znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 323/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., T., zastúpenej advokátom JUDr. A. S., D., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dolný Kubín   a Okresného   súdu   Námestovo   vo   veci vedenej pod sp. zn. 10 C 97/2002 (v súčasnosti vedenej pod sp. zn. 3 C 22/2008) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2009 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín a Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 97/2002 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 3 C 22/2008).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   od   začatia   predmetného   konania   (na   základe   žaloby sťažovateľky z 27. februára 2002) konal vo veci Okresný súd Dolný Kubín. Od 1. januára 2008 však príslušnosť na prerokovanie predmetnej veci prešla na Okresný súd Námestovo, a to základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Predmetom posudzovaného konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území v obci T.

Sťažovateľka v sťažnosti podala stručný prehľad úkonov oboch okresných súdov konajúcich   vo   veci,   ktorý   doložila   listinnými dôkazmi.   Uviedla   tiež,   že 19.   mája 2009 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala na Okresnom súde Námestovo sťažnosť na postup súdu   podľa   § 62 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“),   ktorú zdôvodnila   porušovaním   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Predsedníčka   Okresného   súdu   Námestovo   v   odpovedi   zo   16.   júna   2009   poukázala na skutočnosť, že „na tunajšom súde je veľké množstvo spisov prevzatých z Okresného súdu Dolný Kubín“, a preto „nie je v možnostiach konajúceho sudcu konať priebežne vo všetkých veciach“. Prisľúbila tiež pravidelné sledovanie priebehu konania v sťažovateľkinej veci.

Sťažovateľka kriticky hodnotí skutočnosť, že Okresný súd Dolný Kubín „v čase od podania žalobného návrhu dňa 27. 02. 2002 do postúpenia celého konania Okresnému súdu   Námestovo   dňa   01.   01.   2008   vo   veci   nevydal   žiadne   meritórne   rozhodnutie“. Ďalej zdôraznila, že „Okresný súd Dolný Kubín prvýkrát vyzval sťažovateľku až 04. 07. 2003, t. j. rok a pol odo dňa podania žalobného návrhu. Do tohto času v tejto veci Okresný súd Dolný Kubín neurobil vôbec žiadny úkon, ani len výzvu na zaplatenie súdneho poplatku. Do dnešného dňa vo veci nebolo prakticky žiadne pojednávanie, na ktorom by sťažovateľka mohla   predložiť   dôkazy   odôvodňujúce   jej   žalobný   návrh   a   teda   riadne   uplatniť   svoje základné právo. Do dnešného dňa, t.j. po viac ako 7 rokoch odo dňa podania žalobného návrhu   je   právoplatne   rozhodnuté   len   o   oslobodení   sťažovateľky   od   platenie   súdnych poplatkov,   o   merite   veci   súdy   ešte   vôbec   nerozhodovali,   ani   sa   k   nemu   sťažovateľka nemohla doteraz vyjadriť. Sťažovateľka je už v pokročilom veku a neverí, že sa ešte dožije spravodlivého a právoplatného rozhodnutia v konaní o jej žalobnom návrhu.“.

K postupu Okresného súdu Námestovo sťažovateľka uviedla, že tento „urobil prvý úkon vo veci až   dňa   19.   01.   2009,   kedy uznesením   oslobodil   sťažovateľku od platenia súdnych   poplatkov.   Toto   rozhodnutie   však   bolo   prijaté   až   po   roku   od   postúpenia   veci z Okresného súdu Dolný Kubín. V súčasnosti je to už v poradí 4 sudca, ktorý má na starosti rozhodovanie o žalobnom, návrhu sťažovateľky, avšak ani jeden z nich sa nedopracoval k meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovateľka teda postupom oboch súdov je do dnešného dňa naďalej v právnej neistote ohľadne vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – pozemkom, na ktorých   má   postavený   svoj   rodinný dom,   v ktorom   aj   býva,   a ktoré z tohto dôvodu aj užíva.“.

Sťažovateľka navrhla, aby po prijatí na ďalšie konanie ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľky priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené postupom Okresného súdu Dolný   Kubín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 10 C 97/2002 a postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 C/22/2008.

3. Okresnému   súdu   Námestovo   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 3 C/22/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Sťažovateľke M. J. priznáva finančné zadosťučinenie v celkovej výške 30.000,- € (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré sú jej Okresný súd Dolný Kubín a Okresný súd Námestovo povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu a to nasledovne: Okresný súd Dolný Kubín sumu 25.000,- € a Okresný súd Námestovo sumu 5.000,- €.

