znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 322/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Prešove vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 113/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2008 doručená sťažnosť F. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného   štátneho orgánu   či   orgánu   verejnej správy   alebo nesprávnym úradným   postupom zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) vydaným 7. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 113/2007.

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad V. (ďalej len „daňový úrad“)   na   základe   vykonanej   daňovej   kontroly   u sťažovateľa   platobným   výmerom č. 744/320/65001/99/1310 z 26. novembra 1999 znížil sťažovateľovi uplatnený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za mesiac júl 1999 o sumu 1 124 700 Sk. Ústredné daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   pracovisko   P.   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“), odvolaním   napadnutý   platobný   výmer   rozhodnutím   č.   VII/210/32-3339/2000/Ole z 20. marca 2000 potvrdilo.

Sťažovateľ   správnou   žalobou   dosiahol,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky rozsudkom   z   28. novembra 2000   vydaným   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   4   Sž   62/00 rozhodnutie daňového riaditeľstva ako nezákonné zrušil.

Následne daňový úrad vykonal opakovanú daňovú kontrolu oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za predmetné obdobie, ktorá bola ukončená podpísaním protokolu o daňovej kontrole č. 744/2200/18079/2001/1354 z 10. apríla 2001. Týmto protokolom bol sťažovateľovi priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume   1   609   932   Sk   (teda   v pôvodne   uplatnenej   výške)   a na   jeho   podklade   bol zrušený predchádzajúci   platobný   výmer.   Časť   priznaného   nadmerného   odpočtu   bola použitá na úhradu   daňového   nedoplatku   sťažovateľa   a „neoprávnene   zadržiavaná   suma 1.073.188,- Sk bola sťažovateľovi vrátená dňa 24. 04. 2001“.

Sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   zdôraznil,   že „v   prípade   zákonného   postupu správcu dane“ by mu uplatnený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty bol vrátený už 5.   decembra   1999.   Sťažovateľ   tak   počas   505   dní   nemohol   užívať   uvedené   peňažné prostriedky   na   účely   svojej   podnikateľskej   činnosti,   na   základe   čoho   mu   vychádzajúc zo znaleckého posudku v podobe ušlého zisku vznikla škoda v celkovej sume 538 569 Sk.

Sťažovateľ   preto   požiadal   23. septembra 2002   Ministerstvo   financií   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za   škodu“).   Po   márnom   uplynutí   lehoty   na vybavenie   tejto   žiadosti   podal   sťažovateľ 22. mája 2003 žalobu o náhradu škody na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) proti Slovenskej republike - ministerstvu financií.

Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 113/2003-216 z 26. júna 2006 žalobu zamietol. Vychádzal pritom z preukázanej skutočnosti, že sťažovateľ obmedzil svoje podnikateľské aktivity   už   v septembri   1999,   keď   ešte   nepoznal   výsledok   riadnej   daňovej   kontroly (tá skončila   25.   novembra   1999), „a   teda   nemohol   vedieť,   či   mu   uplatnený   nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty bude priznaný“. Z toho okresný súd usúdil, že realizovaná daňová kontrola (a ani jej výsledok) nemala vplyv na obmedzenie podnikateľských aktivít sťažovateľa. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide   o   preukázanie   existencie   príčinnej   súvislosti   medzi   vznikom   ušlého   zisku a oneskoreným vyplatením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   v ktorom   namietal nesprávne právne posúdenie predpokladov zodpovednosti za škodu. Zdôraznil, že ak by mal k dispozícii prostriedky v sume uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, dokázal   by   ich „pri   pravidelnom   chode   svojej   podnikateľskej   činnosti“ zhodnotiť o žalovanú sumu. Ďalej uviedol, že „využil všetky rozumné možnosti a prostriedky vedúce k tomu, aby sa ušlý zisk, ktorý utrpel, nezvyšoval“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   4   Co   113/2007-248   zo   7.   decembra   2007   potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ „nesplnil dôkaznú povinnosť preukázaním základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   a to   príčinnú   súvislosť   a uplatnenú   škodu   z titulu ušlého   zisku“.   S tvrdením   sťažovateľa,   že   svoje   podnikateľské   aktivity   obmedzil od septembra   1999   práve   z dôvodu   oneskoreného   vrátenia   nadmerného   odpočtu   dane z pridanej   hodnoty   a následnej   platobnej   neschopnosti,   sa   krajský   súd   vysporiadal poukazom na časovú súvislosť spočívajúcu v tom, že sťažovateľ „obmedzil podnikateľskú činnosť (exportnú)   už   v septembri   roku   1999 i napriek tomu,   že o vrátenie nadmerného odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty   požiadal   daňovým   priznaním   zo   dňa   13. 8. 1999“. Okrem toho   krajský   súd   zdôraznil,   že „pri   obrate   z exportnej   podnikateľskej   činnosti vo výške 125 až 130 miliónov Sk ročne sa“ sťažovateľ „oneskoreným vrátením nadmerného odpočtu   DPH   nemohol   dostať   do   platobnej   neschopnosti“.   Napokon   podľa   názoru krajského   súdu   sťažovateľ   nepreukázal   v prvostupňovom   konaní   rozsah,   v akom   došlo k zmenšeniu   jeho   majetku   v dôsledku   nezákonného   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva. „Preukázanie obchodných kontraktov jedinou kúpnou zmluvou zo dňa 15. 8. 1999, z ktorej nevyplývajú bližšie podmienky kontraktu odvolací súd nepovažoval za preukázané.“

