znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 324/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   M.,   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Mgr.   Š.   B., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, neidentifikovaného   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a namietaného porušenia všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 13 C/232/2008 z 5. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012 doručená sťažnosť P. M., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   porušenie   svojho   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neidentifikovaného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   porušenie   všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokolu č. 12 k dohovoru“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C/232/2008 z 5. marca 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 20. novembra 2008 v spojení s pripustenou zmenou návrhu uznesením okresného súdu z 8. apríla 2010 domáhal vyslovenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým malo byť osvedčenie o vydržaní proti odporcom v 1. až 5. rade. Sťažovateľ uvádza, že uvedené osvedčenie bolo urobené „formou notárskej zápisnice z 19. mája 2008, sp. zn. N 174/2008, NZ 20820/2008 a pokračovanie notárskej zápisnice z 18. septembra 2008, sp. zn. N 174/2008, NZ 20820/2008, ktorým boli v prospech odporkyni v 1. rade osvedčené – prevedené 3/4 nasledovných nehnuteľností...“, a okresný súd žiadal, aby tento „právny úkon“ – osvedčenie o vydržaní vyhlásil za neplatný a odporcov zaviazal nahradiť trovy konania. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že v priebehu konania zistil, že osvedčenie o právnej skutočnosti vydané notárom na žiadosť účastníka je verejnou listinou, na ktorej sa nachádza   iba   záznam   o   ním   uvedených   skutočnostiach,   preto „som   zmenil   žalobu o neplatnosť   právneho   úkonu   na:   Žaloba   o   určenie,   že   žalovaná   v   1/   rade   nespĺňa podmienky oprávnenej držby“. Sťažovateľ tak urobil podaním z 2. januára 2012.

Okresný   súd   uznesením   z 5.   marca   2012 o návrhu   sťažovateľa   rozhodol   tak,   že nepripustil zmenu návrhu, pričom v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „súd... zmenu návrhu nepripustil, nakoľko výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom pre konanie o takto zmenenom návrhu. Súvisí to nielen s evidentne rozdielnou právnou povahou   petitu   v   doterajšom   znení   (žaloba   o   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   – osvedčenia o vydržaní) v porovnaní so žiadanou zmenou petitu (určenie, že odporkyňa v rade   1)   nesplnila   podmienky   oprávnenej   držby,   preto   nie   je   spoluvlastníčkou nehnuteľností)   a   samozrejme   s   tým   spojenými   právnymi   nárokmi   ako   takými,   ale   je   to napokon zrejmé aj z doterajšieho okruhu účastníkov, keď podľa doterajšieho petitu žaloba smeruje proti odporcom v rade 1) až 5), a naproti tomu zo žiadanej zmeny petitu vyplýva, že by po jeho pripustení návrh smeroval už len proti odporkyni v rade 1). Dokazovanie by sa po pripustení takejto zmeny návrhu muselo uberať úplne iným smerom ako v doterajšom priebehu konania.“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že tým, že „mi okresný súd nepripustil zmenu návrhu   podania   datovaného   dňa   02.01.2012,   ktoré   som   osobne   súdu   doručil   dňa 05.01.2012   mi   vzniká   ujma,   a   to   tým,   že   pokiaľ   podám   novú   žalobu   a   dostane   sa   na prejednávanie, bude to značný čas, budú sa musieť opakovať úkony súdu, ktoré už boli vykonané, t. j. celé konanie bude nehospodárne neekonomické a zdĺhavé...

Predsa ak zmenu návrhu ústava a zákon - §95 ods. 2 O. s. p. ju umožňuje urobiť, potom je povinný to spraviť. V opačnom prípade je to diskriminačné a je v rozpore s čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Tým, že notárka JUDr. K. vydala nezákonné osvedčenie o vydržaní mi znemožnila uplatniť si predkupné právo na osvedčované pozemky, preto mi odoprela vlastniť osvedčené podiely, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Notárka mi v danom prípade   porušila   čl.   1   Dodatkový   protokol   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva a základných slobôd.

