znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 323/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   Z.   a PaedDr.   B.   Z.,   Ž.,   zastúpených   Advokátskou kanceláriou   Š., s.   r.   o.,   Ž.,   v mene ktorej   koná konateľ a advokát Mgr.   M. Š., vo veci namietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12   C 114/2002 a postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   7   Co   263/2007 a sp. zn. 7 Co 203/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Z. a PaedDr. B. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011 doručená   sťažnosť   P.   Z.   a PaedDr.   B.   Z.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 114/2002 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   7   Co   263/2007   a sp.   zn. 7 Co 203/2009.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako   navrhovatelia   podali 26. marca 2002 žalobu na okresnom súde vo veci určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 C 114/20002 zo 14. júna 2007, ktorým žalobu sťažovateľov zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v konaní a tiež nedostatku naliehavého právneho záujmu. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 263/2007 z 22. októbra 2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd opätovne rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 12 C 114/20002 z 29. marca 2009, ktorým opätovne žalobu sťažovateľov zamietol, a to s poukazom na to, že výpoveď, ktorej neplatnosť napadli sťažovatelia, nebola právnym   úkonom   spôsobilým   vyvolať právne   účinky   voči   obom   sťažovateľom,   a preto nebol dôvod zaoberať sa jeho platnosťou či neplatnosťou z hľadiska jeho obsahu a dôvodov a nemohlo dôjsť ani k zániku ich spoločného nájmu. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 203/2009 zo 17. marca 2010 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu argumentujú, že v označených konaniach   okresného   súdu   a krajského   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo na prerokovanie ich   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli, že ich vec bola právoplatne skončená až 6. apríla 2011.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní   prijal   ich   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a následne   v konaní   vo   veci   samej vyslovil, že v napadnutých konaniach boli porušené ich v sťažnosti označené práva. Tiež žiadajú,   aby   im   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000   €   (každému zo sťažovateľov), ako aj úhrada trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   v napadnutých   konaniach okresného súdu a krajského súdu. V súvislosti s porušením svojich práv argumentovali aj jednotlivými rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konkrétne „vo veci D. K. proti Slovenskej republike konštatoval, že trvanie konania 7 rokov a viac ako 2 mesiace je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Rovnako vo veci Alojz Bako proti Slovenskej republike sa ESPĽP stotožnil s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, že konania trvajúce 8 rokov predstavuje porušenie článku 6. ods. 1 Dohovoru. Za neprimerane   dlhé   bolo   označené   aj   konanie,   ktoré   vyústilo   do   sťažnosti   na   ESPĽP vo veci Bíro proti Slovenskej republike. V čase rozhodovania ESPĽP trvalo už 8 rokov a 8 mesiacov.“.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné zaujať stanovisko k judikatúre ESĽP uvedenej sťažovateľmi. Pokiaľ ide o rozhodnutie „vo veci D. K. proti Slovenskej republike“, ústavný súd nevedel identifikovať, o ktoré konanie a rozhodnutie ide, a teda ani posúdiť, či situácia, na základe ktorej ESĽP konštatoval rozpor s čl. 6 ods. 1 dohovoru, je totožná, respektíve obdobná, ako to je v prípade sťažovateľov. Pokiaľ ide o rozhodnutie Bako proti Slovenskej republike (č. sťažnosti 60227/00 je jediné konanie týkajúce sa sťažovateľa Baka, pozn.), ESĽP   konštatoval,   že   suma   priznaná   ústavným   súdom   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu a rýchlosť,   s akou   bolo   o odškodnení   rozhodnuté,   nie   je   neprimeraná.   V tejto   súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v prípade sťažovateľa Baka rozhodol ústavný súd nálezom (sp. zn. IV. ÚS 233/03 z 5. mája 2004), avšak sťažovateľ Bako podal sťažnosť adresovanú ústavnému súdu v čase, keď ešte konanie prebiehalo, teda namietal porušenie svojich práv v čase, keď napadnuté konanie ešte nebolo právoplatne ukončené. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok ESĽP Bako proti Slovenskej republike je na posudzovaný prípad sťažovateľov neaplikovateľný, pretože situácia, a tým aj východiská rozhodnutia   boli odlišné.   V neposlednom   rade   sa   ústavný   súd zaoberal   aj sťažovateľmi spomínaným rozsudkom ESĽP Bíro proti Slovenskej republike, pričom konštatuje, že ESĽP rozhodol v piatich veciach sťažovateľa Bíra, pričom ani v jednej veci nekonštatoval takú dĺžku konania ako uvádzajú sťažovatelia „v čase rozhodovania ESPĽP trvalo už 8 rokov a 8 mesiacov“. Navyše, z informácie uvádzanej sťažovateľmi vyplýva, že konanie v čase rozhodovania ESĽP ešte trvalo, teda nešlo o totožnú situáciu, ako je to v posudzovanom prípade sťažovateľov.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (aj   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 ústavy) môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva nečinnosťou   tohto   orgánu   verejnej   moci   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva   ešte   mohlo   trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02)   a rozhodnutie ústavného   súdu   je spôsobilé   naplniť   uvedený   účel   ochrany. Uvedený   právny   názor ústavného   súdu   je   akceptovaný   aj   judikatúrou   ESĽP   (pozri   Miroslav   Mazurek   proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnuté konania boli právoplatne skončené 6. apríla   2011,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 12 C 114/2002   z   26.   marca   2009   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 203/2009 zo 17. marca 2010,   ktorým bol potvrdený uvedený rozsudok okresného súdu. Právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa konanie pred všeobecným súdom skončí, je definitívne nastolená právna istota účastníkov.

Keďže sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného, ako aj krajského súdu v napadnutých konaniach sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. júna 2011, t. j. v čase, keď   k porušovaniu   označených   práv   už   nemohlo   dochádzať   a ich   právna   neistota   už nemohla   trvať,   ústavný   súd   sťažnosť   v súlade   s § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd podotýka, že sťažovatelia mali dostatok   príležitostí   v čase,   keď   konanie,   či   už   pred   okresným   súdom   alebo   krajským súdom,   prebiehalo,   podať   sťažnosť   na   postup   súdu   podľa   §   62   ods.   1   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi príslušného súdu, ktorú ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04,   III.   ÚS   401/2008)   považuje   za   účinný   prostriedok   nápravy   slúžiaci na ochranu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   čím   by poskytli   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav.   O využití   tejto možnosti sa však sťažovatelia v sťažnosti nezmieňujú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011