znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 325/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., P., ktorou namietal porušenie svojich základných práv v súvislosti   s   uplatnením   nároku   na   jednorázový   finančný   príspevok   podľa   zákona č. 462/2002 Z.   z. o poskytnutí jednorazového finančného príspevku   politickým   väzňom v znení neskorších predpisov, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Rt 1/04, rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. k. 11-01261-2109/2004 z 25. januára 2005, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 208/2005 z 26. januára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2006 doručená sťažnosť zo 4. apríla 2006 sťažovateľa R. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojich   základných   práv   v súvislosti   s   uplatnením   nároku   na jednorázový finančný príspevok podľa zákona č. 462/2002 Z. z. o poskytnutí jednorazového finančného príspevku politickým väzňom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 462/2002   Z.   z.“),   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Rt 1/04, rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. k. 11-01261-2109/2004 z 25. januára 2005, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o -NS 208/2005 z 26. januára 2006.

Z obsahu   sťažnosti   a z k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   Sociálna   poisťovňa svojím rozhodnutím č. k. 11-01261-2109/2004 z 25. januára 2005 rozhodla o nepriznaní sťažovateľom   uplatneného   nároku   na   jednorázový   finančný   príspevok   podľa   zákona č. 462/2002 Z. z. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona mohla oprávnená osoba uplatniť písomne nárok na príslušnom orgáne najneskôr do 31. júla 2004, inak nárok zanikol. Sťažovateľ však uplatnil svoj nárok 31. decembra 2004, teda po uplynutí uvedenej zákonom stanovenej lehoty, v dôsledku čoho jeho nárok zanikol.

Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne z 25. januára 2005 podal sťažovateľ podľa § 3 ods. 4 zákona č. 462/2002 Z. z. opravný prostriedok najvyššiemu súdu [§ 205l až 250s Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)].   Najvyšší   súd   rozsudkom č. k. 1 Sž 27/05-20   z 28.   júna   2005   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne z 25. januára 2005.

Sťažovateľ sa proti rozsudku najvyššieho súdu z 28. júna 2005 odvolal. Najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 208/2005 z 26. januára 2006 potvrdil prvostupňový rozsudok z 28. júna 2005.

Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd. Tvrdí, že najvyšší súd „... nebral do úvahy rozhodujúce skutočnosti, že

-sťažovateľ bol rehabilitovaný dňa......................... 8. 2. 2005

-lehota na uplatnenie nároku stanovená na......... 31. 7. 2004 t. j. táto lehota nebola splniteľná“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „... v dôsledku prieťahov v konaní, ktoré nastali na strane Krajského súdu v Bratislave došlo k tomu, že bez rozhodnutia KS vo veci samotnej nemohol riadne a včas uplatniť svoju žiadosť podľa zák. č. 462/2002 Z. z.“.

Ako dôkaz o svojom tvrdení predložil ústavnému súdu kópiu uznesenia krajského súdu sp. zn. Rt 1/04 z 8. februára 2005 vo veci sťažovateľovej súdnej rehabilitácie, ktoré podľa vyznačenej doložky právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným 15. februára 2005.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol: „1. Určuje sa, že v konaní pred Krajským súdom v Bratislave po doručení rehabilitačnej žaloby sú prieťahy. 2. SR Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote 10 dní od nálezu Úst. súdu SR zaplatiť žalobcovi istinu 50 000,- Sk z titulu prieťahov v konaní k rukám sťažovateľa. 3. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne v Bratislave č. 11-01261-2109/2004 zo dňa 25. 1. 2005 v spojení s rozsudkom NS SR č. 1 Sž-o-NS 208/2005 zo dňa 26. 1. 2006 sa mení tak, že sa sťažovateľovi   priznáva   jednorázový   finančný   príspevok   politickým   väzňom   vo   výške stanovenej zákonom č. 462/2002 Z. z. v platnom znení vo výške 40 000,- Sk.“

II.

2.1   Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyzval   ústavný   súd Sociálnu poisťovňu, krajský súd a najvyšší súd, aby sa k sťažnosti sťažovateľa písomne vyjadrili a predložili spisový materiál týkajúci sa sťažovateľovej veci.

