znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 322/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   októbra   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv zaručených čl. 48 ods.   2 a čl. 47 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc podľa § 47 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 96/03.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že v predmetnom konaní   podal   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   22.   decembra   2008, „ale   spis dodnes nebol postúpený na odvolacie konanie, hoci mal byť odoslaný do 10 dní podľa zákona“.

Sťažovateľ   ďalej   ku   skutočnostiam   preukazujúcim   porušenie   jeho   práv   uviedol: „Predkladám dôkaz, že som bol v T. dňa 04. 05. 2009, keď zamestnanec infokancelárie na Krajskom súde nebol prítomný, ale telefonicky som hovoril so súdnou úradníčkou, ktorá povedala, že spis 18 C /96/2003 nie je na Krajskom súde.“

Sťažovateľ sa v petite svojej sťažnosti domáhal vyslovenia tohto nálezu:„II.A. Okresný súd v Trnave porušuje základné práva D. B. garantované čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.

II.B. Okresný   súd   v   Trnave   je   povinný   zaplatiť   D.   B.   primerané   zadosťučinenie vo výške 100.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Trnave začať disciplinárne   konanie   proti   sudkyni   JUDr.   Z.   Z.   bezodkladne   a   predvolať   D.   B. na pojednávanie.

II.D. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Trnave konať bez   ďalších   prieťahov   podľa   zákonov,   Ústavy   SR   a   medzinárodných   dohovorov.   Dáva lehotu na spravodlivé rozhodnutie v lehote 3 mesiace.

V prípade pokračovania v prieťahoch a porušovaní základných práv D. B., tento má nárok bez súdneho konania si vyžiadať na vlastnú žiadosť ďalšiu satisfakciu vo výške 100.000 Eur.

II.E. Okresný súd v Trnave zaplatí trovy advokátovi a sťažovateľovi v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Z   obsahu   podanej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   napáda   postup okresného   súdu   v   období   po   podaní   odvolania   22. decembra 2008.   Podľa   tvrdení sťažovateľa   okresný   súd   bezdôvodne   nepostúpil   súdny   spis   na   odvolacie   konanie Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a tento sa mal v čase podania sťažnosti stále nachádzať na okresnom súde.

Ústavný súd preskúmal aj niektoré okolnosti   predchádzajúceho postup okresného súdu v označenom konaní a z inej svojej rozhodovacej činnosti zistil, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľa na zbytočné prieťahy v tomto konaní už ústavný súd rozhodol tak, že   uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   90/08   zo   6.   marca   2008   sťažnosť   namietajúcu   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú a obdobne o námietkach porušenia tých istých práv rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 280/08 z 18. septembra 2008 s tým, že sčasti sťažnosť odmietol ako neprípustnú a sčasti tiež ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   tvrdenej   nečinnosti   okresného   súdu   v   sťažovateľom napadnutom období ústavný súd zo súdneho spisu v predmetnej veci zistil, že okresný súd vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkom   na   pojednávaní   konanom   11. novembra 2008. Následne   22.   decembra   2008   sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie.   Podaním z 27. januára   2009   požiadal   sťažovateľ   okresný   súd   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov advokátov, v dôsledku čoho bol okresným súdom vyzvaný na oznámenie aktuálnych údajov o   majetkových   pomeroch   a   na   predloženie   dokladov   potvrdzujúcich   jednotlivé   údaje. Dňa 3. marca   2009   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   k   tejto   výzve, avšak bez predloženia   relevantných   dokladov.   Uznesením   z   24. marca 2009   okresný   súd žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   zamietol.   Následne bol súdny spis 28. mája 2009 odoslaný na krajský súd na účel odvolacieho konania.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď bola sťažnosť   doručená ústavnému   súdu,   už nemôže dochádzať k   namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

V danom prípade označené konanie na okresnom súde skončilo 11. novembra 2008, keď okresný súd vydal rozsudok, ktorým rozhodol o uplatnenom nároku sťažovateľa. Hoci rozsudok nie je právoplatný, lebo sťažovateľ podal proti nemu odvolanie, k namietaným zbytočným   prieťahom   už   odo   dňa   vydania   tohto   rozsudku,   resp.   od   doručenia   jeho písomného   vyhotovenia,   nemohlo   zo   strany   okresného   súdu   dochádzať.   Sťažovateľ sa obrátil   na   ústavný   súd   so   svojou   sťažnosťou   podaním   doručeným   13. mája 2009, teda v čase,   keď   okresný   súd   už   svojím   postupom   nemohol   porušovať   jeho   označené základné právo.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   obdobiu   nečinnosti   okresného   súdu v období   od   podania   odvolania   do   predloženia   veci   krajskému   súdu   (teda   v   období od 22. decembra 2008 do 28. mája 2009) ústavný súd zistil, že okresný súd v tomto čase realizoval postup v zmysle § 30 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, keď na základe návrhu samotného sťažovateľa rozhodoval o ustanovení   zástupcu   z   radov   advokátov.   V   tomto   prípade   teda   možno   konštatovať, že faktické   oddialenie   predloženia   súdneho   spisu   na   odvolacie   konanie   krajskému   súdu vyvolal   svojím   návrhom   sám   sťažovateľ,   pričom   okresný   súd   procesný   postup   vedúci k rozhodnutiu   o   tomto   návrhu   sťažovateľa   realizoval   spôsobom   a   v   lehotách   určených zákonom. Vzhľadom na uvedené nie je možné dlhší časový úsek medzi podaním odvolania a predložením veci krajskému súdu posudzovať ako zbytočné prieťahy v konaní.

Rovnaký   záver   zaujal   ústavný   súd   i   k   sťažovateľom   tvrdenému   porušeniu   práva na prejednanie veci v primeranej lehote garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, pretože v obsahu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   zaručeného v čl. 47   ods.   2   ústavy   v   konaní okresného   súdu,   ústavný súd   konštatuje,   že   sťažovateľ v sťažnosti neodôvodnil, v čom vidí porušenie uvedeného článku ústavy, resp. porušenie ktorých jeho atribútov namieta, preto ústavný súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti, a tým aj o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009