znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 325/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MED – ART, spol. s r. o., D. S., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu Banská Bystrica č. k. 3 Er 264/04-16, EX 21/2004 z 28. júna 2004, za účasti Okresného súdu Banská Bystrica, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MED – ART, spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2004 doručená sťažnosť MED – ART, spol. s r. o., D. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Er 264/04-16, EX 21/2004 z 28. júna 2004.

V sťažnosti   tvrdí,   že   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   vidí v tom,   že   okresný   súd   zastavil   súdnu   exekúciu   vedenú   pred   súdnym   exekútorom Bc. T. B. pod sp. zn. EX 21/2004 v celom rozsahu napriek tomu, že exekučný príkaz (príkaz na   vykonanie exekúcie)   bol   vydaný   na   exekúciu   prikázaním   inej   peňažnej   pohľadávky (pohľadávka   povinného   voči   zdravotnej   poisťovni   na   náhradu   nákladov   spojených s poskytnutím   a   zabezpečením   zdravotnej   starostlivosti),   ktorá   nepatrí   k veciam a pohľadávkam vylúčeným zo súdnej exekúcie § 54a zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“), ktorý ustanovuje:

(1) Z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov je vylúčené splatné poistné a poistné, ktoré sa stane splatným až v budúcnosti, poplatok z omeškania, poplatok za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pokuty s výnimkou pohľadávok na poistnom podľa § 59.

(2) Z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov sú vylúčené aj

a) finančné prostriedky zdravotných poisťovní podľa § 50 až 52, ktoré sú určené na úhradu   za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   na   úhradu   platieb   za   služby   súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov,

b)   finančné   prostriedky   na   účtoch   zdravotníckych   zariadení,   ktoré   sú   určené   na poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   a   služieb   súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti,

c)   majetok   zdravotných   poisťovní,   ak   je   obstaraný   z   prostriedkov   poistného, z poplatku z omeškania, z pokút a z poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti,

d)   majetok   zdravotníckych   zariadení,   ak   je   obstaraný   z   prostriedkov   poistného, a majetok určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

e) lieky a zdravotnícke pomôcky.

(3) Exekúciu alebo výkon rozhodnutia, ktoré sa začali podľa osobitných predpisov, súd zastaví, ak exekúcia alebo výkon rozhodnutia postihujú majetok podľa odseku 2.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postihnutie   inej   peňažnej   pohľadávky   povinného   než takej, ktorá je uvedená v citovanom § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. malo viesť okresný súd ku zastaveniu exekúcie len sčasti, tak ako mu to ukladá § 57 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresný súd však zastavil exekúciu v celom rozsahu.

II.

Z rovnopisu uznesenia okresného súdu č. k. 3 Er 264/04-16 z 28. júna 2004 ústavný súd zistil, že výrok tohto uznesenia znie:

„Súd exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom Bc. T. B. so sídlom Exekútorského úradu B. B., vedenú pod jeho č. k. EX 21/2004 zastavuje.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol:„...   Dňa   22.   6.   2004   podal   povinný na tunajší   súd návrh   na   povolenie   odkladu exekúcie a následné jej zastavenie, kde ako dôvod poukázal na novelu zákona č. 273/1994 Zb. zákonov o zdravotnom poistení.

Dňom 15. júna 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 345/2004 Zbierky zákonov, ktorý mení a dopĺňa zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, konkrétne paragrafové znenie 54a v odstavci 2 pod písmenami a až e.

Podľa odstavca 3 § 54a exekúciu alebo výkon rozhodnutia, ktoré sa začali podľa osobitných predpisov, súd zastaví, ak exekúcia alebo výkon rozhodnutia postihujú majetok podľa odstavca 2.

Osobitným predpisom v danom prípade je aj exekučný poriadok (zákon č. 233/1995 zbierky).   Podľa   týchto   osobitných   predpisov   je   teda   z exekúcie   a výkonu   rozhodnutia vylúčené:

-finančné prostriedky zdravotných poisťovní podľa § 50 až 52, ktoré sú určené na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, na úhradu platieb za služby súvisiace s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   a na   úhradu   služieb   súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov,

-finančné prostriedky na účtoch zdravotných zariadení (zákon č. 277/1994), ktoré sú určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej   starostlivosti   a služieb   súvisiacich   so   zabezpečovaním   zdravotnej starostlivosti,

-majetok zdravotných poisťovní ak je obstaraný z prostriedkov poistného, z poplatku z omeškania, z pokút a z poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti,

-majetok zdravotných zariadení, ak je obstaraný z prostriedkov poistného, a majetok určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti

-lieky a zdravotnícke pomôcky (Zákon č. 140/1998 Z. z.). Ako je vyššie konštatované, povinný podal návrh na odklad exekúcie a jej následné zastavenie,   ale   v danom   prípade   súd   toto   jeho   písomné   podanie   považoval   za   podnet pretože je toho názoru, že ak sú splnené podmienky §-u 54a ods. 2, dochádza podľa ods. 3 k zastaveniu exekúcie alebo výkonu rozhodnutia priamo zo zákona a teda netreba podľa názoru súdu podať návrh na zastavenie exekúcie.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd preto považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

Zároveň súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal od oprávneného nakoľko podľa názoru súdu oprávnený procesne nezavinil že by malo dôjsť k zastaveniu exekúcie, nakoľko k jej samotnému zastaveniu došlo zo zákona teda legislatívnou úpravou, ktorú oprávnený nemohol a ani nemôže ovplyvniť.“

Z predložených listín ústavný súd zistil aj to, že v exekučnej veci sp. zn. EX 21/2004 boli   vydané   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   upovedomenie   o začatí exekúcie,   ako   aj exekučný príkaz.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov, proti ktorým nie je prípustný opravný prostriedok,   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem a postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   napadnutým   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody.

Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napríklad I. ÚS 20/03). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Ústavný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   143/02   dospel   k   záveru: „Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je   súčasťou   základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky.   Všeobecné   súdy   musia   dbať   na   to,   aby   zabezpečili   taký   prístup k súdnej   ochrane   v   exekučnom   konaní,   ktorý   nie   je   diskriminačný.   Zastavenie   súdnej exekúcie   všeobecným   súdom   bez   preukázania   takýchto   okolností   spôsobuje   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

IV.

Výrok   každého   rozhodnutia   všeobecného   súdu   konajúceho   v   civilnom   procese vrátane   núteného   výkonu   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vyjadruje   záväzný   a zásadne nezmeniteľný názor súdu na predmet jeho rozhodovania. Výrok súdneho rozhodnutia však nemožno vnímať oddelene od odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a to najmä v prípadoch, v ktorých je s určitosťou preukázané, z akých skutkových a právnych dôvodov bol výrok rozhodnutia   prijatý,   pričom   tieto   skutkové   a   právne   dôvody   sú   jedinými   dôvodmi   na vynesenie výroku (IV. ÚS 292/04).

Z výroku napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd zastavil exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 21/2004, avšak z odôvodnenia tohto uznesenia je zjavné, že k zastaveniu došlo len v rozsahu § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z.

Okresný   súd   vychádzajúc   z   doslovného   textu   výroku   napadnutého   uznesenia v konfrontácii   s obsahom   dôvodov   tohto   rozhodnutia   zastavil   exekúciu   len   na   majetok povinného   uvedený   v citovanom   §   54a   ods.   2   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   Účinky   tohto uznesenie preto nie je možné vzťahovať na iný majetok povinného než ten, ktorý bol týmto ustanovením výslovne vylúčený z núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Opačný záver nemá oporu v odôvodnení napadnutého uznesenia a okresný súd sa k inému majetku než tomu, ktorý bol vylúčený z exekúcie § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z., nevyjadril. Tento postup okresného súdu je v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože k dátumu vynesenia napadnutého uznesenia bolo ustanovenie § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. platnou súčasťou slovenského právneho poriadku, a preto bolo povinnosťou okresného súdu o tom rozhodnúť.

Takýmto rozhodnutím však nie je možné porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Nemôže   existovať   žiadna   príčinná   súvislosť   medzi   týmto základným   právom   a   tým,   že   okresný   súd   použil   pri   rozhodovaní   platné   ustanovenie osobitného zákona upravujúceho vylúčenie majetku z núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, ak pri tomto použití nedošlo k popretiu zmyslu a účelu použitej právnej normy. K takému použitiu právnej normy podľa názoru ústavného súdu ani nemohlo dôjsť, pretože okresný   súd   svoju   argumentáciu   obmedzil   len   na   citovanie   §   54a   ods.   2   zákona č. 273/1994 Z. z. bez toho, aby výkladom menil, dopĺňal, rozširoval alebo zužoval jeho znenie.

Z toho vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Obsah tohto uznesenia nebráni tomu, aby sa   uplatnilo   a   realizovalo základné   právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   v súdnej exekúcii podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k majetku, ktorý nie je zahrnutý do § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. Potvrdzuje to aj vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, ktorého účinky sa vzťahujú na celý majetok povinného, nielen na taký majetok, ktorý podľa Exekučného poriadku alebo osobitných predpisov je vylúčený zo súdnej exekúcie.

V   tejto   spojitosti   ústavný   súd   pripomína,   že   ak   by   sťažnosť   nebola   zjavne neopodstatnená,   potom   by   bolo   potrebné   ju   odmietnuť   pre   neprípustnosť   vyplývajúcu z   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Takýmto iným právnym prostriedkom je možnosť opakovaného návrhu na vykonanie exekúcie   alebo   návrhu   na   výkon   rozhodnutia   podľa   VI.   časti   Občianskeho   súdneho poriadku vo vzťahu k majetku povinného, ktorý nie je podľa Exekučného poriadku alebo osobitných predpisov   vylúčený zo súdnej exekúcie. K tomu treba dodať, že napadnuté uznesenie   práve   kvôli   obsahu   jeho   odôvodnenia   nevytvára   prekážku   veci   rozsúdenej   a nebráni takému novému návrhu na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ak budú splnené zákonné predpoklady na prípustnosť a dôvodnosť takého návrhu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú s poukazom   aj   na   neprípustnosť   takejto   sťažnosti   so   zreteľom   na   osobitnosti   súdnej exekúcie ako subsystému núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004