Sociálna poisťovňa sa k sťažnosti vyjadrila listom č.: P-R-2739/2006 zo 4. augusta 2006 uvedúc: „(...) Nárok na jednorazový finančný príspevok politickým väzňom si podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 462/2002 Z. z. o poskytnutí jednorazového príspevku v znení   neskorších   predpisov   mohla   oprávnená   osoba   písomne   uplatniť   na   príslušnom orgáne, Sociálnej poisťovni, najneskôr do 31. júla 2004, inak nárok zanikol.

Nakoľko pán R.   S.   o   poskytnutie jednorazového   finančného príspevku politickým väzňom   požiadal   Sociálnu   poisťovňu   až   listom   z   31.   decembra   2004,   jeho   nárok   na poskytnutie jednorazového finančného príspevku politickým väzňom v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 zákona č. 462/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov zanikol 31. júla 2004. Sociálna poisťovňa preto v súlade s ustanovením §3 ods. 2 zákona č. 462/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov žiadosť o poskytnutie jednorazového finančného príspevku politickým väzňom   zamietla   rozhodnutím   z   25.   januára   2005   č. 11-01261-2109/2004.   Uvedené rozhodnutie Sociálnej poisťovne Vám zasielame spolu s príslušným spisovým materiálom. (...)“

Obsah   spisového   materiálu   Sociálnej   poisťovne   týkajúci   sa   predmetnej   veci potvrdzuje základné skutkové tvrdenia uvedené v jej vyjadrení, konkrétne, že sťažovateľ podal   žiadosť   o poskytnutie   jednorázového   finančného   príspevku   31.   decembra   2004, podaním z toho istého dňa, v ktorom uviedol: „V stanovenej lehote podávam týmto žiadosť o poskytnutie jednorázového príspevku vzhľadom na to, že spĺňam podmienku pre konanie vo veci a som oprávnenou osobou podľa § 2 zákona č. 462/2002 Z. z.

Na moju žiadosť sa plne vzťahuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. Rt 1/04 zo dňa   16.   12.   2004   s doložkou   právoplatnosti   zo   dňa   28.   12.   2004 [ide   o rozhodnutie o účasti K. E. na súdnej rehabilitácii podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   119/1990   Zb.“),   ktorý   bol spoluobžalovaný   a neskôr   spoločne   odsúdený   so   sťažovateľom   v tej   istej   trestne   veci]. Sociálna   poisťovňa   svojím   rozhodnutím   č.   k.   11-01261-2109/2004   z 25.   januára   2005 rozhodla o nepriznaní sťažovateľom uplatneného nároku na jednorázový finančný príspevok podľa zákona č. 462/2002 Z. z. z dôvodov už uvedených v sťažnosti, ako aj v jej vyjadrení zo 4. augusta 2006.

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril listom svojho podpredsedu sp. zn. Spr. 3449/2006 zo 14. augusta 2006, v ktorom uvádza: „(...) Dňa 27. 08. 2004 som opatrením z pozície osoby   poverenej   riadením   Krajského   súdu   v   Bratislave   pridelil   vec   ohľadom   súdnej rehabilitácie pána K. E., ktorý sa domáhal svojej rehabilitácie, vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 3 Ntr 2/2004 (predtým Z - 2 I Ntr 1/2002), predsedníčke senátu JUDr. M. H. Nakoľko v archíve Krajského súdu v Bratislave sa jeho spis nenachádzal, nemohol byť v zmysle ustanovení zákona č. 119/90 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, rehabilitovaný.

Až   po   tom,   čo   si   odsúdený   pán   K.   E.   sám   zadovážil   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. To IX. 8/1951 z archívu v Prahe (čo bolo na jeseň 2004), mohol začať Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci konať.

Keďže tunajší súd mal k dispozícii iba druhostupňové rozhodnutie krajského súdu, predsedníčka   senátu   sa   o   veci   osobne   informovala   u   JUDr.   M.,   riaditeľa   odboru   pre odškodňovanie   na   Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Menovaný   riaditeľ predsedníčke senátu telefonicky potvrdil, že v prípade, ak bude takáto osoba rehabilitovaná, môže ju odškodniť i bez základného spisu,   nakoľko rehabilitácia prichádzala do úvahy priamo zo zákona.

Z   druhostupňového   rozsudku Krajského súdu v Bratislave   sp.   zn.   To IX.   8/1951 predsedníčka senátu zistila, že rehabilitácia by sa mala týkať i ďalších osôb, medzi inými i pána R. S.

