znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 324/07-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť Ing.   R.   Z.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr. I.   V.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. júna 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 22/06 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   R.   Z.   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 14 Co 22/06 z 20. júna 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 22/06 z 20. júna 2006 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Ing. R. Z. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátke Mgr. I. V., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. R. Z. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2006 doručená sťažnosť Ing. R. Z., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 22/06.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. III. ÚS 324/07-13 z 3. decembra 2007 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania vo veci, a tiež k vecnej stránke prijatej sťažnosti.

Podpredseda   krajského   súdu   doručil   1.   februára   2008   ústavnému   súdu   svoje vyjadrenie. V ňom stručne popísal priebeh predmetného konania a k otázke rozhodovania krajského súdu o trovách konania uviedol, že krajský súd konal v súlade s § 151 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)   a s ustanoveniami   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“), „neporušil   zákonný predpis,   trovy konania vyčíslil v správnej výške a zaviazal navrhovateľa uhradiť trovy konania odporkyni podľa ustanovenia § 142 OSP“. Právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces tak podľa jeho názoru nebolo porušené, a preto žiadal, aby sťažnosť sťažovateľa „bola zamietnutá“. Podpredseda krajského súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   4.   februára   2008   zaslal   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   na   zaujatie stanoviska   vyjadrenie   podpredsedu   krajského   súdu   a súčasne   ju   požiadal   o oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila ústavnému súdu 21. februára 2008 svoje stanovisko,   v ktorom   zhodnotila   vyjadrenie   podpredsedu   krajského   súdu   tak,   že „len konštatuje, že pri určovaní trov konania neporušil zákonný predpis, nevyjadruje sa však ku skutočnosti, ktoré sú obsahom sťažovateľovho podania“. Zároveň oznámila, že spolu so sťažovateľom netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd v súlade   s § 30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vzhľadom na odôvodnenie svojho uznesenia z predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa sa ústavný súd pri jej meritórnom prerokovaní zameral iba na súlad rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa rozhodovania o náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Z postavenia ústavného súdu v systéme súdnej moci vyplýva, že môže preskúmavať len   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v konaniach,   ktoré   im   predchádzali, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy, ak by vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

1.   Ústavný   súd   z príloh   sťažnosti   zistil,   že   napadnutým   rozsudkom   krajský   súd priznal M. P. (ďalej len „odporkyňa“) náhradu trov odvolacieho konania v sume 63 428 Sk. Z   odôvodnenia   tohto   rozsudku   vyplýva,   že   pri   výpočte   sumy   trov   konania   (ktorých súčasťou sú aj trovy právneho zastúpenia) vychádzal krajský súd zo záveru, že predmet konania je vyjadriteľný v peniazoch.

Predmetom   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   i pred   súdom   odvolacím   bola neúčinnosť   darovacej   zmluvy.   Predmetom   tejto   zmluvy   bola   nehnuteľnosť   -   byt. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že krajský súd zamenil predmet konania   s predmetom   zmluvy,   ktorej   neúčinnosť   žiadal   v konaní   sťažovateľ   vysloviť. Neúčinnosť   právneho   úkonu   ako   právny   následok   aplikácie   ustanovení   zákona č. 40/1964 Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   o odporovateľnosti právnych   úkonov   nemožno   vyjadriť   v peniazoch   v prípade,   ak   ide   o   právny   úkon charakterizovaný bezodplatnosťou. To platí, aj keď hodnota predmetu takéhoto právneho úkonu je peňažne vyjadriteľná.

Ak predmet občianskeho súdneho konania nie je vyjadriteľný v peniazoch, konajúci súd je pri výpočte sumy trov právneho zastúpenia úspešného účastníka povinný postupovať dôsledne   podľa § 11   ods.   1   vyhlášky.   V opačnom   prípade   porušuje   nielen   uvedené ustanovenie vyhlášky, ale v dôsledku toho aj ustanovenie § 142 ods. 1 OSP zaväzujúce konajúci súd priznať úspešnému účastníkovi náhradu iba takých trov konania, ktoré boli potrebné   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti   účastníkovi,   ktorý   vo   veci úspech   nemal.   Obmedzenie   dané   kritériom   potrebnosti   na   účelné   uplatňovanie alebo bránenie práva proti neúspešnému účastníkovi sa vzťahuje aj na výšku sumy trov konania.   V prípade   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   túto   sumu   určujú   ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene a o hotových výdavkoch a náhradách za stratu času advokáta.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so   zákonom,   je porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   spravodlivý   proces   nezávisle od toho, či smeruje v neprospech účastníka alebo iného subjektu.

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodovanie o náhrade trov konania treba považovať za postup súdu regulovaný procesno-právnymi predpismi.

