znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 324/05-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., bytom K. a F., s. r. o., so sídlom K., zastúpených advokátom   JUDr. A.   T.,   K.,   ktorou   namietali porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice   II   v trestnom   konaní   vedenom pod sp.   zn.   ČVS:   OUJP-1392/10-K2-2001 a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie   ľudských práv, čl. 6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky „v tom istom trestnom konaní“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. a F., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2005 doručená   (doplnená   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   8.   novembra   2005)   sťažnosť Ing. V. K.,   bytom   K.   a 12.   augusta   2005   (doplnená   na základe   výzvy   ústavného   súdu 8. novembra 2005) sťažnosť F., s. r. o., so sídlom K. (ďalej aj „sťažovateľ“, „sťažovateľka“ alebo   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“),   čl. 8, čl.   10   a čl.   17   Všeobecnej   deklarácie ľudských   práv (ďalej len „deklarácia“),   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II (ďalej len „úrad justičnej   a kriminálnej   polície“)   v trestnom   konaní   vedenom pod sp.   zn. ČVS:   OUJP-1392/10-K2-2001   a   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3   v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 149 ústavy, čl. 8, čl. 10 a čl.   17   deklarácie, čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru,   ako   aj čl.   1 dodatkového   protokolu postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) „v tom istom trestnom konaní“.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   324/05   z 23.   novembra   2005   spojil na spoločné konanie veci sťažovateľov vzhľadom na to, že tieto spolu skutkovo súvisia. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal aj na skutočnosť, že sťažovateľ ako fyzická osoba podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal porušenie označených základných práv postupom úradu justičnej a kriminálnej polície a postupom generálnej prokuratúry „v tom istom trestnom konaní“,   a to vo svojom   mene a taktiež ako štatutárny zástupca   v mene sťažovateľky, ktorá je právnickou osobou. Označeným uznesením ústavný súd rozhodol aj o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   zo   4.   augusta   2005   uviedol,   že   je zamestnancom sťažovateľky   ako   právnickej   osoby   a že   v rokoch   1998   až   2000   pracoval   pre   svojho zamestnávateľa v priestoroch úpadcu K., s. r. o., K. (ďalej len „K.“). Sťažovateľ uviedol, že časť   svojho   majetku   mal   uloženú „v priestoroch   svojho   zamestnávateľa“.   Keď   došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok úpadcu K., správkyňa konkurznej podstaty (ďalej len „správkyňa“) vypovedala sťažovateľke nájomnú zmluvu a 5. októbra 2000 za asistencie bezpečnostnej   služby   zabránila   sťažovateľovi   vo   vyprataní   jeho   majetku   z prenajatých priestorov, odňala   mu   ho   a zahrnula   ho   do   konkurznej   podstaty.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa   ho   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) „obsahovo   vadnou výzvou“ vyzval na podanie vylučovacej žaloby. Na základe toho sťažovateľ nahliadol do konkurzného   spisu,   pričom   zistil,   že   súpis   majetku,   ktorý   mu   bol   odňatý,   sa   v spise nenachádza, a preto vzniesol „námietku“.

Keďže   sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že   jeho   majetok,   ktorý   správkyňa   zahrnula do konkurznej podstaty, mu bol nezákonne odňatý, 30. októbra 2001 podal na Okresnej prokuratúre   Košice   II   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   trestné   oznámenie.   Podaním z 5. novembra   2001   okresná   prokuratúra   potvrdila   prijatie   trestného   oznámenia   a jeho postúpenie vyšetrovateľovi. Sťažovateľ uviedol, že po tom, ako ho vyšetrovateľ v marci 2002 vypočul, nadobudol dojem, že vo veci sa nekoná, a preto listom z 12. augusta 2002 požiadal   okresnú   prokuratúru   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa.   Keďže   okresná prokuratúra   na   sťažovateľov   list   nereagovala,   12.   septembra   2002   urgoval   vybavenie skoršieho   podania.   Okresná   prokuratúra   listom   z 19.   septembra   2002   informovala sťažovateľa   o tom,   že   nezistila   prieťahy   a ani   iné   závady   v postupe   vyšetrovateľa. Sťažovateľ uviedol, že aj ako štatutárny zástupca sťažovateľky žiadal okresnú prokuratúru o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa.   V tejto   súvislosti   mu   okresná   prokuratúra   listom z 10. októbra 2002 oznámila, že vo veci vedenej na úrade justičnej a kriminálnej polície pod sp.   zn.   ČVS:   OUV-1392/10-K2-2001,   ktorej   súčasťou   bolo   aj   trestné   oznámenie sťažovateľa   z 30.   októbra   2001,   boli   zistené   prieťahy   v postupe   vyšetrovateľa.   Okresná prokuratúra   týmto   sťažovateľku   informovala   aj   o tom,   že   vo   veci   je   potrebné   vypočuť konkrétneho   sudcu,   ktorý   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   bol   zbavený   mlčanlivosti už 13. mája 2002.

