znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 323/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Cob 72/2011 z 2. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., a. s., S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   a.   s.,   S.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 72/2012 z 2. februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pred pod sp. zn. 8 Cb 18/2009 rozsudkom z 31. januára 2011   o neplatnosť   uznesenia   valného   zhromaždenia,   kde   sťažovateľka   vystupovala v procesnej   pozícii   ako   žalovaná,   určil,   že   uznesenie   prijaté   na   valnom   zhromaždení sťažovateľky z 22. júna 2007, ktorým bola schválená riadna účtovná závierka a rozdelenie zisku za rok 2006 sťažovateľky, je neplatné. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že „nárok navrhovateľov   je   oprávnený   a preukázaný.   Navrhovatelia   ako   akcionári   A.,   a.s.   S.   sa zúčastnili   valného   zhromaždenia   konaného   dňa   22.   06.   2007.   Zápisnica   o priebehu riadneho valného zhromaždenia obsahovala protest akcionárov – navrhovateľov. Protest bol podaný už k 1. bodu programu a následne aj k bodu 2, teda valné zhromaždenie sa ďalej   nemalo   konať.   Akcionári   následne   v trojmesačnej   prekluzívnej   lehote   odo   dňa konania valného zhromaždenia, dňa 21. 9. 2007, podali návrh na súd o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, v ktorom uviedli dôvody neplatnosti. Petit návrhu bol podľa   názoru   súdu   dostatočne   presný   a určitý.   Navrhovatelia   sa   domáhali   určenia,   že uznesenie RVZ A., a.s. S. zo dňa 22. 06. 2007 je neplatné. Na valnom zhromaždení sa má prijať   jedno   uznesenie   s viacerými   bodmi.   Petit   návrhu   bol   upresnený   podaním navrhovateľov zo dňa 9.2.2010, ktorým žiadali určenie neplatnosti uznesenia RVZ A., a.s. S. zo dňa 22.6.2007, ktorým bola schválená riadna účtovná závierka a rozdelenie zisku za rok 2006. Ak schváli valné zhromaždenie v súlade s ustanovením § 178 Obchodného zákonníka zisk na rozdelenie, akcionárom vzniká právo na vyplatenie podielu na zisku - dividendu. V danom prípade valné zhromaždenie rozhodlo o rozdelení zisku za rok 2006. Akcionár, ktorý sa svojimi akciami podieľa na podnikaní spoločnosti má základné zákonné právo podieľať sa na zisku. Valné zhromaždenie nemôže stanoviť podiel členom predstavenstva bez   toho,   aby   bol   určený   aj   podiel   akcionárov   na   takomto   zisku.   Uznesenie   valného zhromaždenia akciovej spoločnosti, ktorým bol schválený zisk k rozdeleniu s tým, že tento bude rozdelený iba od rezervného fondu, sociálneho fondu,   fondu odmien, na tantiémy Členom predstavenstva a nie aj akcionárom, je neplatné pre rozpor so zákonom, konkrétne pre rozpor s ustanovením § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka.“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   8 Cb 18/2009   z 31.   januára   2011   podala sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn. 2 Cob   72/2012   z 2.   februára   2012   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok“)   tak,   že   potvrdil rozhodnutie   okresného   súdu   vo   výroku   o určení   neplatnosti   uznesenia   valného zhromaždenia, ktorým bolo rozhodnuté o rozdelení zisku za rok 2006, a vo zvyšnej časti rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo veci   samej   zmenil tak,   že   žalobu v prevyšujúcej   časti zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že „v predmetnej veci sa   žalobcovia   domáhajú   určenia   neplatnosti   uznesenia   prijatého   na   riadnom   valnom zhromaždení spoločnosti žalovaného dňa 22.6.2007. Tak, ako to uzavrel súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia, upresnením podaného návrhu podaním doručeným súdu 9.2.2010 žalobcovia konkretizovali uznesenia, ktoré žiadajú určiť za neplatné. Žiadajú, aby bolo   za   neplatné   určené   uznesenie   valného   zhromaždenia,   ktorým   sa   schválila   ročná účtovná   závierka   a   rozdelenie   zisku.   Z   obsahu   notárskej   zápisnice   spísanej   notárkou JUDr. M.   F.   N   152/07,   Nz   25886/07,   NCRIs   25741/07   zo   dňa   29.6.2007   vyplýva,   že po prerokovaní prvých dvoch bodov, na začiatku prerokovania tretieho bodu, t.j. výročnej správy predloženej   predstavenstvom za   rok   2006   o   13.35 hod.   akcionári   -žalobcovia v tomto konaní - opustili riadne valné zhromaždenie. Nasleduje prerokovanie bodov 4 a 5 už bez ich prítomnosti.