Nakoľko však tento rozsudok neobsahoval žiadne osobné údaje pána R. S. (dátum narodenia, rodné číslo, bydlisko), nebolo možné bez týchto podstatných náležitostí pristúpiť k vydaniu rehabilitačného uznesenia.

Preto, keď si odsúdený K. E., resp. jeho manželka, prišiel koncom roku 2004 dať vyznačiť   právoplatnosť   na   svoje   rozhodnutie,   požiadala   ho   (ju)   predsedníčka   senátu o osobné stretnutie na krajskom súde, ako aj ostatných spolu obvinených v tejto veci, aby mohla zistiť ich osobné uvedené vyššie údaje, ktoré v rozsudku absentovali.

Dňa 03. 01. 2005 sa na tunajší súd dostavil rehabilitovaný pán K. E. Pán K. E. na požiadanie   pána   R.   S.,   ktorý   je   ťažko   zdravotne   postihnutý,   prišiel   uviesť   (oznámiť) predsedníčke   senátu   požadované   údaje.   O   tejto   skutočnosti   je   v   spise   založený   úradný záznam.

Dňa   04.   01.   2005   predsedníčka   senátu   na   základe   týchto,   už   známych   údajov, požiadala Register trestov v B. o zaslanie výpisu (aby si overila, či skutočne takáto osoba bola   odsúdená,   keďže   niet   základného   spisu).   Taktiež   požiadala   z   Archívu   väzenskej a justičnej stráže v L. o zaslanie správy, či si pán R. S. uložený trest odpykal, a ak áno, tak odkedy a dokedy, vrátane i prípadnej doby väzby.

Po   zistení   týchto   informácií   a   obdržaní   požadovaných   listinných   dokladov, predsedníčka   senátu   dňa   24.   01.   2005   určila   termín   neverejného   zasadnutia   na   deň 08. 02. 2005, ktorým dňom senát Krajského súdu v Bratislave vydal rehabilitačné uznesenie pod   sp. zn.   Rt   1/2004.   Vo   vydanom   uznesení   súd   deklaroval,   že   pán   R.   S.   je   účastný rehabilitácie podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/90 Zb., a zároveň trestné stíhanie pre skutok, kvalifikovaný ako prečin združovania štátu nepriateľského podľa § 17 ods. 1 veta 2 zákona č. 50/1923 Zb., zastavil. Rozhodnutie bolo v ten istý deň vypracované a aj doručené pánovi R. S. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. 02. 2005.

Tvrdenie   rehabilitovaného   pána   R.   S.,   že   v   konaní   na   krajskom   súde   došlo k prieťahom, je zavádzajúce a nepravdivé. Bez základného spisu, resp. aspoň právoplatného rozsudku, nebolo možné pristúpiť k vydaniu rehabilitačného rozhodnutia. Až na jeseň roku 2004 odsúdený pán K. E. zaslal krajskému súdu druhostupňový rozsudok Krajského súdu v Bratislave. Po oznámení osobných údajov pána R. S. práve pánom K. E. a tiež po overení si   skutočností,   ktoré   by   inak   boli   známe   zo   základného   spisu,   pokiaľ   by   bol   tento k dispozícii, bolo promptne pristúpené k vydaniu rehabilitačného rozhodnutia.

Len   vďaka   iniciatíve   odsúdeného   pána   K.   E.,   ako   aj   následnému   postupu predsedníčky senátu, môže pán R. S. vysloviť spokojnosť s tým, že k vydaniu rehabilitačného uznesenia vôbec došlo. (...)

... pokiaľ nebol k dispozícii odsudzujúci rozsudok, bola vec vedená v registri Ntr a až následne bola vec zapísaná do registra Rt pod sp. zn. Rt 1/2004.

V nadväznosti na to, Vám preto predkladáme okrem požadovaného spisu súdneho sp. zn. Rt 1/2004 aj súvisiaci spis sp. zn. 3 Ntr 2/2004. (...)“

Z   obsahu   spisov   predložených   krajským   súdom   týkajúcich   sa   predmetnej   veci vyplýva, že pán K. E., S. sa obrátil v roku 1992 podaním na krajský súd domáhajúc sa súdnej rehabilitácie podľa zákona č. 119/1990 Zb. Vec bola vedená pod sp. zn. 1 Nrt 1/92. Podaním   z 3.   júna   2004   doručeným   krajskému   súdu   7.   júna   2004   doplnil   K.   E.   svoje pôvodné   podanie   uvedúc: „Na   vyššie   uvedený   súd   som   sa   obrátil   s mojím   podaním   – rehabilitáciou podľa   zák.   č.   119/1990 Zb.   v platnom   znení,   ktorá je vedená   pod vyššie uvedenou spisovou značkou – 1 Nrt 1/92. Podmienky som v tom čase splnil pre podanie takéhoto návrhu. Návrh som dokladoval výpisom z registra trestov k mojej osobe.

