znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 322/2010-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Š., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. II-107 Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5 Er 934/2008 z 25. mája 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Žiar   nad Hronom sp. zn. 5 Er 934/2008 z 25. mája 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5 Er 934/2008 z 25. mája 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia V. K. v sume 110,98 € (slovom stodesať eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho advokátky JUDr. I. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   322/2010-14 z 21. septembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. Š., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   II-107   Charty   základných   práv Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Žiar   nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 934/2008 z 25. mája 2010.

Napádaným uznesením okresný súd na základe sťažovateľom (povinným) podanej námietky   zaujatosti   proti   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   R.   K.,   Exekútorský   úrad,   B., z dôvodu,   že   tento   bol   bývalým   zamestnancom   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „oprávnená“), rozhodol, že súdny exekútor nie je vylúčený z vykonávania funkcie vo veci exekúcie proti sťažovateľovi na uspokojenie pohľadávky oprávnenej vo výške 7 078,87 € s prísl. na základe exekučného titulu – rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S.,   a.   s.,   B.,   sp.   zn.   SR 05121/08   z   10.   júna   2008   a návrhu   oprávnenej   na   vykonanie exekúcie.   Okresný   súd   považoval   za   preukázané,   že „námietka   zaujatosti   neobsahuje obligatórnu náležitosť a to údaj o tom kedy sa povinný dozvedel o dôvode pre vylúčenie exekútora a zároveň nemá preukázané, že povinný podal námietku v zákonnej lehote a preto exekútora   nevylúčil   z vykonávania   exekúcie.   Skutočnosť,   že   exekútor   bol   zamestnancom oprávneného   súd   bez   ďalšieho   nepovažuje   za   okolnosť,   na   základe   ktorej   možno   mať pochybnosti   o jeho nezaujatosti,   resp.   za   dôvod,   pre vylúčenie   exekútora   z vykonávania exekúcie.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   takéto   zdôvodnenie   je   na   úkor   preskúmateľnosti rozhodnutia a na úkor procesného práva na presvedčivé zdôvodnenie podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že   postupom   a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 934/2008 z 25. mája 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   II-107   charty,   aby   uvedené   uznesenie   zrušil a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   2022/10, Spr. A/580/10 z 9. novembra 2010 vyjadril predseda okresného súdu, pričom pripojil aj vyjadrenie   zákonnej   sudkyne,   s ktorým,   ako   uviedol,   sa   po   obsahovej   stráne   stotožnil. Z obsahu tohto vyjadrenia okrem iného vyplýva:

„Mám   za   to,   že v uvedenej   veci   sa   postupovalo   v zmysle   zákonných   ustanovení a sťažnosť sťažovateľa (povinného v exekučnom konaní), ohľadne rozhodnutia o nevylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, je nedôvodná...

Len   samotná   skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   pred   vymenovaním   do   funkcie exekútora zamestnancom oprávneného, aj naďalej podľa názoru súdu nie je dôvodom pre vylúčenie exekútora z vykonávania exekúcie, resp. takýto vzťah nemožno považovať za tak intenzívny,   aby   objektívne   mohla   byť   narušená   nestrannosť   súdneho   exekútora   pri vykonávaní exekúcie v zmysle ust. § 3 Exekučného poriadku...

Zamestnanecký pomer medzi exekútorom a účastníkom konania ako dôvod pre jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie, by podľa názoru súdu práve naopak mohol pripadať do úvahy v prípade, pokiaľ by týmto účastníkom bol povinný. V takomto prípade by totiž mohlo objektívne hroziť, že exekútor nebude vykonávať úkony za účelom uspokojenia pohľadávky, práve pre jeho možný blízky – pozitívny vzťah k povinnému, čím by mohol byť poškodený oprávnený.

