znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 323/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Vladimíra Sotáka, bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   17   ods.   1   a 2   Listiny   základných   práv   a slobôd, základného   práva   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   19   ods.   1   a 2   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach a základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Brezno   č.   k.   1   C   29/01-225   z   23.   júna   2003   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 284/2003 zo 4. februára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Vladimíra Sotáka   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2004 doručená sťažnosť Ing. Vladimíra Sotáka, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 C 29/01-225 z 23. júna 2003 v spojení s rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   Co   284/2003 zo 4. februára 2004 v konaní o návrhu navrhovateliek v 1. rade PhDr. T. K., v 2. rade RNDr. M. P. a v 3. rade V. K. proti odporcovi (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľovi) o ochranu osobnosti.

Podľa tvrdenia sťažovateľa v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 1 C 29/01 sa navrhovateľky domáhali toho, aby bol zaviazaný zdržať sa v budúcnosti tvrdení, že sú zodpovedné za smrť sťažovateľovho syna M. S., ďalej sa domáhali, aby bol sťažovateľ zaviazaný zaslať navrhovateľkám a riaditeľovi Gymnázia Jána Chalupku v Brezne (ďalej len „gymnázium“) ospravedlnenie, v ktorom mal uviesť, že 4. septembra 2000 v budove gymnázia   rozdával   text,   z ktorého   vyplývalo,   že   navrhovateľky   ako   učiteľky   gymnázia šikanujú deti a že ich spolu obvinil zo smrti svojho syna a označil ich za ľudské beštie.

Navrhovateľky žiadali, aby sa im sťažovateľ ospravedlnil, pretože na takéto tvrdenia sťažovateľ   nemal   žiadne   hodnoverné   podklady.   Tieto   informácie   boli   šírené   jednak prostredníctvom telefonátov, rozširovaním letákov v budove gymnázia, iniciovaním Štátnej školskej   inšpekcie   (ďalej   len   „školská   inšpekcia“)   a   listami   adresovanými   jednak navrhovateľkám a Krajskému úradu v Banskej Bystrici, v ktorých ich sťažovateľ označil za ľudské beštie.

Takéto   konanie   považovali   navrhovateľky   za   zásah   do   ich   osobnostných   práv, pretože   podľa   ich   názoru   išlo   o nepodložené   tvrdenia.   Podľa   tvrdenia   navrhovateliek sťažovateľa   na takéto   tvrdenie   neoprávňovali   žiadne   zistenia   školskej   inšpekcie   ani vyjadrenia   spolužiakov   zomrelého   syna   a ani   vyšetrovanie   orgánov   činných   v trestnom konaní.   Kritiku   zo   strany   sťažovateľa   považovali   navrhovateľky   za   nekorektnú, neprimeranú,   a   v dôsledku   toho   za   neoprávnenú.   Navrhovateľky   požadovali   aj   náhradu nemajetkovej   ujmy   vo   výške   200   000   Sk   každej   navrhovateľke,   pretože   morálne zadosťučinenie   sa   v tomto   konkrétnom   prípade   javilo   ako   nepostačujúce,   pretože neoprávneným zásahom sťažovateľa došlo podľa názoru navrhovateliek k poškodeniu ich dôstojnosti a ich vážnosti v spoločnosti v značnej miere.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   rozhodnutie   oboch   stupňov   súdov   (okresného   súdu a krajského súdu) spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že išlo v poradí o tretieho žiaka školy, kde vyučujú navrhovateľky, ktorý takto tragicky zahynul, a preto považoval za morálnu povinnosť vyjadriť sa k celej situácii považujúc túto vec za vec verejného záujmu. Podľa názoru sťažovateľa jeho postoje na verejnosti   k navrhovateľkám   boli   právom   hodnotiace   úsudky.   Vo   všetkých   formách tvrdeného   zásahu   išlo   podľa   sťažovateľa   o hodnotiace   úsudky   –   kritiku   práce   učiteľov breznianskeho gymnázia, pričom práca učiteľov sa považuje za vec verejnú. Súdy oboch stupňov podľa sťažovateľa pochybili pri hodnotení dôkazov. V demokratickej spoločnosti musí byť dovolené pri uvedených dôsledkoch „biť na poplach“ aj formou takej kritiky, ktorá   pre   kritizovaného   je   nepríjemná   či   urážajúca,   lebo   sa   tak   deje   vo   všeobecnom verejnom   záujme.   Podľa   názoru   sťažovateľa   nedošlo   jeho   kritikou   k zásahu   do osobnostných práv sťažovateliek.

Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľ v tom, že rozsudkom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, podľa čl. 17 ods. 1 a 2 listiny, podľa čl. 19 ods. 1 a 2 paktu a podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   si   uplatnil   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   150   000   Sk z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   utrpel   nesprávnymi   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Postupom   Okresného   súdu   v Brezne   sp.   zn.   1   C   29/01-225   ako   aj   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 284/2003 došlo k porušeniu čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy   SR,   čl.   17   ods.   1,   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   čl.   19   ods.   1,   2 Medzinárodného paktu o občianskych a   politických právach, čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   v Brezne   zo   dňa   23.   6.   2003 1 C 29/01-225 ako aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 4. 2. 2004 sp. zn. 15 Co 284/2003 v súlade s ustanovením § 56 ods. 3 písm. b) a vracia vec Okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd v Brezne a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinné uhradiť titulom nemajetkovej ujmy k rukám sťažovateľa 150.000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 19 ods. 1 a 2 paktu každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky. Každý   má   právo   na   slobodu   prejavu;   toto   právo   zahŕňa   slobodu   vyhľadávať,   prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne   alebo tlačou,   prostredníctvom   umenia   alebo akýmikoľvek   inými   prostriedkami podľa vlastnej voľby.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné   podmienky   spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním   takýchto   práv.   Z konania   o ústavnej   sťažnosti   sú   preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov   odmietnutia   sťažnosti   je   jej   zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   na   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné k vyššie uvedenej judikatúre, ktorá je relevantná aj pre danú vec, dodať, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok   konania   pred   všeobecnými   súdmi   mohla   byť   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom   práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať (II. ÚS 28/96).

Sloboda   prejavu vytvára   jeden zo základných pilierov   demokratickej   spoločnosti, jednu   zo   základných   podmienok   jej   rozvoja   a sebauspokojenia   každého   človeka. Obmedzenia vyplývajúce z čl. 10 ods. 2 dohovoru sa vzťahujú nielen na informácie alebo myšlienky, ktoré sa priaznivo prijímajú alebo pokladajú za neútočné pre štát alebo určitú časť   populácie.   Také   sú   požiadavky   plurality,   tolerancie   a veľkorysosti,   bez   ktorých neexistuje   demokratická   spoločnosť.   To   znamená,   že   každá   formalita,   podmienka, obmedzenie   alebo   sankcia   uložená   v tejto   oblasti   musí   byť   primeraná   zákonnosti sledovaného cieľa (Handyside Case, 1976).

V danej veci okresný súd rozhodol tak, že zaviazal odporcu (sťažovateľa) zdržať sa v budúcnosti verejných tvrdení, že navrhovateľky sú zodpovedné za smrť jeho syna, ďalej uložil   povinnosť   zaslať   písomné   ospravedlnenie   navrhovateľkám   a riaditeľovi   gymnázia a nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 50 000 Sk každej z navrhovateliek. Krajský súd zmenil   rozsudok   okresného   súdu   v časti   o povinnosti   odporcu   zdržať   sa   v budúcnosti verejných tvrdení, že navrhovateľky sú zodpovedné za smrť jeho syna, tak, že v tejto časti žalobu   zamietol.   V časti   o povinnosti   odporcu   zaslať   písomné   ospravedlnenie   bol prvostupňový   rozsudok   potvrdený.   V časti   trov   konania   bol   rozsudok   okresného   súdu zmenený tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Výrok o tom, že odporca je povinný zdržať sa tvrdení, že navrhovateľky sú zodpovedné za smrť jeho syna, bol zamietnutý z dôvodu, že tieto prejavy odporcu voči navrhovateľkám boli skončené už koncom roku 2000. Ani navrhovateľky neuvádzali opakované útoky zo strany odporcu, preto vzhľadom na odstup času bol tento výrok nadbytočný.

Sloboda   prejavu   sťažovateľa   mala   spočívať   v jeho   výrokoch   prednesených 4.   septembra   2000   v budove   gymnázia,   kde   v texte   rozdávanom   prítomným   uvádzal, že   učiteľky   K.,   P.   a K.   šikanujú   deti   a sú   zodpovedné   za   smrť   jeho   syna   M.   S.   Dňa

31. októbra 2000, 6. novembra 2000, ako aj 27. decembra 2000 označil tieto učiteľky za ľudské   beštie.   Sťažovateľ   uviedol,   že   ide   o hodnotiace   úsudky   na   všetko,   čo   súviselo s tragédiou troch mladých ľudí navštevujúcich gymnázium. Dodnes ho nikto nepresvedčil o tom, že tri zbytočné samovraždy na tejto škole sú len zhodou náhod. Vo všetkých formách tvrdeného   zásahu   išlo   z jeho   strany   o hodnotiace   úsudky   -   kritiku   práce   učiteľov breznianskeho   gymnázia,   o ktorej   sa   dosiaľ   v Brezne rozprávalo len   v kuloároch.   Prácu učiteľov sťažovateľ považuje za verejnú, a tým aj za kritizovateľnú zo strany rodičov.