Podľa názoru sťažovateľa uvedeného v odôvodnení jeho sťažnosti oba konajúce súdy sa   nesprávne   zamerali   na   to, „čo   bolo   príčinou   obmedzenia   podnikateľskej   činnosti sťažovateľa, a nie na to, čo bolo príčinou jeho ušlého zisku“. Konajúci súd „nesprávne posudzoval príčinnú súvislosť a alibisticky hľadal iné príčiny vzniku škody než skutočnú príčinu ktorou bolo nezákonné rozhodnutie Ústredného daňového riaditeľstva“.

Sťažovateľ   vychádzajúc   z definície   ušlého   zisku   tvrdí,   že „v   konaní   nemal preukazovať   v akom   rozsahu   došlo   k zmenšeniu   jeho   majetku   (ako   tvrdí   odvolací   súd na str. 8   napadnutého   rozsudku),   ale   v akom   rozsahu   došlo   k nezväčšeniu   jeho   majetku v dôsledku   škodnej   udalosti...“.   Sťažovateľ   poukázal   na   podstatu   svojej   podnikateľskej činnosti   spočívajúcu   v   nakupovaní   tovaru   od dodávateľov   a v následnom   predaji   tohto tovaru   za   vyššiu   cenu   iným   odberateľom   alebo konečným   spotrebiteľom. «Rozdiel medzi cenou, za ktorú tovar predal a cenou, za ktorú tovar nakúpil predstavoval jeho hrubý zisk.   Každému   rozumnému   a logicky   uvažujúcemu   človeku   je   zrejmé,   že   ak   má   niekto k dispozícii väčší kapitál, môže nakúpiť viac tovaru, následne viac predať a dosiahnuť vyšší zisk, čo je v konečnom dôsledku jednou zo základných zásad podnikateľskej činnosti. Práve   tento   vzťah   posudzovali   vo   svojich   posudkoch   znalkyne   Ing.   M.   a Ing. K. Ing. K. K. vo svojom posudku č. 22/2005 zo dňa 20. 10. 2005 dostala za úlohu posúdiť akú škodu   utrpel   sťažovateľ   z dôvodu   oneskoreného   vrátenia   nadmerného   odpočtu   DPH vo výške 1.124.700,- Sk o 505 dní. Znalkyňa dospela k jednoznačnému záveru uvedenému na str. 4 znaleckého posudku:

„... Na   základe   predložených   prvotných   účtovných   dokladov   som   vyčíslila   škodu žalobcu v podobe ušlého zisku z dôvodu oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu DPH za mesiace júl - august 1999 vo výške 1.124.700,- Sk o 505 dní v celkovej hodnote Sk 538.569,- Sk...“

Z uvedeného   vyplýva,   že ušlý   zisk   vznikol   sťažovateľovi   v dôsledku   oneskoreného vrátenia   nadmerného   odpočtu,   čo   bol   priamy   následok   nezákonného   rozhodnutia   a nie z dôvodu obmedzenia svojich podnikateľských aktivít. Inými slovami znalkyňa vypočítala, že ak by dostal sťažovateľ uvedenú sumu nadmerného odpočtu 1.124.700,- Sk o 505 dní skôr (tak ako sa to podľa práva malo stať), za toto časové obdobie by túto sumu rozmnožil o ďalších 538.569,- Sk...

Tento jednoduchý a logický záver preukázaný znaleckým posudkom konajúce súdy absolútne   odignorovali,   flagrantne   porušeným   právam   podnecovateľa   neposkytli   žiadnu ochranu a žalobu svojvoľne zamietli...

Nesprávnym   posúdením   existencie   príčinnej   súvislosti   medzi   nepochybne preukázanou škodnou udalosťou a nepochybne preukázanou výškou škody všeobecné súdy porušili sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu.»

