znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 322/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpeného   spoločnosťou Advokátska kancelária B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1, čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie a retransmisiu č. RP/45/2010 zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 190-PLO/O-2905/2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2011 v konaní sp. zn. 5 Sž 22/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu   prejavu   zaručeného   čl.   10   dohovoru   rozhodnutím   R.   (ďalej   len   „Rada“) č. RP/45/2010 zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 190-PLO/O-2905/2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 10. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 22/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada uznesením z 25. mája 2010 začala proti sťažovateľovi správne konanie sp. zn. 190-PLO/O-2905/2010 vo veci možného porušenia ustanovenia   §   19   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii a o zmene zákona   č.   195/2000   Z.   z.   o telekomunikáciách   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“).

Rada rozhodnutím č. RP/45/2010 zo 14. septembra 2010 konštatovala, že sťažovateľ „porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 12.04.2010 o cca 17:12 hod. odvysielal v programe Prvé noviny a.s. glosu Protokolárna ľútosť,   ktorá   svojím   obsahom   a   spôsobom   svojho   spracovania   zasiahla   do   ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky...“. Za takto vymedzený správny delikt Rada uložil sťažovateľovi „podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 5.000,- €...“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia Rada citovala text monitorovaného príspevku:„Pád poľského lietadla s prezidentským párom je obrovská ľudská tragédia. Celé   Poľsko   smúti   a   politici   mu   vyjadrujú   viac   alebo   menej   úprimnú   sústrasť. Vyžaduje to diplomatický protokol.

Takže aj rusofilní slovenskí politici, hoc na silu, ale vytlačia nejakú slzu nad smrťou rusofóbneho L. K.

Svoj žiaľ prejavujú aj bežní občania, ktorých k tomu nijaký protokol netlačí. Židia, homosexuáli, liberáli, feministky i ľavicoví intelektuáli trpko ľutujú smrť muža, ktorý reprezentoval extrémny poľský konzervativizmus, symbol krajiny, kde sa ľudia, ktorí nie sú heterosexuálni bieli katolícki Poliaci, rodia za trest.

Je mi ľúto, ale ja Poliakov neľutujem. Ja im závidím.“

Za   problematické   z   hľadiska   predmetu   konania   považovala   Rada   predovšetkým posledné dve vety príspevku. K sťažovateľovej obrane uviedla, že nespochybňuje jeho cieľ, ktorým «bolo   v   rámci   samostatného   programu   Prvé   noviny,   a.   s.,   poskytnúť   priestor osobitnému   publicistickému   žánru   prezentujúcemu   subjektívny   pohľad   moderátora na spoločenskú udalosť, a to využitím pre glosu charakteristických prostriedkov – kritika, sarkazmus, irónia. Obsah vyjadrení a názorov prezentovaných autorom glosy bol reakciou na konkrétnu spoločenskú a politickú udalosť z kritického až sarkastického pohľadu, avšak i s prejavom ľudskosti. Irónia, či sarkazmus boli primárne použité ako výrazový prostriedok autorom   zvolenej   žurnalistickej   formy   na   prezentovanie   jeho   názoru   na   danú   udalosť. Subjektívny, kritický a ironický sarkazmus autora bol však orientovaný aj na vyjadrenie jeho   postoja   k   smrti   prezidenta   Poľskej   republiky,   a   to   slovami,   cit.:   „ja   Poliakov neľutujem,   ja   im   závidím“,   z čoho   podľa   názoru   Rady   plynie   prezentovanie   autorovho pozitívneho   postoja   k   tejto   udalosti.» Podľa   názoru   Rady „z   obsahu   predmetnej   glosy, najmä jej záverečnej vety vyplýva autorov postoj k smrti prezidenta Poľskej republiky, ktorý naznačuje, že túto udalosť víta a neprejavuje nad ňou ľútosť. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o hlavu štátu, bola z pohľadu individualizácie subjektu v zmysle naplnenia skutkovej podstaty   podľa   §   19   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   308/2000   Z.z.   táto   osoba   dostatočne individualizovaná, navyše išlo o osobu známu širokej verejnosti v dôsledku jej pôsobenia v politickom dianí.“.

