znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 325/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   V., Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2   a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom   Okresnej   prokuratúry   Žilina   sp. zn. 2   Pv   249/05   z 11.   apríla   2005 na premiestnenie sťažovateľa z Ústavu na výkon väzby Ružomberok do Ústavu na výkon väzby Žilina, ako aj príkazom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 187/2005 z 12. januára 2007 o nepremiestnení sťažovateľa do Ústavu na výkon väzby Ružomberok, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2007 doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl.   5 ods.   3 a 4 a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom Okresnej   prokuratúry   Žilina   sp.   zn.   2   Pv   249/05   z 11. apríla   2005   na   premiestnenie sťažovateľa z Ústavu na výkon väzby Ružomberok do Ústavu na výkon väzby Žilina, ako aj   príkazom   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   3   T   187/2005   z 12.   januára   2007 o nepremiestnení sťažovateľa do Ústavu na výkon väzby Ružomberok.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vykonávané väzobné trestné stíhanie vedené Okresným súdom Žilina pod sp. zn.   3 T 187/05. O jeho vzatí do väzby rozhodol Okresný súd Martin uznesením sp. zn. Tp 2/05 z 13. januára 2005, ktorý zároveň určil   miesto   výkonu   väzby   v Ústave   na   výkon   väzby   Ružomberok.   Na   základe   príkazu Okresnej   prokuratúry   Žilina   sp.   zn.   2   Pv   249/05   z 11. apríla   2005   bol   sťažovateľ premiestnený do Ústavu na výkon väzby Žilina.

  Sťažovateľ ďalej uvádza: „Sťažovateľ namietal výkon väzby v ÚVV Žilina pravidelne, aspoň 1x mesačne upozorňoval Okresný súd v Žiline, v konaní 3 T 187/05 na nezákonný výkon väzby v ÚVV Žilina, ale aj samostatnými podaniami cestou OP Žilina, KP Žilina, ale aj GP SR Bratislava a ÚVV Žilina. Táto otázka protizákonnosti výkonu väzby sťažovateľa v ÚVV   Žilina   nebolo   zo   strany   vyššie   uvedených   štátnych   orgánov   nijako   riešené. Z viacerých   vyjadrení   OS   Žilina   vyplýva,   že   súd   o mieste   výkonu   väzby   nerozhoduje a problém   neriešila,   všetky   ostatné   uvedené   štátne   orgány   sa   vyjadrovali,   že   všetko   je v poriadku a sťažnosti zamietali. Na základe opakovaných podnetov KP Žilina v konaní 2 Kn 1001/06 bolo nariadené okamžité preeskortovanie sťažovateľa do ÚVV Ružomberok, sťažovateľ bol dňa 08.01.2007 príslušníkom ZVJS Žilina vyzvaný, aby sa zbalil, že bude preeskortovaný do ÚVV Ružomberok, dňa 09.01. 2007 tým istým príslušníkom ZVJS Žilina bol zas vyzvaný, aby sa rozbalil, že preeskortovaný nebude. Následne Okresný súd v Žiline, v konaní 3 T 187/05 dňa 12.1.2007 vydal príkaz, aby sťažovateľ preeskortovaný do ÚVV Ružomberok nebol a určil miesto výkonu väzby v ÚVV Žilina“.

  Sťažovateľ je toho názoru, že „postupom Okresnej prokuratúry v Žiline, Okresného súdu v Žiline   a Zbor   väzenskej   a justičnej   stráže,   Generálne   riaditeľstvo   Bratislava,   pri rozhodovaní   o väzbe   a o výkone   jeho   väzby   neboli   dodržané   záruky   podľa   čl.   5   ods.   3 dohovoru, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo aby bol prepustený počas   konania,   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   aby   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné, čl. 6 ods. 1, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, ako aj podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, čl. 46 ods. 1 Ústavy, aby sa mohol domáhať zákonom   stanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 2 Ústavy, aby, ak tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej moci, sa mohol obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia a čl. 48 ods. 2 Ústavy, aby sa jeho vec verejne prejednala bez prieťahov.“

  Sťažovateľ opierajúc sa o uvedenú argumentáciu ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci rozhodol nasledovne:

„Okresný   súd   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   :   3T   187/05   porušil   práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a ods. 4, čl. 6 ods. 1 dohovoru, o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2 čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 48 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky.   Vydaným   príkazom   Okresnej   prokuratúry   Žilina,   č.k.   :   2   Pv   249/05,   zo   dňa 11.04.2005, na preeskortovanie sťažovateľa z výkonu väzby v ÚVV Ružomberok do ÚVV Žilina boli porušené práva a slobody sťažovateľa.

