znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 325/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. B., T., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z., a.s. – v konkurze, D., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Z. Č., s. r. o., v mene ktorej koná JUDr. Z. Č., advokátka a konateľka, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Cbi 66/2003 zo 4. novembra 2008 v časti výroku o náhrade trov konania   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   13/2009 z 13. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s. – v konkurze, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009 faxom a 23. júla 2009 poštou doručená sťažnosť JUDr. D. B., T., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s. – v konkurze, D. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   13   Cbi   66/2003 zo 4. novembra 2008 v časti výroku o náhrade trov konania a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 13/2009 z 13. mája 2009.

Z predloženej sťažnosti a   jej príloh vyplýva, že v právnej veci o určenie pravosti prihlásenej   konkurznej   pohľadávky,   v   ktorej   sťažovateľka   vystupovala   ako   žalovaná, krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Cbi 66/2003 zo 4. novembra 2008   žalobu zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 35 100 Sk, hoci sťažovateľka si ako úspešný   účastník   konania uplatnila právo na náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 5 967 306,50 Sk opierajúc sa o ustanovenie § 10 ods. l v spojení s § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Krajský súd sa nestotožnil so spôsobom výpočtu trov právneho zastúpenia sťažovateľkou a priznal náhradu trov konania vychádzajúc z § 11 ods. 1 vyhlášky.

V   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie „odôvodnil okrem iného tým, že v danom prípade ide o spor v zmysle § 23 zákona o konkurze a vyrovnaní, tj. spor o určenie pravosti pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania. Ide o spor určovací v súlade s ust. § 80 písm. c) O.s.p., pretože jeho predmetom je určenie konkrétneho práva,   ako   kritéria   pre   posúdenie otázky,   v akom pomere   bude   v prípade úspechu konkurzný veriteľ z konkurznej podstaty uspokojený.“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   v   časti   týkajúcej   sa   výroku o náhrade trov konania odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnila tým,   „že cena práva - pohľadávky, o určenie pravosti ktorej sa v tomto konaní jedná, je presne určiteľná. Hodnota prihlásenej konkurznej pohľadávky je 220.687.097,43 Sk, a opierajúc sa o § 10 ods.2) vyhlášky č. 655/2004 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, je teda nepochybné, že cenou práva je práve táto výška.“.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok aj v časti odvolania sťažovateľky týkajúcej sa trov konania rozsudkom sp. zn. 2 Obo 13/2009 z 13. mája 2009 potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, „že v konaní o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky podľa § 23 ods.2) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií ide z dôvodu popretia predovšetkým o určenie jej pravosti, jej výška a poradie je celkom závislé od určenia pravosti, teda ide o typickú určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p., a preto názor sťažovateľky, že odmena za zastúpenie advokátom   mala   byť   vypočítaná   z   výšky   prihlásenej   konkurznej   pohľadávky   považuje za chybný“.

Sťažovateľka zastáva názor, že obidva konajúce súdy svojimi rozsudkami v časti, v ktorej rozhodovali o náhrade trov konania, porušili jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo „na   prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   podrobne   odôvodňuje   svoj   odlišný   právny názor oproti záverom, ku ktorým v otázke výšky náhrady trov konania dospeli v tomto prípade krajský súd   aj najvyšší súd. Popri citácii príslušných článkov ústavy, judikatúry ústavného   súdu,   na   vec   sa   vzťahujúcich   všeobecne   záväzných   predpisov   a   odborného právnického článku sťažovateľka konkretizuje svoje výhrady voči výkladu relevantných právnych   predpisov   obidvomi   konajúcimi súdmi   a prezentuje svoj   výklad,   o ktorom   je presvedčená, že je pre aplikáciu na danú vec správny.