5. Okresný súd Dolný Kubín a Okresný súd Námestovo sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke M. J. trovy právneho zastúpenia podľa § 11, ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a to za nasledujúce 2 úkony právnej pomoci za rok 2009 v celkovej výške   292,62,-   €   vrátane   DPH:   1.   prevzatie   a   príprava   zastúpenia   vo   výške 116,-   €   (+   19   %   DPH),-   Sk   +   6,95,-   €)   +   19   %   DPH)   réž.   paušál,   2.   vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti vo výške 116,- € (+ 19 % DPH) + 6,95,- € (+ 19 % DPH) réž. paušál, ktoré sú povinní zaplatiť na účet advokáta JUDr. A. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Špecifikom   posudzovaného   konania   je   skutočnosť,   že   v   jeho   priebehu sa na rozhodovaní   podieľali   v   dôsledku   zmeny   právnej   úpravy   regulujúcej   príslušnosť súdov dva okresné súdy. Pre zhodnotenie rešpektovania základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote uvedená skutočnosť nemôže mať zásadný význam, pretože z hľadiska oboch označených práv je významné predovšetkým nastolenie právnej istoty právoplatným ukončením konania, čo je aj účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 76/03, III. ÚS 154/06).

Na   druhej   strane   však   ústavný   súd   nemôže   opomenúť,   že   vyslovenie   porušenia sťažovateľkou   označených   práv   sa   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   spája   s   vyvodením zodpovednosti   voči   konajúcemu   všeobecnému   súdu,   a   to   v   podobe   príkazu   konať bez zbytočných prieťahov, prípadne aj v podobe uloženia povinnosti uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Naznačené skutočnosti okrem iného predstavujú dôvody, pre ktoré sa ústavný súd pri rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov nemôže obmedziť výlučne na zisťovanie celkovej dĺžky konania, ale   v   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   skúma   vždy   konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. I. ÚS 41/02).

Vo vzťahu k postupu Okresného súdu Dolný Kubín v označenom konaní ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že po doručení sťažovateľkinej žaloby 27. februára 2002 Okresný súd   Dolný   Kubín   vykonal   procesný   úkon   až   4.   júla   2003,   keď   vyzval   sťažovateľku na preukázanie hodnoty predmetu konania na účel vyrubenia súdneho poplatku za podaný návrh.   Je   pravdou,   že   konajúci   súd   realizoval   tento   prípravný   úkon   až   po   viac ako 16 mesiacoch   od   doručenia   žaloby,   na   druhej   strane   však   ústavný   súd   nemôže opomenúť, že potrebu vykonania tohto úkonu súdu vyvolal neperfektný návrh na začatie konania. Navyše, ako to vyplýva aj z ďalších výziev a urgencií adresovaných právnemu zástupcovi sťažovateľky („výzva“ z 25. augusta 2004, „urgencia“ zo 14. decembra 2004, „urgencia výzvy“ zo 14. februára 2005, „urgencia“ z 31. marca 2005), žalobný návrh mal aj ďalší nedostatok, a to chýbajúce splnomocnenie pre advokáta JUDr. S.

Sťažovateľka, resp. jej právny zástupca na uvedené výzvy a urgencie zareagovali prvýkrát až 4. januára 2005 na urgenciu zo 14. decembra 2004, a to žiadosťou o predĺženie lehoty   na   predloženie   splnomocnenia   a   na   oznámenie   hodnoty   predmetu   konania. Ani po uplynutí dodatočnej lehoty však žalobný návrh nebol sťažovateľkou ani jej právnym zástupcom   doplnený   a   po   urgencii   výzvy   zo   14.   februára   2005   právny   zástupca sťažovateľky   doručil   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   9.   marca   2005   splnomocnenie. Nepredložil však znalecký posudok, ktorý by jednoznačne vyjadroval hodnotu predmetu konania. Znalecký posudok bol konajúcemu súdu doručený až 19. mája 2005, čo viedlo Okresný súd Dolný Kubín k vyrubeniu súdneho poplatku 6. júna 2005.

Sťažovateľka na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku nereagovala, a preto Okresný súd   Dolný   Kubín   uznesením   č.   k.   10   C   97/2002-19   zo   4.   júla   2005   konanie   zastavil. Na odvolanie   sťažovateľky,   ku   ktorému   predložila   dôkazy   o   svojich   majetkových a príjmových   pomeroch,   Krajský   súd   v   Žiline   uznesením   sp.   zn.   8   Co   349/2005 z 31. októbra   2005   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka doručila Okresnému súdu Dolný Kubín 12. septembra 2006 čiastočné späťvzatie návrhu, na základe čoho súd uznesením č. k. 10 C 97/2002-62 z 31. augusta 2007 konanie čiastočne zastavil.

Po   prechode   príslušnosti   na   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   na   Okresný   súd Námestovo tento uznesením č. k. 3 C 22/2008-70 z 19. januára 2009 priznal sťažovateľke ako   žalobkyni   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   následne   na   2.   apríl   2009   nariadil pojednávanie vo veci.

Ústavný   súd   zo   zisteného   už   popísaného   priebehu   konania   dospel   k   záveru, že v postupe Okresného súdu Dolný Kubín sa vyskytli dlhšie trvajúce obdobia nečinnosti, je ale nesporné, že na ich vzniku mala svoj podiel aj sťažovateľka pasívnym prístupom k reagovaniu na výzvy a urgencie súdu. Už bola zdôraznená neúplnosť návrhu na začatie konania, pričom tento nedostatok na strane sťažovateľky má pre rozhodnutie o podanej sťažnosti význam i z toho hľadiska, že v konaní pred Okresným súdom Dolný Kubín bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť klasické pravidlo rímskeho práva – právo patrí bdelým (vigilantibus iura).