Vydaným príkazom Okresného súdu v Žiline, v konaní 3 T 187/05, zo dňa 12.1.2007, ktorým prikázal, aby sťažovateľ preeskortovaný z ÚVV Žilina do ÚVV Ružomberok nebol a určil miesto výkonu jeho väzby v ÚVV Žilina boli porušené práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci znova konal a vo veci novým rozhodnutím znova rozhodol.“

  V závere sťažnosti požiadal sťažovateľ „uhradiť nemajetkovú ujmu v sume 50.000,- Sk“, ako aj „priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré v prípade úspechu budú vyčíslené v zákonom stanovenej lehote“.

Dňa 7. mája 2007 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Oprava písarskych chýb v Úst. Sťažnosti zo dňa 15/03/07 (...)“ spísané vlastnou rukou bez participácie povinného právneho zástupcu, ktoré sa z hľadiska svojho obsahu vyznačovalo značnou nezrozumiteľnosťou a neurčitosťou a na ktoré ústavný súd z uvedených dôvodov nemohol prihliadnuť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

  Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46   ods.   2 ústavy každý kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že z obsahového hľadiska sťažnosť charakterizuje jej nejednoznačnosť, rozpornosť   a nesystematickosť. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza, že „Nezákonnosť výkonu väzby v ÚVV Žilina sťažovateľ namieta až do doby, keď Okresný súd v Žiline, v konaní 3T 187/05 dňa 12.1.2007 vydal príkaz, aby sťažovateľ preeskortovaný do ÚVV Ružomberok nebol a určil miesto výkonu väzby   v ÚVV   Žilina“. V rozpore   s týmto   vyjadrením   v časti   petitu   sťažnosti   sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv „Vydaným príkazom Okresného súdu v Žiline, v konaní 3T 187/05, zo dňa dňa 12.1.2007, ktorým prikázal, aby sťažovateľ preeskortovaný z ÚVV Žilina do ÚVV Ružomberok nebol a určil miesto výkonu jeho väzby v ÚVV Žilina“.

Ďalej   sa   sťažovateľ   v časti   odôvodnenia   zmieňuje,   že   sa „od   28.11.2005   do minimálne 12.01.2007 nachádzal protizákonne vo väzbe v ÚVV Žilina“. V petite sťažnosti však takto popísaný zásah absentuje.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný návrhom   na začatie konania, a to predovšetkým jeho petitom, ktorý tvorí ťažisko a východisko celej sťažnosti. V nadväznosti na to ústavný súd   (berúc do úvahy skutočnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom) preklenul popísané nedostatky sťažnosti tak, že sa riadil predovšetkým obsahom petitu sťažnosti.  

Preskúmaním   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil   nasledovné   okolnosti relevantné na jeho rozhodnutie:

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. Tp 2/05 z 13. januára 2005, ktorý zároveň určil ako miesto výkonu väzby   Ústav na výkon väzby Ružomberok.   Na   základe   príkazu   Okresnej   prokuratúry   Žilina   sp. zn.   2   Pv   249/05 z 11. apríla   2005   bol   sťažovateľ   premiestnený   v zmysle   ustanovenia   §   4   ods.   7   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov na dobu do skončenia prípravného konania do Ústavu na výkon väzby Žilina. Prípravné   konanie   bolo   skončené   podaním   obžaloby,   t.   j.   28.   novembra   2005. Dňa 12. januára 2007 vydal Okresný súd Žilina v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (ďalej len „zákon o výkone väzby“) príkaz sp. zn. 3 T 187/2005, ktorým nariadil, aby sťažovateľ nachádzajúci sa v Ústave na výkon väzby Žilina „nebol premiestnený do ÚVV a ÚVTOS Ružomberok“, čím určil ako miesto výkonu väzby Ústav na výkon väzby Žilina.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o výkone väzby obvineného možno premiestniť do iného ústavu   len   na   písomný   príkaz   prokurátora   alebo   súdu;   ak   je   to   potrebné   na   zaistenie bezpečnosti a poriadku alebo ochrany zdravia alebo života obvineného alebo inej osoby aj na písomný príkaz generálneho riaditeľa, o čom ústav upovedomí orgán činný v trestnom konaní alebo súd. O premiestnení obvineného ústav bezodkladne upovedomí obhajcu, a ak premiestnenie trvá dlhšie ako 48 hodín, aj rodinného príslušníka obvineného.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušené práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ústavný súd je toho názoru, že premiestnenie obvineného vykonávajúceho väzbu (ktorej miesto výkonu bolo vopred určené príslušným súdom rozhodujúcim o väzbe) bez splnenia podmienok určených zákonom (písomný príkaz prokurátora alebo súdu, príp. generálneho riaditeľa) ešte nemožno kvalifikovať ako zásah spôsobilý porušiť označené právo.   Zmyslom ustanovenia § 8 ods. 1 zákona o výkone väzby totiž nie je poskytnúť garancie   súvisiace   s osobnou   slobodou,   ale   skôr   zabezpečiť   nerušený   výkon   práva obvineného na obhajobu a kontakt väzobne stíhaného obvineného s príbuznými.