Aj napriek podaniam adresovaným okresnej prokuratúre bol sťažovateľ toho názoru, že   vo   veci   sa   nekoná.   Na   základe   tohto   zistenia   listom   z 12.   septembra   2003   žiadal generálnu   prokuratúru   o preskúmanie   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní. Sťažovateľ uviedol, že na tento podnet generálna prokuratúra nereagovala, a preto jeho vybavenie   urgoval   podaním   z 15.   decembra   2003,   ktorého   prijatie   potvrdila   generálna prokuratúra listom z 23. decembra 2003.

Keď sa sťažovateľ dozvedel, že jeho trestné oznámenie, ako aj trestné oznámenie sťažovateľky bolo odložené, v decembri 2003 požiadal o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu. Po nahliadnutí zistil, že vyšetrovateľ ich trestné oznámenia uznesením z 31. júla 2002 odložil, pretože vo veci nejde o podozrenie z trestného činu. Po prevzatí toho uznesenia podal   sťažovateľ   4.   decembra   2003   proti   nemu   sťažnosť.   Na   základe   toho   okresná prokuratúra 17. decembra 2003 uznesenie vyšetrovateľa o odložení veci zrušila a vydala pokyn na začatie trestného stíhania. Následne vyšetrovateľka uznesením z 13. februára 2004 začala trestné stíhanie vo veci za trestný čin krádeže. Sťažovateľ uviedol, že 19. marca 2005 doručil úradu justičnej a kriminálnej polície opakovanú a odôvodnenú výzvu na zaistenie majetku.

Vzhľadom   na   to,   že   generálna   prokuratúra   na   podnety   sťažovateľa   nereagovala, podaním   z 19.   apríla   2004   opäť namietal   postup vo vyšetrovaní.   Prijatie tohto podnetu potvrdila   generálna   prokuratúra   listom   z 30.   apríla   2004.   Podaním   z 12.   januára   2005 sa sťažovateľ   z dôvodu   nevybavenia   jeho   podnetu   z 19.   apríla   2004   opäť   obrátil na generálnu   prokuratúru.   Na   základe   žiadosti   sťažovateľa   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľa   vo   veci   vedenej   na   úrade   justičnej   a kriminálnej   polície   pod   sp.   zn. ČVS:OUV-1392/10-K2-2001   okresná   prokuratúra   21.   marca   2005   potvrdila   prieťahy v konaní.   Sťažovateľ   uviedol,   že   6.   mája   2005   sa   obrátil   na   okresnú   prokuratúru so žiadosťou   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   vo   veci   výzvy   na   zaistenie   majetku. Vzhľadom na to, že okresná prokuratúra na tento jeho podnet nereagovala, 10. júna 2005 sa obrátil na Krajskú prokuratúru v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) za účelom preskúmania   zákonnosti   postupu   okresnej   prokuratúry.   Podaním   z 11.   júna   2005 sa sťažovateľ obrátil na krajskú prokuratúru za účelom preskúmania postupu vyšetrovateľa a prijatia   účinných   opatrení   na   odstránenie   prieťahov   v konaní.   Sťažovateľ   napokon uviedol, že 18. júla 2005 mu bolo doručené „rozhodnutie“ generálnej prokuratúry z 11. júla 2005, ktorým boli jeho podnety odmietnuté a zároveň mu bolo oznámené, že v prípade, ak bude   v podnetoch   uvádzať   už   známe   skutočnosti,   generálna   prokuratúra   nebude   na   ne reagovať.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti z 9. augusta 2005 uviedla, že v roku 1998 si od K. prenajala na užívanie   budovy,   ale už   v auguste   1998   bol   na   túto   spoločnosť   vyhlásený konkurz.   Následne   správkyňa   spísala   majetok   úpadcu   a prenajala   ho sťažovateľke. V septembri   2000   správkyňa   vypovedala   sťažovateľke   nájomnú   zmluvu,   a preto   jej sťažovateľka   5.   októbra   2000   prenajatý   majetok   odovzdala.   Sťažovateľka   namietala,   že takýmto spôsobom došlo k odňatiu aj majetku v jej vlastníctve, ktorý jej správkyňa odmietla vydať a zahrnula ho do konkurznej podstaty. Podľa vyjadrenia sťažovateľky jej správkyňa nielenže   odmietla   vydať   jej   majetok,   ale   odňala   jej   aj účtovníctvo,   výrobnú,   obchodnú a personálnu agendu. Po tom, ako správkyňa zahrnula sťažovateľkin majetok do konkurznej podstaty,   krajský   súd   tak   ako   v prípade   sťažovateľa   vyzval   sťažovateľku,   aby   podala vylučovaciu žalobu, čo aj urobila. Keďže podľa vyjadrenia sťažovateľky bola výzva súdu nekonkrétna, nahliadla do konkurzného spisu sp. zn. 2 K 249/98, z ktorého zistila, že súpis jej odňatého majetku sa v spise nenachádza. Sťažovateľka uviedla, že voči tejto skutočnosti vzniesla „námietku“, na ktorú podľa jej vyjadrenia krajský súd nereagoval. Sťažovatelia zároveň   uviedli,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   o vylučovacích žalobách rozhodnuté.