Rada pripustila, «že snahou účastníka konania bolo sprostredkovať respondentovi osobitnou   formou   subjektívny   názor   glosátora   na   významnú   a   aktuálnu   spoločensko- politickú   udalosť.   Spôsob   a   forma   spracovania   predmetnej   témy,   s   poukázaním na záverečné   vyjadrenie   autora   glosy,   v   ktorom   vyjadril   svoj   postoj,   resp.   „neľútosť“ nad tragickou smrťou poľského prezidenta bol podľa názoru Rady v rozpore s právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta... Spôsob, akým bol tento postoj autora glosy spracovaný a sprostredkovaný divákovi považuje Rada za nevhodný a dehonestujúci vo vzťahu k tejto osobe.».

K problému konfliktu slobody prejavu na jednej strane a ochrany ľudskej dôstojnosti na strane druhej pri posudzovaní veci Rada uviedla, že „spôsob spracovania predmetného príspevku a obsah odvysielaných vyjadrení mal vo vzťahu k zosnulému prezidentovi Poľskej republiky... difamujúci charakter v takej miere, v akej to predpokladá zákonná dispozícia ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Z uvedeného dôvodu bolo podľa názoru Rady obmedzenie slobody prejavu v podobe vyvodenia deliktuálnej zodpovednosti voči   účastníkovi   konania   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti,   tzn.   odôvodňovalo naliehavú   sociálnu   potrebu   a   sledovalo   legitímny   cieľ,   spočívajúci   v   ochrane   právom chránených záujmov dotknutej osoby, a to práva na zachovanie jej ľudskej dôstojnosti.“.

Rozhodnutie Rady napadol sťažovateľ opravným prostriedkom podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii a podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V prvom rade v ňom formuloval názor o nesprávnosti výkladu Rady, ktorý bol použitý na zhodnotenie záveru spornej glosy. Hodnotenie bolo podľa jeho názoru vykonané „bez akejkoľvek opory v logickom alebo   gramatickom   výklade   a   hlavne bez opory   v zákone“.   Proti   vyváženiu v kolízii stojacej slobody prejavu a práva na ochranu ľudskej dôstojnosti Radou sťažovateľ namietal, že je „značne subjektívne“ a navodzuje „zdanie snahy sankcionovať za vyjadrenie politického názoru“. Autor glosy sa totiž podľa sťažovateľa «nevyjadruje k osobe zosnulého prezidenta inak ako tak, že je reprezentantom „extrémneho poľského konzervativizmu“, čo však nie je označenie difamujúce, ale zodpovedá politickej skutočnosti». Sťažovateľ potom v opravnom   prostriedku   argumentoval   aj   nedostatočným   odôvodnením   sumy   uloženej sankcie, vyjadrením pochybností o tom, či možno zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti osoby, ktorá   už   nie   je   subjektom   práv,   pretože   zomrela,   ako   aj   procesnými   pochybeniami (zameniteľná identifikácia skutku vo výroku rozhodnutia Rady, upretie práva vyjadriť sa ku všetkým rozhodujúcim skutočnostiam a dôkazom).

Vo svojom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku Rada zopakovala zásadné dôvody   svojho   rozhodnutia   a   zdôraznila,   že   sťažovateľ   nijak   argumentačne   nepodložil tvrdenia o nesprávnosti výkladu Rady z logického a gramatického hľadiska. Rada odmietla aj   tvrdenia   sťažovateľa   o   postihu   za   vyjadrenie   politického   názoru.   Podľa   nej   totiž „z napadnutého   rozhodnutia   jednoznačne   vyplýva,   že   hodnotenia   poľského   prezidenta autorom glosy nepovažuje Rada z hľadiska predmetného ustanovenia za problematické“. Rada   vzhľadom   na   kontext   príspevku   dospela   k   záveru,   že   záverečná   veta   glosy   sa „vzťahuje   na   úmrtie   poľského   prezidenta“.   Rada   takisto   nesúhlasila   s   námietkami sťažovateľa   o   nedostatočnej   identifikácii   skutku   vo   výroku   rozhodnutia,   o   neumožnení sťažovateľovi vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam a dôkazom a o nedostatočnom odôvodnení sumy uloženej pokuty. Vo väzbe na obranu sťažovateľa tiež zdôraznila, že „právny poriadok   Slovenskej   republiky priznáva ochranu osobnostnej   zložke   jedinca   aj po jeho smrti“.