Berúc do úvahy svoju rozhodovaciu prax pri výklade ustanovení ústavy upravujúcich právo na súdnu ochranu hodnotí ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu postup krajského súdu spočívajúci v nerešpektovaní § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 11 ods. 1 vyhlášky pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania ako odporujúci čl. 46 ods. 1 ústavy.   Aj s ohľadom   na   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   vychádzajúce   z nemožnosti vyčísliť predmet daného konania v peniazoch ústavný súd konštatuje, že vyvodené právne závery krajského súdu boli zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné.   To   zakladá   právomoc   ústavného   súdu   vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (1. bod výroku tohto nálezu), napadnuté rozhodnutie krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto nálezu).

Formulovaným   právnym   názorom   ústavného   súdu   o vyjadriteľnosti   predmetu súdneho   konania   v peniazoch   a o spôsobe   aplikácie   dotknutých   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku a vyhlášky bude krajský súd v ďalšom konaní viazaný podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde.

2. V podanej sťažnosti v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania bola ďalej namietaná skutočnosť, že odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) aj v časti výroku o trovách prvostupňového konania, pričom podľa názoru sťažovateľa okresný súd neaplikoval § 149 ods. 1 OSP správne, keď mu v rozpore s touto právnou normou uložil povinnosť uhradiť trovy konania odporkyni, a nie advokátovi ako jej právnemu zástupcovi.

Z príloh sťažnosti ústavný súd zistil, že vo výroku rozsudku č. k. 16 C 326/2003-158 z 28. novembra 2005 okresný súd uložil sťažovateľovi povinnosť uhradiť odporkyni trovy konania v sume 8 576 Sk. Odporkyňa ako úspešný účastník konania bola v prvostupňovom konaní   zastúpená   advokátom   (JUDr. J.   B.,   Advokátska   kancelária,   Z.).   Z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku namietal,   že   aj   keď   odporkyňa   bola   zastúpená   advokátom, „prvostupňový   súd   uložil v rozpore s ustanovením § 149 ods. 1 Osp. povinnosť žalobcovi (sťažovateľovi – pozn.) uhradiť trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia žalovanej (odporkyni – pozn.) (č. l. 168).

Ústavný   súd   uznáva,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a ktoré   nie,   o ktoré   dôkazy   oprel   svoje   skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať   aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS 209/04).

Z odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   je   zrejmé,   že   výrok prvostupňového rozhodnutia bol napadnutý v celom rozsahu, teda aj v časti o povinnosti náhrady   trov   konania   (č.   l.   165,   bod   II).   So   sťažovateľom   nastolenou   pochybnosťou o zákonnosti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania sa mal krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jednoznačne vysporiadať, pretože tvorila základný dôvod napadnutia tejto časti výroku rozsudku okresného súdu.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   však   ústavný   súd   zistil, že s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania sa krajský   súd   ako   súd   odvolací   vôbec   nezaoberal,   a teda   neobjasnil   žiaden   skutkový ani právny základ pre   tú   časť výroku   svojho   rozsudku,   ktorou   potvrdil   výrok rozsudku okresného súdu o trovách konania. Preto ústavný súd prihliadol aj v tejto časti sťažnosti na sťažovateľovu námietku o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu, prisvedčil jej a aj z tohto dôvodu   vyslovil   porušenie čl. 46 ods.   1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu (1. bod výroku tohto nálezu) a využil postup podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (2. bod výroku tohto nálezu).

V ďalšom   konaní   tak   bude   úlohou   krajského   súdu   vysporiadať   sa   v odôvodnení svojho   rozhodnutia   s   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   vzniesol   proti   výroku   rozsudku okresného súdu o povinnosti nahradiť trovy konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si bez bližšieho zdôvodnenia uplatnil v sume 500 000 Sk.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu   porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tak prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v tých   prípadoch,   keď   porušenie   základného   práva alebo slobody   nemožno   napraviť   zrušením   rozhodnutia   alebo   opatrenia,   resp.   uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06).

Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú nápravu výrok ústavného súdu deklarujúci porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného   čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj následné   zrušenie   rozhodnutia krajského súdu, ktorým došlo k porušeniu týchto práv, a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj tejto časti sťažnosti nevyhovel (4. bod výroku nálezu).

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   si   v sťažnosti   uplatnil   trovy   konania   v sume   6   888   Sk   a priložil   aj vyčíslenie trov právneho zastúpenia za jednotlivé úkony právnej služby.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu predstavuje 164 Sk.

Ústavný súd nepripočítal k časti trov právneho zastúpenia znášaných sťažovateľom v dôsledku zastúpenia právnou zástupkyňou daň z pridanej hodnoty, ktorá bola uvedená vo vyčíslení predloženom spolu so sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože súčasťou príloh   ústavnej   sťažnosti   nebola   fotokópia   osvedčenia   o pridelení   identifikačného   čísla pre daň   z pridanej   hodnoty.   Ústavný   súd   tak   nepovažoval   za   preukázané,   či   právna zástupkyňa   bola   v čase   poskytovania   právnych   služieb   sťažovateľovi   platiteľom   dane z pridanej hodnoty.

S poukazom   na   výsledok   konania   priznal   ústavný   súd   sťažovateľovi   nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2006 v celkovej sume 5 788 Sk (3. bod výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008