znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 324/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   B.   O.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr. B.   D., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Špeciálneho   súdu   v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. B. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2008 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným 1. októbra 2008) JUDr. B. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. B. D., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   podľa   čl.   14   dohovoru   postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené   trestné konanie,   v   ktorom   bola   naňho   podaná   obžaloba   prokurátorom   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   na   Krajskom   súde   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“). Krajský súd svojím uznesením zo 14. októbra 2004 sp. zn. 1 T 6/04 podľa § 188   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   postúpil   uvedenú   trestnú   vec špeciálnemu   súdu.   Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podal   dozorujúci   prokurátor krajskej   prokuratúry   sťažnosť,   v ktorej   namietal   vecnú   príslušnosť   špeciálneho   súdu. Sťažovateľ   uvádza,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) vo svojom   uznesení   sp. zn. 4 To   101/2004   z 19.   januára   2005   nerozhodol   o tej   časti sťažnosti prokurátora, ktorou sa domáhal zrušenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 v jeho bode I, ktorým bolo postúpenie veci špeciálnemu súdu.

Špeciálny súd vykonáva trestné konanie proti sťažovateľovi pod sp. zn. PK-1 Tš 23/05.   Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   pred   špeciálnym   súdom   23.   októbra   2006 vzniesol   sťažovateľ   námietku   vecnej   príslušnosti   špeciálneho   súdu   a   predseda   senátu vyhlásil, že otázka vecnej príslušnosti   špeciálneho súdu   bola už vyriešená rozhodnutím najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   10.   augusta   2007   opätovne   predložil   námietku   vecnej príslušnosti špeciálneho súdu, pretože podľa jeho názoru si tento vecnú príslušnosť osvojil nezákonne. Predseda špeciálneho súdu upovedomil sťažovateľa listom sp. zn. Spr 10 005/07 z 24. októbra 2007, v ktorom uviedol, že sťažnosť na nečinnosť súdu predložil predsedovi senátu, ktorý bude sťažovateľa informovať o spôsobe jej vybavenia. Sťažovateľ uvádza, že túto odpoveď dodnes nedostal.

V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza:„ Z uvedených súvislostí je už na prvý pohľad zrejmé, že Špeciálny súd v Pezinku neprimerane dlhú dobu ignoruje rozhodnutie o riadnom procesnom návrhu, ktorý vzniesol sťažovateľ   a   ktorým   sa   domáha,   aby   bolo   zákonným   spôsobom rozhodnuté   o   vecnej príslušnosti   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku,   ktorý   si   ju   v   trestnej   veci   PK-1   Tš   23/2005 nezákonnej   osvojil   bez   toho,   aby   o   vznesených   námietkach vecnej   príslušnosti od procesnej   strany   a   nie   len   samotného   sťažovateľa   rozhodol. V   tejto   spojitosti   je potrebné   poznamenať,   že   na   sťažnostné   podanie,   ktorým   sa účastník   domáha na Ústavnom súde nápravy porušenia jedného zo základných práv zakotveného v čl. 48 ods. Ústavy sa nevzťahuje ustanovenie § 53 ods. 3 Zákona o ústavnom súde.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1.   Právo   JUDr.   B.   O.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl. 48. ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Špeciálnym súdom v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 porušené bolo.

2. Právo   JUDr.   B.   O.   na   zákaz   diskriminácie   pre   majetok   či   iné zmýšľanie podľa čl. 13 Dohovoru porušené bolo.

3. Špeciálnemu súdu v Pezinku sa prikazuje, aby v konaní PK-1 Tš 23/2005 konal   a   rozhodol   o   námietke   vecnej   príslušnosti   vznesenej   sťažovateľom   a to bez zbytočných prieťahov a bez diskriminácie sťažovateľa.

4. JUDr.   B.   O.   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške 500 000,00   Sk   (slovom:   päťstotisíc   slovenských   korún), ktoré   je   Špeciálny   súd v Pezinku povinný vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Špeciálny   súd   v   Pezinku   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi   Mgr.   B.   D.,   B.,   vo   výške 6.732,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   čl.   13   dohovoru. Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namieta   porušenie   čl.   13   dohovoru,   ale   z obsahu   jeho námietky, v ktorej hovorí o porušení „práva na zákaz diskriminácie pre majetok či iné zmýšľanie“,   vyplýva, že sťažovateľ mal na mysli čl. 14 dohovoru. Túto pisársku chybu ústavný súd preklenul bez toho, aby sťažovateľa vyzýval na opravu podania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

  Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.

