.2006 do 15.6.2007, bol vypočutý správcom dane ako svedok, pričom uviedol, že predmetné práce boli zo strany označenej spoločnosti vykonané a vykonali ich živnostníci K. J., B. J., J. J., M... J., M. L., M. K., M. M., J. G., P. D., D. P. Označení živnostníci, ktorých správca dane vypočul ako svedkov zhodne uviedli, že spoločnosť M., s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu žiadne práce nevykonávali   a   nepoznajú   ani   M.   H.   Pri   svedeckých   výpovediach   bol   prítomný   riadne predvolaný   žalobca,   ktorý   však   nevyužil   možnosť   klásť   svedkom   otázky.   Žalobca   teda v konaní nepredložil relevantný dôkaz o tom, že práce fakturované označenými faktúrami boli vykonané spoločnosťou M., s. r. o. ako dodávateľom...“.

K   námietke   sťažovateľa,   že   krajský   súd   nevypočul   ním   navrhovaných   svedkov, najvyšší   súd   uviedol,   že „v   správnom   súdnictve   súd   dokazovanie   zásadne   nevykonáva, vykonáva   len   také   dokazovanie,   ktoré   je   nevyhnutné   na   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia...,   pretože   úlohou   súdu   v   správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať   činnosť správnych   orgánov   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   ale   preskúmať   zákonnosť   ich rozhodnutí...

K   objasneniu   svedeckej   výpovede   P.   S.,   ktorého   rovnopis   žalobca   pripojil k odvolaniu, odvolací súd neprihliadol, pretože tento svedok bol riadne vypočutý v konaní pred správcom dane, kde jednoznačne uviedol, že konateľa spoločnosti M., s. r. o. nepozná. Rovnako neprihliadol ani na k odvolaniu pripojené čestné vyhlásenia M. D., M. G. a D. T., pretože v daňovom konaní vypočutý konateľ spoločnosti M. H. tieto osoby ako svedkov neoznačil a neoznačil ich v daňovom konaní ani žalobca.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „správca dane pri výkone daňovej kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané zák. č. 511/1992 Zb.   na to,   aby si   preveril,   či účtovné   doklady   o zdaniteľných   plneniach   sú   zaúčtované v účtovníctve   dodávateľa   sťažovateľa,   iba   jeden   krát   predvolal   súčasného   konateľa dodávateľa   sťažovateľa,   ktorý   sľúbil   správcovi   dane,   že   mu   dodá   požadované   doklady, avšak   tieto   nedodal,   Napriek   tomu   pre   preverenie   skutočnosti,   či   sú   účtovné   doklady o sporných   zdaniteľných   obchodoch   medzi   sťažovateľom   a   jeho   dodávateľom   nič   viac správca   dane   nevykonal...   Z   dôvodu,   že   súčasný   konateľ   spol.   M.,   s.   r.   o.   sa   vyhýba správcovi dane a nespolupracuje s ním (čo za daného stavu neviedlo k osvedčeniu tvrdenia o reálnom dodaní tovaru spol. M., s. r. o.), nemôže byť postihovaný sťažovateľ tak, že mu je vyrubená daňová povinnosť, ktorá zasahuje do majetkových práv sťažovateľa.“.

Vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   uvádza,   že   jeho   záver o vzájomných rozporoch medzi listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkov a sťažovateľa „nemá oporu v spise, pretože listinné dôkazy sú v zhode s výpoveďou sťažovateľa. Tiež je potrebné zdôrazniť, že súd 1. stupňa na jednej strane tvrdí, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno...   a na druhej strane odmietol vypočuť svedkov,   ktorých   navrhoval   sťažovateľ za situácie, keď svedecké výpovede týchto svedkov J. G., P. D., D. P... v daňovom konaní boli kľúčové pre vyrubenie daňovej povinnosti sťažovateľovi, keďže títo v daňovom konaní vyvrátili listinné dôkazy na základe ktorých si sťažovateľ uplatnil nárok na odpočítanie dane. Súd týchto svedkov odmietol vypočuť aj napriek tomu, že v čase rozhodovania súdu existovala   dôvodná   pochybnosť   o   pravdivosti   a   vierohodnosti   výpovedí   týchto   svedkov urobených v daňovom konaní správcom dane z dôvodu, že iné osoby M. G., D. T. a M. D. ako   strážnici   stavby   K.   potvrdili   skutočnosť,   že   vyššie   uvedení   svedkovia   pracovali   na stavbe K. Súd sa však uspokojil s konštatovaním, že títo svedkovia v roku 2006 nevykonávali žiadnu   ekonomickú   činnosť   a   preto   nepredložili   účtovníctvo.   Súd   vôbec   neskúmal   a nezaoberal sa skutočnosťou, že ak svedkovia nevykonávali ekonomickú činnosť v roku 2006, tak ako je možné že ich iné osoby videli pracovať na stavbe K. v roku 2006. Logický záver by predsa mal byť potom ten, že svedkovia robili načierno...“.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu namieta aj skutočnosť, že „neakceptoval návrhy sťažovateľa na vypočutie svedkov z dôvodu, že v správnom súdnictve sa dôkazy vykonávajú len výnimočne a najmä z dôvodu vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa, ako svedkov pripravil na pojednávanie... Nie je pravdivé tvrdenie súdu, že právny zástupca sťažovateľa pripravil svedkov na pojednávanie a že im povedal, že na nich podá trestné oznámenie.“.

K hodnoteniu čestných vyhlásení strážnikov krajským súdom sťažovateľ uvádza, že z ich   obsahu „sa   preukázalo   iba   to,   že   svedkovia   pracovali   na   stavbe   K.   a   teda pravdepodobne nehovorili pravdu pri výpovediach v daňovom konaní. Otázku, či strážnici vedia, pre koho svedkovia pracovali je možné zodpovedať len tak, že by títo boli vypočutí. Sťažovateľ je toho názoru, že správca dane účelovo nezisťoval u svedkov, či svedkovia pracovali na stavbe K. Sťažovateľ tiež nesúhlasí s názorom súdu, že čestné vyhlásenie nie je dôkaz v zmysle § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb.“.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   názorom   najvyššieho   súdu,   že   v   správnom   súdnictve   sa dokazovanie   zásadne   nevykonáva,   a   tvrdí,   že „ak   správny   orgán   nezistil   v   náležitom rozsahu skutkový stav veci t. j. tento zistil nedostatočne, bol namieste postup súdu, ktorým by zrušil takéto rozhodnutie správcu dane, pričom súd vôbec nemusel vykonávať dôkazy navrhované daňovníkom. Podľa názoru sťažovateľa by malo byť cieľom súdneho konania zistenie objektívnej pravdy a na jej základe vydanie spravodlivého rozhodnutia. Sťažovateľ vyčíta odvolaciemu súdu, že tento ďalšie dôkazy nevzal do úvahy s odôvodnením, že všetky považoval za účelové.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „dostatočne preukázal, že mu tovar dodal dodávateľ spol. M., s. r. o. a vznikol mu nárok na odpočet dane...“. Preto rozhodnutiami v jeho veci boli „porušené základné práva sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a preto navrhujeme, aby Ústavný súd zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. Zn. 8Sžf/36/2010 zo dňa 28.04.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Samotný sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určil ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa   totiž   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateliek nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovateľ   v   predloženej   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorého sa mali dopustiť daňové orgány i všeobecné súdy   konajúce   v   jeho   veci   vecne   nesprávnymi   rozhodnutiami.   Základné   právo   vlastniť majetok je právom hmotnej povahy.

Ústavný   súd   poznamenáva, že   všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovateľ takéto posúdenie nenavrhol), bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal výlučne   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Takýto   postup   je nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   uznesenia,   predovšetkým   majúc   na   zreteli požiadavku   presvedčivosti   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   druhá   veta OSP),   ústavný   súd   predsa   považuje   za   vhodné   zaujať   stručné   stanovisko   k   meritu predloženej sťažnosti.

