znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 323/2014-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom, Račianska 62, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného   súdu   Komárno   č. k. 8 C/80/2011-137   z 28. novembra   2011   a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co/56/2012-153 z 28. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. februára 2014   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C/80/2011-137 z 28. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co/56/2012-153 z 28. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 21.   marca   2011   domáhala,   aby   okresný   súd   určil   neplatnosť   opakovanej   dražby jej dvojizbového   bytu   nachádzajúceho   sa   v obytnom   dome...   konanej   obchodnou spoločnosťou AUREA SK, spol. s r. o., Roosveltova 1196/16, Partizánske, 8. marca 2011. Okresný   súd   rozsudkom   č. k. 8 C/80/2011-137   z 28. novembra   2011   predmetnú   žalobu zamietol,   čo po podaní   odvolania   sťažovateľkou   krajský   súd   rozsudkom č. k. 25 Co/56/2012-153 z 28. marca 2012 potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že zo strany oboch súdov došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože:

„a)   postupom   súdov   a nevykonaním   dôkazov   v konaniach   sa   účastníkovi   odňala možnosť konať pred súdom“, pričom „odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo jednak v tom, že navrhovateľku súd vôbec nekonfrontoval v sporných otázkach. Formalisticky súd vychádzal   iba   z návrhu   a aj   napriek   všetkým   jasným,   vecným,   zrozumiteľným   a najmä logickým vysvetleniam a argumentom navrhovateľky prvostupňový aj odvolací súd úplne rezignoval   na   akúkoľvek   procesnú   aktivitu   v zmysle   dokazovania   a odstránenia nejasností...;

b)   rozhodnutie   je   arbitrárne,   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci“, pretože „okresný súd žalobkyňu... vôbec nevyzval na odstránenie vád jej podania v časti nesprávneho označenia žalovaných“ a „krajský súd... iba konštatoval, že na odstránenie vád žaloby sa nevzťahuje poučovacia povinnosť súdu podľa § 5 OSP.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 MCdo/11/2009 z 27. októbra 2009, ktorý pri riešení identického prípadu rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušil;

„c) rozhodnutie je nepreskúmateľné“, pretože „tak prvostupňový súd aj odvolací súd nielenže zle a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä nevykonali potrebné dôkazy pre správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania...;

d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa.“.Uvedené skutočnosti podľa názoru sťažovateľky zakladali aj prípustnosť dovolania, ktorý   ako   opravný   prostriedok   využila,   čím „vyčerpala   všetky   dostupné   vnútroštátne prostriedky nápravy“, a keďže „od doručenia rozhodnutia NS SR neuplynuli dva mesiace... je tak splnená aj zákonná podmienka včasnosti podania ústavnej sťažnosti“.

Sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Komárno č. k. 8 C/80/2011-137 z 28. novembra 2011 a Krajského súdu v Nitre z č. k. 25 Co/56/2012 28. marca 2012-153 porušené.

II. Rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 8 C/80/2011-137 z 28. novembra 2011 a rozsudok Krajského súdu v Nitre z 28. marca 2012 č. k. 25 Co/56/2012-153 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Komárno na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Komárno je povinný nahradiť sťažovateľke 1.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie.

IV. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľke 1.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie.

V. Okresný súd Komárno a Krajský súd v Nitre sú povinné nahradiť sťažovateľke trovy konania a trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 27. februára 2014 sťažovateľka žiada o odklad napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov „až do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č. k. 8 C/80/2011-137   z   28.   novembra   2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 25 Co/56/2012-153 z 28. marca 2012.

Napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľka   je   v predmetnom   konaní   zastúpená kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   svoje   tvrdenie   o včasnom   podaní   sťažnosti   nijako nepreukázala, keďže k nej nepripojila kópie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov opatrené   doložkou   právoplatnosti   ani   súvisiace   rozhodnutie   najvyššieho   súdu. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že táto povinnosť je právnemu zástupcovi sťažovateľky známa (IV. ÚS 712/2013).

Z tohto dôvodu ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti dopytom   na okresnom   súde   zistil,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   v spojení s napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   vo   veci   samej   nadobudlo   právoplatnosť 3. apríla 2012 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 226/2012 z 28. novembra 2013, ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   ako   procesne   neprípustné,   nadobudlo právoplatnosť 17. decembra 2013.

1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému   porušeniu   označených   práv   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý na základe odvolania sťažovateľky rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že táto totožné argumenty, ktorými odôvodňuje   podanie   svojej   sťažnosti,   uplatnila   už   v rámci   odvolacieho   konania   (ale   aj dovolacieho konania, pozn.), pričom sa týkali porušenia povinnosti okresného súdu vyzvať ju   na   odstránenie   nedostatkov   žaloby   v súvislosti   s nesprávnym   označením   účastníkom konania, t. j. porušenia poučovacej povinnosti okresného súdu.