V rámci argumentácie sťažovateľka okrem iného uviedla:„Rovnako   sťažovateľka   sa   nestotožňuje   s   právnym   názorom,   že   prihlásenú pohľadávku nie je možné oceniť z toho dôvodu, že až z rozvrhového uznesenia je možné zistiť, akú peňažnú hodnotu v prípade úspechu priniesli jednotlivým veriteľom ich vzájomné vzťahy a postavenie v rámci konkurzu, čo závisí aj na iných okolnostiach ako nominálna hodnota popretej pohľadávky. Je predsa zrejmé, že v danej právnej veci je predmetom konania určenie pravosti pohľadávky v presne kvalifikovanej výške, a to konania vedeného v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Jeho podstatou je určiť, či pohľadávka prihlásená do konkurzného konania je opodstatnená. V danom konaní súd neposudzuje otázku   úspešnosti   prihlásených   pohľadávok   iných   veriteľov   v   konkurze   a   už   vôbec s poukazom na túto skutočnosť nedôvodí rozsah priznaných trov právneho zastúpenia. Ako vyplýva aj z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 10 ods. 2) vyhl.č. 655/2004 Z.z., za cenu práva sa považuje hodnota pohľadávky, jej hodnota nemôže byť a ani nie je hodnotou, ktorá závisí od rozvrhového uznesenia, ale jednoznačne hodnotou, ktorá bola do konkurzu prihlásená, a bola predmetom incidenčnej žaloby.

Okrem toho je   potrebné   poukázať aj na tú   skutočnosť,   že vyhláška   o   odmenách a náhradách advokátov obsahuje komplexnú a autonómnu právnu úpravu právneho režimu odmien   a   náhrad   advokátov   v   zmysle   splnomocňovacej   blankety   zákona   o   advokácii. Interpretačné pravidlo prisudzovania náhrady trov konania v časti odmien advokátov je v tzv.   incidenčných   sporoch   zrejmé   a   nesporné,   vyplývajúce   priamo   z   textu   príslušnej vyhlášky, podľa ktorej sa má odmena v týchto prípadoch prisúdiť v závislosti od výšky prejednávanej pohľadávky. Opačný právny názor by bol v rozpore s platným právnom.“

Sťažovateľka vyslovila tiež názor o neprípustnosti nejednotnej aplikácie vyhlášky súdmi v otázke výšky prisúdenej náhrady trov konania v prípadoch určovacích žalôb a na podporu svojho tvrdenia uviedla príklady rozhodnutí niektorých okresných súdov vo veci určovacích   žalôb   (o   neplatnosť   právneho   úkonu,   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam),   v   ktorých   súdy   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzali z hodnoty práva, ktoré sa malo rozhodnutím určiť. K tomu sťažovateľka uviedla: „Máme za to, že v právnom štáte nemôže nastať stav rozdielnych výkladov aplikujúcej právnej normy, naviac v prípade, ak právnu normu aplikuje súdna inštancia.“

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému súdu vydať tento nález:„Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   13   Cbi   66/2003-412   zo   dňa 04.11.2008   v   časti   výroku   o   náhrade   trov   konania   v   celkovej   výške   35.100,-Sk,   bolo porušené ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 13/2009 zo dňa 13.05.2009 v časti potvrdzujúcej Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.   zn. 13 Cbi 66/2003-412 zo dňa 04.11.2008 v časti výroku o náhrade trov konania v celkovej výške 35.100,-Sk, bolo porušené ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   13/2009 zo dňa 13.05.2009 v   časti   potvrdzujúcej   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 13 Cbi 66/2003-412 zo dna 04.11.2008 v časti výroku o náhrade trov konania v celkovej výške 35.100,-Sk, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľkou namietané porušenie „práva na prerokovanie veci súdom zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru“ ústavný súd posúdil v kontexte celého obsahu sťažnosti tak, že sťažovateľka sa v súvislosti s citovaným článkom dohovoru domáha práva na spravodlivé súdne   konanie,   a   takto   to   definoval   aj   v   predmete   konania   uvedenom   v   záhlaví   tohto rozhodnutia.

