znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 325/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   O.   M.,   V.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Kežmarok vo veci sp. zn. 3 C 65/2009 a jeho uznesením z 10. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M., V. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 3 C 65/2009 a jeho uznesením z 10. mája 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 C   65/2009   sa   domáha   zrušenia   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“). Sťažovateľ ďalej tvrdil: „S manželkou od 15. 7. 2004 sťažovateľ nežije v spoločnej domácnosti, na základe jej obvinenia strávil dva roky vo väzbe, počas ktorej doby mu manželka zničila rodinný dom a škody presahujú sumu 20 tis. Eur, dostala ho do exekúcie na dom zrušením trvalého príkazu na splácanie úveru pre PSS, okradla ho o veci v jeho výlučnom vlastníctve, ktoré mal už dávno pred uzavretím manželstva, pričom za jej konanie ju OČTK odmietajú obžalovať.“

Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 65/2009 z 10. mája 2010 prerušil toto konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného na tamojšom súde   pod   sp.   zn.   8   C   85/2008   o   neplatnosť   manželstva.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ namietal: «... postup súdu nemá oporu jednak v O. s. p. ale ani ústave a Dohovore... Takéto rozhodnutie   odporuje   účelu   BSM   aj   vážne   zasahuje   do   vlastníckeho   práva   účastníkov a vytvára právnu neistotu. Sťažovateľ ako občan v hmotnej núdzi bez pomoci od manželky či štátu žije na dlhy od pomoci cudzích ľudí, ktorí mu poskytujú nevyhnutné čiastky na prežitie. Napriek tejto situácii si sťažovateľ nerobí nároky na majetok manželky, ktorá má dostatočné príjmy a je teda schopná aj ušetriť.... Pri postupe ako urobil Okresný súd, pri reálnom zhodnotení   stavu   vo   veci   neplatnosti   manželstva   sp.   zn.   8   C   85/2008   je   obava,   že rozhodnutie o neplatnosti manželstva bude trvať ešte aj dva či tri roky a možno aj viac. Do tej   doby   by   podľa   postupu   vo   veci   3   C   65/2009   nebolo   o   zániku   BSM   účastníkov rozhodované. Ak by o pár rokov súd vo veci 8 C 85/2008 zamietol návrh sťažovateľa vo veci neplatnosti   manželstva,   tak   by   manželka,   ktorá   sa   tak   o   sťažovateľa   už   vyše   6   rokov „stará“, bola schopná a určite by jej v tom pomohol aj súd, dostať od sťažovateľa polovicu jeho majetku čo z umeleckej činnosti získa, resp. čo získa za porušenie svojich práv v súdnych konaniach... Veci týkajúce sa zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov bežne súdy rozhodujú bezodkladne maximálne za pár mesiacov. Vec 3 C 65/2009 je už stará vyše 15 mesiacov. Za tejto situácie je vlastnícke právo sťažovateľa ale aj jeho manželky k majetku   získavanému   v   dobe   po   15.   7.   2004   keď   manželia   spolu   nežijú   v   právnej neistote.... Podľa sťažovateľa prípadné vyhlásenie manželstva vo veci 8 C 85/2008 – ak sa tak o pár rokov stane, by malo vplyv jedine na to, že majetok po zrušení BSM súdom (ak by súd konal) by nadobúdali účastníci nie do BSM.... Podľa sťažovateľa manželstvo v čase podania návrhu vo veci 3 C 65/2009 ale aj dnes fakticky trvá. Podľa O. s. p. možno podať žalobu na jeho zrušenie (BSM) iba počas manželstva. To je dnešný stav a súd mal povinnosť z takéhoto stavu vychádzať. Ak by pri stave súdov o 4 – 5 rokov mal sťažovateľ 10 mil Eur, tak   by   jeho   manželka   v   prípade   ak   by   súd   návrh   na   neplatnosť   manželstva   zamietol požadovala z tohto majetku 5 mil Eur.»

