znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 324/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   septembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., M., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010 doručená   sťažnosť   R.   P.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., M., pre namietané porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   49   ústavy   a   práva   na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:„Dňa 29. 04. 2010 NS SR sp. zn. 2Tdo 47/2009 odmietol moje dovolanie podľa § 382 písm. c) tr. por., podané proti rozsudku OS Martin č. k. 2T 76/2004 zo dňa 30. 07. 2008 v spojení s uznesením KS v ZA 1 To 15/2009 zo dňa 14. 07. 2009, ktorými som bol uznaný vinným pre tr. čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. úč. do 31. 12. 2005 formou spolupáchateľstva, za čo mi bol uložený nepodm. Trest na 3 roky so zaradením do II. NVS....

Dovolanie bolo podané z taxatívnych dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.)

Dovolanie   podané   prostredníctvom   môjho   obhajcu,   bolo   odôvodnené   riadne a zrozumiteľne. Podrobne a logicky bolo uvedené, aké nesprávne zákonné ustanovenie súdy v mojej tr. veci aplikovali pri rozhodnutí o mojej vine...

Podľa   môjho   názoru   NS   SR,   nevenoval   dostatočnú   starostlivosť   preskúmaniu dovolania   a   jeho   obsahu,   a   toto   odmietol   skôr   alibisticky,   použijúc   výklad   rozsahu prieskumného oprávnenia, skôr z dôvodu akéhosi nezáujmu.

Zdá sa mi odporujúce samotnému zákonu, keď NS SR, výklad taxatívneho dôvodu dovolania § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., používa bez riadneho preskúmania zdôvodnenia dovolania a odkazuje len na samotné odôvodnenia rozsudku a s ním spojeného uznesenia KS.... Keďže konaním pred OS a KS neboli odstránené nedostatky k správnemu posúdeniu veci a k určeniu správnej kvalifikácie tr. činu, bolo možné využiť iba dovolanie, pretože obnovou konania, nie je možné naprávať porušenie zákona.

Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR, potom nemá zmysel podávať dovolanie podľa písm. i), ak OS alebo KS vo svojich rozhodnutiach výslovne neuvedú, že kvalifikáciu tr. činu určili zle (chybne) a napriek nesprávnosti, ju ponechávajú. NS SR ďalej v podstate uvádza, že ak bolo naplnené znaky skutkovej podstaty tr. činu podvodu podľa § 250, tak je úplne jedno, či súd odsúdi páchateľa v prvom odseku, alebo v treťom.

Namietal som nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia, spočívajúce v skutočnej škode, ktorá mohla poškodenému preukázateľne vzniknúť.

Domnievam sa, že NS SR v predmetnom uznesení použil mimoriadne reštriktívny výklad predmetných ustanovení tr. por. o dovolaní a odmietnutie dovolania odôvodnil tým, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1, písm. i)....

Ďalej poukazujem na skutočnosť, že v danom prípade, je nutné použiť teleologický výklad, nakoľko ustanovenie Tr. por. o správnom použití kvalifikácie tr. činu, má vplyv na generálnu prevenciu, slobodu jednotlivca a jej obmedzenie výlučne zákonným spôsobom a preto,   musí   byť   vykladané   prísne   v   súlade   s   účelom,   na   ktorý   je   takéto   ustanovenie zaradené v Tr. por., a tiež, v súlade so znením Ústavy SR a medzinárodných dokumentov.... Nemôžem   ani   súhlasiť   s   pripomienkou   NS,   v   ktorej   uvádza,   že   v   rozsudku   súdu prvého stupňa, bola škoda ustálená výškou tržnej hodnoty toho, o čo poškodený prišiel. OS pri ustálení škody, nevzal do úvahy relevantné dôkazy, o nesprávnych skutkových zisteniach a zamietal ich. KS nereagoval na dôvodnosť odvolania, ktoré bolo prostredníctvom môjho obhajcu veľmi podrobne zdôvodnené a KS nič nebránilo tieto dôkazy vykonať k náležitému zisteniu tr. činu a spravodlivému potrestaniu páchateľov. KS iba odkazoval uznesením na rozsudok   OS   a   teda,   postup   revízie   úplne   zlyhal,   čím   mám   opodstatnenú   pochybnosť o spravodlivosti.   KS   ani   neprekážalo,   že   v   mojom   prípade   absentovala   pohnútka   pre spáchanie tr. činu a k predmetnému činu, mi túto pohnútku sám v podstate v odôvodnení doložil.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2009, porušil základné právo sťažovateľa, na súdnu ochranu, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 Ústavy SR a právo uloženia trestu na základe zákona, zaručené v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tdo 47/2009 zo dňa 29. 04. 2010, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 12.000,-   €   (slovom   dvanásťtisíc   EUR),   ktoré   mu   je   NS   SR   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