Prokurátor krajskej prokuratúry 8. septembra 2004 podal na sťažovateľa (a ďalších spoluobvinených) obžalobu na krajskom súde. Krajský súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby uznesením sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 v bode I výrokovej časti tohto uznesenia v zmysle § 188 Trestného poriadku postúpil predmetnú trestnú vec špeciálnemu súdu ako súdu vecne príslušnému. Toto uznesenie v bode I výrokovej časti, ktorou bola trestná vec postúpená špeciálnemu súdu, napadol 15. novembra 2004 sťažnosťou prokurátor krajskej prokuratúry. O podanej sťažnosti rozhodoval najvyšší súd.

Na   pojednávaní   špeciálneho   súdu   konanom   23.   októbra   2006   o trestnej   veci sťažovateľa   vzniesol   sťažovateľ   námietku   vecnej   príslušnosti   špeciálneho   súdu,   ktorú odôvodnil tak, že najvyšší súd vo svojom uznesení nerozhodol o sťažnosti prokurátora proti bodu I výrokovej časti uznesenia krajského súdu (o postúpení trestnej veci špeciálnemu súdu),   v dôsledku   čoho   uznesenie   krajského   súdu   o postúpení   veci   dosiaľ   nenadobudlo právoplatnosť   a ani   vykonateľnosť,   a teda   v danej   trestnej   veci   špeciálny   súd   koná nezákonne.   Na   uvedenom   pojednávaní   predseda   senátu   špeciálneho   súdu   vo   vzťahu k sťažovateľom vznesenej námietke vecnej príslušnosti skonštatoval, že vecná príslušnosť špeciálneho   súdu   bola   založená   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   a vykonateľnosť   19.   januára   2005.   Predseda   senátu   uviedol: «Treba skonštatovať, že je nepochybné, že nižší súd je vždy viazaný rozhodnutím vyššieho súdu. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   bolo   právoplatné   a vykonateľné   19.1.2005,   to   je   tiež nepochybné. Najvyšší súd založil vecnú príslušnosť Špeciálneho súdu svojím uznesením, to je tiež nepochybné, ale treba aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu, že Najvyšší súd sa tým nezaoberal. Zaoberal sa. On zamietol vo výroku sťažnosť Ing. J. M. V tom druhom výroku   rozhodoval   o väzbách,   ale   zaoberal   sa   Najvyšší   súd   a to   je   na   strane   12   tohto uznesenia,   predposledný odsek „Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   vychádzajúc   z vyššie uvedeného potom pod bodom 1/ rozhodol tak, že podľa § 148 ods. 1 písm. c)   trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol len sťažnosť obvineného Ing. J. M., keďže táto smerovala len   do   výroku   pod   bodom   1/   napadnutého   uznesenia   o postúpení   veci   a sťažnostiam krajského prokurátora a obvineného M. J. bolo z časti vyhovené.“ Z tohto dôvodu Najvyšší súd nezamietol tieto sťažnosti vo výrokovej časti, lebo z časti vyhovel a zdôvodňoval to Najvyšší   súd,   prečo   toto   uznesenie   je   také,   aké   je.   Najvyšší   súd   založil   našu   vecnú príslušnosť.»

Dňa   23.   októbra   2006   právny   zástupca   sťažovateľa   adresoval   špeciálnemu   súdu podanie označené ako „námietka príslušnosti Špeciálneho súdu konať vo vec“, v ktorom argumentoval takto: „Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne zákonným spôsobom podal obžalobu na Krajský súd v Prešove, čím bola v súlade s Tr. por. založená vecná a miestna príslušnosť Krajského súdu v Prešove konať vo veci v prvom stupni. Krajský súd v Prešove pri predbežnom prejednaní obžaloby predmetnú vec uznesení postúpil Špeciálnemu súdu ako súdu príslušnému, proti ktorému uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1T 6/04 zo 14.10.2004, proti ktorému včas   podaná   sťažnosť   má   odkladný   účinok,   teda   nemôže   zo zákonných   dôvodov nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť (a to ani predbežnú vykonateľnosť, ako je to v prípade iných uznesení vydaných v trestnom konaní, pri ktorých podanie sťažnosti nemá   odkladný   účinok), pokým   nebude   o   podanej   sťažnosti   rozhodnuté   príslušným orgánom činným v trestnom konaní. Ako to vyplýva z vyššie uvedených trestných spisov Špeciálneho súdu, proti časti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v bode I. výroku o postúpení veci Špeciálnemu súdu boli podané dve sťažnosti, a to sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry v Trenčíne a sťažnosť obž. Ing. J. M., pričom Najvyšší súd SR doposiaľ rozhodol len o sťažnosti obž. Ing. J. M., ktorú zamietol ako nedôvodnú.