Z dôvodu, že v tom čase sa nepodarilo nájsť základný listinný dôkaz – odsudzujúci trestný rozsudok, vo veci sa nepokračovalo.

Skôr, ako predložím uvedenú listinu, dovoľujem si uviesť, že doposiaľ som neobdržal od vyššie uvedeného súdu odpoveď na môj list zo dňa 14. 12. 1994, ktorý som súdu doručil osobne dňa 29. 12. 1994.

V uvedenej   právnej   veci   predkladám overenú fotokópiu   rozsudku Krajského súdu v Bratislave   sp.   zn.:   To   IX   8/51-390   zo   dňa   22.   júna   1951,   ktorý   je   rozsudkom právoplatným.

Predkladaná   listina   je   opatrená   doložkou   verifikácie   a je   vystavená   Státním ústředním archívem v Prahe zo dňa 17. 05. 2004.

Pre úplnosť   si dovoľujem uviesť,   že originál predkladaného   rozsudku   je   uložený vo fonde   Generálnej   prokuratúry   v Prahe.   Túto   verifikovanú   informáciu   podávam a oznamujem na základe písomnej informácie Státního ústředního archivu v Praze zo dňa 20. 05. 2004 pod sp. zn. SÚA 1550/04- 04.

Týmto   si   plním   povinnosť   doloženie   rozhodujúcej   právne   relevantnej   listiny a navrhujem, aby sa v prerušenom konaní vo veci samej pokračovalo a navrhujem, aby bol vynesený rozsudok v zhode s podaným návrhom... (...)“

V nasledujúcom podaní doručenom krajskému súdu 7. septembra 2004 K. E. uviedol: „... podaním zo dňa 03. 06. 2004, ktoré som na vyššie uvedený súd osobne doručil dňa 07. 06. 2004 som doplnil moje podanie vo veci mojej rehabilitácie a to z dôvodu, že až v uvedenom čase sa mi podarilo získať rozhodujúcu listinu, ktorá sa v archívoch súdnictva na Slovensku nenachádzala – rozsudok sp. zn.: To IX 8/51-390 zo dňa 22. júna 1951. Od uvedeného doplňujúceho podania uplynula značná doba a ja zo strany Krajského súdu v Bratislave nemám žiadne vyrozumenie.

(...) Dovoľujem si požiadať o riešenie Vaše stanovisko tiež s informáciou, kedy moja vec bude na programe vytýčených pojednávaní. (...)“

Krajský súd listom z 23. novembra 2004 požiadal Archív zboru väzenskej a justičnej stráže v L. o oznámenie, či M. J. a R. S., odsúdení spolu s K. E. pre prečin združovania štátu nepriateľského podľa § 17 ods. 1 druhej vety zákona č. 50/1923 Zb. na ochranu republiky rozsudkom bývalého Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 1946 č. k. TK VII 1775/45 - 166 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. To IX 8/51 z 22. júna 1951 vykonali uložený trest, a aby v kladnom prípade oznámil aj ich dátum narodenia a posledné známe bydlisko z dôvodu, že „... spisový materiál sa stratil a z rozsudku zadováženého zo štátneho   archívu   v Prahe   tieto   okolnosti   nevyplývajú“. Odpoveď   bola   krajskému   súdu doručená 1. decembra 2004.

Na   neverejnom   zasadnutí   konanom   16.   decembra   2004   krajský   súd   uznesením č. k. Rt   1/04-5   rozhodol   vo   veci   súdnej   rehabilitácie   K.   E.   Rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2004.

Dňa 3. januára 2005 oznámil sťažovateľ prostredníctvom K. E. krajskému súdu svoje osobné údaje o čom predsedníčka senátu spísala úradný záznam.