1.   K   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sa   sťažovateľka   domáha   vyslovenia   porušenia označených základných práv a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského sp. zn. 13 Cbi 66/2003 zo 4. novembra 2008, ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy preň   vyplýva   povinnosť   dôsledného   uplatňovania   princípu   subsidiarity.   Tento   princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam uvedeným základným a iným   právam   sťažovateľov   v   prípade,   ak   ochranu   poskytuje   iný   súd.   Proti   rozsudku krajského súdu mala sťažovateľka právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktoré aj využila, a teda ochranu jej označeným právam bol oprávnený a povinný poskytnúť najvyšší súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základe podaného odvolania. Ústavný súd preto   v tejto časti   musel sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o tú časť predloženej sťažnosti, ktorou sťažovateľka napáda rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 13/2009 z 13. mája 2009 ako súdu odvolacieho, ústavný súd ju posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   poukazuje predovšetkým   na   svoju   ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Obdobne treba konštatovať, že formulácia a obsah základného práva na súdnu ochranu obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy sú v podstate totožné s čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého eventuálne porušenie teda nie je potrebné osobitne posudzovať.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Všetky   tieto   hľadiská   a   postuláty   tvorili   východiská   pre   posúdenie   sťažnosti ústavným súdom aj v tomto prípade.

Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné, čo sa týka právneho dôvodu, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva v lehote určenej súdom...

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Sťažovateľka   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   prezentuje   názor,   že   v   incidenčnom spore podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze ide určenie pravosti, výšky a poradia prihlásenej pohľadávky do konkurzu, a teda hodnota veci pre postup súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2 písm. a) vyhlášky sa dá v tomto prípade bez problémov a presne určiť. Ak teda obidva konajúce súdy toto spochybnili a rozhodli o náhrade trov spôsobom podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, podľa sťažovateľky nesprávne aplikovali relevantný právny predpis, a porušili tak aj jej označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Sťažovateľka   neuviedla   osobitné   dôvody   (procesné   ani   vecné)   vo   vzťahu k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu.   Vychádzajúc   z   toho,   že   ide   o   rozhodnutie odvolacieho súdu, ústavný súd pri jeho posudzovaní nemohol opomenúť obsah rozhodnutia krajského súdu a preskúmal tieto rozhodnutia vo vzájomnej súvislosti.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol: „Úspešný odporca podaním zo dňa 6.11.2008 uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej čiastke 5.967.306,50 Sk. Súd sa nestotožnil so spôsobom výpočtu trov právneho zastúpenia správnym   zástupcom   odporcu,   ktorý   trovy   účtoval   v   zmysle   ust.   §   10   ods.   1   vyhlášky č. 655/2004 Z.z. V danom prípade ide o spor v zmysle ust. § 23 ZKV, tj. o spor o určenie pravosti pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania. Ide teda o spor určovací v súlade s ust. § 80 písm. c/ O.s.p., pretože jeho predmetom je určenie konkrétneho práva, ako kritéria pre posúdenie otázky v akom pomere bude v prípade úspechu konkurzný veriteľ z konkurznej   podstaty   uspokojený.   Preto   nemožno   predmet   incidenčných   sporov   oceniť a ocenenie nie je možné odvodiť ani z výšky prihlásenej pohľadávky. V spore o určenie pohľadávky veriteľa sa nejedná len o ručenie (správne má byť určenie, pozn.) právneho vzťahu   veriteľa   k   úpadcovi.   Jedná   sa   tiež   o   určenie   právneho   vzťahu   tohto   veriteľa k ostatným   konkurzným   veriteľom   proti   ktorým   je   rozhodnutie   súdu,   alebo   príslušného správneho   orgánu   o   pravosti,   výške   alebo   poradí   popretej   pohľadávky   tiež   účinné.   Až z rozvrhového uznesenia je možné zistiť, akú peňažnú hodnotu v prípade úspechu priniesli jednotlivým veriteľom ich vzájomné vzťahy a postavenie v rámci konkurzu. To však závisí aj na iných okolnostiach, ako je nominálna hodnota popretej pohľadávky.“

Najvyšší   súd   sa   pri   odôvodňovaní rozsudku   v napadnutej   časti   v   plnom   rozsahu stotožnil s týmito dôvodmi a navyše uviedol: „Názor odvolateľky, že odmena za zastúpenie advokátom   mala   byť   vypočítaná   z   výšky   prihlásenej   konkurznej   pohľadávky   je   chybný. V konaní o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky podľa § 23 ods. 2 ZKV z dôvodu popretia ide predovšetkým o určenie jej pravosti, jej výška a poradie je celkom závislé od určenia pravosti, teda ide o typickú určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O. s. p., pri ktorej naliehavý   právny   záujem   na   určení   je   daný   popretím   pohľadávky.   Odvolateľkino prirovnanie žaloby podľa § 23 ods.   2 ZKV k žalobe o vypratanie bytu je prirovnaním neporovnateľného, keďže žaloba o vypratanie bytu je žalobou podľa § 80 písm. b/ O. s. p. na splnenie povinnosti a nie žalobou určovacou v zmysle § 80 písm c/ O.s.p.“

Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Napriek pomernej stručnosti odôvodnenia obidvoch rozsudkov v napadnutej časti je ústavný   súd   toho   názoru,   že   krajský   súd   výstižne   poukázal   na   opodstatnené   dôvody odlišného posudzovania „uplatnenia“ pohľadávky v rámci incidenčného konania v konkurze oproti všeobecným prípadom.

Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v   spojení   s §   80   písm.   c)   OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom   uvedené   slovné spojenie „ak   nie   je   možné   vyjadriť   hodnotu   veci   alebo   práva   v   peniazoch“.   Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V bežných sporoch (občianskoprávnych alebo obchodných) môže aj rozhodnutie súdu o určení práva (napr. neplatnosti právneho úkonu) v okolnostiach prípadu mať   konkrétne   materiálne   účinky   pre   účastníkov   (priamym   dôsledkom   je   v   konečnom dôsledku zväčšenie alebo zmenšenie ich majetku) a pri splnení podmienky, že zistenie ceny tohto práva nie je spojené s „nepomernými ťažkosťami“, súdy oprávnene v týchto prípadoch vychádzajú pri rozhodovaní o náhrade trov konania z ustanovenia § 10 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2 vyhlášky.

O zásadný rozdiel ide v prípade tých incidenčných sporov v rámci prebiehajúceho konkurzu, kde na jednej strane je účastníkom konania konkurzný veriteľ, ktorý prihlásil pohľadávku, a na   druhej strane popierajúci správca (alebo iní konkurzní veritelia), avšak meritórne   rozhodnutie   súdu   v   takomto   spore   (nech   je   akékoľvek)   má   iba   nepriamy materiálny dosah na účastníkov. V podstate možno účinky rozhodnutia súdu v incidenčnom spore charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktoré ovplyvní uspokojenie (alebo mieru uspokojenia) určitých veriteľov v rozvrhu. Aj „úspech“ správcu má preto v tomto štádiu konania iba veľmi relatívnu hodnotu a už vôbec ho nemožno oceniť tak, ako to tvrdí sťažovateľka.

Právny   názor   prezentovaný   sťažovateľkou   tieto   aspekty   prípadu   opomína a sťažovateľka sa sústreďuje iba na druhú časť ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, totiž na to, či v danom prípade (alebo v incidenčných sporoch všeobecne) je, alebo nie je možné zistiť hodnotu (cenu) popretej pohľadávky.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   napadnutého   rozsudku vyplýva,   že najvyšší   súd   v   ňom,   a to   aj v   spojení   s rozsudkom   prvostupňového   súdu, dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril   právny   názor,   ktorý   nemožno   považovať   za   arbitrárny.   Ústavný   súd   ho   tiež nehodnotí ako zjavne neodôvodnený.

Ústavný   súd   tak   dospel   k   záveru,   že   nezistil   žiadne   skutočnosti   signalizujúce možnosť konštatovania porušenia označeného základného práva sťažovateľky zaručeného ústavou a listinou a jej práva zaručeného dohovorom v rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti.   To štandardne vedie   ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov k obdobným skutkovým situáciám a ako dôkaz priložila k sťažnosti tri kópie, resp. výpisy rozhodnutí okresných   súdov.   V súvislosti   s   tým   ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   nejde o príklady rozhodovania v incidenčných sporoch, a teda v intenciách už uvedených názorov ústavného súdu (ale aj krajského súdu a najvyššieho súdu) ide o odlišné prípady.

Ústavný súd napriek tomu považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať tak   poslanie,   ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods.   1   písm.   b),   §   21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody.   Keďže   ale   ústavný   súd   v   prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľkinu sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009