Sťažovateľ ďalej poukázal na obsah práva na súdnu ochranu, ktorým je podľa neho aj „právo   na   spravodlivé   a riadne   odôvodnené   rozhodnutie   súdu.   Za   také   nemožno považovať napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, keď len sťažovateľovi právo na náhradu škody odmietol priznať, napriek tomu, že v konaní bola preukázaná existencia všetkých predpokladov vzniku tohto práva.

Týmto   však   Krajský   súd   v Prešove   neporušil   len   základné   právo   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR spočívajúce   v práve   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho orgánu.“.

V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že v marci 2008 podal generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania proti predmetnému rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   po   meritórnom   prerokovaní   jeho sťažnosti tento nález:

„1. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 4 Co 113/2007-248 zo dňa 07. 12. 2007 porušil právo sťažovateľa F. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 113/2007-248 zo dňa 07. 12. 2007 a vracia mu vec na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zásadnou   námietkou   sťažovateľa   obsiahnutou   v odôvodnení   jeho   sťažnosti   bolo jeho presvedčenie,   že   oba   konajúce   súdy,   a teda   aj   krajský   súd   ako   súd   odvolací, nesprávne právne   posúdili   predmetnú   vec.   Nesprávnosť   jej   právneho   posúdenia   mala spočívať   v tom,   že   súdy   konštatovali   neexistenciu   príčinného   vzťahu   medzi   vzniknutou škodou   vo   forme   ušlého   zisku   a nezákonným   rozhodnutím   daňového   riaditeľstva č. VII/210/32-3339/2000/Ole   z   20. marca 2000,   čo   ich   viedlo   k právnemu   záveru o nemožnosti   aplikovať   na   posudzovaný   prípad   ustanovenia   §   1   ods.   1   a   §   2   zákona o zodpovednosti za škodu, ako aj § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, a tak priznať mu náhradu vzniknutej škody. Podľa názoru sťažovateľa   znalecké   posudky   predložené   v konaní   prvostupňového   súdu   jednoznačne preukazovali existenciu spomínaného príčinného vzťahu.

K tomu   ústavný   súd   uvádza,   že   znalecký   posudok   je   iba   jedným   z dôkazných prostriedkov   v občianskom   súdnom   konaní,   pričom   vo   všeobecnosti   je   jeho   dôkazná hodnota   rovnaká   ako   dôkazná   hodnota   iných   dôkazných   prostriedkov.   V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá konajúcemu súdu ukladá   hodnotiť   poznatky   získané   z vykonaného   dôkazného   prostriedku   samostatne, ale i vo vzájomnej   súvislosti   s poznatkami   získanými   z iných   vykonaných   dôkazných prostriedkov; pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo [§ 132   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „OSP“)].   Ak teda   okresný   súd   hodnotil   poznatky   získané   zo   znaleckých posudkov   vyhotovených   v predmetnom   konaní   v súvislosti   s poznatkami   získanými z oboznámenia sa s inými dôkaznými prostriedkami, nemožno takému postupu z hľadiska rešpektovania zásady voľného hodnotenia dôkazov nič vyčítať. Okresný súd sa správne neobmedzil pri zisťovaní skutočného stavu veci iba na znalecké posudky, ale rešpektujúc ustanovenie § 132 OSP vychádzal aj z iných dôkazných prostriedkov (výpoveď sťažovateľa ako účastníka   konania,   zmluva   týkajúca   sa   podnikateľských   aktivít   sťažovateľa   na   U.) a pri formovaní svojho záverečného úsudku o predmete konania prihliadal aj na iné zistené relevantné skutočnosti (časová relácia medzi ukončením daňovej kontroly a obmedzením podnikateľskej činnosti sťažovateľa).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov   a ktoré   sa   stali   základom ich rozhodnutia.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach   a základných   slobodách   (podobne   aj   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Sťažovateľ v sťažnosti konajúcim súdom vytýkal, že sa mali v procese dokazovania zamerať na zisťovanie príčin ušlého zisku, ktorý mu vznikol, a nie na objasnenie príčin obmedzenia jeho podnikateľskej činnosti. K tomu ústavný súd bez ambície preskúmavať skutkové   závery   všeobecných   súdov   uvádza,   že   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu príčiny   ušlého   zisku   spočívali   práve   v príčinách   obmedzenia   podnikateľskej   činnosti. Vyplýva   to   i   z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu,   v ktorom   tento   zrekapituloval znalecký   posudok   Ing.   D.   M.,   pre   ktorú   pri   výpočte   ušlého   zisku   analyzujúc „tržby za predaj tovaru a zúčtované celkové výdavky“ východisko predstavovali „predpokladané nedosiahnuté tržby za predaj tovaru a predpokladané výdavky nevyhnutne vynaložené na zabezpečenie, dosiahnutie a udržanie predpokladaných príjmov“.

