SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 322/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskoukanceláriou ANDRAŠOVIČ & PARTNERS, s. r. o., Lermontovova 14, Bratislava,prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Eduard Andrašovič, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republikyuznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 21 C 151/2011 z 21. februára 2012a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 666/2013 z 29. novembra 2013a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 13ods. 1 písm. a) ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len,,okresný súd“)sp. zn. 21 C 151/2011 z 21. februára 2012 v znení opravného uznesenia sp. zn.21 C 151/2011 z 13. marca 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 666/2013 z 29. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uzneseniekrajského súdu“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:,,... Dňa 04.01.2012 nariadil porušovateľ 1 (okresný súd, pozn.) v právnej veci na deň 07.02.2012 o 9.00 hod. pojednávanie, pričom predvolanie na toto pojednávanie bolo sťažovateľovi doručené dňa 23.01.2012. Dňa 03.02.2012 sťažovateľ splnomocnil právneho zástupcu - Advokátsku kanceláriu ANDRAŠOVIC & PARTNERS, s. r. o. na zastupovanie na predmetnom pojednávaní..., na základe čoho právny zástupca v ten istý deň, v ktorom mu sťažovateľ udelil plnomocenstvo, t. j. dňa 03.02.2012 o 11,20 hod. v súlade s § 119 ods. 2 OSP mailovým podaním (ako aj v ten istý deň podanou zásielkou na poštovú prepravu), zaslal porušovateľovi 1 už ako právny zástupca sťažovateľa ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 7.2.2012 so žiadosťou/návrhom o odročenie termínu pojednávania a to z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie. Vo vyššie uvedenom písomnom podaní právny zástupca sťažovateľa zároveň požiadal súd v súlade s § 119 ods. 2 písm. c) OSP, aby súd oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, či vyhovel návrhu/žiadosti o odročenie pojednávania a to na e-mailovú adresu..., prípadne telefonicky... Napriek tejto žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa, porušovateľ 1 v rozpore s ustanovením § 119 ods. 2 písm. c) OSP... vôbec sťažovateľovi, ani jeho právnemu zástupcovi neoznámil ako predmetný návrh posúdil. Žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a o odročenie pojednávania zaslal súdu aj odporca v 2. rade. Porušovateľ 1 predmetné pojednávanie neodročil a vydal Rozhodnutie 1 (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.)...
... Voči Rozhodnutiu 1 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že porušovateľ 1 dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj, že Rozhodnutie 1 vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom argumentoval tak, ako je to uvedené aj nižšie v časti odôvodnenia tejto sťažnosti...
... Porušovateľ 2 (krajský súd, pozn.) Rozhodnutím 2 (napadnutým uznesením krajského súdu, pozn.) potvrdil Rozhodnutie 1 v celom rozsahu, pričom v časti odôvodnenia bližšie uviedol dôvody svojho rozhodnutia len voči odvolaniu odporcu v 2. rade a v súvislosti s odvolaním sťažovateľa skonštatoval len, že porušovateľ 1 postupoval správne, keď pri rozhodovaní o uloženej povinnosti aplikoval ustanovenie § 147 OSP, nakoľko pre jeho aplikáciu boli splnené všetky zákonné predpoklady.)...“
Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi závermi okresného súdu, že mal dostatočnýčas na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou advokátov, pretože, tak akoskonštatoval okresný súd v napadnutom uznesení, sťažovateľ vedomosť o existenciinariadeného pojednávania na 7. február 2012 mal ešte 14 dní. Sťažovateľ zastáva názor, že„lehota 14 dní je nepostačujúca na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou advokátov a súčasne na to, aby sa v priebehu tejto 14-dňovej lehoty novozvolený právny zástupca riadne oboznámil s predmetným sporom, prípadne aby nový právny zástupca nahliadol do spisu a vykonal ďalšie súvisiace úkony. V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že ak by konajúci súd doručil účastníkom konania, a teda aj sťažovateľovi predvolanie na pojednávanie v priebehu napr. decembra 2011, sťažovateľ by nemal problém si v takomto časovom predstihu zabezpečiť kvalifikovaného právneho zástupcu z radov advokátov a súčasne nový právny zástupca by mohol vykonať všetky úkony potrebné pre riadnu prípravu na pojednávanie.“. V súlade s uvedeným sťažovateľ uvádza, že„rozhodne“ nebolo v jeho záujme spôsobovať prieťahy v konaní, o čom svedčí jeho účasť,ako aj účasť jeho právneho zástupcu na najbližšie nariadenom pojednávaní 6. marca 2012.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že § 115 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) ustanovuje povinnosť súdu doručiťpredvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním na účely dostatkučasu na prípravu, „avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani Právneho nástupcu odporcu 1. právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie. ".