NS   SR,   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa, podľa záverečného vyčíslenia, a to, do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   50   zákona o   ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade považoval ústavný súd za podstatné ustáliť, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 49 ústavy, ako aj práva podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v petite sťažnosti označil namiesto čl. 49 ústavy základné právo podľa čl. 48 ústavy, hoci z kontextu a odôvodnenia sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mal na mysli čl. 49 ústavy,   ktorého   podstatu   spomenul   v   úvode   časti   sťažnosti   označenej „II.   (porušenie ústavnosti)“. Ústavný súd mal preto bez pochybností za preukázané, že sťažovateľ namietal čl. 49 ústavy, a nie základné právo podľa čl. 48 ústavy. Totiž obsahom základného práva podľa čl. 48 ústavy je jednak garancia pre každého, aby nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy), a jednak v odseku 2 tohto článku garancia pre každého, aby jeho vec bola verejne prerokovaná bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pritom z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   mohol   ústavný   súd   preskúmať   napadnuté uznesenie či postup najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd preto ani nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie spomínaného nedostatku podania a bez ďalšieho považoval označenie základného práva podľa čl. 48 ústavy (namiesto čl. 49 ústavy) v petite sťažnosti za chybu v písaní.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 49 ústavy a práva podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu vidí v tom, že dovolací súd neprejavil záujem preskúmať dôvody, ktoré špecifikoval v dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   To   15/2009   zo   14.   júla   2009.   Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že z uznesenia najvyššieho súdu v podstate vyplýva, že ani nemá zmysel podávať dovolanie, ak krajský súd a súd prvého stupňa výslovne vo svojich rozhodnutiach neuvedú, že právnu kvalifikáciu   skutku   určili   nesprávne.   Okrem   toho   sa   sťažovateľ   nestotožnil   s   názorom najvyššieho súdu v otázkach určenia výšky škody spôsobenej trestným činom. Sťažovateľ zároveň   prejavil   nesúhlas   s „reštriktívnym   výkladom“ zákonných   ustanovení   príslušnej právnej   normy   zo   strany   najvyššieho   súdu,   ktorý   v   uznesení   vyslovil,   že   v   prípade sťažovateľa nie sú dané dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 76/2004 z 30. júla 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky podľa § 250 ods. 3 Trestného   zákona, pričom   na výkon   tohto   trestu   bol   v súlade   s §   39a   ods.   2   písm.   b) Trestného   zákona   zaradený do   II.   nápravnovýchovnej   skupiny.   V odôvodnení   rozsudku okresný súd podrobne zdôvodnil, aké dôkazy usvedčovali sťažovateľa zo spáchania tohto skutku, pričom zdôraznil, že tieto dôkazy do seba vzájomne zapadajú, nadväzujú na seba a dopĺňajú sa, a tak tvoria akúsi ucelenú reťaz, ktorá sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného usvedčuje   zo   spáchania   protiprávnej   činnosti.   Okrem   toho   okresný   súd   poukázal   aj   na obranu sťažovateľa a v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia rozviedol úvahy o tom, prečo   bolo   konanie   sťažovateľa   kvalifikované   ako   trestný   čin   podvodu   formou spolupáchateľstva,   a   zároveň   prezentoval   aj   svoje   názory   v   otázkach   ukladania   trestu, pričom   sa   vyjadril   aj   k   tomu,   z   akého   dôvodu   nebolo   rozhodnuté   o   náhrade   škody samostatným výrokom.

Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, a to jednak sám, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu.

O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 To 15/2009-599 zo 14. júla 2009 tak, že ho zamietol.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vo   významnej   miere   poukázal   na podstatu argumentov sťažovateľa a jeho obhajcu proti napadnutému rozsudku okresného súdu   a   konštatoval,   že   preskúmal   zákonnosť   a   odôvodnenosť   všetkých   výrokov   tohto rozsudku, ako aj správnosť konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Krajský súd konštatoval, že okresný súd v súlade s výsledkami dokazovania správne   zistil   skutkový   stav,   správne   posúdil   skutok   ako   trestný   čin   podvodu   formou spolupáchateľstva a po odvolaní sa na dôvody rozhodnutia okresného súdu vyslovil, že výrok   o   vine   považuje   za   správny.   Okrem   toho   krajský   súd   podrobne   rozobral   aj problematiku spolupáchateľstva a konanie sťažovateľa ako spolupáchateľa súdenej trestnej činnosti. Odvolací súd súčasne zaujal stanovisko aj k uloženému trestu, ktorý považoval za adekvátny, v súlade so zákonom a hlavne nevyhnutný z hľadiska generálnej prevencie. Krajský súd sa vyjadril aj k napadnutému výroku okresného súdu o zaradení sťažovateľa do II. nápravnovýchovnej skupiny, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že v posledných desiatich   rokoch   sa   sťažovateľ   nachádzal   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   a   to   za spáchanie úmyselného trestného činu. V závere svojho rozhodnutia sa krajský súd stotožnil aj s názorom okresného súdu v otázke nároku na náhradu škody.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). V dovolaní sťažovateľ argumentoval tým, že ide o nesprávne právne posúdenie zisteného   skutku,   ako   aj   o   nesprávne   použitie   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Tvrdil,   že orgány činné v trestnom konaní a ani súdy sa nezoberali tým, či malo ísť o vlastníctvo bytu alebo nájom   bytu, ktorý   poškodenému   nezabezpečil. Podľa   názoru   sťažovateľa   vo veci konajúce   súdy   nemali   úplne   za   preukázanú   existenciu   prísľubu   poskytnutia   bytu poškodenému, čo bolo kľúčovou otázkou vo vzťahu k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu, hlavne úmyslu uvedenia poškodeného do omylu. Sťažovateľ taktiež namietal výšku spôsobenej škody, od čoho sa odvíjala kvalifikácia skutku ako podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona.

O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010 tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:„Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa....

Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o   existencii   dovolacieho   dôvodu uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   je   dovolací   súd   vždy   viazaný   konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorých správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže hodnotiť) bol podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

V predmetnom prípade obvineného R. P. skutok uvedený vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý najvyšší súd považuje zo zákona za nemenný, mohol byť a aj správne bol posúdený ako trestný čin podvodu spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 a odsek 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.

Dovolanie obvineného sa v skutočnosti zaoberá skutkovými otázkami, a to jednak spochybňovaním   toho,   že   by   obvinený   R.   P.,   spolu   s   ďalšími   obvinenými,   uviedol poškodeného   do   omylu.   To   je   predovšetkým   otázka   skutková,   ktorá   bola   predmetom dokazovania. Tým sa nemôže dovolací súd zaoberať. V ďalšej časti dovolania opäť na základe iných predstáv o skutkových záveroch obvinený hodnotí záver súdov o právnej kvalifikácii skutku ako nesprávny a vychádza z toho, že výška spôsobenej škody mala byť ustálená v menšom rozsahu, a preto mala byť použitá miernejšia právna kvalifikácia. Pripomenúť treba, že v rozsudku súdu prvého stupňa bola škoda ustálená výškou tržnej hodnoty toho o čo poškodený prišiel v dôsledku podvodného konania obvinených a síce o hodnotu členského podielu pri užívaní trojizbového družstevného bytu, z ktorého sa na základe prevodu členských práv na inú osobu vysťahoval, čo predstavovalo 370 000,- Sk, ako to ustálil okresný súd.