Najvyšší súd rozsudkom z 10. marca 2011 v konaní sp. zn. 5 Sž 22/2010 napadnuté rozhodnutie Rady potvrdil. Na základe zistenia, že skutkový stav medzi účastníkmi konania nie   je sporný,   tak bolo úlohou najvyššieho   súdu   posúdiť   právnu   stránku   veci.   Vyjadril súhlas „so stanoviskom odporkyne, že z obsahu pripojeného administratívneho spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne aplikovala príslušné ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. Taktiež správna úvaha, ktorú   odporkyňa   použila   v   napadnutom   rozhodnutí   vychádza   z   logických   argumentov. Námietku   navrhovateľa   o   snahe   odporkyne   sankcionovať   ho   za   vyjadrenie   politického názoru Najvyšší súd považuje za neopodstatnenú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane priloženého záznamu § 250q ods. 1 veta druhá OSP v súlade s názorom odporkyne mal za to, že predmetná glosa, vzhľadom na svoj obsah a spôsob svojho spracovania hrubo zasiahla   do   ľudskej   dôstojnosti   zosnulého   prezidenta   Poľskej   republiky.   Taktiež   podľa Najvyššieho   súdu   predmetná   glosa   obsahovala   vyjadrenia,   ktoré   mali   voči   zosnulému prezidentovi Poľskej republiky zneucťujúci (difamujúci) zásah.“.

Stotožniac   sa   s   názormi   Rady   považoval   najvyšší   súd   za   nedôvodné   aj   ostatné námietky   prednesené   sťažovateľom   v   opravnom   prostriedku   (upretie   práva   vyjadriť   sa k rozhodujúcim   skutočnostiam   a   dôkazom,   nedostatočné   odôvodnenia   sumy   uloženej pokuty,   identifikácia   skutku   vo   výroku   rozhodnutia   Rady,   problém   spôsobilosti   mŕtvej osoby byť nositeľom práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti).

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zotrval na svojej obrane použitej už v predchádzajúcom konaní. Zdôraznil, že autor glosy sa v jej závere «nevyjadruje k smrti tragicky zosnulého poľského prezidenta, ale sa vyjadruje k L. K. ako k osobe, ktorá počas života   reprezentovala   „extrémny   poľský   konzervativizmus“   s jeho   negatívnym   postojom k homosexuálnej   menšine,   umelým   prerušeniam   tehotenstva,   feministickým   hnutiam, liberálnym myšlienkam a kategorickým postojom v morálnych otázkach; politika L. K. sa vyznačovala veľkým napojením na poľskú Rímskokatolícku cirkev, ako aj fóbiou k všetkému ruskému. Označenie poľského prezidenta ako politika, ktorý reprezentoval vyššie uvedené postoje, nemalo difamujúci charakter, ale zodpovedal politickej realite, a v danom prípade sťažovateľ odvysielal názor redaktora jednak na osobu zosnulého poľského prezidenta ako politika   a   jednak   na   politiku,   ktorej   bol...   reprezentantom.   Prejav   politického   názoru redaktorom v glose Protokolárna ľútosť plne požíva ochranu práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR.».

Podľa sťažovateľa záverečnú vetu glosy treba vnímať v kontexte vyjadrení glosátora o   postojoch   zosnulého   poľského   prezidenta   k   homosexuálom,   liberálne   zmýšľajúcim, k feministom a pod. Všetci títo „nemusia ľutovať stratu L. K. ako politika, ktorý proti ich názorom a presvedčeniu rázne vystupoval“, nemusia sa „konfrontovať s politikou, ktorú tragicky zosnulý prezident razil a ktorá bola podľa glosátora netolerantná až agresívna“.