Z uvedených dôvodov 26. októbra 2001 podala sťažovateľka na okresnú prokuratúru oznámenie   o skutočnostiach   nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin.   Žiadala pritom preveriť, či skutočnosť, že jej správkyňa odmietla vydať, respektíve, že jej odňala majetok   v jej   vlastníctve,   nenapĺňa   obligatórne   znaky   niektorej   zo   skutkových   podstát trestných činov.

Po tom, čo vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície vypočul ako svedka sťažovateľa, sťažovateľka nadobudla dojem, že vo veci sa nekoná, a preto 12. augusta 2002 požiadala   okresnú   prokuratúru   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa.   Vzhľadom   na   to, že nedostala odpoveď, podaním z 12. septembra 2002 urgovala vybavenie svojej žiadosti. Listom   z 19.   septembra   2002   okresná   prokuratúra   oznámila   sťažovateľke,   že   nezistila prieťahy ani závady v postupe vyšetrovateľa.

Sťažovateľka uviedla, že v septembri 2002 sa so žiadosťou o preskúmanie postupu vyšetrovateľa obrátil na okresnú prokuratúru aj sťažovateľ ako fyzická osoba, ktorý bol jedným z poškodených v danej veci. Na predmetnú žiadosť okresná prokuratúra odpovedala listom z 10. októbra 2002, pričom uviedla, že okrem iného aj vo veci vedenej na úrade justičnej   a   kriminálnej   polície   pod   sp.   zn.   ČVS:OUV-1392/10-K2-2001,   v rámci   ktorej sa preverovalo   aj   sťažovateľkino   trestné   oznámenie   z 26.   októbra   2001,   boli   zistené prieťahy v postupe vyšetrovateľa, ako aj to, že vo veci je potrebné vypočuť ešte príslušného sudcu. Sťažovateľka ale v tejto súvislosti zistila, že dotyčný sudca bol zbavený mlčanlivosti už 13. mája 2002.

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   sa   vo   veci   ďalej   nekonalo, podaním   z 13.   septembra   2003   požiadala   generálnu   prokuratúru   o preskúmanie   postupu orgánov   činných   v trestnom   konaní,   pričom   v tejto   súvislosti   uviedla,   že   osoby,   ktoré označila   ako   podozrivé   zo   spáchania   trestnej   činnosti,   pristúpili   k predaju   jej   odňatého majetku.   Keďže   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   generálna   prokuratúra   tento   podnet nepotvrdila a ani ho včas nevybavila, podaním zo 16. decembra 2003 namietala postup generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   predchádzajúceho   podnetu.   Tento   ďalší   podnet generálna prokuratúra potvrdila písomnosťou z 23. decembra 2003.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že až v rámci občianskoprávneho konania sa v novembri 2003 dozvedela, že trestné oznámenie podané voči správkyni bolo odložené. Po nazretí do vyšetrovacieho spisu v decembri 2003 sťažovateľka zistila, že trestné oznámenie bolo na základe   uznesenia   vyšetrovateľa   z 31.   júla   2002   odložené   z dôvodu,   že   nejde o podozrenie z trestného činu. Následne sťažovateľka predmetné uznesenie prevzala a dňa 4. decembra 2003 podala proti nemu sťažnosť. Uznesením zo 17. decembra 2003 okresná prokuratúra   uznesenie   vyšetrovateľa   o odložení   veci   zrušila   a dala   pokyn   na   začatie trestného   stíhania   za   trestný   čin   krádeže.   Trestné   stíhanie   bolo   začaté   uznesením vyšetrovateľky z 13. februára 2004.

