znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 322/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. D., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. S. Š., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 7 C 185/96-312 zo 17. januára 2005, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 89/2005-353 z 31. mája 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 218/05 z 21. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť J. D. v časti pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu Topoľčany č. k. 7 C 185/96-312 zo 17. januára 2005   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť J. D. pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre č. k. 6 Co 89/2005-353 z 31. mája 2005   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

3. Sťažnosť J. D. vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2006 doručená sťažnosť JUDr. J. D., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. S. Š., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 185/96-312 zo 17. januára 2005, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 89/2005-353 z 31. mája 2005 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 218/05 z 21. apríla 2006.

Sťažovateľ   uviedol,   že   žalobou   z   30.   októbra   1996   sa   na   okresnom   súde   voči žalovanému   domáhal   zaplatenia   sumy   66   858   Sk   s príslušenstvom   za   obdobie od 1. novembra 1993 do 31. októbra 1996 z dôvodu, že žalovaný bez jeho súhlasu užíval na účely podnikania časť rodinného domu, ktorá bola v jeho vlastníctve. Podľa vyjadrenia sťažovateľa   okresný   súd   po   vykonaní   dokazovania   14.   mája   1998   vyhlásil   rozsudok č. k. 7 C   185/96-54,   ktorým   žalovaného   zaviazal   zaplatiť   mu   sumu   3   250,80   Sk s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 401/98-70 z 27. januára 2000 tak, že prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uviedol, že po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd rozsudkom č. k. 7   C   185/96-113   z 18.   januára   2001   jeho   návrh   o zaplatenie   sumy   47   328,20   Sk zamietol a zaviazal ho nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2 140 Sk. Proti rozsudku okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č. k. 6 Co 145/02-178 z 19. novembra 2002 tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie s tým, že   žalovaného   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   47   328,20   Sk   s príslušenstvom, ako aj trovy   konania.   Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   žalovaný   dovolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   25/03   z 27.   mája   2003   tak, že rozhodnutie   krajského   súdu   z 19.   novembra   2002   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. Na základe toho krajský súd uznesením č. k. 6 Co 150/2003-213 z 28. novembra 2003 rozsudok okresného súdu z 18. januára 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol rozsudkom   č.   k.   7   C   185/96-312   zo   17.   januára   2005   tak,   že   žalovaného   zaviazal sťažovateľovi zaplatiť sumu 9 146,40 Sk a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania   v sume   3   567   Sk.   Aj   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 89/2005-353 z 31. mája 2005 tak, že napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v   jeho   napadnutej   zamietajúcej   časti a vo vyhovujúcej časti do sumy 1 790 Sk potvrdil a v ostatnej časti napadnutý rozsudok zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   sťažovateľa   zároveň   zaviazal   zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 6 295 Sk.

Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   11.   júla   2005 dovolanie.   Na   základe   toho   ho   okresný   súd   uznesením   z 23.   septembra   2005   vyzval na doplnenie dovolania, teda upresnenie rozsahu, v akom napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Sťažovateľ uviedol, že na uznesenie súdu reagoval podaním z 3. októbra 2005, pričom najvyšší   súd   ho   listom   zo   4.   novembra   2005   opäť   vyzval,   aby   doplnil   dovolanie o skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, v akom rozsahu napáda rozhodnutie odvolacieho súdu.   Sťažovateľ   na   výzvu   najvyššieho   súdu   reagoval   podaním   z 11.   novembra   2005, v ktorom uviedol, že napáda rozhodnutie odvolacieho súdu v celom rozsahu a žiada zrušiť aj rozhodnutie okresného súdu.  

