znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 322/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   Advokátskoukanceláriou   ANDRAŠOVIČ   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   Lermontovova   14,   Bratislava,prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokát   JUDr.   Eduard   Andrašovič,   vo vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republikyuznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn.   21   C   151/2011   z 21.   februára   2012a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   5   Co   666/2013   z   29.   novembra   2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 13ods. 1 písm. a) ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len,,okresný súd“)sp.   zn.   21   C 151/2011   z 21.   februára   2012   v znení   opravného   uznesenia   sp.   zn.21 C 151/2011   z 13.   marca   2012   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 666/2013 z 29. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uzneseniekrajského súdu“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:,,... Dňa 04.01.2012 nariadil porušovateľ 1 (okresný súd, pozn.) v právnej veci na deň 07.02.2012 o 9.00 hod. pojednávanie, pričom predvolanie na toto pojednávanie bolo sťažovateľovi doručené dňa 23.01.2012. Dňa 03.02.2012 sťažovateľ splnomocnil právneho zástupcu - Advokátsku kanceláriu ANDRAŠOVIC & PARTNERS, s. r. o. na zastupovanie na predmetnom pojednávaní..., na základe čoho právny zástupca v ten istý deň, v ktorom mu sťažovateľ udelil plnomocenstvo, t. j. dňa 03.02.2012 o 11,20 hod. v súlade s § 119 ods. 2 OSP mailovým podaním (ako aj v ten istý deň podanou zásielkou na poštovú prepravu), zaslal   porušovateľovi   1   už   ako   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní dňa 7.2.2012 so žiadosťou/návrhom o odročenie termínu pojednávania a to z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie. Vo vyššie uvedenom písomnom podaní právny zástupca sťažovateľa zároveň požiadal súd v súlade s § 119 ods. 2 písm. c) OSP,   aby   súd   oznámil   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   či   vyhovel   návrhu/žiadosti o odročenie pojednávania a to na e-mailovú adresu..., prípadne telefonicky... Napriek tejto žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa, porušovateľ 1 v rozpore s ustanovením § 119 ods. 2 písm.   c)   OSP...   vôbec   sťažovateľovi,   ani   jeho   právnemu   zástupcovi   neoznámil   ako predmetný návrh posúdil. Žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a o odročenie pojednávania zaslal súdu aj odporca v 2. rade. Porušovateľ 1 predmetné pojednávanie neodročil a vydal Rozhodnutie 1 (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.)...

... Voči Rozhodnutiu 1 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že porušovateľ 1 dospel na základe vykonaných dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   ako   aj,   že   Rozhodnutie   1   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom argumentoval tak, ako je to uvedené aj nižšie v časti odôvodnenia tejto sťažnosti...

...   Porušovateľ   2 (krajský   súd,   pozn.) Rozhodnutím   2 (napadnutým   uznesením krajského súdu, pozn.) potvrdil Rozhodnutie 1 v celom rozsahu, pričom v časti odôvodnenia bližšie   uviedol   dôvody   svojho   rozhodnutia   len   voči   odvolaniu   odporcu   v   2.   rade a v súvislosti   s   odvolaním   sťažovateľa   skonštatoval   len,   že   porušovateľ   1   postupoval správne, keď pri rozhodovaní o uloženej povinnosti aplikoval ustanovenie § 147 OSP, nakoľko pre jeho aplikáciu boli splnené všetky zákonné predpoklady.)...“

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi závermi okresného súdu, že mal dostatočnýčas na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou advokátov, pretože, tak akoskonštatoval   okresný   súd   v napadnutom   uznesení,   sťažovateľ   vedomosť   o   existenciinariadeného pojednávania na 7. február 2012 mal ešte 14 dní. Sťažovateľ zastáva názor, že„lehota 14 dní je nepostačujúca na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou advokátov a súčasne na to, aby sa v priebehu tejto 14-dňovej lehoty novozvolený právny zástupca riadne oboznámil s predmetným sporom, prípadne aby nový právny zástupca nahliadol   do   spisu   a   vykonal   ďalšie   súvisiace   úkony.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ poznamenáva, že ak by konajúci súd doručil účastníkom konania, a teda aj sťažovateľovi predvolanie   na   pojednávanie   v   priebehu   napr.   decembra   2011,   sťažovateľ   by   nemal problém si v takomto časovom predstihu zabezpečiť kvalifikovaného právneho zástupcu z radov advokátov a súčasne nový právny zástupca by mohol vykonať všetky úkony potrebné pre   riadnu   prípravu   na   pojednávanie.“. V   súlade   s   uvedeným   sťažovateľ   uvádza,   že„rozhodne“ nebolo v jeho záujme spôsobovať prieťahy v konaní, o čom svedčí jeho účasť,ako aj účasť jeho právneho zástupcu na najbližšie nariadenom pojednávaní 6. marca 2012.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že § 115 ods. 1Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len  ,,OSP“)   ustanovuje   povinnosť   súdu   doručiťpredvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním na účely dostatkučasu na prípravu, „avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani Právneho   nástupcu   odporcu   1.   právneho   zástupcu   navrhovateľky,   neupovedomoval,   že pojednávanie   dňa   7.2.2012   bude   odročené,   príp.   že   súd   akceptuje   žiadosť   právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie. ".