Sťažovateľ poukazujúc na prvú vetu sporného príspevku zdôraznil, že «tieto slová glosátora   nemožno   vnímať   inak   ako   prejav   ľútosti   nad   tragédiou   pádu   poľského prezidentského   špeciálu   a   smrti   poľského   prezidenta.  ...   Nakoniec   aj   samotná   Rada konštatovala   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   č.   RP/45/2010,   že   v   úvode   glosy Protokolárna ľútosť glosátor vyjadril, citujeme „ľudský a sústrastný postoj k tejto tragickej udalosti ako celku“. V kontexte citovaného konštatovania Rada následne rozporuplne až nelogicky uvádza ako hlavný dôvod porušenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. skutočnosť, že sťažovateľ mohol vyjadriť súhlas so smrťou bývalého poľského prezidenta. V týchto dvoch vyjadreniach videl sťažovateľ zásadný nelogický rozpor. A najvyšší súd... si tento nelogický rozpor v tvrdeniach Rady osvojil...».

Sťažovateľ tvrdí, že v celom spornom príspevku „neboli explicitne prezentované slová, z ktorých by Rada mohla usúdiť a Najvyšší súd... tento úsudok potvrdiť, že glosátor súhlasí so smrťou poľského prezidenta...; možno by z nich bolo možné vyvodiť, že ho smrť poľského prezidenta emocionálne nezasiahla, ale určite nie, že súhlasí s jeho smrťou alebo ju víta. Pri posudzovaní predmetu správneho konania rada, ako aj Najvyšší súd... dospeli k nesprávnemu záveru, keď emocionálnu ľahostajnosť glosátora k smrti L. K. nelogicky zamenili so súhlasom s jeho smrťou. Záver glosy obsahovo, resp. systematicky nasleduje za vyjadreniami   glosátora   ohľadne   politického   profilu   zosnulého   poľského   prezidenta, nemožno   teda   pochybovať,   že   glosátor   sa   zameral   na glosovanie   politických   názorov zosnulého   politika,   pričom   kritické   slová   na   adresu   politického   razenia   L.   K.   nemožno považovať   za   zásah   do   jeho   ľudskej   dôstojnosti,   a   to   aj   z   toho   dôvodu,   že   L.   K.   bol vrcholovým politikom, u ktorých sa predpokladá väčšia tolerancia kritiky voči ich osobe ako u súkromnej osoby.“.

Sťažovateľ   rovnako   podčiarkol,   že   odvysielaný   príspevok   nemal   spravodajský charakter. Išlo o glosu, teda publicistický žáner, ktorého „neodmysliteľnou súčasťou... je takisto   kritické,   expresívne,   extrémne   vyjadrenie   redaktora   s   príznačnými   prvkami hyperbolizácie, preháňania, irónie, sarkazmu a nadsázky. Glosa ako publicistický žáner je charakteristický prezentáciou vysoko subjektívnych hodnotiacich komentárov.“.

Na podklade v sťažnosti citovaných judikátov ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažovateľ uzavrel, že Rada i najvyšší súd „sankcionovali sťažovateľa za prejavenie názoru k osobe L. K. ako politika, čím porušili právo sťažovateľa na slobodu prejavu“.

Porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   vidí   sťažovateľ v potvrdení nedostatočného opisu skutku, ktorý mu bol kladený za vinu najvyšším súdom. Sťažovateľ tvrdí, že „Rada síce vo výroku svojho rozhodnutia... vymedzila čas spáchania správneho   deliktu   (12.04.2010   o   cca   17:12   hod.),   spôsob   spáchania   správneho   deliktu (odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci programu Prvé noviny) ako aj správny delikt (obsah a spôsob spracovania predmetného príspevku zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky), avšak sťažovateľ má za to, že ak Rada dospela k záveru, že sťažovateľ porušil zákon a zasiahol do ľudskej dôstojnosti L. K. odvysielaním záverečnej vety, táto skutočnosť mala byť uvedená vo výroku rozhodnutia Rady... Len takto formulovaný   výrok   rozhodnutia   Rady...   by   bol   plne   v   súlade   s   odôvodnením...   Spôsob spáchania správneho deliktu nespočíval v odvysielaní glosy Protokolárna ľútosť ako takej, ale údajne iba odvysielaním jednej, záverečnej vety v glose; len túto vetu Rada ako aj Najvyšší súd..., ako vyplýva z odôvodnení napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu..., ako aj rozhodnutia Rady, považovali za problematickú a znevažujúcu tragicky zosnulého poľského prezidenta... Máme za to, že výrok rozhodnutia Rady je v rozpore s odôvodnením jej   rozhodnutia,   čo   zakladá   vadu   arbitrárnosti   rozhodnutia   Rady,   ktorú   Najvyšší   súd... svojim napadnutým rozhodnutím neodstránil.“.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu vidí sťažovateľ aj v nedostatočnom odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu.   Podľa   jeho   názoru „po   citácii zákonných   ustanovení   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   Najvyšší   súd... pri rozhodovaní   aplikoval,   sa   ďalej   Najvyšší   súd...   obmedzil   už   iba   na   všeobecné konštatovanie,   že   súhlasí   so   stanoviskom   Rady,   bez   toho,   aby   v   odôvodnení   čo   len náznakom vyslovil, prečo tak robí. Ide o holé konštatovania bez odôvodnenia. Takto bez odôvodnenia sa Najvyšší súd... vyjadril vo vzťahu ku skutkovému stavu, keď vyslovil, že súhlasí so stanoviskom Rady, resp. že námietku navrhovateľa (sťažovateľa) o snahe Rady sankcionovať ho za vyjadrenie politického názoru považuje za neopodstatnenú, ďalej sa Najvyšší súd... bez odôvodnenia vyjadruje vo vzťahu k správnej úvahe správneho orgánu, keď bez ďalšieho vyslovil, že správna úvaha, ktorú Rada použila, vychádza z logických argumentov.“. Z napadnutého rozsudku tak podľa sťažovateľa „nemožno ani len náznakom ustáliť,   aké   dôvody   vzal   na   zreteľ,   keď   potvrdil   rozhodnutie   Rady.   Nedostatočne odôvodnené rozhodnutie súdu vyvoláva u účastníkov konania oprávnene pocit, že príslušný súd pri rozhodovaní veci postupoval svojvoľne.“.

Sťažovateľ   navrhuje ústavnému   súdu,   aby po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o., na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/22/2010 zo dňa 10.03.2011 ako aj rozhodnutím R. č. RP/45/2010 zo dňa 14.09.2010 porušené bolo.

2.   Základné právo spoločnosti M., s.r.o.,   na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   5Sž/22/2010   zo   dňa10.03.2011,   ako   aj   rozhodnutím   R.   č.   RP/45/2010   zo   dňa 14.09.2010 porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.03.2011 sp. zn.: 5Sž/22/2010 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.066,- EUR, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti M., s. r. o., so sídlom B., trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavnému súdu Slovenskej republiky vo výške 314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie jeho označených práv rozhodnutím Rady č. RP/45/2010 zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   190-PLO/O-2905/2010,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   nemá právomoc meritórne sa ňou zaoberať.

Z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné uplatňovanie   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci.   Ústavný   súd   podľa   tohto   princípu môže poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému je   podľa   §   64   ods.   6   zákona   o   vysielaní a   retransmisii   prípustný   opravný   prostriedok, o ktorom   rozhoduje   najvyšší   súd.   Z   toho   vyplýva,   že   ak   k   porušeniu   sťažovateľom označených práv malo dôjsť rozhodnutím Rady o uložení sankcie za správny delikt, potom poskytovanie   ochrany   týmto   právam   tvorilo   súčasť   kompetencie   (a   teda   aj   právomoci) najvyššieho súdu ako súdu konajúceho o opravnom prostriedku podľa tretej hlavy piatej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   To   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vecne prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46   ods.   1   ústavy)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru) rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1 Z obsahu sťažnosti i z jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľa, ktorý podal proti rozhodnutiu Rady, nebol sporným skutkový stav veci. Preto svoj prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd orientoval na zásadnú   sťažnostnú   námietku,   ktorá   smerovala   k   meritórnemu   právnemu   hodnoteniu skutkovo nesporných faktov. Vzhľadom na to bolo potrebné zaoberať sa nielen napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ale aj ústavnou kvalitou rozhodnutia Rady, ktoré najvyšší súd v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľa preskúmaval a následne potvrdil.

Pre   rozhodnutie   o   prerokúvanej   časti   sťažnosti   proti   napadnutému   rozsudku najvyššieho súdu majú v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy význam viaceré už ustálené názory ústavného súdu.