Sťažovateľ zastáva názor, že takýto postup okresného súdu považuje za svojvoľný a arogantný,   pričom   podľa   neho   daný   stav   vytvára   aj   stav   neistoty   a   ohrozenia   jeho vlastníckeho práva.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 65/2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 C 65/2009 z 10. mája 2010, okresnému súdu prikázal vo veci konať bez prieťahov, zaviazal ho zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o tom, že postupom okresného súdu v konaní   o   zrušenie   BSM,   ako   aj   jeho   uznesením   o   prerušení   tohto   konania   až   do právoplatného skončenia konania o neplatnosť manželstva bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote.   Tieto   tvrdenia   odôvodnil v podstate tým, že dovtedy, kým okresný súd nerozhodne o neplatnosti manželstva, bude spolu   s   manželkou   nadobúdať   majetok   do   BSM,   a   pokiaľ   by   okresný   súd   návrh   na neplatnosť manželstva zamietol, pri zrušení BSM by jeho manželka mohla od neho žiadať polovicu jeho majetku, ktorého hodnota podľa jeho mienky v budúcnosti vzrastie. V tejto súvislosti poukázal na to, že jeho príjmy budú v budúcnosti plynúť z výsledkov umeleckej činnosti a zároveň budú predstavovať satisfakciu priznanú mu v dôsledku porušenia práv v súdnych sporoch, ktorých je účastníkom konania.

Ústavný súd zistil, že návrhom z 22. apríla 2009 sa sťažovateľ na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 65/2009 domáhal zrušenia BSM. Po podaní návrhu vzniesol sudca, ktorému bola vec pridelená, námietku zaujatosti, a preto predseda okresného súdu   pridelil   spis   inej   zákonnej   sudkyni.   Tá   tiež   vzniesla   námietku   zaujatosti,   o   ktorej napokon rozhodoval Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 2 NcC 5/2010 z 9. marca 2010 tak, že zákonnú sudkyňu nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania v danej veci. Po zadovážení potrebných listinných dôkazov okresný súd uznesením z 10. mája 2010 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a toho istého dňa prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 85/2008, predmetom ktorého je návrh o neplatnosť manželstva.

Okresný   súd   v   uznesení   o   prerušení   konania   citujúc   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [§ 109 ods. 2 písm. c) a § 111 ods. 2] konštatoval, že konanie   je   potrebné   prerušiť   z   dôvodu,   že   trvanie   BSM   sa   v   zásade   viaže   na   trvanie manželstva,   a   preto   vyriešenie   otázky   neplatnosti   manželstva   je   prvoradé   a   právne relevantné.   Právoplatné   rozhodnutie   o   neplatnosti   manželstva   je   totiž   konštitutívnym rozhodnutím, ktoré považuje manželstvo za neuzavreté od samotného začiatku. Okresný súd teda vyslovil, že vzhľadom na to, že otázka vzniku manželstva, a tým aj kreovania BSM nie je vyriešená, nemožno o zrušení BSM rozhodnúť, a preto ide o neodstrániteľný nedostatok tohto konania.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ formuloval svoje námietky ako obavy z budúcich majetkovoprávnych následkov, ktoré sa podľa sťažovateľa viažu na prerušenie konania o zrušenie BSM.

V   tejto   súvislosti   považuje ústavný   súd   za   podstatné   uviesť,   že   jeho   úlohou   pri prerokovaní   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   hodnotiť   postup   či   právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktoré sú reálne a ktoré už nastali. Ústavný súd nemôže dopredu posúdiť následky spojené s postupmi alebo rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktoré môžu za istých okolností v budúcnosti nastať.

Sťažovateľ nevytýkal uzneseniu okresného súdu konkrétne nedostatky, ktoré by bolo možné posúdiť z hľadiska zásad spravodlivého procesu zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo z hľadiska garancie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ len prejavil obavy, že v prípade, ak by prerušenie konania trvalo dlho (čo závisí od právoplatného rozhodnutia vo veci neplatnosti manželstva), mohol by sa jeho majetok patriaci do BSM zväčšiť, a tak jeho manželka by od neho mohla v budúcnosti požadovať polovicu majetku zvýšeného o nadobudnuté veci, príjmy či majetkové hodnoty.

Ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa v danej podobe nemôžu požívať ústavnoprávnu   ochranu,   pretože   majú   len   hypotetický,   a   nie   reálny   základ   a nie   sú v príčinnej súvislosti s konaním na okresnom súde vo veci sťažovateľa.

K uzneseniu o prerušení konania je potrebné dodať, že ide o rozhodnutie vydané v súlade s § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. V okolnostiach daného prípadu, keď   konanie   o   zrušenie   BSM   bolo   prerušené   do   právoplatného   skončenia   konania o neplatnosť manželstva (v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie okresného   súdu),   je   uznesenie   o prerušení   konania   rozhodnutím,   ktorým   sa   upravuje vedenie konania, a preto podľa § 202 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku nie je proti nemu prípustné odvolanie.

Ústavný   súd   sa   nenachádza   v   sústave   všeobecných   súdov,   neposudzuje   výklad jednoduchého práva ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu, ku ktorému nie je ani nadriadeným súdom. Napokon, uvedené uznesenie o prerušení konania môže okresný súd   v   rámci   konania   kedykoľvek   podľa   §   111   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku prehodnotiť,   ak   pominú   dôvody   prerušenia   konania.   Aj   z   uvedených   dôvodov   takéto rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných práv a slobôd (obdobne I. ÚS 241/2010).

Okrem   toho   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   o   neplatnosť   manželstva   (sp.   zn. 8 C 85/2008), od výsledku ktorého bude podľa názoru okresného súdu závisieť konanie o zrušenie BSM, stále trvá a dosiaľ nebolo právoplatne skončené. To znamená, že dôvod prerušenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 65/2009 je stále aktuálny a právne relevantný.

Pokiaľ ide o prieťahy v konaní okresného súdu, ústavný súd zistil, že vo februári 2010 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní tamojšieho súdu, ktorú adresoval jeho predsedovi. Ten na ňu reagoval podaním sp. zn. Spr. 10 005/10 z 13. mája 2010.

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   65/2009 z 10. mája 2010 bolo konanie prerušené. Rozhodnutie bolo sťažovateľovi oznámené 27. júla 2010   a   odporkyni   z   dôvodu   nepreberania   zásielky   v   odbernej   lehote   bolo   uznesenie doručené až prostredníctvom polície 24. augusta 2010, keď nadobudlo právoplatnosť. Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (mutatis   mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku možno považovať za prekážku konania. Totiž v zmysle § 111 ods. 1 citovanej právnej normy ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty   podľa   tohto   zákona.   Ak   nedôjde   k   odpadnutiu   prekážky   prerušeného   konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým   aj   k   naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   ako   ani   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nečinnosť všeobecného súdu   v   dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho postupu   neposudzuje ako   zbytočné prieťahy   v   konaní   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   3/03,   I.   ÚS   65/03,   I.   ÚS   214/06, II. ÚS 290/2010).

Okrem toho ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju judikatúru (napr. IV.   ÚS   343/04,   III.   ÚS   59/05,   III.   ÚS   82/07),   podľa   ktorej   zjavná   neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Aj keď od podania návrhu na začatie konania (22. apríla 2009) do prijatia uznesenia o prerušení konania (10. mája 2010), ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2010, okresný súd nevykonal žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej, vykonal viaceré úkony   spojené   s   rozhodovaním   o   námietkach   zaujatosti   či   o   žiadosti   sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania o zrušenie BSM a hlavne s prihliadnutím na to, že konanie bolo uznesením z 10. mája 2010 prerušené, pričom potom okresný súd vykonával len úkony spojené s doručením tohto rozhodnutia účastníkom konania, je ústavný súd toho názoru, že v postupe okresného súdu nemožno zatiaľ zistiť prieťahy v konaní takej intenzity, ktorá by viedla ústavný súd k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy či jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd dodáva, že o prípadnom porušení tohto základného práva by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Ústavný   súd   teda   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 65/2009, ani jeho uznesením o prerušení konania z 10. mája 2010, a preto sťažnosť už na predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010