znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 322/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PREFA ALFA, a. s., Podhradská cesta 2, Sučany, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol.   s r.   o.,   Fraňa   Kráľa   2080,   Čadca,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát JUDr. Bohuslav Majchrák, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Rozhodcovského súdu v Žiline sp. zn. RRS 2013/30 z 5. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PREFA ALFA, a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. februára 2014   faxom   a 12.   februára   2014   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej spoločnosti PREFA ALFA, a. s., Podhradská cesta 2, Sučany (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Rozhodcovského súdu v Žiline (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. RRS 2013/30 z 5. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   (vystupujúca   v procesnom postavení odporkyne) je účastníčkou rozhodcovského konania vedeného rozhodcovským súdom   o zaplatenie   sumy   191   954,20   €.   Na   základe   sťažovateľkou   podanej   námietky zaujatosti   rozhodcovského   súdu   a rozhodcu   z 27. novembra   2013   rozhodcovský   súd napadnutým uznesením uložil sťažovateľke do 7 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia zaplatiť „poplatok za námietku neexistencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy vo výške 13.820,40 € na účet rozhodcovského súdu...“ a „poplatok za námietku zaujatosti rozhodcu vo výške 13.8120,40 € na účet rozhodcovského súdu...“.

Sťažovateľka   namieta,   že   napadnutým   uznesením   rozhodcovského   súdu   došlo k porušeniu jej označených práv, ktoré spočíva v tom, „že vo veci konajúci rozhodcovský súd má zriaďovateľom v interných predpisoch určené neprimerané podmienky povinnosti platenia   poplatkov   za   súdne   konania,   pri   nedodržaní   ktorých   je   vylúčené   ich   vecné prejednanie tak, aby na ich základe mohol byť vytvorený priestor na objektívne prejedanie veci a na spravodlivé rozhodnutie“.

Na základe uvedené sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa, spoločnosti PREFA ALFA, a. s., podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Rozhodcovského súdu v Žiline, ktorého zriaďovateľom je spoločnosť SPF - Pozemkový fond, s. r. o., č. RRS 2013/30 zo dňa 05. 12. 2013 porušené boli.

2. Uznesenie Rozhodcovského súdu v Žiline, ktorého zriaďovateľom je spoločnosť SPF - Pozemkový fond, s. r. o., č. RRS 2013/30 zo dňa 05. 12. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. SPF - Pozemkový fond, s. r. o., je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením rozhodcovského súdu, ktorým jej uložil povinnosť zaplatiť poplatok za ňou vznesenú námietku zaujatosti rozhodcovského súdu a rozhodcu. Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v hrozbe meritórneho neprejednania danej veci rozhodcovským súdom pre nezaplatenie vyrubeného poplatku,   ktorý   je   podľa   jej   názoru   neprimerane   vysoký.   Napadnuté   rozhodnutie sťažovateľka pripojila k sťažnosti.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   uznesenie   je   procesné   rozhodnutie, ktorým rozhodcovský   súd   vyrubil   poplatok   za   námietky   zaujatosti   rozhodcu   a rozhodcovského súdu, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom na tvrdené skutočnosti – zaujatosť rozhodcovského   súdu   a rozhodcu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   meritórneho rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   vo   veci   bude   mať   sťažovateľka   k dispozícii   účinný prostriedok   nápravy,   a to   žalobu   o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   minimálne podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04, I. ÚS 127/05).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   ústavné   súdnictvo   je vybudované predovšetkým   na   zásade   preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí (m. m. IV.   ÚS   187/09).   V danej   veci   nepovažoval   za   potrebné   obšírnejšie   sa   zaoberať argumentáciou   sťažovateľky,   pretože   aj   v prípade   opodstatnenosti   jeho   tvrdení   existuje možnosť nápravy.

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľkinej   veci   uvádza,   že   predmet   konania o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu alebo rozhodcu nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom dotknutý sudca, respektíve rozhodca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti spravidla končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca prípadne rozhodca je alebo nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Situácia, v ktorej sa nachádza sťažovateľka, je však odlišná v tom, že ak nedôjde k zaplateniu vyrubeného poplatku, čo sťažovateľka namieta, že je ústavne neudržateľný, pretože predstavuje „viac ako 144-násobok súdneho poplatku v zmysle zák. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch“, rozhodcovský súd o námietke nebude konať a rozhodovať. Napriek uvedenému ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľkine námietky sú   opodstatnené a dôjde   k vyneseniu   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   samej,   všeobecný   súd   v konaní o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   bude   musieť   vzhľadom   na   tvrdené   skutočnosti nevyhnutne   dospieť   k záveru,   že   vo   veci   sťažovateľky   rozhodoval   rozhodca,   ktorého vylúčenie   sťažovateľka   ako   účastníčka   rozhodcovského   konania   pred   vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohla dosiahnuť podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom   na   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna   v súlade   s čl.   127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd predmetnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej   právomoci   (m. m. II.   ÚS   129/2004,   I.   ÚS   20/2011, I.   ÚS   311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010, III. ÚS 220/2014).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014