Vzhľadom na citovaný záver okresného súdu sťažovateľ poukazuje na znenie § 115OSP,   z   ktorého   jednoznačne   vyplýva,   že   ak   má   účastník   konania   zástupcuso splnomocnením na celé konanie, predvolá právneho zástupcu a aj účastníkov konania.Medzi práva, ktoré účastníkom konania zaručuje procesný predpis, patrí aj právo účastníkazúčastniť sa pojednávania a na ňom uplatňovať svoj vplyv na priebeh a výsledok konania.

Sťažovateľ je tiež toho názoru, že navrhovateľovi podľa § 147a ods. 4 OSP nevznikloprávo požadovať od sťažovateľa zaplatenie sumy 100 €, pretože právny zástupca sťažovateľasi splnil povinnosť podľa § 119 ods. 2 OSP, t. j. navrhol písomným podaním doručenýmokresnému súdu 3. februára 2012 (t. j. v súlade s § 147a OSP najneskôr tri dni predtermínom   pojednávania)   ospravedlniť   neúčasť   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcua súčasne navrhol odročiť termín pojednávania nariadený na 7. február 2012 na iný vhodnýtermín. Zároveň je toho názoru, že okresný súd by musel v súlade s § 147a ods. 1 OSProzhodnúť o odročení nariadeného pojednávania, pričom tak vôbec neurobil.

Na   základe   uvedeného   je   preto   sťažovateľovi   zrejmé,   že   okresný   súd   dospelna základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   že   napadnutéuznesenie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základečoho je nezákonné a protiústavné, pričom „jeho vydaním, v spojení s uložením povinnosti sťažovateľovi zaplatiť navrhovateľovi v právnej veci 100 eur, boli porušené ústavné práva a základné ľudské práva uvedené v časti III. tejto sťažnosti, t. j. právo na spravodlivé súdne konanie,   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   právo   na   uloženie   povinnosti   len na základe zákona a v jeho medziach“.

K namietanému porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy,práva podľa dohovoru a článku ústavy došlo podľa sťažovateľa aj „zo strany porušovateľa 2, ktorý sa s Rozhodnutím 1 v celom rozsahu stotožnil, a ktorý tak rovnakým spôsobom porušil vyššie uvedené práva sťažovateľa vynesením Rozhodnutia 2 .“.

Okrem toho sa krajský súd dopustil porušenia jeho v sťažnosti označených práv tým,že sa v napadnutom   uznesení „nijakým spôsobom   nevyjadril   ku   konkrétnym   odvolacím dôvodom sťažovateľa a svoje odôvodnenie obmedzil na uvedenie skutočnosti, že sa plne stotožňuje   s   právnym   názorom   porušovateľa   1,   čím   sa   predmetné   Rozhodnutie   2   stalo nepreskúmateľným“.

Podľa sťažovateľa neobstojí argumentácia krajského súdu, že „v zmysle § 219 ods. 2 OSP   postačuje   stotožnenie   sa   s   právnym   názorom   súdu   konajúceho   v   1.   stupni,   t.   j. porušovateľa   1,   ale   porušovateľ   2   bol   vo   svojom   Rozhodnutí   2   povinný   vyjadriť   sa k podstatným   argumentom   sťažovateľa   a   odôvodniť   svoje   Rozhodnutie   2,   nakoľko z odôvodnenia Rozhodnutia 2 nie je možné zistiť, na základe čoho dospel porušovateľ 2 k svojmu rozhodnutiu a v čom videl nesprávnosť odvolacích dôvodov sťažovateľa, čím sa jeho Rozhodnutie 2 stalo nepreskúmateľným a čím porušovateľ 2 teda porušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu a inú právnu ochranu“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodoltýmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava III rozhodnutím zo dňa 21.02.2012, sp. zn. 21C/151/2011- 95, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach.