O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   218/05 z 21. apríla 2006 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ   vyjadril   názor,   že   s uvedenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov nesúhlasí a dodal, že namiesto toho, „aby mi bola priznaná náhrada podľa platného zákona o náhradách za používanie nebytových priestorov na podnikanie mi súdy spôsobili značnú škodu na zaplatených súdnych poplatkoch a na povinnosti zaplatiť trovy konania odporcu“.Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že rozsudkom okresného súdu   č.   k.   7   C 185/96-312 zo 17.   januára 2005,   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 6 Co 89/2005-353 z 31. mája 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 218/05 z 21. apríla 2006 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, namietané rozhodnutia zrušil a zaviazal okresný súd nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 5 228 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   Pri   prejednaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 185/96-312 zo 17. januára 2005, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto vyššie citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdu   č.   k.   7   C   185/96-312   zo   17.   januára   2005   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 89/2005-353 z 31. mája 2005 tak, že rozsudok súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   zamietajúcej   časti   a vo   vyhovujúcej   časti   do   sumy 1 790 Sk potvrdil a v ostatnej časti ho zmenil tak, že žalobu zamietol. Krajský súd v časti náhrady   trov   konania   štátu   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   a sťažovateľa   zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 6 295 Sk. Podaným odvolaním sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zo 17. januára 2005 zmenil tak, aby žalovaného   zaviazal   zaplatiť   mu   sumu   46   434   Sk   s príslušenstvom.   Krajský   súd   však v rozsudku č. k. 6 Co 89/2005-213 z 31. mája 2005 sťažovateľovmu odvolaniu nevyhovel. Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v podobe   podaného   odvolania   smerujúca   voči rozhodnutiu okresného súdu, bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 31. mája 2005.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   rozsudku   okresného   súdu   preto,   lebo preskúmanie   tohto   rozhodnutia   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   z   ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie uznesenia   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu   a   v   prípade,   ak   by   ústavný   súd   nerozhodol spôsobom uvedeným v bode 2 výroku rozhodnutia, aj rozsudku krajského súdu (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   (odvolacieho)   súdu   č.   k.   6   Co   89/2005-353 z 31. mája 2005. Sťažovateľ v petite sťažnosti síce uviedol presné označenie čísla konania namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   avšak   neudal   správny   dátum   jeho   vyhlásenia, keď uviedol, že rozhodnutie je zo 17. januára 2005. Aj napriek tejto skutočnosti ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania, pretože bez najmenších pochybností považoval uvedenie nesprávneho dátumu vyhlásenia rozsudku v petite   sťažnosti   za   zrejmú   chybu   v písaní,   o čom   svedčí   ostatný   obsah   podania   a táto skutočnosť je zrejmá aj z obsahu listinných dôkazov, ktoré tvoria prílohu sťažnosti.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uviedol:   „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského (odvolacieho) súdu č. k. 6 Co 89/2005 z 31. mája 2005 sťažovateľ namietal v sťažnosti zo 4. júla 2006, doručenej ústavnému súdu 10. júla 2006, teda po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   je   časovo   obmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   a s prihliadnutím na dátum nadobudnutia právoplatnosti namietaného rozsudku krajského súdu 30. júna 2005, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (10. júl 2006), ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný súd poznamenáva, že v prípade, ak by bol sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského (odvolacieho) súdu   (ktorý   výslovne   neobsahoval   poučenie   o možnosti   napadnúť   ho   dovolaním) v zákonom   stanovenej   lehote,   ústavný   súd   by   za   predpokladu   podania   kvalifikovanej sťažnosti bol povinný preskúmať obsah namietaného rozhodnutia a posúdiť jeho súladnosť s čl. 46 ods. 1 ústavy.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na   súdnu   ochranu   uznesením   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   218/05 z 21. apríla 2006.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa na okresnom súde žalobou   z 30.   októbra   1996   domáhal   voči   žalovanému   zaplatenia   sumy   66   858   Sk s príslušenstvom ako náhrady nájomného za obdobie od 1. novembra 1993 do 31. októbra 1996 z dôvodu, že žalovaný v tomto období bez jeho súhlasu užíval na účely podnikania časť rodinného domu, ktorá bola v jeho vlastníctve.