Ústavný súd vykonávajúc kontrolu súladu rozhodnutí všeobecných súdov s ústavou a medzinárodnými   záväzkami   na   základe   námietky   porušenia   základných   práv   a slobôd sťažovateľa   zaručených   ústavou   a dohovorom   posúdil   ich   zlučiteľnosť   s napadnutými ustanoveniami,   a to   v priebehu   celého   konania,   teda   na   okresnom   súde   zavŕšeného rozsudkom   tohto   súdu   č.   k.   1   C   29/01-225   z 23.   júna 2003,   ako   aj   na   krajskom   súde rozsudkom sp. zn. 15 Co 284/2003 zo 4. februára 2004. Obe rozhodnutia všeobecných súdov posudzoval ústavný súd v ich vzájomnej spojitosti, pretože sú výsledkom posúdenia jedného deja a sú vzájomne prepojené.

Ústavný súd v súlade s okresným súdom uvádza, že výroky v prvej časti textu boli hodnotiacimi výrokmi a výroky   v druhej   časti   textu   boli tvrdeniami faktu   (že zo strany učiteliek   došlo   k šikanovaniu).   Možno   sa   stotožniť   s názorom   okresného   súdu, že hodnotiace úsudky (v ktorých ide o subjektívny pocit alebo názor človeka a bez ďalšieho nemožno   vyžadovať   preukázanie   ich   pravdivosti)   prekročili   prípustný   rámec   slobody prejavu, avšak najmä preto, lebo im vzhľadom na ich jednoznačný charakter a formu, akou boli   prejavené,   chýbala   náležitá   skutková   báza.   Ústavný   súd   sa   stotožnil   s názorom okresného súdu, že výroky v druhej časti tvrdenia faktov (že šikanujú študentov) prekročili prípustný rámec slobody prejavu, lebo sa ukázali nepravdivými.

Test   zlučiteľnosti   súdnych   rozhodnutí   s ústavou   a dohovorom   vychádzal   zo všeobecne zaužívanej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, kde sa osobitne rozoberajú tvrdené fakty a osobitne hodnotiace výroky. Tento test použil ústavný súd aj na kontrolu zlučiteľnosti   napadnutých   rozsudkov   okresného   súdu   a krajského   súdu   s ústavou a dohovorom.

Sťažovateľ ani žiadna fyzická osoba alebo právnická osoba nepreukázali pravdivosť týchto tvrdení.

Keďže oba výroky prekročili hranice prípustné pri tvrdení faktov, nemôžu byť teda ani chránené v rozsahu čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

K obmedzeniu základného práva na informácie v demokratickej spoločnosti môže dôjsť len za súčasného splnenia dvoch predpokladov. Také obmedzenie musí byť legálne, t. j. musí sa zakladať na zákone, a musí byť aj legitímne, t. j. musí zodpovedať predstavám platným v modernej demokratickej spoločnosti, ktoré všeobecné a zásadné právne záujmy zasluhujú   ochranu   pred   necitlivým   a neuváženým   nakladaním   s informáciami.   K takým elementárnym záujmom patrí záujem na ochrane osobnosti proti zjavnému znevažovaniu jej integrity, záujem na takých hodnotách, ktoré sú spojené s celistvosťou štátneho územia, na ochrane štátneho tajomstva, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia a mravnosti.   Napokon   sú   to   najvšeobecnejšie   záujmy   na   ochrane   základných   práv jednotlivca v spojitosti s jeho osobnými údajmi.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach pri skúmaní zásahu do slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 4 ústavy alebo formality, podmienky, obmedzenia alebo sankcie podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru (napr. III. ÚS 169/03 z 19. decembra 2003 alebo IV. ÚS 40/03 z 19.   septembra   2003)   skúmal,   či   nedošlo   k obmedzeniu   uvedeného   základného   práva na   základe   zákona   a zo   zákonného   (legitímneho)   dôvodu...   a ak   je   to   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v záujme   dosiahnutia   zákonného   (legitímneho)   cieľa,   resp. cieľov, tak ako sú charakterizované v citovaných ustanoveniach.

Zákonná ochrana je daná len vtedy, ak vytýkané výroky sú v medziach a rozsahu ochrany slobody prejavu.

Sťažovateľovi   boli   uložené   dve   sankcie,   a to   povinnosť   ospravedlniť   sa   a úhrada nemajetkovej ujmy.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   v preskúmavanom   konaní   neuniesol   dôkazné bremeno a ním uvádzané skutočnosti nemali dostatočne preukázaný reálny základ.

Oba súdy posudzovali mieru a rozsah aplikácie základných práv sťažovateľa, ako aj žalobcov   v danej   civilnej   veci,   pričom   postupovali   tak,   že   ich   rozhodnutia   nemožno považovať za predmet kritiky zo strany ústavného súdu, ktorému by nasvedčovali závery, že sú zjavne nedôvodné alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

  Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   1   C   29/01-225 z 23. júna 2003 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 284/2003 zo 4. februára 2004 považuje ústavný súd za súladné so zákonom.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004