Predovšetkým   ústavný   súd   štandardne   judikuje,   že   nie   je   súčasťou   systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V konečnom dôsledku teda ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť   napadnuté   právne   názory   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   tieto   boli svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. II. ÚS 333/2010).

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.

Posúdenie, či odvysielaný sporný príspevok je potrebné subsumovať pod citované ustanovenie   zákona   o   vysielaní   a retransmisii,   je   vecou   vyvažovania   dvoch   v   konflikte stojacich   základných   práv.   Ide   o   slobodu   prejavu   a   o   právo   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti. Toto posúdenie je podľa právneho poriadku v kompetencii Rady a preskúmať ho   v   rámci   konania   o   opravnom   prostriedku   je   oprávnený   najvyšší   súd.   Uvedená konštrukcia vytvára pre zásahy zo strany ústavného súdu priestor iba v prípadoch skutočne extrémneho vybočenia Rady, prípadne najvyššieho súdu od stabilizovaných interpretačných praktík,   pričom   toto   vybočenie   by   muselo   byť   výrazom   zjavnej   svojvôle   a   opustenia elementárnych   pravidiel   formálnej   logiky,   ktoré   charakterizujú   nielen   dokazovanie v právom   regulovanom   aplikačnom   procese,   ale   aj   právne   hodnotenie   ustáleného skutkového stavu.

Obsah   odôvodnenia   rozhodnutia   Rady,   ktorý   je   v   zásadných   statiach   doslovne citovaný v časti I odôvodnenia tohto uznesenia, nesignalizuje podľa názoru ústavného súdu vymedzené   vady,   ktoré   by   zakladali   potrebu   prijatia   sťažnosti   v   tu   posudzovanej   časti na ďalšie konanie.

Zásadnou otázkou, na ktorú Rada a najvyšší súd dávajú opačnú odpoveď v porovnaní so sťažovateľom, je postoj autora glosy k smrti poľského prezidenta. Kým podľa Rady a najvyššieho súdu glosátor vyjadroval neľútosť nad smrťou L. K., sťažovateľ tvrdí, že šlo len o kritiku K. ako politika, a to prostriedkami typickými pre glosu (irónia, sarkazmus, subjektivizmus).

Ústavný súd bez ambície zasahovať do právneho posúdenia veci Radou a najvyšším súdom v miere, ktorá mu ako súdnemu orgánu netvoriacemu súčasť všeobecného súdnictva neprináleží, konštatuje, že text príspevku nepochybne môže u poslucháča (diváka) vytvoriť presvedčenie, že aj keď „pád poľského lietadla s prezidentským párom je obrovská ľudská tragédia“, smrť poľského prezidenta, ktorý sa vyznačoval takým názorovým extrémizmom, že v Poľsku „sa ľudia, ktorí nie sú heterosexuálni bieli katolícki Poliaci, rodia za trest“, predstavuje   úľavu   pre   všetky   dotknuté   spoločenské   skupiny   v   miere,   ktorú   treba obyvateľom   Poľskej   republiky   závidieť.   Naznačený   výklad   sa   však   nesporne   bytostne dotýka úmrtia L. K., pričom tento fakt (smrť prezidenta) je bodom, v ktorom už nemožno osobu   človeka   a   osobu   politika   celkom   jednoznačne   od   seba   oddeliť.   Relácia   k smrti poľského prezidenta   sa   v   texte príspevku   neobjavuje len   v   prvej   vete,   ale aj v ďalších častiach (v štvrtej vete i v šiestej vete), a napokon aj samotný sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti na pozadí negatívneho hodnotenia jeho politiky pripustil vlastný postoj emocionálnej ľahostajnosti k smrti poľského prezidenta.