Z celej sťažnosti povinného preto skôr vyplýva, že dôvodom jeho nespokojnosti zo súdnym exekútorom a dôvodom, pre ktorý zrejme bola podaná aj námietka zaujatosti, sú skutočnosti vyplývajúce v postupe exekútora v rámci vykonávania exekúcie, pritom podľa ust. § 30 ods. 2 Exekučného poriadku, dôvodom na vylúčenie exekútora nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe exekútora v exekučnom konaní. Ak sa námietka zaujatosti týka len týchto okolností, súd na ňu neprihliada. Ako napr. povinný v sťažnosti uviedol, napriek tomu,   že   súdny   exekútor   vedel,   že   v podobných   prípadoch   sa   najmenej   sčasti   exekúcie zastavujú, súdny exekútor nedal podnet na zastavenie exekúcie, hoci ho mal dať. K tomuto súd uvádza, že takáto povinnosť pre súdneho exekútora vyplýva z ust. § 57 ods. 4 EP, ktoré však bolo do Exekučného poriadku zavedené novelou s účinnosťou až od 1. 6. 2010...“

Predseda   okresného   súdu   v podaní   z 9.   novembra   2010   a právna   zástupkyňa sťažovateľa   v podaní   z 8.   decembra   2010   uviedli,   že   netrvajú   na verejnom   ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 934/2008 z 25. mája 2010. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sa namieta, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní; jeho obsahom je i upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, ktoré v medziach zákonov tento článok ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Sťažovateľ   uplatnil   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podaním   námietky zaujatosti proti súdnemu exekútorovi, pretože „v priebehu exekúcie“ sa dozvedel, že tento bol bývalým zamestnancom oprávnenej. Okresný súd následne rozhodol, že súdny exekútor nie   je   vylúčený   z vykonávania   exekúcie,   pretože   sťažovateľ   nepreukázal,   že   námietku zaujatosti podal v zákonnej lehote a táto námietka neobsahovala ani údaj o tom, kedy sa o dôvode pre vylúčenie dozvedel (§ 30 ods. 5 a 6 Exekučného poriadku). Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej, okresný súd nepovažoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Ústavný   súd   zo   svojho   postavenia   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti musí pri uplatňovaní svojej právomoci brať ohľad aj na dodržiavanie procesných zásad zaručujúcich právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasl. ústavy. Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho   exekútora s pracovným   pomerom   (a inými)   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku   predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a nestranne   v   zmysle   § 3   Exekučného   poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o jeho   nestrannosti   a nezaujatosti vo vzťahu   k účastníkom   exekučného   konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani disciplinárnu,   resp.   trestnú   zodpovednosť   súdneho   exekútora   ako   verejného   činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Interpretáciou   a   používaním   týchto   ustanovení   nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre   účely   zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov (§ 1 OSP). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Nestrannosť sa vzťahuje podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na orgány verejnej moci „autonómne“ nezávisle od pojmu súd. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)   ide   aj   o niektoré   orgány,   ktoré   môžu   vykonávať   justičné   funkcie   a môžu   sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (Ettl a i. c. Rakúsko z 23. apríla 1987, séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80, Rolf Gustafsson c. Švédsko z 1. júla 1997 a iné).

Podobne   ESĽP   postupoval   aj   vo   veciach   Lauko   c.   Slovensko   a   Kadubec c. Slovensko,   kde   o priestupkoch   rozhodli   obvodný   a okresný   úrad   –   správne   orgány nezaradené do sústavy súdov Slovenskej republiky, čo nebolo samo osebe rozhodujúce.

Podľa názoru ESĽP takýto orgán, ktorý čiastočne vykonáva funkcie súdu, musí byť nezávislý a nestranný.

Ústavný súd zdôrazňuje, že záruky nezávislosti majú aj psychologickú povahu. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa tak javiť aj v očiach strán. Táto zásada sa vzťahuje aj na orgány, ktoré vykonávajú aj niektoré právomoci všeobecného súdu. Ide o tzv. teóriu zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie o zaujatosti súdneho orgánu, aj keď neexistuje dôvod na subjektívnu zaujatosť.

Okresný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   uviedol,   že „námietka   zaujatosti   neobsahuje obligatórnu náležitosť a to údaj o tom, kedy sa povinný dozvedel o dôvode pre vylúčenie exekútora a zároveň nemá preukázané, že povinný podal námietku v zákonnej lehote a preto exekútora nevylúčil z vykonávania exekúcie“.