Mám   zato,   že   Okresný   súd   Žilina   uznesením   zo   dňa   05.03.2012   sp.   zn. 13C/232/2008-237 mi porušil právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mi garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako aj článok č. 1 bod. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľ namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy videl v tom, že „predmetným uznesením mi okresný súd zmaril možnosť domôcť sa svojho práva“.

Sťažovateľ v ďalšej časti svojej argumentácie už iba citoval príslušné články ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 12 k dohovoru a tvrdil porušenie svojich označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru,   dodatkového   protokolu   a   protokolu   č.   12 k dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa:   P.   M.   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa 05.03.2012, sp. zn. 13C/232/2008-237.

2. Základné právo sťažovateľa: P. M. na vlastnenie majetku upravene v čl. 20 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 05.03.2012, sp. zn. 13C/232/2008-237.

3. Základné právo sťažovateľa: P. M. na vlastniť majetok upravený v čl. 20 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky a právo na všeobecný zakáž diskriminácie zaručené v čl. 1 Protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 05.03.2012, sp. zn. 3C/232/2008-237.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 05.03.2012, sp.   zn. 13C/232/2008-237 a prikazuje Okresnému súdu,   aby vo veci samej vydal uznesenie, ktorým pripusti zmenu návrhu.

5. Sťažovateľovi: P. M., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5000,-€. (slovom: Päťtisíc   EUR),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Mgr. Š. B., a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že argumentácia sťažovateľa v sťažnosti je zmätočná,   vágna   a   nekonkrétna.   Jadrom   sťažovateľových   námietok   je   vlastne   nesúhlas s napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd nepripustil sťažovateľom navrhovanú zmenu petitu jeho žaloby. Na vydanie napadnutého uznesenia okresného súdu podľa názoru sťažovateľa neboli splnené podmienky, respektíve nebol dôvod. Na základe uvedeného   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   napadnutým   uznesením   došlo   k   porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, k porušeniu práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   ostatných označených práv.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je týmto   zákonom   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa ustanovenia § 95 ods. 2 OSP súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu...

Okresný súd napadnuté uznesenie, ktorým nevyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu žaloby, odôvodnil   práve s poukazom   na už citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku,   pričom   uviedol,   že „výsledky   doterajšieho   dokazovania   by   nemohli   byť podkladom pre konanie o takto zmenenom návrhu. Súvisí to nielen s evidentne rozdielnou právnou povahou petitu v doterajšom znení (žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu – osvedčenia o vydržaní) v porovnaní so žiadanou zmenou petitu (určenie, že odporkyňa v rade   1)   nesplnila   podmienky   oprávnenej   držby,   preto   nie   je   spoluvlastníčkou nehnuteľností)   a   samozrejme   s tým   spojenými   právnymi   nárokmi   ako   takými,   ale   je   to napokon zrejmé aj z doterajšieho okruhu účastníkov, keď podľa doterajšieho petitu žaloba smeruje proti odporcom v rade 1) až 5), a naproti tomu zo žiadanej zmeny petitu vyplýva, že by po jeho pripustení návrh smeroval už len proti odporkyni v rade 1). Dokazovanie by sa po pripustení takejto zmeny návrhu muselo uberať úplne iným smerom ako v doterajšom priebehu konania.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   citovaná   argumentácia   okresného   súdu v napadnutom uznesení dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto   závere   nemôže nič zmeniť okolnosť,   že sťažovateľ má na celú   vec odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   okresný   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne   závery,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo   nepripustil   navrhovanú   zmenu   návrhu.   O   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybenie v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v   napadnutom   uznesení   okresného   súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím   vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu   je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), túto časť sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietal porušenie svojho   základného práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením okresného súdu