Sťažovateľ   namietal   pochybenia   krajského   súdu   i   najvyššieho   súdu,   ktoré   mali spočívať   v   tom,   že   svojím   procesným   postupom   pri   prieskume   rozhodnutia   daňového riaditeľstva neodstránili nedostatky v ustálenom skutkovom stave. Práce na objekte „K.“ totiž   pre   sťažovateľa   boli   vykonané,   čo   podľa   jeho   názoru   mali   preukázať   navrhnuté výpovede svedkov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a podstatou správneho súdnictva v právnej úprave   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   prieskum   zákonnosti   rozhodnutia,   prípadne postupu správneho orgánu. V konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je pre všeobecný súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého   rozhodnutia.   Súd   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné   na   preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).

Z citovanej právnej normy vyplýva, že všeobecný súd je viazaný skutkovým stavom, ktorý   zistil   v   správnom   konaní   správny   orgán.   Dokazovanie   uskutočňuje   iba   pre   účely prieskumu napadnutého rozhodnutia, nie pre účely opätovného posúdenia skutkovej stránky veci, ktorá tvorila predmet správneho konania (výnimku tu predstavuje systém tzv. plnej jurisdikcie, ktorý sa však uplatňuje len pri rozhodnutiach podľa § 250i ods. 2 OSP, pričom rozhodnutie vo veci sťažovateľa do tejto skupiny nepatrí). Tento záver potvrdzujú aj dôvody uvedené   v   §   250j   ods.   2   OSP,   pre   ktoré   všeobecný   súd   tzv.   správnej   žalobe vyhovie, napadnuté   administratívne   rozhodnutie   zruší   a   vec   vráti   správnemu   orgánu   na   ďalšie konanie.

Z odôvodnenia sťažnosti i z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ krajskému súdu navrhoval vykonanie dôkazov, ktoré mali preukázať nesprávne zistenie   skutkového   stavu   veci   orgánmi   daňovej   správy.   Pritom   zo   sťažnosti vyplýva, že sťažovateľom navrhnutí svedkovia boli v daňovom konaní vypočutí, sťažovateľ sa   výsluchu   zúčastnil, ale procesne   relevantným spôsobom   obsah   svedeckých   výpovedí nespochybnil   (to   v   sťažnosti   nepopiera   ani   samotný   sťažovateľ).   Ak   sa   sťažovateľ za takýchto okolností snažil neskôr v konaní o jeho žalobe zhojiť svoju procesnú pasivitu v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva, krajský súd by porušil zákon, ak by jeho dôkazným návrhom vyhovel. Fakticky aj právne by takto totiž došlo k realizácii   dokazovania   v   daňovom   konaní,   a   tým   k   neústavnému   vstupu   súdu do kompetencie správneho orgánu.

Ani argumentačné náznaky sťažovateľa, že až po právoplatnom skončení daňového konania vyšli najavo nové skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré ukazujú v daňovom konaní vykonané   dôkazy   v   inom   svetle   (sťažovateľ   uvádza,   že „v   čase   rozhodovania   súdu existovala   dôvodná   pochybnosť   o   pravdivosti   a   vierohodnosti   výpovedí   týchto   svedkov urobených   v   daňovom   konaní   pred   správcom   dane“),   nemožno   vyhodnotiť   pre   účely konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadky za relevantné. Nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, sú spôsobilým dôvodom na obnovu daňového konania [§ 51 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov], nie však na zdôvodnenie žaloby v správnom súdnictve. Z obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu (s. 4) napokon aj vyplýva, že sťažovateľ 14. júna 2010 (teda po právoplatnom ukončení sporného daňového konania) podal správcovi dane žiadosť o obnovu konania, ktorú založil na písomnej svedeckej výpovedi svedka P. S. Bolo teda   úlohou   kompetentných   daňových   orgánov   posúdiť   dôvodnosť   žiadosti   o obnovu konania a rozhodnúť o nej.

Preto,   ak najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   viackrát zdôraznil procesnú   pasivitu   sťažovateľa (s.   7 rozsudku),   ktorá   mala v daňovom   konaní za následok   neunesenie   dôkazného   bremena   týkajúceho   sa   reálneho   uskutočnenia zdaniteľných plnení, ktoré mali zakladať jeho nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je tento   napadnutý   rozsudok   ústavne plne akceptovateľný,   a   teda   ani v   prípade,   že   by sťažovateľ   bol   petit   svojej   sťažnosti   formuloval   spôsobom   umožňujúcim   meritórny prieskum zo strany ústavného súdu, nebol by daný dôvod na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011