Vzhľadom na to, že podľa vyjadrenia sťažovateľky generálna prokuratúra nevybavila jej   podnety   z 13.   septembra   2003   a 16.   decembra   2003,   podaním   z 19.   apríla   2004 sťažovateľka namietala postup generálnej prokuratúry, ktorá toto podanie potvrdila listom z 30. apríla 2004. Keďže ani po uplynutí dlhšej doby generálna prokuratúra nevybavila ani opakovaný podnet sťažovateľky, podaním z 12. januára 2005 sa sťažovateľka opakovane obrátila na generálnu prokuratúru za účelom vybavenia jej podnetov.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   listom   z 21.   marca   2005   okresná   prokuratúra potvrdila prieťahy v postupe vyšetrovateľa. Podaním zo 6. mája 2005 sa sťažovateľka opäť obrátila   na   okresnú   prokuratúru   so   žiadosťou   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa a podaním z 11. júna 2005 žiadala krajskú prokuratúru o „prijatie účinných a efektívnych opatrení na odstránenie zistených porušení a o vykonanie úkonov smerujúcich k obvineniu a obžalovaniu páchateľa“.

Sťažovateľka napokon uviedla, že 18. júla 2005 jej bolo doručené „rozhodnutie“ generálnej   prokuratúry   z 11.   júla   2005,   ktorým   boli   jej   podnety   odmietnuté,   pričom generálna   prokuratúra   uviedla,   že   pokiaľ   ďalšie   podnety   nebudú   obsahovať   nové skutočnosti, nebude na ne reagovať.

Porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy vidia sťažovatelia okrem iného v tom, že vyšetrovateľ ich   neinformoval o prijatých   opatreniach   po podaní trestného   oznámenia, ako aj v tom, že vyšetrovateľ v rámci trestného konania postupoval so zbytočnými prieťahmi. Porušenie označeného článku ústavy vidia aj v postupe okresnej prokuratúry, ktorá okrem iného v liste z 10. októbra 2002 uviedla nepravdivé skutočnosti, ako aj v postupe generálnej prokuratúry, ktorá   ich   podnety   nevybavila   v zákonnej   lehote,   prijatie   niektorých   podnetov   nijakým spôsobom nepotvrdila a listom z 11. júla 2005 „vadne“ vybavila ich prvý podnet a odňala im právo na účinný prostriedok nápravy.

Porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy vidia sťažovatelia v tom, že   aj   keď   orgány   činné   v trestnom   konaní   mohli   objektívne   poskytnúť   ochranu   ich vlastníckemu   právu,   k takémuto   kroku   nepristúpili.   Podľa   sťažovateľov   orgány   činné v trestnom   konaní   svojím „vadným“ postupom   spôsobili „nezaistenie   preukázateľne ukradnutých vecí a konanie s prieťahmi“.

Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   postupom   uvedených   orgánov   štátu   došlo   aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože aj keď sa zákonom ustanoveným   postupom   u týchto   orgánov   domáhali   ochrany   svojich   práv,   tieto   orgány nepostupovali v súlade so zákonom, a teda požadovanú ochranu im neposkytli.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   postupom   úradu   justičnej   a kriminálnej   polície a generálnej prokuratúry bolo porušené aj ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože   tieto   orgány   nepostupovali   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   čo   podľa sťažovateľov   vyplýva   aj   z „opakovaného   potvrdenia“ okresnej   prokuratúry,   ktorým konštatovala prieťahy v konaní.

Porušenie čl. 149 ústavy vidia sťažovatelia predovšetkým v „poslednom rozhodnutí“ generálnej   prokuratúry,   v ktorom   prokuratúra   síce   konštatovala   viaceré   porušenia,   ale neprijala   žiadne   efektívne   opatrenia   na   odstránenie   zistených   nedostatkov   v postupe orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Sťažovatelia   sa   zároveň   domnievajú,   že   generálna prokuratúra týmto podnetom „odňala sťažovateľovi možnosť domôcť sa znovunastolenia právneho stavu za situácie, kedy zákonom chránené záujmy sťažovateľa neochránila a tento stav zafixovala svojím konečným rozhodnutím“.

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 8 a čl. 10 deklarácie sťažovatelia uviedli, že za daného stavu (v rámci trestného konania) neprichádza do úvahy možnosť, aby sa v občianskoprávnom konaní domáhali náhrady spôsobenej škody, pretože bez zistenia páchateľa trestného činu krádeže by mohli ako odporcu v rámci civilného konania označiť nesprávnu osobu. Porušenie označených práv vidia sťažovatelia aj v tom, že orgány činné v trestnom konaní postupovali vo veci „vadne“ a so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovatelia zároveň namietali, že boli svojvoľne zbavení svojho majetku, k čomu istou mierou prispeli aj orgány činné v trestnom konaní svojím „vadným“ postupom, a preto sa domnievajú, že tým bolo porušené aj ich právo podľa čl. 17 deklarácie.

V postupe   uvedených   orgánov   vidia   sťažovatelia   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru, pričom uvádzajú, že dôvody porušenia tohto práva sú totožné s dôvodmi uvedenými pri namietaných základných právach podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj pri právach podľa čl. 8 a čl. 10 deklarácie.

Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   uvedeným   postupom   orgánov   prokuratúry   došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 13 dohovoru, pretože prokuratúra „vadne“ vybavila ich podnety,   neodstránila   prieťahy   a iné   závady   v postupe   vyšetrovateľa,   v jednotlivých oznámeniach uviedla nepravdivé skutočnosti a podnety sťažovateľov nevybavila v zákonnej lehote.   Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   napokon   uviedli,   že   generálna   prokuratúra   listom z 11. júla 2005   im   odňala „možnosť   domôcť   sa nápravy pochybení využitím zákonných opravných prostriedkov“.

Pri   namietanom   porušení   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   sťažovatelia uviedli totožné dôvody možného porušenia tohto práva ako v tej časti sťažnosti, ktorou odôvodnili namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 17 deklarácie.

Sťažovatelia sa domnievajú, že uvedeným postupom úradu justičnej a kriminálnej polície a generálnej prokuratúry došlo k porušeniu označených základných práv. Na základe toho   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vyslovil,   že   postupom   úradu   justičnej   a kriminálnej polície   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-1392/10-K2-2001,   ako   aj   postupom generálnej   prokuratúry „v   tom   istom   trestnom   konaní“ došlo   k porušeniu   označených základných práv, úradu justičnej a kriminálnej polície prikázal konať bez ďalších prieťahov a zdržať sa porušovania zákona, generálnej prokuratúre prikázal, aby sa opätovne zaoberala ich podnetmi z 12. januára 2005 a 19. apríla 2004, ako aj ďalšími nevybavenými podnetmi, aby   tieto   vybavila   v súlade   so   zákonom   a skutkovým   stavom   veci   a aby   odstránila a napravila všetky zistené porušenia. Sťažovateľ ďalej navrhol, aby ústavný súd zaviazal úrad justičnej a kriminálnej polície zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a generálnu prokuratúru zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100   000   Sk.   Sťažovateľka   taktiež   navrhla,   aby   ústavný   súd   zaviazal   úrad   justičnej a kriminálnej polície zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk a generálnu prokuratúru primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   je   ústavnému   súdu   zrejmé,   že   sťažovatelia   v postupe   úradu justičnej   a kriminálnej   polície,   ako   aj   v postupe   generálnej   prokuratúry   vidia   porušenie nasledovných   základných   práv,   prípadne   iných   článkov   ústavy   v spojení   s namietanými základnými právami.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. (...)

Podľa   čl.   8   deklarácie   každý   má   právo,   aby   mu   kompetentné   vnútroštátne   súdy poskytli účinnú ochranu proti činom, ktoré porušujú základné práva priznané mu ústavou alebo zákonom.

Podľa čl. 10 deklarácie každý má rovnaké právo byť fair a verejne vypočutý pred nezávislým a nestranným súdom, ak ide o určenie jeho práv a povinností alebo o akékoľvek trestné obvinenie proti nemu.

Podľa čl. 17 ods. 1 deklarácie každý má právo na vlastný majetok tak sám, ako aj v spoločenstve s inými. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia nikto nesmie byť svojvoľne zbavený vlastného majetku.

Z obsahu sťažnosti je ústavnému súdu zrejmé, že sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   úradu   justičnej a kriminálnej polície vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001, ako aj postupom generálnej prokuratúry „v tej istej trestnej veci“.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (napr. III. ÚS 45/03).

Z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   aj   trestnoprávnej   ochrany   svojho   konkrétneho   práva   u orgánov   činných v trestnom konaní (obdobne napr. III. ÚS 58/00, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštatoval,   že   právo   fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 42/00, I. ÚS 158/05).

Z obsahu vyšetrovacieho spisu sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 ústavný súd zistil,   že   29.   októbra   2001   bolo   okresnej   prokuratúre   doručené   trestné   oznámenie sťažovateľky   z 26.   októbra   2001,   predmetom   ktorého   boli   skutočnosti   nasvedčujúce spáchaniu trestného činu krádeže a zneužitia právomoci verejného činiteľa. Sťažovateľka ako   podozrivé   osoby   uviedla   správkyňu   a konkurzného   sudcu.   Obsahom   označeného vyšetrovacieho spisu je aj trestné oznámenie sťažovateľa z 30. októbra 2001, ktoré bolo okresnej   prokuratúre   doručené   31.   októbra   2001   a ktorým   sa   sťažovateľ „pripojil“ k trestnému   oznámeniu   sťažovateľky.   Súčasťou   vyšetrovacieho   spisu   sú   aj   jednotlivé zápisnice o podaní vysvetlenia sťažovateľa, sťažovateľky, ako aj ďalších poškodených osôb, po   vyhodnotení   ktorých   vyšetrovateľ   31.   júla   2002   danú   trestnú   vec   odložil.   Zo   spisu ústavný súd ďalej zistil, že proti uzneseniu vyšetrovateľa o odložení veci podali sťažovatelia sťažnosť,   na   základe   ktorej   prokurátor   okresnej   prokuratúry   uznesenie   vyšetrovateľa 17. decembra   2003   zrušil.   Zároveň   vydal   pokyn   na   začatie   trestného   stíhania,   k čomu vyšetrovateľka úradu justičnej a kriminálnej polície pristúpila 13. februára 2004, a to tak, že začala trestné stíhanie vo veci za trestný čin krádeže. Sťažovatelia v tejto súvislosti však namietali,   že   aj   napriek   tomu,   že   vyšetrovateľke   predložili   výzvu   na   zaistenie „ukradnutého“ majetku, k tomuto úkonu nepristúpila.

