znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 324/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., Č., zastúpenej advokátom JUDr. C. S., Advokátska kancelária, Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   jeho   uznesením   z   30.   marca   2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 39/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011 doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   a   jeho   uznesením   z   30.   marca   2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 39/2011.

Zo sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená bez príloh (okrem splnomocnenia na zastupovanie, pozn.), vyplýva, že „rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. 5C/29/2007 zo dňa 25.3.2009 súd zrušil právo spoločného nájmu účastníkov k družstevnému bytu v Č. a jediným nájomcom, ktorý ho bude ako člen družstva užívať a ktorému pripadne členský podiel   v bytovom   družstve   bola   určená   sťažovateľka   A.   B.   Navrhovateľka   A.   B.   bola povinná zaplatiť odporcovi na vyporiadanie hodnoty členského podielu družstevného bytu sumu 8.300,- eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a odporcovi nebol priznaný nárok na bytovú náhradu. Odporcovi bola uložená povinnosť vypratať predmetný byt do 15 dní od zaplatenia odplaty za vyporiadanie hodnoty členského podielu.“.

Ďalej sťažovateľka uvádza, že v rámci odvolacieho konania „rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. 1 OCo/345/2009 zo dňa 11.3.2010 bol rozsudok OS Čadca č. 5C/29/2007 zo dňa 25.3.2009 vo výroku, ktorým som bola zaviazaná zaplatiť odporcovi na vyporiadanie hodnoty členského podielu predmetného družstevného bytu v Č. 8.300,-eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť vypratať byt do 15 dní od zaplatenia odplaty za vyporiadanie hodnoty členského podielu a vo výroku o trovách   konania   potvrdený.   Výroku,   ktorým   súd   zrušil   právo   spoločného   nájmu   bytu účastníkov   a   za   jedinú   nájomníčku   a   členku   bytového   družstva   určil   navrhovateľku   a výroku, že odporca nemá nárok na bytovú náhradu sa nedotkol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.“.

Sťažovateľka proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Žiline podala dovolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením „č.   6Cdo/93/20ll   zo   dňa 30.3.2011“, ktorým odmietol jej dovolanie.

Sťažovateľka uvádza, že v dovolaní namietala, že „Krajský súd v Žiline vo svojom rozsudku 10Co/345/2009 zo dňa 11.3.2010 sa nezaoberal účinne mojimi námietkami voči prvostupňovému rozsudku.   Namietala som,   že podľa ust.   § 153 ods.   2/ Osp.   súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Namietala som, že z toho ustanovenia vyplýva, že okrem v ňom uvedených prípadoch platí pravidlo, že súd je návrhmi účastníkov viazaný. Tým, že OS v Čadci   nad   rámec   návrhu   resp.   vzájomného   návrhu   odporcu   určil   povinnosť   odporcu vypratať predmetný byt do 15 dní od zaplatenia odplaty za vyporiadanie hodnoty členského podielu, rozhodol nad rámec návrhu a konanie má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Touto mojou námietkou sa ani KS v Žiline a ani NS SR vo svojom uznesení zo dňa 30.3.2011 nevysporiadal a zrozumiteľne, jasne nezdôvodnil, prečo moju námietku nezobral na zreteľ.

Vo svojom dovolaní zo dňa 25.5.2010 som taktiež namietala,   že rozhodnutie KS Žilina musí byť riadne odôvodnené, aby sa preukázala správnosť súdneho rozhodnutia a tým   sa   umožnila   jeho   kontrola   v   konaní   o   riadnom   alebo   mimoriadnom   opravnom prostriedku. Namietala som, že som vzniesla námietku premlčania a to podľa § 100 ods. 1/ Občianskeho   zákona,   §   100   ods.   2/   OZ   a   §   101   OZ,   pričom   som   argumentovala,   že premlčanie začalo plynúť ihned1 po právoplatnosti rozsudku o rozvode t.j. 18.5.2002 a právo sa premlčalo po 3 rokoch, t.j. 18.5.2005. Namietala som, že plynutie premlčacej lehoty nieje viazané na zánik spoločného členstva v družstve, aleje viazané na možnosť vykonať predmetné právo po prvý raz, t.j. ihneď po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstve   18.5.2002.   Ani   s   touto   mojou   námietkou   sa   NS   SR   vo   svojom   uznesení zo 30.3.2011 jasne a zrozumiteľne nevysporiadal.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že „postupom NS SR, ktorý spočíva vtom, že svoje uznesenie riadne, zrozumiteľne a presvedčivo nezdôvodnil, mi bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa ustálenej judikatúry sa mi tým znemožnila realizácia mojich procesných práv, ktoré mi priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom obhájenia a ochrany mojich práv a právom chránených záujmov.