Listom   zo   7.   januára   2004   žiadal   krajský   súd   Generálnu   prokuratúru   o odpis z registra   trestov   sťažovateľa   a   Archív   zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   v L.   o ďalšie podklady pre účely rozhodnutia o súdnej rehabilitácii. Žiadané podklady boli krajskému súdu doručené 13. januára 2005 a 20. januára 2005.

Na neverejnom zasadnutí konanom 8. februára 2005 rozhodol krajský súd uznesením č.   k.   Rt   1/04-18   vo   veci   súdnej   rehabilitácie   sťažovateľa.   Rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 15. februára 2005.

Najvyšší   súd sa   k ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   vyjadril   listom   svojho   predsedu č. k. KP 8/06-39 zo 14. septembra 2006, v ktorom uvádza: „... navrhovateľ R. S. sa včas podaným   opravným   prostriedkom   zo   dňa   2.   3.   2005   (č.   l.   1)   domáhal   preskúmania rozhodnutia odporkyne - Sociálnej poisťovne, ústredia v B. - č. 11 – 01261 - 2109/2004 zo dňa 25. 1. 2005 o nepriznaní jednorazového finančného príspevku navrhovateľovi podľa zákona č. 455/2003 Z. z. z dôvodu zmeškania lehoty na uplatnenie tohto nároku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 1 Sž 27/05-20 zo dňa 28. 6. 2005 tak, že napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil ako vecne správne, pretože navrhovateľ si nárok neuplatnil v lehote stanovenej ustanovením § 3 ods. 2 zákona č. 455/2003 Z. z. - teda do 31. 12. 2004.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ po uplynutí odvolacej lehoty odvolanie (č. l.   24)   spolu   so   žiadosťou   o   odpustenie   zmeškanej   lehoty.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky uznesením č. k. 1 Sž 27/05-27 zo dňa 21. 9. 2005 zmeškanie lehoty navrhovateľovi odpustil a vec bola predložená odvolaciemu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odvolací senát NS SR sa stotožnil s názorom vysloveným v rozsudku č. k. 1 Sž 27/05-20 zo dňa 28. 6. 2005 a rozsudkom č. k. I SžoNS/208/2005 zo dňa 26. 1. 2006 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že postup v predmetnej veci bol v súlade so zákonom, v konaní nedošlo k porušeniu ústavných práv navrhovateľa, a preto vo vzťahu k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky žiada sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.“

Z obsahu spisov sp. zn. 1 Sž 27/05 a sp. zn. 1 SžoNS 208/05 predložených krajským súdom týkajúcich sa predmetnej veci vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 2. marca 2005 doručeným najvyššiemu súdu 3. marca 2005 domáhal preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne   č.   k.   11-01261-2109/2004   z 25.   januára   2005.   Najvyšší   súd   rozsudkom č. k. 1 Sž 27/05-20   z 28.   júna   2005   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne z 25. januára 2005.

Sťažovateľ sa proti rozsudku najvyššieho súdu z 28. júna 2005 odvolal namietajúc, že žiadosť o priznanie finančného príspevku politickým väzňom nemohol podať v zákonom určenej lehote, pretože o jeho rehabilitácií podľa zákona č. 119/1990 Zb. bolo rozhodnuté až 8. februára 2005, a preto podmienky pre odškodnenie spĺňa. Žiadal napadnutý rozsudok súdu   prvého   stupňa   zmeniť   a   zrušiť   preskúmavané   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne z 25. januára 2005 ako vecne nesprávne.

Najvyšší súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 208/2005 z 26. januára 2006 prvostupňový rozsudok z 28. júna 2005 uvedúc: „(...) Zo spisov vyplýva, že   navrhovateľ   uplatnil   nárok   na   jednorazové   finančné   odškodnenie   politických   väzňov podľa zákona č. 462/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 462/2002 Z. z.) dňa 31. decembra 2004.

