znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 325/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti T., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 790/94 (vedenom aj pod sp. zn. 15 C 289/94) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 790/94 (vedenom aj pod sp. zn. 15 C 289/94) p o r u š e n é   b o l o.

2.   T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie   v sume   2 700   € (slovom dvetisícsedemsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   T.   trovy   právneho   zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. V., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 325/08-10   zo 14.   októbra   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 790/94 (vedenom aj pod sp. zn. 15 C 289/94).

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   5.   novembra   2008 predsedu okresného súdu,   aby sa k sťažnosti vyjadril a oznámil, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, a aby zaslal súdny spis. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.   1SprV/282/2008 z 26. novembra 2008 doručenom ústavnému súdu 1. decembra 2008 okrem iného uviedol:

„Žalobou o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného bremena podala na Obvodnom súde Košice 1 dňa 3.10.1994 žalobca... a spol.

Sťažovateľ vystupuje v predmetnom konaní na procesnej strane žalovaného Pri   posudzovaní   otázky,   či   v tomto   súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom poukazujem na Nálezy Ústavného súdu SR, ktoré už v tejto veci boli vydané (III.ÚS 298/07- 38, IV.ÚS 319/07-25, II.ÚS 107/08-11, II.ÚS 222/07-40 a ďalšie) a v ktorých Ústavný súd SR dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov.

Vec po právnej stránke nie je zložitá. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje   na   strane   žalobcu   mnoho   subjektov, ktorí   v priebehu   konania   zomreli,   a súd musel   zisťovať   okruh   právnych   nástupcov.   Na   zistenie   skutkového   stavu   bolo   potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti mali za následok predĺženie konania. Dňa   11.8.2008   súd   meritórne   rozhodol.   Rozsudok   doposiaľ   nenadobudol právoplatnosť, pretože vo veci bolo podané odvolanie.“

V závere   predseda   okresného   súdu   súhlasil,   aby   ústavy   súd   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   790/94 (vedeného aj pod sp. zn. 15 C 289/94) zistil tento priebeh a stav konania:

Žalobcovia podali na okresnom súde 3. októbra 1994 žalobu proti sťažovateľke ako žalovanej o odstránenie neoprávnenej stavby.

Okresný súd uznesením č. k. 15 C 790/94-12 z 27. júla 2000 pripustil do konania na strane žalovaného M.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 25. októbra 2000. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 24. januára 2001 a 21. februára 2001.

Okresný súd uznesením č. k. 15 C 790/94-44 zo 16. septembra. 2002 konanie prerušil do vyhotovenia   geometrického   plánu,   ktorý   bol   nariadený   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 417/94.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 1. apríla 2004, na ktorom okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu v zmysle podania žalobcov (odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného bremena).

Okresný súd uznesením č. k. 15 C 790/94-129 z 28. júla 2004 pripustil do konania na strane žalovaných ďalšieho účastníka.

Od 11. novembra 2004 boli viaceré veci (aj konanie vedené pod sp. zn. 15 C 790/94) na   základe   uznesenia   č.   k.   15 C 289/94-150   na   účely   znaleckého   dokazovania   spojené do spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.

Uznesením č.   k.   15 C 289/94-150 z 11. novembra 2004 bolo vo veci   nariadené znalecké dokazovanie. Znalec prevzal spis sp. zn. 15 C 289/94 na vypracovanie posudku 11. apríla   2005.   Vzhľadom   na   náročnosť   znaleckej   úlohy   4.   júla   2005   požiadal   znalec o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. septembra 2005. Dňa 27. septembra 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní. Okresný súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. novembra 2005. Znalec posudok doručil okresnému súdu až 2. januára 2006.

Okresný súd uznesením č. k. 15 C 289/94-261 z 25. mája 2006 nariadil znalecké dokazovanie   znalkyňou   na   ocenenie   vecného   bremena.   K predloženému   znaleckému posudku žalovaní predložili písomné stanovisko, v ktorom namietali množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2.   marca   2007,   ktoré   bolo odročené z dôvodu doplnenia dokazovania na 3. apríl 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo vzhľadom   na   neprítomnosť   predvolanej   znalkyne.   Dňa   3.   mája   2007   sa   uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré však bolo z dôvodu doplnenia dokazovania odročené na 3. júl 2007.Žalobcovia   doručili   okresnému   súdu   1.   februára   2008   vyjadrenie   vo   veci a špecifikáciu žalobného petitu.

Dňa 11. augusta 2008 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci, proti ktorému bolo podané odvolanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o nároku žalobcov na odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne o zriadení vecného bremena proti sťažovateľke ako odporkyni. Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   ako   aj   so   zreteľom na vstupovanie   ďalších   účastníkov   do   konania   v súvislosti   s právnym   nástupníctvom po zomrelých   žalobcoch   možno   napadnuté   konanie   považovať   po vecnej   stránke za zložitejšie.   Samotnú   skutkovú   zložitosť   (na   ktorú   poukázal   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti   z   26.   novembra   2008   aj   predseda   okresného   súdu)   však   nemožno   dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá nie je právne zložitá.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, ústavný súd z dosiaľ vykonaných úkonov súdu zistil, že okresný   súd   bol v spore   sťažovateľky   v   podstate   nečinný. Vzhľadom   na skutočnosť,   že nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 790/94 (vedené aj pod   sp.   zn.   15   C   289/94)   ako   celok,   ústavný   súd   nepovažuje   za potrebné   hodnotiť sporadické   úkony   súdu   (nariadenie   pojednávania   po   6 rokoch,   nariadenie   znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v odvolávaní   sa   na   nutnosť   zisťovania výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu   úmrtí   niekoľkých   žalobcov,   potrebu   nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v danom   konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Uvedené   skutočnosti   jednotlivo   ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz predstavuje viac ako 14 rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15   C   790/94   (vedenom   aj   pod   sp.   zn. 15 C 289/94)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 790/94 (aj sp. zn. 15 C 289/94) konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 69/07-23 z 21. júna 2007.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným prieťahom,   zložitosť   veci,   správanie sťažovateľky ako   účastníčky   konania,   povahu prerokovanej   veci,   ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania,   dospel   k záveru,   že v danom   prípade   bude priznanie finančného   zadosťučinenia v   sume 2 700   € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku nálezu).

Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   V. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, keďže úkony ustanoveného právneho zástupcu boli vykonané v roku 2008. Úhradu ústavný súd   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk za každý úkon právnej služby a 190 Sk režijný paušál za každý úkon právnej služby (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk, čo predstavuje sumu 223,46 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009