V   rámci   bodu   4   je   prednesený   návrh   dozornej   rady   na   schválenie   okrem   iného riadnej účtovnej závierky a rozdelenie zisku za rok 2006 i podnikateľského zámeru za rok 2007. V bode 5 je predložený návrh predstavenstvom na rozdelenie zisku dosiahnutého po zdanení   v   sume   5.046.000,-   Sk.   Valné   zhromaždenie   počtom   hlasov   123719-100% prítomných   akcionárov   prijalo   návrh   predložený   predstavenstvom   akciovej   spoločnosti na to,   aby   sa   zisk   rozdelil   tak,   že   sa   do   rezervného   fondu   vyplatí   suma   500.000,-   Sk, do sociálneho fondu suma 446.000,- Sk, na tantiémy členov predstavenstva 1.000.000,- Sk a do fondu odmien 3.100.000,- Sk. V rámci prerokovania bodov 4 a 5 nie je zaznamenaný protest   akcionárov   proti   týmto   uzneseniam.“. Ďalej   krajský   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia uviedol, že „ak žalovaný v podanom odvolaní argumentuje tým, že vo vzťahu k uzneseniam   o   ročnej   účtovnej   závierke   a   rozdelení   zisku   nebol   podaný   protest,   tak skutkovo   s   týmto   možno   súhlasiť.   Treba   však   prihliadať   na   to,   že   v   čase,   kedy   sa   už na riadnom   valnom   zhromaždení   prijímali   tieto   uznesenia   sa   žalobcovia   ako   akcionári nezúčastňovali priebehu valného zhromaždenia. Pri výklade vety druhej ust. § 183 Obch. zák. je podľa názoru odvolacieho súdu významným to, že títo akcionári sa už nezúčastňovali prejednania týchto bodov na valnom zhromaždení a preto sa nemohol ako hmotnoprávny predpoklad podania žaloby žiadať ich protest proti týmto uzneseniam prijatým na riadnom valnom zhromaždení. Možno súhlasiť s tým, že ak by tam akcionár na valnom zhromaždení bol, žiadalo sa, aby jeho protest bol zaznamenaný vo vzťahu ku konkrétnemu uzneseniu prijatému valným zhromaždením.

Za   daného   stavu   postačovalo,   ak   žalobcovia   uplatnili   v   prekluzívnej   lehote požiadavku na určenie neplatnosti uznesenia na súde. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že pre úspech žaloby mal byť aj z ich strany zaznamenaný protest do zápisnice o riadnom valnom zhromaždení.

Názor   odvolacieho   súdu   sa   odchyľuje   od   záverov   súdu   prvého   stupňa,   ktorý konštatoval, že už protest žalobcov pri prerokovaní bodov 1, 2 postačoval ako relevantný úkon   aj   pre   ďalšie   prerokované   body   programu   rokovania   valného   zhromaždenia. Pri prítomnosti   akcionárov   na   rokovaní   by   musel   byť   protest   realizovaný   aj   pri   tých uzneseniach, ktorých neplatnosti sa žalobcovia domáhajú na súde.“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že „závery   Krajského   súdu   v Prešove   v časti argumentácie k výkladu § 183 Obchodného zákonníka sú arbitrárne, nakoľko krajský súd jednoznačné   znenie   normatívneho   textu   nerešpektoval   a interpretoval   ho   neústavným spôsobom.   Zdôrazňujeme,   že   odlišné   ponímanie   normatívneho   textu   v takomto   prípade treba považovať za prejav arbitrárnosti, čím Krajský súd v Prešove porušil základné právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“. Sťažovateľka bola toho názoru, že znenie § 183 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“) „bez   akýchkoľvek   pochybností nepripúšťa dvojaký výklad“, a preto je sťažovateľka toho názoru, že krajský súd predmetné ustanovenie   interpretoval   ústavne   nesúladným   spôsobom,   pretože „je   nesporné,   že žalobcovia pred rokovaním o bode 4, pod ktorým sa na valnom zhromaždení rozhodovalo o rozdelení zisku svojvoľne opustili riadne valné zhromaždenie. Na uvedenej skutočnosti nič nemení, že bez akýchkoľvek pochybností, sa valného zhromaždenia zúčastnili, čo potvrdzuje listina   prítomných,   ktorá   je   prílohou   zápisnice   z valného   zhromaždenia.   Keďže   sa žalobcovia   valného   zhromaždenia   zúčastnili   a protest   proti   uzneseniu   o rozdelení   zisku nepodali, nesplnili hmotnoprávnu podmienku podania žaloby a sami si tak zmarili možnosť úspešne sa domáhať neplatnosti valného zhromaždenia.

Inak povedané, odvolací súd interpretoval ustanovenia hmotnoprávnych predpisov v rozpore   s ich   samotnou   dikciou,   ktorá   nepripúšťa   iný,   teda   dvojaký   výklad,   čo   malo za následok   porušenie   základného   práva   a slobody,   najmä   práva   na   súdnu   ochranu v zmysle čl. 46 ústavy ako aj práva na spravodlivý súdny proces.“.