Ak v dôsledku uvedených skutočností a načrtnutého možného výkladu Rada ustálila, že príspevok sa netýkal len L. K. ako politika, ale aj ako človeka, nemožno jej právnym záverom vytknúť ústavnú nekonformitu. To isté potom platí aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   s   názormi   Rady   stotožnil.   Ústavný   súd   práve s ohľadom na akceptáciu záveru, že príspevok sa dotýkal aj ľudského rozmeru L. K., nevzal do   úvahy sťažovateľom   citované judikáty   ESĽP,   ktoré   sa   nevzťahujú na prípad kritiky politika iniciovanej príležitosťou jeho smrti. Veď i samotná Rada v konaní pred najvyšším súdom   potvrdila,   že „hodnotenia   poľského   prezidenta   autorom   glosy   nepovažuje... za problematické“, a preto akceptovateľnosť v príspevku prezentovanej kritiky L. K. ako politika nie je sporná.

Ústavný   súd   tak   k   tejto   časti   sťažnosti   uzatvára,   že   Rada   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia dostatočne vysvetlila úvahy, ktoré ju viedli ku končenému úsudku o predmete konania. Zohľadnila pritom v relevantnej miere aj stanoviská sťažovateľa. Vysporiadala sa s charakterom   glosy   ako   publicistického   žánru,   neopomenula,   že   v   spornej   glose   boli hodnotené aj postoje L. K. ako politika (čo plne rešpektovala), zároveň však berúc do úvahy štruktúru príspevku a súčasne príspevok ako celok dospela k záveru, „že miera sarkazmu a irónie   použitá   v   predmetnom   príspevku   (glose)   bola   natoľko   vysoká,   že   odvysielané vyjadrenia svojím obsahom a spôsobom spracovania boli spôsobilé zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta poľskej republiky...“. Najvyšší súd sa v rámci prieskumu rozhodnutia   Rady   s   jej   závermi   stotožnil,   preto   jeho   rozsudok   nepovažuje ústavný   súd vo svetle meritórnej sťažovateľovej kritiky za ústavne neakceptovateľný.

2.2   Porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   i   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   sťažovateľ   videl   aj   v   postoji   najvyššieho   súdu   k   problému   jednoznačnej identifikácie skutku, za ktorý bol sťažovateľ Radou sankcionovaný.

Medzi účastníkmi konania nie je sporná formálna podoba výroku rozhodnutia Rady. Najvyšší   súd   ju   popísal   tak,   že „vo   výrokovej   časti   je   uvedený,   resp.   vymedzený   čas spáchania správneho deliktu – 12.04.2010 o cca 17:12 hod. spôsob spáchania správneho deliktu – odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci programu Prvé noviny, a. s., a je konkrétne uvedený i správny delikt – obsah a spôsob spracovania predmetného príspevku, zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky“.

Na základe textu príspevku možno jednoznačne uzavrieť, že tento iba ako celok je spôsobilý   dôkladného   posúdenia   z   pohľadu   citovaného   §   19   ods.   1   písm.   a)   zákona o vysielaní a retransmisii, a aj jeho dve posledné vety vzbudili pozornosť Rady (a viedli k začatiu konania o správnom delikte sťažovateľa) len v štruktúre tvoriacej ho ako celok. Nemožno   preto   akceptovať   námietku   sťažovateľa   uvedenú   v   sťažnosti,   že „ak   Rada dospela   k   záveru,   že   sťažovateľ   porušil   zákon   a   zasiahol   do   ľudskej   dôstojnosti   L.   K. odvysielaním záverečnej vety, táto skutočnosť mala byť uvedená vo výroku rozhodnutia Rady č. RP/45/2010“. Nad všetky pochybnosti možno ustáliť, že izolované vety „Je mi ľúto, ale ja Poliakov neľutujem. Ja im závidím.“ nie sú spôsobilé byť predmetom žiadneho posudzovania, a to nielen právneho. Samy osebe nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, lebo ani v základoch nedisponujú potenciálom informovať o dôvodoch závisti voči Poliakom, resp.   o   dôvodoch,   prečo   ich   netreba   ľutovať.   Len   spolu   s   ostatnými   tvrdeniami obsiahnutými v príspevku môžu tieto vety byť spôsobilým predmetom posúdenia, či ich odvysielaním   bol   spáchaný   správny   delikt   podľa   ustanovení   zákona   o   vysielaní a retransmisii.

Preto   ani   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   identifikácie   skutku   vo   výroku rozhodnutia Rady nepovažoval ústavný súd za dôvodnú.