Napriek skutočnosti, že navrhovateľ splnil podmienku štátneho občianstva Slovenskej republiky, aj napriek skutočnosti, že uznesením Krajského súdu v Bratislave z 8. februára 2005 sp. zn. Rt 1/04 bol rehabilitovaný podľa zákona č. 119/1999 Z. z. v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   zákon   č.   119/1999   Z.   z.),   nesplnil   podmienky   pre   priznanie jednorazového   finančného   príspevku   politickým   väzňom   podľa   §   2   ods.   1   zákona č. 462/2002 Z. z., lebo nárok na príspevok uplatnil až po uplynutí lehoty, uvedenej v § 3 ods. 2 citovaného zákona. Podmienku včasného uplatnenia nároku nemôže súd odpustiť ani v prípade, kedy oprávnená osoba návrh nepodala včas v dôsledku skutočnosti, že nemala všetky potrebné doklady pre rozhodnutie o ňom. V dôsledku márneho uplynutia zákonnej lehoty na uplatnenie nároku, ku ktorej došlo 31. júla 2004, nárok na príspevok zanikol. Splnenie podmienky včasného uplatnenia nároku súd nemôže nahradiť svojím rozhodnutím. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žiadosť   o poskytnutie   príspevku bola podaná až   po termíne 31. júla 2004, nárok na jednorazový finančný príspevok politickým väzňom podľa zákona č. 462/2002 Z. z navrhovateľovi zanikol.“

2.3   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   a   slobôd   došlo zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. Rt 1/04, v ktorom krajský   súd   rozhodol   až   8.   februára   2005,   v dôsledku   čoho   sťažovateľ   nemohol   včas uplatniť nárok na jednorázový finančný príspevok podľa zákona č. 462/2002 Z. z. Žiada, aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   v označenom   konaní   došlo   postupom   krajského   súdu k zbytočným prieťahom, a aby mu z tohto dôvodu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie.

Z obsahu   sťažovateľovej   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   ako   aj   zo   spisu krajského súdu sp. zn. Rt 1/04 vyplýva, že konanie o súdnej rehabilitácii sťažovateľa bolo právoplatne skončené 15. februára 2005.

Sťažovateľ   sa   na   ústavný   súd   obrátil   sťažnosťou   zo 4.   apríla   2006,   podanou   na poštovú   prepravu   v ten   istý   deň   (4.   apríla   2006),   t.   j.   po   uplynutí   viac   ako   roka   od právoplatného   skončenia   konania,   v ktorom   namieta porušenie   svojich   práv zbytočnými prieťahmi v konaní.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu do   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Rt 1/04 ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako podanú oneskorene.

2.4   Sťažovateľova   sťažnosť   smerovala aj proti   rozhodnutiu   Sociálnej poisťovne č. k. 11-01261-2109/2004 z 25. januára 2005.

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k ostatným   orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ďalej aj „sťažovatelia“)   vo   veci   porušenia   ich   základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému rozhodnutiu   Sociálnej   poisťovne   z 25.   januára   2005   domáhať   využitím   opravného prostriedku podľa § 3 ods. 4 zákona č. 462/2002 Z. z. o ktorom rozhodoval najvyšší súd podľa ustanovení § 205l až 250s OSP.

Sťažovateľ teda vo vzťahu k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne z 25. januára 2005 disponoval   dostupným   a účinným   prostriedkom   nápravy   v záujme účinnej   ochrany   jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy piatej časti OSP.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.5   Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti konečnému rozhodnutiu vo veci sťažovateľom uplatneného nároku na priznanie jednorázového finančného príspevku podľa zákona č. 462/2002 Z. z., t. j. proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 208/2005 z 26. januára 2006.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 208/2005 z 26.   januára   2006   (s   prihliadnutím   k obsahu   sťažnosti   a ostatných   pripojených   príloh) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu, nevyplýva jednostrannosť alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dĺžka konania o súdnej rehabilitácii sťažovateľa bola ovplyvnená skutočnosťou, že sa   nezachoval   spisový   materiál   krajského   súdu   týkajúci   sa   trestnej   veci   sťažovateľa. K odstráneniu   prekážky   ďalšieho postupu   v konaní   vo   veci   súdnej   rehabilitácie   osôb odsúdených rozsudkom bývalého Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 1946 č. k. TK VII 1775/45-166   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. To IX 8/51   z 22. júna   1951   prispela   aktívna   súčinnosť   K.   E.   pri   vyhľadaní   a zabezpečení   podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci, vďaka ktorej došlo napokon aj k rozhodnutiu o účasti sťažovateľa na súdnej rehabilitácii podľa zákona č. 119/1990 Zb.