Sťažovateľka   ďalej   krajskému   súdu   vyčíta,   že „i nedostatočne   odôvodneným rozsudku   odvolacieho   súdu   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces, garantované   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti A., a.s. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Cob/72/2011 zo dňa 2. februára 2012.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Cob/72/2011 zo dňa 2. februára 2012, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e povinný uhradiť spoločnosti A., a.s. S. trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 €, (slovom dvestošesťdesiat deväť eur a päťdesiatosem centov) na účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   V.   K.   do   jedného   mesiaca   od   doručenia   tohto nálezu.“

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou sťažnosti sťažovateľky je aj návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 72/2012 z 2. februára 2012, ktorý odôvodnila hrozbou výkonu napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jej námietok je nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru arbitrárny, založený na ústavne nesúladnej interpretácii § 183 Obchodného zákonníka, čím podľa jej názoru došlo k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami ústavy a dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani dôvodu   na to,   aby ústavný súd do   veci   zasiahol.   Na   tomto   závere nemôže nič zmeniť okolnosť,   že   sťažovateľka   má   na   celú   vec   odlišný   názor   a s napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama   osebe   nemôže   spôsobiť   porušenie označených práv sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o zásadnú   námietku   sťažovateľky   týkajúcu   sa   ústavne   nesúladnej interpretácie zákona, konkrétne § 183 Obchodného zákonníka, ústavný súd nepovažoval interpretáciu   predmetného   ustanovenia   Obchodného   zákonníka   uvedenú   v napadnutom rozsudku krajského súdu za ústavne nesúladnú, resp. takú, ktorá by popierala zmysel a účel tohto ustanovenia.

Podľa § 183 Obchodného zákonníka o vyhlásení rozhodnutia valného zhromaždenia za   neplatné   platia   obdobne   ustanovenia   §   131.   Akcionár,   ktorý   sa   zúčastnil   valného zhromaždenia, sa môže domáhať práva podľa § 131 ods. 1 iba ak podal protest do zápisnice z valného zhromaždenia.

V okolnostiach   sťažovateľkinej   veci   bolo   nesporné,   a vyplýva   to   aj   zo   zápisnice z valného zhromaždenia z 22. júna 2007, že navrhovatelia (akcionári sťažovateľky, pozn.) po prerokovaní bodu 2 programu zasadnutia opustili predmetné valné zhromaždenie, a preto neboli   prítomní   na   prerokovaní   ďalších   troch   bodov   programu,   po   ktorých   boli   prijaté uznesenia valného zhromaždenia, ktoré boli predmetom ich žaloby. Krajský súd pri výklade kľúčovej   otázky,   ako   v daných   okolnostiach   interpretovať   pojem   účasti   na   valnom zhromaždení, zvolil interpetáciu, že pod pojmom účasti na valnom zhromaždení z hľadiska povinnosti   podať   protest   ako   hmotnoprávnu   podmienku   žaloby   o určenie   neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia nie je podstatné, že navrhovatelia boli zapísaní v zozname prítomných akcionárov na začiatku valného zhromaždenia, ale či ich prítomnosť, a teda aj účasť bola v čase prerokovania bodu programu, ktorého výsledkom bolo uznesenie, ktorého platnosť   napadli   žalobou.   Je   len   logické,   že   v prípade,   ak   sa   navrhovatelia   fyzicky nezúčastnili   prerokovania   a hlasovania   o uzneseniach   valného   zhromaždenia,   ktorých platnosť   napadli   na   súde,   nemohli   ani   podať   protest.   Interpretáciu   účasti   na   valnom zhromaždení krajským súdom v napadnutom rozsudku z hľadiska povinnosti podať protest možno   považovať   za   logickú,   prípustnú   a zohľadňujúcu   materiálne   hľadisko   úmyslu zákonodarcu pri ustanovení povinnosti podať protest. Z tohto pohľadu potom prezentovaná interpretácia   sťažovateľa   pojmu   účasti   na   valnom   zhromaždení   je   čisto   formalistická, nerešpektujúca materiálne hľadisko tejto otázky, pretože ani podľa názoru ústavného súdu nie   je   možné   rozumne   požadovať   od   akcionára,   ktorý   nie   je   prítomný   na   prerokovaní a prijatí toho-ktorého uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti, aby vzniesol protest, najmä vtedy, ak akcionár, ktorý sa nezúčastnil valného zhromaždenia, takúto povinnosť nemá rovnako, ako aj tí akcionári, ktorí hlasovali korešpondenčne alebo elektronickými prostriedkami podľa § 184a ods. 7 Obchodného zákonníka.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   považoval   odôvodnenie   napadnutého rozsudku za dostačujúce a nevybočujúce z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   preto pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky,   v ktorej   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012