Vo vzťahu k týmto označeným právam sťažovateľ v sťažnosti nepredostrel žiadne relevantné argumenty podopreté právnymi a skutkovými okolnosťami, z ktorých by malo vyplynúť   porušenie   toho-ktorého   označeného   práva   napadnutým   uznesením   okresného súdu. Z tohto pohľadu odôvodnenie časti sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu práva   na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   úplne chýba a   čo   sa   týka odôvodnenia   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   je   toto   odôvodnenie nelogické, pretože podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu týchto práv malo dôjsť tým, že „notárka vydala nezákonné osvedčenie o vydržaní mi znemožnila uplatniť si predkupné právo   na osvedčované   pozemky,   preto   mi   odoprela   vlastniť   osvedčené   podiely,   čo   je v rozpore   s čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky...   notárky   mi   v   danom   prípade porušila čl. 1 Dodatkový protokol k Dohovoru...“, a nie napadnutým uznesením okresného súdu.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Odôvodnenie sťažnosti tvorí esenciálnu náležitosť každej sťažnosti, bez nej nie je možné   posúdiť,   v   čom   spočíva   tvrdené   porušenie   základného   práva   alebo   slobody, a vzhľadom   na to,   že ústavný súd ex   offo   neskúma všetky   možné aspekty   označených základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľom   napadnutým   rozhodnutím   alebo   postupom orgánu   verejnej   moci,   ale   len   na   základe   racionálnych   riadne   odôvodnených   námietok sťažovateľa,   preto   nie   je   ani   oprávnený   nahrádzať,   respektíve   dopĺňať   argumentáciu sťažovateľa, ktorá by svedčila v prospech vyslovenia porušenia toho-ktorého označeného práva alebo slobody.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   ex   offo (z úradnej   povinnosti).   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 47/2012).

Ústavný súd berúc do úvahy všetky uvedené dôvody a aspekty s prihliadnutím na procesnú   ekonómiu   ani   nevyzýval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   sťažnosti, pretože vo vzťahu k namietanému porušeniu práv hmotného charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   by   bolo   možné   konštatovať   aj   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   vzhľadom   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08) a už uvedené závery v bode 1 druhej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia (o namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, respektíve spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vo vzťahu k namietanému   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepredostrel žiadny rozumný dôvod, ktorým bo bolo možné   predpokladať   jeho   ústavnoprávny   rozmer   (porušenia   označeného   práva),   pričom ústavný   súd,   ako   už   uviedol,   považuje   za   neprípustné,   aby   sám   bez   riadneho   návrhu a zdôvodnenia zo strany sťažovateľa takéto súvislosti skúmal či vyhľadával.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

3. K namietanému porušeniu základného práva „na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ napadnutým uznesením okresného súdu

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   takto   označenému   základnému   právu   sťažovateľom v sťažnosti konštatuje, že čl. 48 ods. 2 ústavy upravuje viacero aspektov práva na súdnu ochranu. Vzhľadom na to, že ani s prihliadnutím na celkový obsah sťažnosti nebolo možné identifikovať,   ktoré   čiastkové   právo   upravené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   mal   sťažovateľ na mysli, a to najmä preto, že k namietanému porušeniu neidentifikovaného práva podľa tohto   článku   úplne   absentuje   akákoľvek   argumentácia,   ústavný   súd   túto   aj   túto   časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

4.   Ústavný   súd   sa   v   neposlednom   rade   musel   vysporiadať   aj   s   námietkou sťažovateľa,   že   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   malo   dôjsť   k   porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k dohovoru.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje   nedostatok   svojej   právomoci,   pretože Slovenská republika predmetný protokol č. 12 k dohovoru zatiaľ neratifikovala, preto ani uvedený   protokol   nemohol   vstúpiť   do   účinnosti,   a   teda   nie   je   záväzný   pre   Slovenskú republiku. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

5.   K   namietanému   porušeniu   čl.   2   ods.   2   ústavy   napadnutým   uznesením okresného súdu

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť porušenie „základného práva... upraveného v čl. 2 ods. 2... Ústavy...“ napadnutým uznesením okresného súdu. Ustanovenie čl.   2   ods.   2   ústavy   má   charakter   všeobecného   ústavného   princípu,   ktorý   sú   povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy   (napr. IV. ÚS 70/2011) a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť jeho porušenie (napr. III. ÚS   119/2011).   Z   uvedeného   dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012