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktorú v sťažnosti aj uvádza, nepovažoval ju za potrebné duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že súdne rozhodnutia   musia v dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na ktorých   sa   zakladajú (García   Ruiz   proti   Španielsku   z 21.   januára   1999).   Judikatúra   ESĽP   nevyžaduje,   aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na každý   argument   strany.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr.   Higgins   proti Francúzsku   z 19.   februára 1998). Otázku, či   súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu sťažovateľky   v konaní pred   všeobecnými súdmi,   s ktorých   právnymi závermi   nesúhlasí, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že„Na námietku žalobkyne, uvádzanú v jej odvolaní o porušení poučovacej povinnosti súdu, keď tento ju mal vyzvať na doplnenie účastníkov konania, prípadne mal sám konať so všetkými osobami v Zákone   o dobrovoľných dražbách   označenými,   keď títo   mu boli zrejmí   z   notárskej   zápisnice,   je   potrebné   uviesť,   že   v   občianskom   súdnom   konaní   sú účastníkmi konania navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný), alebo tí, ktorých zákon za účastníkov   označuje   (§   90   OSP)   a   v konaní,   ktoré možno   začať i   bez   návrhu aj tí, opravách a povinnostiach, ktorých sa má konať (§ 94 ods. 1 OSP). V sporovom konaní je účastníkom konania ten, kto podal návrh na začatie konania na súde, t. j. žalobca a ten koho žalobca označil v žalobe za žalovaného (§ 79 ods. 1 OSP). Pokiaľ žalobca nesprávne určí okruh účastníkov na strane žalovanej, súd nemá v zmysle § 5 OSP povinnosť žalobcu o tomto nedostatku poučiť, keďže nejde o poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov, ale by išlo o poučenie hmotnoprávne. Poučenie žalobcu o tom, koho by podľa hmotného práva mal žalovať, totiž presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 OSP a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Je bezvýznamné, že podľa hmotného práva by právo malo byť uplatnené proti niekomu inému, než proti označenému žalovanému alebo že za účastníkov konania nie sú označení tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. V tomto prípade ide totiž už o otázku tzv. vecnej legitimácie (aktívnej, ak sa týka žalobcu, pasívnej, ak sa týka žalovaného), ktorá je predmetom dokazovania a ktorej nedostatok je dôvodom pre zamietnutie   žaloby.   Na,   základe uvedeného   potom zo strany   súdu   prvého stupňa nedošlo k porušeniu jeho povinnosti podľa Občianskeho súdneho poriadku v tomto konaní. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby je preto bez právneho významu i poukaz žalobkyne na zánik oprávnenia P. H. vykonávať dražbu konanú dňa 08. 03. 2011.

Dôvodnosť   zamietnutia   žaloby   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ani   skutočnosť,   že žalobkyňa   vo   svojom   odvolaní   označila   ako   účastníkov   konania   navrhovateľa   dražby a vydražiteľa.   Podľa   §   92   ods.   1   OSP   na   návrh   účastníka   môže   súd   pripustiť,   aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa. Z ust. § 216 ods. 1 OSP však vyplýva, že pre odvolacie   konanie   neplatí   ust.   §   92   ods.   1   upravujúce   pristúpenie   ďalšieho   účastníka do konania.   Zákon   teda   v   odvolacom   konám   vylučuje   také   procesné   úkony   a   procesné situácie, ktorých prípustnosť by znamenala porušenie zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Za situácie, že žalobkyňa až do rozhodnutia súdu prvého stupňa návrh na pripustenie vstupu do konania i ďalších účastníkov nepodala, nemohla tak už učiniť právne relevantným spôsobom v odvolacom konaní.“.

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   krajského   súdu   napriek   tomu,   že   od   jeho právoplatnosti   uplynula dlhšia   lehota, ako   je uvedená   v ustanovení §   53 ods.   3 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry uznal, že vo veci konal aj najvyšší súd v dovolacom konaní (podobne rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Z uvedeného dôvodu považoval lehotu podania sťažnosti za zachovanú.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   sťažnostných   námietok   sťažovateľky   preskúmaním napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel   k záveru,   že   ho   nemožno   považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jej práva na súdnu   ochranu   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   pretože   ako   bolo   uvedené, označené   právo   v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu   v   konaní. Keďže   ústavný   súd   nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľky podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sťažnosť   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014