Najvyšší súd SR, vo veci príslušnosti, resp. právomoci Špeciálneho súdu na konanie v I. stupni v predmetnej veci doposiaľ žiadne iné rozhodnutie nevydal.

Doposiaľ teda nebolo rozhodnuté o sťažnosti prokurátora podanej proti časti výroku Krajského   súdu   v   Prešove   o   postúpení   veci   Špeciálnemu súdu,   ktorá   sťažnosť   má odkladný   účinok,   pretože   vyhotovenie uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   4   To 101/2004   z   19.1.2005   vo   výrokovej   časti   uznesenia   neobsahuje   výrok   o   rozhodnutí o sťažnosti prokurátora a neobsahuje teda logicky ani uvedenie použitých zákonných ustanovení, ktoré by nutne mali byť použité pri rozhodnutí o sťažnosti prokurátora tak, ako to ukladá kogentné ustanovenie § 134 ods. 1 písm. c, Tr. Por. upravujúce náležitosti rozhodnutia – uznesenia. Z dôvodu odkladného účinku sťažnosti prokurátora podanej proti výroku v bode I.   uznesenia   Krajského   súdu   v Prešove,   o ktorej   doposiaľ nebolo   rozhodnuté,   preto uznesenie Krajského súdu v Prešove v časti výroku v bode I. uznesenia o postúpení veci doposiaľ   nenadobudlo vykonateľnosť   a ani   právoplatnosť   a preto   podľa   súčasného právneho stavu   je   v predmetnej   trestnej   veci   naďalej   príslušný   konať   v prvom stupni Krajský súd v Prešove.

Doposiaľ nebola právoplatne a vykonateľné založená príslušnosť, resp. právomoc Špeciálneho súdu konať vo veci v prvom stupni.“

  Sťažovateľ 10. augusta 2007 adresoval špeciálnemu súdu ďalšie podanie označené ako „Námietka vecnej príslušnosti Špeciálneho súdu – urgencia“, ktoré bolo v podstate založené na rovnakých argumentoch ako predchádzajúce podanie z 23. októbra 2006.

  V súvislosti s uvedenou námietkou vecnej príslušnosti napokon sťažovateľ adresoval najvyššiemu súdu „Sťažnosť pre nečinnosť súdu“ v zmysle § 55 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   v ktorej   sa   domáhal,   aby   najvyšší   súd rozhodol   o opodstatnenosti   tejto   sťažnosti   a určil   špeciálnemu   súdu   primeranú   lehotu na uskutočnenie   namietaného   úkonu,   t.   j.   na   rozhodnutie   o vznesenej   námietke   vecnej príslušnosti.

  Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   špeciálny   súd   sa   s námietkou   vecnej príslušnosti   vznesenou   sťažovateľom   vysporiadal   na   pojednávaní   konanom   23.   októbra 2006,   a to   takým   spôsobom,   že   konštatoval   vyriešenie   tejto   otázky   najvyšším   súdom a vzhľadom na to sa ďalej podanou námietkou nezaoberal.

  Špeciálny súd po vznesení námietky teda nezostal nečinný, ale v podstate „rozhodol“, že   o vznesenej   námietke   vecnej   príslušnosti   vzhľadom   na   existenciu   rozhodnutia najvyššieho súdu nebude rozhodovať. Postup špeciálneho súdu preto nemožno považovať za   nečinnosť   súdu   majúcu   za   následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa obsiahnuté v tejto sťažnosti spadajú obsahovo pod garancie poskytované čl. 46 ods. 1 ústavy zaručujúcim právo na súdnu ochranu a v ňom obsiahnuté právo na prístup k súdu,   ktoré   by   odňatím   možnosti   domáhať sa   konania   o podanom   procesnom   návrhu mohlo byť porušené.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že   o jeho   veci   rozhoduje   súd,   ktorý   nie   je   zákonným   súdom,   ochrany   svojho   práva v uvedenom   smere   sa   môže   domôcť   prostredníctvom   opravných   prostriedkov   v ďalšom konaní   [podanie   odvolania   z dôvodov   predvídaných   §   320   ods.   1   písm.   a)   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov ].

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú   (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom   na   horeuvedené   skutočnosti   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   v časti namietaného   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   ako   zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ namietal   porušenie   čl.   14   dohovoru,   pretože   medzi   obsahom   námietok   sťažovateľa a uvedeným článkom nezistil žiadnu relevantnú súvislosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008