Napokon   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky Okresným súdom Dolný Kubín má pre celkový obraz o skutkovom stave veci význam aj skutočnosť,   že   sťažovateľka   nevyužila   právny   prostriedok,   ktorý   jej   na   ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje zákon o súdoch v ustanovení § 62.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona o súdoch, alebo ak sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Takéto dôvody v danej veci sťažovateľka neuviedla a ani ústavný súd ich nezistil.

K časti sťažnosti smerujúcej proti postupu Okresného súdu Dolný Kubín tak ústavný súd uzatvára, že hoci sa v postupe tohto všeobecného súdu vyskytli obdobia nečinnosti, ktoré   by   mohli   signalizovať   porušenie   označených   práv   sťažovateľky,   jej   správanie v predmetnom konaní, čo je jedno z kritérií posudzovania možného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy i práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, svedčí o jej viac   pasívnom   než   aktívnom   postoji   k   obrane   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto zistenie v spojení s celkovou dĺžkou obdobia, počas ktorého Okresný súd Dolný Kubín mohol priebeh konania ovplyvňovať, ako aj v spojení s dĺžkou období nečinnosti konajúceho súdu vedie ústavný súd k záveru o neexistencii   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažovateľkou   označenými   právami a namietaným postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín,   čo   je dôvodom   na   odmietnutie uvedenej časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). Navyše sťažnosť v tejto časti je podľa názoru ústavného súdu tiež   neprípustná   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   pretože   sťažovateľka sa na postup   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   nesťažovala   tak,   ako   jej   to   umožňoval už spomínaný zákon o súdoch.

K   časti   sťažnosti   napádajúcej   postup   Okresného   súdu   Námestovo   ústavný   súd považuje   za   potrebné   v   prvom   rade   uviesť,   že   z   celkovej   dĺžky   predmetného   konania v trvaní 7 rokov a 4 mesiace mal tento všeobecný súd možnosť ovplyvniť jeho priebeh v rozsahu jedného roka a piatich mesiacov. Pritom z obsahu sťažnosti i z jej príloh vyplýva, že   v   postupe   Okresného   súdu   Námestovo   možno   identifikovať   obdobie   nečinnosti od 23. januára 2008,   keď mu bol   spisový   materiál   po   zmene právnej   úpravy   doručený, do 19. januára 2009, keď rozhodol o oslobodení sťažovateľky od súdnych poplatkov.

Aj v tejto časti však ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako neprípustnú.

Sťažovateľka adresovala Okresnému súdu Námestovo sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch 19. mája 2009, pričom ústavnému súdu doručila svoju sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy 26. júna 2009.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   stabilnej   judikatúry   zastáva   názor,   že   sťažnosť na postup súdu podanú podľa zákona o súdoch možno považovať za účinne využitý právny prostriedok   ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov len vtedy,   ak je   konajúcemu   súdu   doručená   v   takom   časovom   odstupe   pred   doručením sťažnosti   ústavnému   súdu,   že   predsedovi   žalovaného   súdu   bude   poskytovať   dostatok časového priestoru na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Ak to tak nie je, potom podľa názoru ústavného súdu je podanie sťažnosti na postup súdu podľa zákona o súdoch iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by takáto sťažnosť   v   iných   časových   reláciách   (teda   s dostatočným   časovým   odstupom pred adresovaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavnému   súdu)   mohla   mať (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 48/06).

Jednomesačný časový odstup medzi doručením sťažnosti na postup súdu Okresnému súdu   Námestovo   a   doručením   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavnému   súdu nepovažuje   ústavný   súd   za   vytvárajúci   dostatočný   predpoklad   pre   účinnosť   využitia právneho prostriedku, ktorý sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Pritom   ústavný   súd   vzhľadom na obsah   sťažnostnej   argumentácie,   ako   aj   na   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania a podiel Okresného súdu Námestovo na nej nezistil žiadne skutočnosti odôvodňujúce postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   v   časti   namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľky postupom Okresného súdu Námestovo bola podaná v danom   prípade predčasne,   a to   v   čase,   keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorého   je   oprávnená   podľa   osobitných   predpisov, bolo bezúspešné   a   neprinieslo   sledovaný   cieľ.   Preto   v   tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť odmietol ako neprípustnú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, nezaoberal sa už ďalšími nárokmi uplatnenými   sťažovateľkou   v   petite   predloženej   sťažnosti   (priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov právneho zastúpenia).

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe Okresného   súdu   Námestovo   dochádzalo   k   ďalším   prieťahom   v   konaní,   sťažovateľke nič nebráni v tom, aby opätovne podala sťažnosť ústavnému súdu pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009