Krajský súd Bratislava rozhodnutím zo dňa 29.11.2013, sp. zn. 5Co/666/2013-225, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach.

Rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   21.02.2012,   sp.   zn. 21C/151/2011-95 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2013, sp. zn. 5Co/666/2013-225 sa zrušuje.

Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ajporušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy napadnutým uznesením okresného súdu (ktorým mubola uložená v zmysle § 147a ods. 3 OSP povinnosť uhradiť navrhovateľke sumu 100 €), akoaj napadnutým uznesením krajského súdu (ktorým bolo uznesenie prvostupňového súdupotvrdené).

Podľa čl. 13 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkýchorgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavujev   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhaniavšetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súdpripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo(IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkachporušenia   jeho   práv   napadnutým   uznesením   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sasťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto uzneseniu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   sťažnosť   v   časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutémuuzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný   súd   podľa   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúcehoporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 od. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   sa   stotožnils odôvodnením prvostupňového uznesenia, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 OSP v zásadeobmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzalzo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov(prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdnehokonania (IV. ÚS 350/09).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňujes odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   lenna skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný   súd   pripomína   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   je   možnosťodvolacieho súdu uvedená v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúcehorozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   vždypotrebné   v   záujme   ústavne   konformného   výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy)   aplikovať   ajvo svetle   judikatúry   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   [(ďalej   len„ESĽP“) I. ÚS 342/2010, IV. ÚS 229/2010]. Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvoraEurópskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každýargument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (I.   ÚS   183/2012,   IV.   ÚS   119/2012,rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Okresný súd vo svojom uznesení okrem iného uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva, že odporca 1 o existencii sporu č. k. 21 C 151/2011 mal vedomosť od 23.3.2011 po doručení mu platobného rozkazu, voči ktorému v zastúpení advokátskou kanceláriou aj podal odpor. Vedomosť o existencii vytýčeného pojednávania 7.2.2012 mal odporca 1 ešte 14 dní pred dňom pojednávania....

Odporca   1   aj   napriek   takejto   dlhej   lehote   udelil   plnomocenstvo   v   poradí druhému právnemu   zástupcovi   v   tomto   konaní   4   dni   pred   termínom   pojednávania JUDr. Eduardovi Andrašovičovi, advokátovi, ktorý sa z termínu pojednávania 7.2.2012 ospravedlnil dňa 3.2.2012 z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie z dôvodu § 115 ods. 1 O. s. p.

Ustanovenie   §   115   ods.   1   O.   s.   p.   však   ustanovuje   povinnosť   súdu   doručiť predvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním za účelom dostatku času na prípravu, avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani právneho   zástupcu   odporcu   1,   právneho   zástupcu   navrhovateľky,   neupovedomoval,   že pojednávanie   dňa   7.2.2012   bude   odročené,   príp.   že   súd   akceptuje   žiadosť   právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   navrhovateľka   sa   spoločne   so   svojou   právnou zástupkyňou na pojednávanie dňa 7.2.2012 dostavili, pričom pojednávanie bolo odročené výlučne z dôvodu neúčasti odporcov 1, 2 na tomto pojednávaní, ospravedlnenie odporcu 1 súd neakceptoval, súd preto vyhovel žiadosti navrhovateľky v zmysle § 147a ods. 1,2,3 O. s. p. tak, že zaviazal odporcu 1 na zaplatenie sumy 100 eur...“.

Podľa § 147a ods. 1 OSP ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávaniana základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil alebo jevýsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana,ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur.

Podľa § 147a ods. 2 OSP účastník zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní,ktoré bolo odročené z dôvodu podľa odseku 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý jeadvokátom, má právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur.

Podľa § 147a ods. 3 OSP právo podľa odseku 2 vznikne účastníkovi, zastúpenémuadvokátom, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jehoodročenia   je   neospravedlnená   neprítomnosť   zástupcu   z   radov   advokátov   účastníkavystupujúceho v konaní ako protistrana.