Vzhľadom na citovaný záver okresného súdu sťažovateľ poukazuje na znenie § 115OSP, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ak má účastník konania zástupcuso splnomocnením na celé konanie, predvolá právneho zástupcu a aj účastníkov konania.Medzi práva, ktoré účastníkom konania zaručuje procesný predpis, patrí aj právo účastníkazúčastniť sa pojednávania a na ňom uplatňovať svoj vplyv na priebeh a výsledok konania.
Sťažovateľ je tiež toho názoru, že navrhovateľovi podľa § 147a ods. 4 OSP nevznikloprávo požadovať od sťažovateľa zaplatenie sumy 100 €, pretože právny zástupca sťažovateľasi splnil povinnosť podľa § 119 ods. 2 OSP, t. j. navrhol písomným podaním doručenýmokresnému súdu 3. februára 2012 (t. j. v súlade s § 147a OSP najneskôr tri dni predtermínom pojednávania) ospravedlniť neúčasť sťažovateľa a jeho právneho zástupcua súčasne navrhol odročiť termín pojednávania nariadený na 7. február 2012 na iný vhodnýtermín. Zároveň je toho názoru, že okresný súd by musel v súlade s § 147a ods. 1 OSProzhodnúť o odročení nariadeného pojednávania, pričom tak vôbec neurobil.
Na základe uvedeného je preto sťažovateľovi zrejmé, že okresný súd dospelna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnutéuznesenie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základečoho je nezákonné a protiústavné, pričom „jeho vydaním, v spojení s uložením povinnosti sťažovateľovi zaplatiť navrhovateľovi v právnej veci 100 eur, boli porušené ústavné práva a základné ľudské práva uvedené v časti III. tejto sťažnosti, t. j. právo na spravodlivé súdne konanie, právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach“.
K namietanému porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy,práva podľa dohovoru a článku ústavy došlo podľa sťažovateľa aj „zo strany porušovateľa 2, ktorý sa s Rozhodnutím 1 v celom rozsahu stotožnil, a ktorý tak rovnakým spôsobom porušil vyššie uvedené práva sťažovateľa vynesením Rozhodnutia 2 .“.
Okrem toho sa krajský súd dopustil porušenia jeho v sťažnosti označených práv tým,že sa v napadnutom uznesení „nijakým spôsobom nevyjadril ku konkrétnym odvolacím dôvodom sťažovateľa a svoje odôvodnenie obmedzil na uvedenie skutočnosti, že sa plne stotožňuje s právnym názorom porušovateľa 1, čím sa predmetné Rozhodnutie 2 stalo nepreskúmateľným“.
Podľa sťažovateľa neobstojí argumentácia krajského súdu, že „v zmysle § 219 ods. 2 OSP postačuje stotožnenie sa s právnym názorom súdu konajúceho v 1. stupni, t. j. porušovateľa 1, ale porušovateľ 2 bol vo svojom Rozhodnutí 2 povinný vyjadriť sa k podstatným argumentom sťažovateľa a odôvodniť svoje Rozhodnutie 2, nakoľko z odôvodnenia Rozhodnutia 2 nie je možné zistiť, na základe čoho dospel porušovateľ 2 k svojmu rozhodnutiu a v čom videl nesprávnosť odvolacích dôvodov sťažovateľa, čím sa jeho Rozhodnutie 2 stalo nepreskúmateľným a čím porušovateľ 2 teda porušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu a inú právnu ochranu“.