2.3   Poslednou   námietkou   sťažovateľa,   ktorá   mala   preukázať   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo tvrdenie o nedostatočnosti odôvodnenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd k tejto časti považuje za potrebné uviesť, že v konaní podľa tretej hlavy piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozhoduje   všeobecný   súd   o   opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 1 OSP). Najvyšší   súd   v   tejto   súvislosti   správne poukázal aj na ustanovenie   §   250i   ods.   2   OSP zakotvujúce požiadavku tzv. plnej jurisdikcie, ktorá znamená, že súd pri prieskume tam uvedených administratívnych rozhodnutí „nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a   hodnotenia...   Súd   teda   celkom   samostatne   a   nezávisle   hodnotí   správnosť   a   úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom...“.

Systém plnej jurisdikcie v spojení so skutočnosťou, že v konaní podľa tretej hlavy piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku   sa preskúmavajú neprávoplatné rozhodnutia, vedie   ústavný   súd   k   záveru   o   použiteľnosti   jeho   ustáleného   názoru,   podľa   ktorého odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj na vzťah medzi rozhodnutím Rady ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý bol výsledkom preskúmania rozhodnutia Rady.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   ústavný   súd   zistil,   že   odôvodnenie meritórneho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   naozaj   odôvodnené   úsporne.   Vychádzajúc však z názoru o jednotnosti odôvodnenia rozhodnutia Rady a rozhodnutia najvyššieho súdu však   ústavný   súd   nepovažuje   kvalitu   odôvodnenia   v   sťažovateľovej   veci   za   ústavne neakceptovateľnú.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   teda   aj   právo   na   zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP a táto norma sa uplatňuje aj v konaní podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam   pre   rozhodnutie   o   opravnom   prostriedku,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   opravnom konaní (m. m. II. ÚS 78/05).

Účelom   požiadavky   na   kvalitu   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   v   požadovanej miere je úsilie, aby účastník konania, ktorému je rozhodnutie adresované, mal možnosť porozumieť dôvodom, pre ktoré súd určitým spôsobom rozhodol. Preto, ak Rada zdôvodnila svoje   rozhodnutie   náležite   (to   sťažovateľ   nenamieta),   následne   sťažovateľ   dôvody opravného   prostriedku   formuloval   všeobecne,   resp.   neuviedol   žiadne   prípustné   nové skutočnosti,   ani   nepredostrel   nové   dôkazy,   potom   je   z   hľadiska   ústavnej   kvality odôvodnenia   akceptovateľné aj také   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu,   v   ktorom tento len krátko odkázal na dôvody rozhodnutia Rady a vyjadril svoje stotožnenie sa s nimi.

Ústavný súd v tejto súvislosti zvýrazňuje práve fakt veľmi všeobecného charakteru námietok a dôvodov, ktoré predniesol sťažovateľ v opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu Rady. Tie mali skôr charakter všeobecne vyjadreného nesúhlasu s právnym hodnotením   Rady   (argument   nelogickej   a   čisto   subjektívnej   konštrukcie,   neadekvátne použitie   a   nesprávny   gramatický   výklad   textu   príspevku   Radou,   subjektívnosť a nepodloženie právnych záverov Rady) bez toho, aby sťažovateľ predniesol relevantnú argumentáciu odlišnú od vyjadrenia, ktoré Rade predložil v priebehu správneho konania, a ktorá by mala význam pre prieskum zo strany najvyššieho súdu. Za daných okolností nemožno   podrobiť   ústavnej   kritike   odôvodnenie   najvyššieho   súdu,   ktorý   len   odkázal na právne závery Rady a stotožnil sa s nimi.

Aj   poslednú   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   porušenia   jeho   základného   práva na súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   ústavný   súd   vyhodnotil   ako nedôvodnú.

2.4 V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí prerokúvanú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

3. V sťažnostnom petite sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť aj porušenie jeho základného práva   zaručeného čl.   26   ods.   1 a 2   ústavy a práva   zaručeného čl.   10 dohovoru.   Základné   právo   na   slobodu   prejavu   i   právo   na   slobodu   prejavu   zaručené dohovorom je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Ústavný   súd   poznamenáva, že   všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a porušenie práva podľa čl. 10 dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v petite jeho sťažnosti (uplatnené finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011