Podľa ustanovenia § 47 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) ak je dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované, možno nárok až   do   pravdepodobnej   výšky   škody   zaistiť   na   majetku   obvineného.   Podľa   odseku   4 citovaného ustanovenia o zaistení rozhoduje súd na návrh prokurátora alebo poškodeného, v prípravnom   konaní   prokurátor   na   návrh   poškodeného.   V   prípravnom   konaní   môže prokurátor nárok zaistiť aj bez návrhu poškodeného, ak to vyžaduje ochrana jeho záujmov, najmä ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že ide o dispozitívne právne normy,   ktoré   v rámci   prípravného   konania   prokurátorovi   umožňujú,   nie   prikazujú, realizovať   daný   postup   za   účelom   zaistenia   nároku   poškodeného.   Z uvedeného   možno vyvodiť záver, že je na zvážení samotného orgánu činného v trestnom konaní, aby posúdil všetky okolnosti prípadu, a tak pristúpil k uplatneniu § 47 Trestného poriadku. Z citovaného ustanovenia zároveň vyplýva, že takýto nárok poškodeného možno zaistiť len na majetku obvineného. Keďže vo veci sťažovateľov bolo len začaté trestné stíhanie bez vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, nebolo možné pristúpiť k zaisteniu nároku poškodeného.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojom rozhodnutí Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991 konštatoval, že poškodenému nevyplývajú z tohto článku, ak ide o „trestné obvinenie“ inej osoby, nijaké práva na trestné stíhanie inej osoby.

Ústavný súd konštatuje, že orgány činné v trestnom konaní síce nepostupovali tak, aby to naplnilo všetky očakávania a predstavy sťažovateľov, pretože na základe ich návrhu nezaistili   majetok   a   nevzniesli   obvinenie   konkrétnej   osobe,   ale   ich   postup   vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu a ESĽP nemožno považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. I. ÚS 158/05). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci práva na inú právnu ochranu sťažovateľom vyplýva právo   aj   na   trestnoprávnu   ochranu.   Jeho   obsahom   je   oprávnenie,   aby   sa   orgány   činné v trestnom   konaní   ich   trestným   oznámením,   resp.   inými   podaniami   náležite   zaoberali. Porušiť   toto   právo   by   mohli   napr.   vtedy,   keby   podania   sťažovateľov   ignorovali   alebo nevenovali im pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam. Keďže orgány činné v trestnom konaní   venovali   podaniam   sťažovateľov   primeranú   pozornosť,   nezasiahli   negatívne do podstaty ich práva, nezmarili jeho zmysel, a preto ho ani nemohli porušiť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   v časti   sťažnosti   namietali   aj   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-1392/10-K2-2001   a postupom   generálnej   prokuratúry „v tom istom trestnom konaní“.

ESĽP   v rozhodnutí   Krumpel   a   Krumpelová   v.   Slovensko   z   5.   júla   2005 (č. k. 56195/00)   uviedol,   že   poškodené   osoby   uplatňujúce   si   nárok   na   náhradu   škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“. Je potrebné poznamenať,   že   ESĽP   sa   v danom   prípade   z hľadiska   porušenia   základných   práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe.

Podľa   ustanovenia   §   43   ods.   2   Trestného   poriadku   poškodený,   ktorý   má   podľa zákona   proti   obvinenému   nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   trestným   činom spôsobená,   je   oprávnený   tiež   navrhnúť,   aby   súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