Okresný súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Er 934/2008 z 25. mája 2010 vôbec nevyhodnotil nestrannosť orgánu verejnej moci, a to ani subjektívnu ani objektívnu nestrannosť.

Keďže okresný súd v danom prípade nerozhodol v súlade s § 30 ods. 1 v spojení s § 4 Exekučného poriadku, ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku postupu okresného súdu nezlučiteľného s ústavou nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 (bod 1 výroku nálezu).

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   považoval za   potrebné reagovať aj na vyjadrenie okresného súdu, že v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. júna 2010) je exekútor povinný predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti alebo   zistí,   že   sú   dôvody   na   zastavenie   exekúcie   alebo   čiastočné   zastavenie   exekúcie, a v tejto   súvislosti   odkázať   na   svoju   konštantnú   judikatúru   (napr. III.   ÚS   35/2010, III. ÚS 86/2010,   III.   ÚS   329/2010 a   iné),   z ktorej   vyplýva, že všeobecný   súd   rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Sťažovateľ taktiež namietal, že postupom a napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jeho právo podľa čl. II-107 charty. Ústavný súd túto časť sťažnosti prijal na ďalšie konanie, preto bolo potrebné zaoberať sa aj touto námietkou, a to najmä z hľadiska rozsahu pôsobnosti a aplikovateľnosti charty na posudzovaný prípad.

Je nepochybné, že na základe Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (oznámenie Ministerstva zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   č.   486/2009   Z.   z.),   sa   charta   (publikovaná 14. decembra 2007 v Úradnom vestníku Európskej únie pod č. 2007/C 303/01) stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou ako sú zakladajúce zmluvy dňom 1. decembra 2009.

Sťažovateľom namietané porušenie práva zodpovedá čl. 47 charty.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať...

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie...

Podľa   čl.   52   ods.   7   charty   súdy   únie   a členských   štátov   náležite   prihliadajú   na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných   článkov   charty   vyplýva,   že   čl.   47   charty   je   potrebné   interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na Vysvetlivky k Charte základných práv (publikované 14. decembra 2007 pod č. 2007/C 303/02, ďalej len „vysvetlivky k charte“), ako aj na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

V prípade sťažovateľa, ktorý sa obrátil na všeobecný súd, aby rozhodol o jeho veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991, s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004 vo veci C-71/02, Zb. 2004, s. I-3025). Súdny dvor   Európskej   únie   potvrdil   túto   judikatúru   týmto   spôsobom:   „Naviac   je   potrebné   si uvedomiť,   že   požiadavky   vyplývajúce   z ochrany   základných   práv   v právnom   poriadku Spoločenstva   sú   rovnako   záväzné   pre   členské   štáty,   pokiaľ   vykonávajú   právne   akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj na vysvetlivky   v   charte   ako   nástroja   výkladu   je   aplikácia   charty   v posudzovanom   prípade vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje na   inštitúcie   a orgány   únie.   V prípade   členských   štátov,   teda   aj   Slovenskej   republiky, je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

V danom   prípade   na ochranu označených   práv   sťažovateľa   bolo potrebné nielen zrušiť napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ale aj vrátiť mu vec na ďalšie konanie, aby opätovne   rozhodol   o námietke   sťažovateľa,   a   to   bez   ohľadu   na   to,   v   akom   štádiu   sa v súčasnosti exekučné konanie nachádza (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je okresný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, ktoré je v zmysle § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde vykonateľné jeho doručením.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   v doplnení sťažnosti   z   8.   decembra   2010 žiadal priznať náhradu   trov konania v sume 110,98 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. V zmysle   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov náhrada trov konania za jeden úkon právnej služby je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €, čo pri dvoch úkonoch   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti) a dvoch režijných paušáloch predstavuje spolu sumu 254,88 €. Keďže suma požadovaná sťažovateľom neprevyšuje takto vypočítanú sumu, ústavný súd prikázal okresnému súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 110,98 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011