Bolo by nesprávne pri trestnom čine podvodu vychádzať z hodnoty toho čo páchateľ sľúbil zadovážiť, no nesplnil to, lebo už na začiatku mal podvodný úmysel, keďže R. D. nemal vo vlastníctve a ani v užívaní obvinenými sľúbený jednoizbový byt, ale treba brať za rozhodujúce to, o čo bol poškodený reálne podvedený, a to boli jeho členské práva spojené s užívaním trojizbového družstevného bytu.“

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   je rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovení §   368 a nasledujúcich   Trestného poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu (obdobne III. ÚS 215/2010).

Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jasne vyplýva, z akého dôvodu najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd sa nestotožňuje s námietkami sťažovateľa o alibistickom prístupe najvyššieho súdu alebo o jeho nezáujme na základe dôvodov   dovolania preskúmať uznesenie krajského súdu. Podľa   názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne zreteľne poukázal na svoju pozíciu v rámci dovolacieho konania, keď   konštatoval,   že   jeho   úlohou   je   náprava   v   zákone   výslovne   uvedených   procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však revízia skutkového stavu. Je nepochybné, že sťažovateľ namietal   skutkové   zistenia   spočívajúce   v   ustálení   toho,   či   a   akou   formou   sa   dopustil protiprávneho   konania.   Taktiež   namietal   určenie   výšky   škody,   ktorá   nastala   na   objekte v dôsledku   spáchania   trestného   činu   podvodu   a   od   ktorej   sa   potom   odvíjala   prísnejšia právna   kvalifikácia   skutku,   a   tým   aj   vyššia   sankcia.   Najvyšší   súd   sa   v   tomto   ohľade stotožnil s názorom okresného súdu, že táto škoda bola daná trhovou hodnotou toho, o čo poškodený   v   dôsledku   protiprávneho   konania   sťažovateľa   prišiel,   a   teda   o   hodnotu členského podielu pri užívaní trojizbového bytu. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd zaujal k dôvodom sťažovateľovho dovolania relevantný právny názor, keď konštatoval, že tieto nemožno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej judikatúry, obsahu námietok sťažovateľa, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy. Ústavný súd zároveň   dodáva, že namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   žiadnom   ohľade   nevykazuje   znaky   svojvôle.   Naopak, závery najvyššieho súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné charakterizovať ako logické a úplne legitímne.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne III. ÚS 215/2010).

Článok 49 ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo slobody, ale je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá   spôsobom   ustanoveným   zákonodarcom   len   za   konanie,   ktoré   ustanoví   ako trestný čin iba zákonodarca (napr. III. ÚS 61/01, III. ÚS 107/08). Vo vzťahu k právu podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru je potrebné uviesť, že je zárukou toho, aby osoba bola odsúdená len za taký   skutok,   ktorý   je   v   súlade   s   vnútroštátnym   právom   či   medzinárodnými   normami považovaný za trestný čin, pričom za spáchanie skutku nemožno takejto osobe uložiť trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase jeho spáchania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neboli zistené žiadne porušenia zákona, ktoré by signalizovali možnosť porušenia čl. 49 ústavy a práva podľa   čl. 7 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľ bol stíhaný a odsúdený za trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ku ktorému došlo koncom roka 2001, bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, teda v medziach trestnej sadzby aktuálnej v čase spáchania trestného činu (§ 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona – trest odňatia slobody od 1 až do   5   rokov),   a v   súlade so   zákonnými predpokladmi   bol   na výkon   trestu   zaradený do II. nápravnovýchovnej   skupiny   [§ 39a   ods.   2 písm.   b)   Trestného   zákona], pretože bolo zistené, že v období posledných 10 rokov bol vo výkone trestu odňatia slobody za spáchanie úmyselného trestného činu.

Ústavný   súd   teda   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 49 ústavy a práva podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010.

Ústavný   súd   taktiež   nezistil   zo   strany   najvyššieho   súdu   taký   výklad   a   aplikáciu právnych noriem, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s obsahom označených práv. To, že dovolací súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010