Ústavný súd vzhľadom na stav konania vedeného na úrade justičnej a kriminálnej polície   pod   sp.   zn.   ČVS:OUJP-1392/10-K2-2001,   v rámci   ktorého   bolo   začaté   trestné stíhanie, ale nedošlo k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe, ako aj vzhľadom na znenie § 43   ods.   2   Trestného   poriadku   je   toho   názoru,   že   v prípade   sťažovateľov   nedochádza k situácii, ktorú ESĽP v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 akceptoval ako porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (a teda aj čl. 48 ods. 2 ústavy), a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia namietali aj postup úradu justičnej a kriminálnej polície a generálnej prokuratúry   z hľadiska   možného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovatelia boli toho názoru, že keďže orgány činné v trestnom konaní aj napriek ich návrhu na zaistenie majetku,   tento   nezaistili,   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   vlastniť   majetok. Sťažovatelia   namietali,   že   aj   keď   orgány   činné   v trestnom   konaní   vedeli,   že   ide   o ich majetok,   ktorý   podľa   ich   názoru   správkyňa nesprávne zaradila do   konkurznej podstaty, tento   nezaistili,   a tým   neposkytli   ochranu   ich   základnému   právu.   Sťažovatelia   v tejto súvislosti   namietali   aj „vadný“ postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   poznačený zbytočnými prieťahmi, v dôsledku čoho sa podľa nich nedokázali domôcť svojho práva v rámci trestného konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje odôvodnenie v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S odkazom   na   judikatúru   ESĽP   (napr.   Varipati   v.   Grécko   z 26.   októbra   1999 č. k. 38459/97,   Versini   v.   Francúzsko   z 10.   júla   2001   č.   k.   40096/98)   ústavný   súd poznamenáva,   že   majetkové   dôsledky   spôsobené   neprimeranou   dĺžkou   konania nepredstavujú   porušenie   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ale   sú   len   následkom   porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   je   zároveň   toho   názoru,   že   sťažovateľmi   namietané   porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   je   za   daných   okolností   a stavu   konania   vedeného na úrade justičnej a kriminálnej polície predčasné. Ústavný súd sa domnieva, že v rámci prebiehajúceho   trestného   konania   nie   je   možné   vysloviť,   že   bolo   porušené   označené základné   právo.   Až   právoplatné   skončenie   trestného   konania   môže   odhaliť,   aký   dopad mal postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   na   obsah   vlastníckeho   práva   (obdobne napr. I. ÚS   18/06).   Na   základe toho ústavný súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   aj ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že ochrana vlastníckeho práva sa má zabezpečiť najskôr zo strany všeobecných súdov, a preto pri prejednaní tejto časti sťažnosti vychádzal aj z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto vyššie citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa   ustanovenia   §   19   ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“), ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že takúto žalobu na krajskom súde podali. Nejasne vyznieva   ich   tvrdenie,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   krajský   súd   o podaných   žalobách nerozhodol, ale správkyni udelil súhlas na predaj konkrétneho majetku, ktorý podľa ich vyjadrenia nebol majetkom   úpadcu. V tejto súvislosti   ústavný súd konštatuje, že keďže sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 2 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   úradu   justičnej a kriminálnej polície a postupom generálnej prokuratúry, a nie postupom krajského súdu, ktorý bol oprávnený o ich práve rozhodnúť a postup ktorého mohol ústavný súd z hľadiska označeného základného práva posúdiť ako postup súladný alebo nekonformný so zákonom, sťažnosť v tejto časti odmietol aj z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Z obsahu sťažnosti nepochybne vyplýva, že sťažovatelia namietali aj porušenie práva podľa   čl.   13   dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry.   Porušenie   tohto   práva   videli sťažovatelia v tom, že generálna prokuratúra ich podnety podľa ustanovenia § 31 a nasl. zákona č.   153/2001 Z. z.   o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o prokuratúre“)   v niektorých   prípadoch   nevybavila   v zákonom   ustanovenej   lehote, neupovedomila   ich   o predĺžení   lehoty   na   vybavenie   podnetov,   uviedla   nepravdivé skutočnosti,   ako   aj   v   tom,   že „rozhodnutím“ z 11.   júla   2005,   ktorým   ich   informovala o ďalšom prípadnom postupe, im odňala možnosť domôcť sa nápravy.