V citovanom § 147a OSP je zakotvený sankčný mechanizmus, ktorého účelom jeminimalizovať obštrukcie účastníkov konania a ich právnych zástupcov v súdnom konaníspočívajúci   v preventívnom   pôsobení   na   účastníkov   súdneho   konania   zúčastňovať   sanariadených pojednávaní pod hrozbou majetkovej sankcie, a tým zamedzovať prieťahomv konaní. Preto ak súd pojednávanie odročí z dôvodu na strane účastníka, má druhý účastníkvystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo požadovaťod účastníka paušalizovanú sumu 15 eur. Rovnako má toto právo aj účastník, ktorý sadostavil na pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neospravedlnenej neprítomnostidruhého účastníka. Žiadosť o odročenie pojednávania pritom musí spĺňať všetky náležitosti vzmysle § 119 ods. 2 OSP a musí byť súdu doručená najneskôr tri dni pred nariadenýmtermínom pojednávania. V zmysle § 147a ods. 2 OSP má za rovnakých podmienok účastníkzastúpený advokátom prítomným na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu na straneadvokáta protistrany, právo požadovať zaplatenie sumy 100 eur.

V namietanom konaní krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa ako odporcuv 1. rade, ktorému okresný súd uložil povinnosť zaplatiť podľa § 147a ods. 2 OSP sumu100 €, pretože iná účastníčka konania na strane navrhovateľky sa spolu so svojou právnouzástupkyňou dostavila na pojednávanie nariadené na 7. február 2012 (a zároveň v lehotestanovenej zákonom si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 100 € od sťažovateľa a sumy 15 €od   odporkyne   v 2.   rade).   Uvedené   pojednávanie   bolo   odročené   výlučne   len   z dôvoduneúčasti sťažovateľa a odporkyne v 2. rade na tomto pojednávaní, pričom ospravedlneniesťažovateľa okresný súd neakceptoval.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal odvolaním sťažovateľa posudzujúcpostup   okresného   súdu   pri   ukladaní   sankcie   z   hľadiska   správneho   skutkového   zisteniai aplikácie právnej normy. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že k odročeniu pojednávaniadošlo   výlučne   z   dôvodu   neospravedlnenej   neprítomnosti   sťažovateľa,   jeho   právnehozástupcu a odporkyne v 2. rade, pretože ospravedlnenie sťažovateľa okresný súd z dôvodovtam konkretizovaných neakceptoval.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   z   hľadiska   ústavnoprávnejakceptovateľnosti postupu krajského súdu a zistil, že výklad a aplikácia ustanovenia § 147aods.   3   OSP   krajským   súdom,   ktorý   v   odvolacom   konaní   preskúmal,   či   bola   splnenápodmienka uloženia sankcie (za obštrukcie v konaní) podľa odseku 2 citovaného právnehopredpisu – a síce odročenie pojednávania z jediného dôvodu, a to neprítomnosti sťažovateľa(bez akceptovania jeho ospravedlnenia okresným súdom) – sa nejaví z pohľadu označenýchčlánkov ústavy a dohovoru ako arbitrárny ani ako zjavne neodôvodnený. Niet preto žiadnejpríčiny, aby ústavný súd do záverov krajského súdu v napadnutom rozhodnutí zasiahol.Napriek tomu, že konštatovanie okresného súdu s poukazom na ustanovenie § 115 ods. 1OSP,   že „právneho   zástupcu   odporcu   1,   právneho   zástupcu   navrhovateľky, neupovedomoval, že pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie“, nemožno považovať za správne,krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušnézákonné ustanovenia podstatné na posúdenie veci a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnychfaktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a)ústavy, k tomu je potrebné uviesť, že označený článok ústavy neupravuje základné právo,ktorého ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní podľa čl. 127 ústavy. Totoustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také mácharakter všeobecného ústavného princípu, nie však základného práva, ktorého ochrany bysa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 119/2014).

Navyše, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosťsmeruje   proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutieústavnoprávnej   ochrany   sťažovateľovi   prichádza   do   úvahy   len   v   celkom   výnimočnýchprípadoch,   v   ktorých   došlo   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd   v   mimoriadnezávažnom   rozsahu   [intenzite   (IV.   ÚS   414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,   IV.   ÚS   251/2011)].Posudzovaná   vec   takúto   intenzitu   zjavne   nedosahuje,   čo   taktiež   zakladá   dôvod   na   jejodmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (m. m. II. ÚS 297/2013, IV. ÚS 94/2014).Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   pri   jej   predbežnom   prerokovaníneprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazanéna to,   že   sťažnosti   by   bolo   vyhovené   (zrušenie   napadnutých   uznesení   a   vrátenie   vecina ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015