Ak   má   všeobecný   súd   konštatovať   existenciu   nároku   na   náhradu   škody,   má dokazovanie plniť aj úlohu spočívajúcu v tom, aby bola vylúčená možnosť, že by škoda vznikla v dôsledku   inej   príčiny,   než je tá, ktorá svedčí   v neprospech   odporcu   v konaní, nehovoriac už o tom, že je povinnosťou navrhovateľa v takom konaní preukázať existenciu príčinného   vzťahu.   Z tohto   dôvodu   okresný   súd   disponujúc   súhrnom   poznatkov o skutkovom pozadí prerokúvaného prípadu správne skúmal, či obmedzenie podnikateľskej činnosti   sťažovateľa,   ktoré   viedlo   ku   vzniku   ušlého   zisku,   nebolo   spôsobené   inými príčinami   odlišnými   od skutočnosti,   že   v rozhodnom   období   sťažovateľ   nemohol disponovať   sumou   neoprávnene   zadržiavaného   nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej hodnoty. Skutkový záver konajúcich súdov, že pri ročnom obrate od 125 do 130 miliónov slovenských korún chýbajúca suma 538 569 Sk nemohla spôsobiť platobnú neschopnosť sťažovateľa,   a tým   viesť   k obmedzeniu   jeho   podnikania   a vzniku   ušlého   zisku,   sa   tak v okolnostiach prípadu vôbec nejaví ako arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako možno hodnotiť záver konajúcich súdov, že zníženie podnikateľských aktivít sťažovateľa v mesiaci september 1999 nemohlo byť spôsobené rozhodnutím daňového úradu, ktoré bolo vydané až 26. novembra 1999.

Sťažovateľ existenciu príčinného vzťahu medzi škodou a nezákonným rozhodnutím založil i na konštatácii súdnej znalkyne Ing. K. K. v znaleckom posudku, kde sa uvádza, že „... som vyčíslila škodu žalobcu v podobe ušlého zisku z dôvodu oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu DPH...“. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh zastáva názor, že úlohou znalkyne bolo formou znaleckého posudku vyčísliť výšku ušlého zisku sťažovateľa v určenom období, nie zisťovať príčiny ušlého zisku. Avšak aj v prípade, ak by to tak bolo, okresný súd vzhľadom na skutočnosti zistené v predmetnom konaní inak, než prostredníctvom znaleckých posudkov, postupoval v súlade so zásadami ovládajúcimi občiansky súdny proces, ak neprihliadol na už citovanú formuláciu znaleckého posudku Ing. K. K.

Napokon sťažovateľ vytkol napadnutému rozsudku krajského súdu aj úroveň jeho odôvodnenia z pohľadu rešpektovania základného práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   je   pritom   taktiež   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 271/05).

Krajský   súd   sa   v odôvodnení svojho   rozhodnutia   riadne vysporiadal   so   všetkými otázkami   majúcimi   zásadný   význam   pre   jeho   meritórne   rozhodnutie.   S poukazom na ustanovenie   §   120   ods.   1   OSP   vysvetlil   dôvod,   pre   ktorý   nebolo   možné   považovať dôkazné   bremeno   sťažovateľa   za   unesené   a v závere   odôvodnenia   svojho   rozsudku zosumarizoval už uvedené skutkové poznatky   a z nich   následne   plynúce   logické   úvahy, ktoré viedli oba súdy k záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi vzniknutým ušlým ziskom a nezákonným rozhodnutím daňového riaditeľstva.

Vychádzajúc z týchto aspektov ústavný súd rozhodne nemohol posúdiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tým z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   tak   pri   predbežnom   prerokovaní   nezistil   žiadne   skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci meritórneho prerokovania predmetnej sťažnosti, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo aj k porušeniu jeho základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.   Toto   pravidlo   sa   teda   vzťahuje   aj na základné   právo   na náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym   úradným   postupom   zaručené   čl.   46   ods.   3   ústavy,   ktoré   možno považovať konajúcim súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona o zodpovednosti za škodu.

Z odôvodnenia   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy malo dôjsť tým, že krajský súd neaplikoval na sťažovateľov prípad relevantné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu, a takýmto porušením   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   mu   odoprel   aj   základné   právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy.   Takto formulovaná konštrukcia poukazuje na zjavnú súvislosť tvrdeného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   a základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   3   ústavy v posudzovanom prípade.   Preto vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy predmetným rozsudkom krajského súdu odmietol ústavný súd sťažnosť   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   v časti   namietajúcej   porušenie   základného práva   sťažovateľa   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   daňového riaditeľstva č. VII/210/32-3339/2000/Ole z 20. marca 2000.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008