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodoltýmto nálezom:
„Okresný súd Bratislava III rozhodnutím zo dňa 21.02.2012, sp. zn. 21C/151/2011- 95, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach.
Krajský súd Bratislava rozhodnutím zo dňa 29.11.2013, sp. zn. 5Co/666/2013-225, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach.
Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.02.2012, sp. zn. 21C/151/2011-95 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2013, sp. zn. 5Co/666/2013-225 sa zrušuje.
Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ajporušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy napadnutým uznesením okresného súdu (ktorým mubola uložená v zmysle § 147a ods. 3 OSP povinnosť uhradiť navrhovateľke sumu 100 €), akoaj napadnutým uznesením krajského súdu (ktorým bolo uznesenie prvostupňového súdupotvrdené).
Podľa čl. 13 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkýchorgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhaniavšetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súdpripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo(IV. ÚS 254/2011).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkachporušenia jeho práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv sasťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto uzneseniu.
Ústavný súd vzhľadom na to sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutémuuzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúcehoporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 od. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa stotožnils odôvodnením prvostupňového uznesenia, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 OSP v zásadeobmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.
Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (IV. ÚS 350/09).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť lenna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosťodvolacieho súdu uvedená v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúcehorozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždypotrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať ajvo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len„ESĽP“) I. ÚS 342/2010, IV. ÚS 229/2010]. Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvoraEurópskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každýargument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (I. ÚS 183/2012, IV. ÚS 119/2012,rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Okresný súd vo svojom uznesení okrem iného uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva, že odporca 1 o existencii sporu č. k. 21 C 151/2011 mal vedomosť od 23.3.2011 po doručení mu platobného rozkazu, voči ktorému v zastúpení advokátskou kanceláriou aj podal odpor. Vedomosť o existencii vytýčeného pojednávania 7.2.2012 mal odporca 1 ešte 14 dní pred dňom pojednávania....
Odporca 1 aj napriek takejto dlhej lehote udelil plnomocenstvo v poradí druhému právnemu zástupcovi v tomto konaní 4 dni pred termínom pojednávania JUDr. Eduardovi Andrašovičovi, advokátovi, ktorý sa z termínu pojednávania 7.2.2012 ospravedlnil dňa 3.2.2012 z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie z dôvodu § 115 ods. 1 O. s. p.
Ustanovenie § 115 ods. 1 O. s. p. však ustanovuje povinnosť súdu doručiť predvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním za účelom dostatku času na prípravu, avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani právneho zástupcu odporcu 1, právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka sa spoločne so svojou právnou zástupkyňou na pojednávanie dňa 7.2.2012 dostavili, pričom pojednávanie bolo odročené výlučne z dôvodu neúčasti odporcov 1, 2 na tomto pojednávaní, ospravedlnenie odporcu 1 súd neakceptoval, súd preto vyhovel žiadosti navrhovateľky v zmysle § 147a ods. 1,2,3 O. s. p. tak, že zaviazal odporcu 1 na zaplatenie sumy 100 eur...“.
Podľa § 147a ods. 1 OSP ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávaniana základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil alebo jevýsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana,ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur.
Podľa § 147a ods. 2 OSP účastník zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní,ktoré bolo odročené z dôvodu podľa odseku 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý jeadvokátom, má právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur.
Podľa § 147a ods. 3 OSP právo podľa odseku 2 vznikne účastníkovi, zastúpenémuadvokátom, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jehoodročenia je neospravedlnená neprítomnosť zástupcu z radov advokátov účastníkavystupujúceho v konaní ako protistrana.