Týmto došlo k porušeniu môjho základného práva podľa články 46 ods. 1/ Ústavy SR,   ktorým   je   právo   zákonom   ustanoveným   spôsobom   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde. Taktiež bolo porušené moje právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na to, aby moja vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo A.   B.   na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods.   1/ Ústavy a podľa článku 6 ods. 1/ Dohovoru bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 6Cdo/93/2011 porušené.

2. Uznesenie NS SR 6Cdo/93/2011 zo dňa 30.3.2011 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať, a to aj vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky advokátom, na viaceré nedostatky sťažnosti, konkrétne (1) nepripojenie   rozhodnutia,   ktoré   sťažovateľka   zamýšľala   napadnúť,   (2)   nesprávna identifikácia napadnutého konania jej spisovou značkou (sťažovateľka uviedla sp. zn. 6 Cdo 93/2011)   a   tiež   (3)   skutočnosť,   že   hoci   z   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa sťažovateľky k porušeniu jej označených práv došlo najmä uznesením najvyššieho súdu, ktorého správne označenie je sp. zn. 6 Cdo 39/2011 z 30. marca 2011, v petite sťažnosti namietala (z hľadiska porušenia práv) iba postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní, pričom žiadala predmetné uznesenie zrušiť.

Aj keď ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na   rozhodnutie   (petitom),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (m. m. III. ÚS 334/09, III. ÚS 206/2010), v tomto prípade nevyzýval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti ani ju neodmietol z dôvodov chýbajúcich zákonom predpísaných náležitostí.Pokiaľ ide o neurčitosť petitu, ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia. Preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zase umožnilo jeho zverejnenie na internetovej stránke najvyššieho súdu.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého uzneseniu najvyššieho súdu, čím jej mala   byť   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   pričom   najvyššiemu   súdu   vyčíta,   že   sa nevysporiadal s viacerými jej námietkami v dovolaní.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   nezistil   žiadnu   možnosť   namietaného   porušenia označených práv sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, pretože je zrejmé, že najvyšší súd postupoval zákonným spôsobom v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, keď dovolanie riadne prerokoval a vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, ktoré viedli k výroku o odmietnutí dovolania sťažovateľky.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   poukazuje hlavne   na   to,   že   ide   o   procesné   rozhodnutie,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľky   pre   jeho   neprípustnosť.   Z   tohto   pohľadu   ústavný   súd   konštatuje,   že odôvodnenie tohto uznesenia je dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho   uznesenia,   keď   navyše sťažovateľka odôvodnila dovolanie (a podobne aj sťažnosť) prevažne vecnými dôvodmi, resp. svojimi polemickými názormi na právne posúdenie niektorých otázok v konaní o jej veci.   Najvyšší   súd   okrem   jasne   a   zrozumiteľne   prezentovaných   dôvodov,   pre   ktoré považoval   dovolanie   za   procesne   neprípustné,   primerane   reagoval   na   námietky sťažovateľky predostreté v podanom dovolaní, vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, takže odôvodnenie jeho uznesenia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti   medzi   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   v   napadnutom   konaní   a sťažovateľkiným základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jej právom na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru).   Ústavný   súd   preto   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšou požiadavkou sťažovateľky nastolenou v sťažnostnom petite (priznanie nároku na náhradu trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011