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namieta   porušenie   uvedených   práv   len   vo   vzťahu k príkazu   Okresnej   prokuratúry   Žilina   sp.   zn.   2   Pv   249/05   z 11.   apríla   2005   a príkazu Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 187/05 z 12. januára 2007.

Príkaz   Okresnej   prokuratúry   Žilina   sp.   zn.   2   Pv   249/05   z   11.   apríla   2005 bol doručený   Ústavu na výkon väzby Ružomberok 13. apríla 2007 a na základe neho bol sťažovateľ   premiestnený   z pôvodne   určeného   miesta   výkonu   väzby,   teda   sťažovateľ v uvedenom čase musel mať vedomosť o existencii ním namietaného zásahu. Z pohľadu uvedených   okolností   treba v zmysle § 53 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   považovať sťažnosť   v tejto   časti   za   podanú   oneskorene,   pretože   dvojmesačná   lehota   na   podanie sťažnosti   (počítaná   od   doručenia   uvedeného   príkazu)   sťažovateľovi   v tomto   prípade uplynula už 13. júna 2005.

Pokiaľ ide o príkaz Okresného súdu Žilina, tento bol vydaný na základe a v súlade s citovaným   ustanovením   zákona   o výkone   väzby.   Preto   námietku   porušenia   práva na osobnú   slobodu   v zmysle   citovaného článku   ústavy   vo   vzťahu   k uvedenému   príkazu treba považovať už na prvý pohľad za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   treba   povedať,   že   uvedené   články   ústavy   sa   spravidla vzťahujú na konanie vo veci   samej, teda   v danom   prípade ratione   materiae do   obsahu týchto   článkov   ústavy   sťažovateľom   namietané   skutočnosti   nespadajú.   Sťažovateľ   síce v petite sťažnosti označil v súvislosti s namietaným porušením svojich práv konanie vedené Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 3 T 187/05, ale dôvody uvedené v sťažnosti tomu nenasvedčujú.   Z týchto dôvodov ústavný súd aj túto časť sťažnosti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy treba uviesť, že ustanovenie tohto článku v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Ide vlastne skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. Je teda evidentné, že medzi uvedeným článkom ústavy a sťažovateľom napadnutými rozhodnutiami neexistuje žiadna relevantná súvislosť, a preto aj v tejto časti treba sťažnosť kvalifikovať ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. V čl. 5 ods. 3 dohovor poskytuje garancie pre   každého vo vyšetrovacej   väzbe, byť súdený v primeranej lehote alebo   prepustený   počas   konania.   Článok   5   dohovoru   odsek   4   zaručuje   pre   väzobne stíhaných právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Rovnako ako v prechádzajúcom prípade ani tu neexistuje relevantná súvislosť medzi uvedenými článkami dohovoru a sťažovateľom namietanými rozhodnutiami, preto aj túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   predchádzajúce   závery   ústavný   súd   už   nepovažoval   za   potrebné zaoberať sa osobitne namietaným porušením   čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie neobsahuje úpravu základných práv a slobôd a spravidla je porušené iba v prípadoch, keď ústavný súd súčasne zistí a vysloví porušenie niektorého základného práva alebo slobody podľa druhej hlavy ústavy (obdobne IV. ÚS 232/05).

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom zmienená skutočnosť (ktorú však sťažovateľ neuplatnil v petite sťažnosti) týkajúca sa označeného zásahu (časovo vymedzeného obdobím od 28. novembra 2005 do 12. januára 2007), počas ktorého podľa názoru sťažovateľa bolo jeho umiestnenie v Ústave na výkon väzby Žilina nezákonné, by bola v prípade jej kvalifikovaného uplatnenia už vopred bezúspešná, a to vzhľadom na jej oneskorenosť.   Z priložených   príloh   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ už 6. novembra   2006   adresoval   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky „Sťažnosť proti nezákonnej väzbe v UVV – Žilina“, v ktorej upozorňoval na skutočnosť vymedzenia platnosti príkazu Okresnej prokuratúry Žilina len do doby skončenia prípravného konania (t. j. do 28.   novembra   2005),   čo   svedčí   o tom,   že   minimálne   už   vtedy   mal   vedomosť o popísanom   zásahu.   Lehota   na   podanie   sťažnosti   v   tomto   prípade   teda   skončila   už 8. januára 2007.  

  Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007