Z listu generálnej prokuratúry sp. zn. IV Gn 3034/03-44 z 11. júla 2005 ústavný súd zistil, že táto písomnosť bola odpoveďou na podnet sťažovateľa aj napriek poučeniu o tom, že   v prípade,   ak   podnet   nebude   obsahovať   nové   skutočnosti,   nebude   naň   reagované. Generálna prokuratúra v ňom zároveň konštatovala, že vybavenie podnetu sťažovateľa bude doručené len jemu, a to vzhľadom na skutočnosť, že je splnomocnencom sťažovateľky, ako aj ďalších poškodených osôb. Generálna prokuratúra v liste sťažovateľa informovala o tom, akým   spôsobom   riešila   jeho   podnety,   aké   opatrenia   prijala,   ktoré   vyšetrovacie   spisy preskúmala,   ako   bola   konvalidovaná   situácia   vzniknutá   s nedoručením   uznesenia vyšetrovateľa o odložení veci a informovala ho aj o tom, že okresná prokuratúra poskytla mylnú   informáciu   z dôvodu,   že   vo   veci   preskúmala   iný   vyšetrovací   spis.   Generálna prokuratúra   taktiež   vysvetlila   mnohé   nejasnosti,   ktoré   viedli   sťažovateľov   k záveru, že orgány   prokuratúry   ich   nepravdivo   informovali   o stave   namietaných   konaní,   resp. že „vadne“ vybavovali   ich   podnety.   Generálna   prokuratúra   vyslovila   aj   názor, že v súvislosti   s preverovaním   podnetov   sťažovateľky,   ako   aj   ďalších   poškodených, vyčerpala   všetky   zákonné   možnosti   preverovania   týchto   podnetov   a na   záver   uviedla, že v prípade, ak sťažovatelia v nasledujúcich podnetoch nebudú uvádzať nové a relevantné skutočnosti, nebude už na ne reagovať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   pri   vybavovaní   podnetov, sťažností,   námietok   a iných   podaní   sťažovateľov   postupovala   v súlade   s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre. Je nepochybné, že sa zaoberala ich podnetmi, ktorými namietali postup orgánov činných v trestnom konaní a okrem iných preskúmala aj na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis sp. zn. ČVS: ORP-1392/10-K2-2001. To, že po posúdení všetkých   okolností   prípadu   generálna   prokuratúra   dospela   k inému   záveru,   a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľov, ešte neznamená, že došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 13 dohovoru.

Sťažovatelia namietali porušenie čl. 13 dohovoru aj tým, že generálna prokuratúra v liste z 11. júla 2005 konštatovala, že v prípade, ak sťažovatelia v ďalších podaniach budú uvádzať   známe   skutočnosti,   nebude   na   ne   viac   reagovať.   Sťažovatelia   sa   domnievajú, že tým im generálna prokuratúra odňala právo domôcť sa nápravy možného porušenia ich práv.   V tejto   súvislosti   však   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľmi   predpokladané (hypotetické)   odmietnutie   generálnej   prokuratúry   zaoberať sa   ich   neskoršími   podaniami nemôže   byť   predmetom   ústavnej   kontroly,   pretože   ústavný   súd   preskúmava   porušenia základných práv a slobôd, ku ktorým už reálne došlo (obdobne napr. III. ÚS 16/06).

Sťažovatelia namietali aj porušenie čl. 149 ústavy postupom generálnej prokuratúry. V tejto   súvislosti   však   ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   149   ústavy   nezakotvuje   žiadne základné právo alebo slobodu, a preto ho nemožno namietať samostatne bez spojenia s iným článkom ústavy zakotvujúcim základné právo alebo slobodu. Keďže ústavný súd nezistil porušenia   iných   základných   práv   a slobôd,   nemohol   konštatovať   ani   porušenie   čl.   149 ústavy.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k právam   podľa   čl.   8,   čl.   10   a čl.   17   deklarácie,   ktorých   porušenie sťažovatelia namietajú, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej vyslovil, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená spôsobom upraveným v čl. 11 ústavy a § 1 a § 4 ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o Zbierke   zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a má len povahu politického dokumentu. Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca   porušenie   práva   priznaného   všeobecnou   deklaráciou   (obdobne   napr. II. ÚS 18/97,   III.   ÚS   16/06),   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ich návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd na základe žiadosti sťažovateľa zo 4. augusta 2005, ako aj na základe žiadosti sťažovateľky z 9. augusta 2005 o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, právneho zástupcu týmto sťažovateľom uznesením sp. zn. III. ÚS 324/05 z 23. novembra 2005 ustanovil. Následne ústavný súd ako prílohu listu zo 16. decembra 2005   zaslal   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   na   doplnenie   sťažnosti   sťažovateľov. Právny   zástupca   sťažovateľov   listom   z 9.   januára   2006   doručeným   ústavnému   súdu 12. januára 2006 uviedol: „... nepovažujem za potrebné sťažnosti dopĺňať, nakoľko podľa môjho   názoru   je   v nich   vyčerpávajúcim   spôsobom   opísaný   skutkový   stav   a poukázané na porušenie ústavných práv sťažovateľov.“

Podľa ustanovenia § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,   ktoré   vzniknú   účastníkovi   konania,   uhrádza   účastník   konania   zo   svojho.   Podľa odseku   2   citovaného   ustanovenia   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených   prípadoch   podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia vo svojich sťažnostiach nežiadali o náhradu trov právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   a taktiež   ani   ustanovený   právny zástupca nedoplnil sťažnosť sťažovateľov o túto právnu skutočnosť, ústavný súd právnemu zástupcovi nepriznal trovy právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006