V citovanom § 147a OSP je zakotvený sankčný mechanizmus, ktorého účelom jeminimalizovať obštrukcie účastníkov konania a ich právnych zástupcov v súdnom konaníspočívajúci v preventívnom pôsobení na účastníkov súdneho konania zúčastňovať sanariadených pojednávaní pod hrozbou majetkovej sankcie, a tým zamedzovať prieťahomv konaní. Preto ak súd pojednávanie odročí z dôvodu na strane účastníka, má druhý účastníkvystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo požadovaťod účastníka paušalizovanú sumu 15 eur. Rovnako má toto právo aj účastník, ktorý sadostavil na pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neospravedlnenej neprítomnostidruhého účastníka. Žiadosť o odročenie pojednávania pritom musí spĺňať všetky náležitosti vzmysle § 119 ods. 2 OSP a musí byť súdu doručená najneskôr tri dni pred nariadenýmtermínom pojednávania. V zmysle § 147a ods. 2 OSP má za rovnakých podmienok účastníkzastúpený advokátom prítomným na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu na straneadvokáta protistrany, právo požadovať zaplatenie sumy 100 eur.
V namietanom konaní krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa ako odporcuv 1. rade, ktorému okresný súd uložil povinnosť zaplatiť podľa § 147a ods. 2 OSP sumu100 €, pretože iná účastníčka konania na strane navrhovateľky sa spolu so svojou právnouzástupkyňou dostavila na pojednávanie nariadené na 7. február 2012 (a zároveň v lehotestanovenej zákonom si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 100 € od sťažovateľa a sumy 15 €od odporkyne v 2. rade). Uvedené pojednávanie bolo odročené výlučne len z dôvoduneúčasti sťažovateľa a odporkyne v 2. rade na tomto pojednávaní, pričom ospravedlneniesťažovateľa okresný súd neakceptoval.
Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal odvolaním sťažovateľa posudzujúcpostup okresného súdu pri ukladaní sankcie z hľadiska správneho skutkového zisteniai aplikácie právnej normy. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že k odročeniu pojednávaniadošlo výlučne z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľa, jeho právnehozástupcu a odporkyne v 2. rade, pretože ospravedlnenie sťažovateľa okresný súd z dôvodovtam konkretizovaných neakceptoval.
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z hľadiska ústavnoprávnejakceptovateľnosti postupu krajského súdu a zistil, že výklad a aplikácia ustanovenia § 147aods. 3 OSP krajským súdom, ktorý v odvolacom konaní preskúmal, či bola splnenápodmienka uloženia sankcie (za obštrukcie v konaní) podľa odseku 2 citovaného právnehopredpisu – a síce odročenie pojednávania z jediného dôvodu, a to neprítomnosti sťažovateľa(bez akceptovania jeho ospravedlnenia okresným súdom) – sa nejaví z pohľadu označenýchčlánkov ústavy a dohovoru ako arbitrárny ani ako zjavne neodôvodnený. Niet preto žiadnejpríčiny, aby ústavný súd do záverov krajského súdu v napadnutom rozhodnutí zasiahol.Napriek tomu, že konštatovanie okresného súdu s poukazom na ustanovenie § 115 ods. 1OSP, že „právneho zástupcu odporcu 1, právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie“, nemožno považovať za správne,krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušnézákonné ustanovenia podstatné na posúdenie veci a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnychfaktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a)ústavy, k tomu je potrebné uviesť, že označený článok ústavy neupravuje základné právo,ktorého ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní podľa čl. 127 ústavy. Totoustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také mácharakter všeobecného ústavného princípu, nie však základného práva, ktorého ochrany bysa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 119/2014).
Navyše, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutieústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočnýchprípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadnezávažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo taktiež zakladá dôvod na jejodmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (m. m. II. ÚS 297/2013, IV. ÚS 94/2014).Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku pri jej predbežnom prerokovaníneprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazanéna to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých uznesení a vrátenie vecina ďalšie konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015