Uplatnenie nároku na poskytnutie jednorázového finančného príspevku podľa zákona č.   462/2002   Z.   z.,   ktorý   nadobudol   účinnosť   1.   septembra   2002,   bolo   obmedzené prekluzívnou lehotou. Jej koniec bol ustanovením § 3 ods. 2 uvedeného zákona stanovený pôvodne na 31. december 2003. Novelou zákona č. 462/2002 Z. z. – zákonom č. 455/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 462/2002 Z. z. o poskytnutí jednorazového finančného príspevku politickým väzňom v znení zákona č. 665/2002 Z. z., bola táto lehota s účinnosťou od 1. decembra 2003 predĺžená do 31. júla 2004. Sťažovateľ netvrdil ani nepredložil dôkaz preukazujúci, že by sa v období od 1. septembra 2002 (keď nadobudol účinnosť zákon č. 462/2002 Z. z.) do 31. júla 2004 (keď uplynula prekluzívna lehota na uplatnenie nároku podľa   uvedeného   zákona)   domáhal   urýchlenia   rozhodnutia   o jeho   účasti   na   súdnej rehabilitácii podľa zákona č. 119/1990 Zb. (s prípadným poukazom na možné ohrozenie jeho práv vyplývajúcich zo zákona č. 462/2002 Z. z.). Nepreukázal ani to, že by v uvedenom období vo vzťahu ku krajskému súdu vyvinul aktívnu súčinnosť pri vyhľadaní a zabezpečení podkladov potrebných pre rozhodnutie v jeho veci.

Z odôvodnenia sťažovateľom napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu je pritom zrejmé, že svoj záver o zániku (právnej neexistencii) nároku sťažovateľa na poskytnutie jednorázového finančného príspevku podľa zákona č. 462/2002 Z. z. v čase jeho uplatnenia (31. decembra 2004) v dôsledku márneho uplynutia prekluzívnej lehoty, založil na platnom a účinnom znení § 3 ods. 2 prvej vety zákona č. 462/2002 Z. z., podľa ktorého oprávnená osoba môže uplatniť písomne nárok na príslušnom orgáne, a to najneskôr do 31. júla 2004, inak nárok zaniká.

Zákon č. 462/2002 Z. z. neobsahuje vo svojich ustanoveniach možnosť zmeškanie uvedenej lehoty odpustiť (napr. s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu).

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia (...) pri rozhodovaní (...) viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Ak   najvyšší   súd   dospel   vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   k   záveru,   že sťažovateľov nárok podľa právnej normy aplikovateľnej na daný prípad zanikol v dôsledku márneho   uplynutia   prekluzívnej   lehoty,   nemohol   v prospech   sťažovateľa   svojím rozhodnutím   takýto   nárok   bez   právneho   základu   konštituovať   ani   s   ohľadom   na sťažovateľovo   tvrdenie,   že   lehotu   zmeškal   v dôsledku   nesprávneho   úradného   postupu (prieťahov v konaní) iného štátneho orgánu. Prípadný nárok sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   orgánu   štátu   (pokiaľ   sú   jeho   tvrdenia opodstatnené) je už totiž iným právnym nárokom (nárokom na náhradu škody), ktorý by musel byť uplatnený podľa osobitných právnych predpisov v osobitnom konaní.

Najvyšší súd v danom prípade postupoval a rozhodol lege artis. Ak by však malo napriek tomu dôjsť (súhrnom postupov orgánov verejnej moci) k porušeniu sťažovateľových práv, štát by sa nemohol zbaviť právnej zodpovednosti. Prípadné zodpovednostné nároky však musí sťažovateľ uplatniť (ak má byť úspešný) v súlade so zákonom. Ak sa sťažovateľ domnieva, že ujma spočívajúca v zániku jeho nároku na jednorázový finančný príspevok podľa zákona č. 462/2002 Z. z. mu bola spôsobená neprimeranou dobou prerokovania jeho rehabilitácie   krajským   súdom,   môže   sa   náhrady   škody   domáhať   v zmysle   príslušných zákonov o zodpovednosti štátu za škodu (č. 58/1969 Zb., resp. č. 514/2003 Z. z.).

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho   súdu   v sťažovateľom   napadnutom   rozsudku sp.   zn. 1   Sž-o-NS   208/2005 z 26. januára 2006   bolo možné   kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľovými   základnými   právami   zaručenými   v ústave   alebo s jeho ľudskými právami vyplývajúcimi z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2.6   Vzhľadom na uvedenú skutočnosť skúmanie ďalších zákonom ustanovených náležitostí   sťažovateľovej   sťažnosti   a prípadný   postup   na   ich   odstránenie   stratili opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006