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 185/96-54 zo 14. mája 1998 zaviazal žalovaného k zaplateniu   sumy   3   250,80   Sk   s   príslušenstvom,   nepriznal   mu   náhradu   trov   konania a vo zvyšnej   časti   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 401/98-70 z 27. januára 2000 tak, že prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia zvyšku návrhu sťažovateľa po sumu 47 328,20 Sk s príslušenstvom, ako aj v časti o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 185/96-113 z 18. januára 2001 návrh sťažovateľa o zaplatenie sumy 47 328,20 Sk zamietol a zaviazal ho nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2 140 Sk. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 145/02-178 z 19. novembra 2002. Krajský súd týmto   rozsudkom   zmenil   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu 47 328,20 Sk s príslušenstvom, ako aj trovy konania.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 25/03 z 27. mája 2003 tak, že rozhodnutie krajského súdu z 19. novembra 2002 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe rozhodnutia dovolacieho súdu krajský súd uznesením č. k. 6 Co 150/2003-213 z 28. novembra 2003 rozsudok okresného súdu z 18. januára 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd rozsudkom č.   k. 7 C 185/96-312 zo 17. januára   2005   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   9   146,40   Sk, sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 3 567 Sk, ako aj trovy štátu v sume   3   180   Sk.   Vo   zvyšnej   časti   okresný   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol, konanie nad sumu 51 856 Sk zastavil a sťažovateľovi vrátil preplatok na súdnom poplatku za návrh v sume 3 694 Sk.

Proti rozsudku okresného súdu sa odvolal sťažovateľ aj žalovaný. Krajský (odvolací) súd rozsudkom č. k. 6 Co 89/2005-353 z 31. mája 2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a vo vyhovujúcej časti do sumy 1 790 Sk a v ostatnej časti ho zmenil tak, že žalobu zamietol. V časti náhrady trov konania štátu krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu a sťažovateľa zároveň zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 6 295 Sk.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   z   31.   mája   2005   podal   sťažovateľ   11.   júla   2005 dovolanie,   ktorým   žiadal   zrušiť   rozhodnutie   odvolacieho   súdu.   Sťažovateľ   v dovolaní dôvodil tým, že v priebehu súdneho sporu rozhodli všeobecné súdy piatimi rozsudkami, „ktoré si navzájom odporujú“. Sťažovateľ argumentoval aj tým, že okresný súd nevyhovel jeho návrhom na vykonanie dokazovania a „uveril celkom nepreukázateľnému tvrdeniu žalovaného“.   Poukázal   aj   na   skutočnosť,   že   za   účelom   určenia   výšky   nájomného,   a to na účely bývania a podnikateľské účely, okresný súd ustanovil znalca, ktorý „určil náhradu za bývanie za sporné tri roky vo výške 12 110 Sk a to za moje dve sedminy rodinného domu“. Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uviedol: „Súd uveril odporcovi, že v dome iba býval a že výrobu pleteného tovaru zabezpečoval v dome Pod Kalváriou. Za základ výpočtu vzal sumu 12 397,20 Sk z ktorej odpočítal 3 250,80 Sk, ktoré mi priznal v predchádzajúcom rozsudku a prisúdil mi 9 146 Sk a zaviazal ma zaplatiť žalovanému trovy konania 3 567 Sk a trovy štátu 3 180 Sk.“

Sťažovateľ   v dovolaní   zároveň   uviedol,   že   keďže   nebol   spokojný   s rozhodnutím okresného súdu, podal proti nemu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 89/2005-353 z 31. mája 2005. Sťažovateľ poznamenal, že po vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu zažil nemilé prekvapenie, keď mu súd priznal len nárok na zaplatenie sumy 1 790 Sk a zaviazal ho zaplatiť žalovanému jeho trovy, ako aj trovy štátu. Sťažovateľ dodal: „Tento rozsudok je pre mňa o to nepochopiteľnejší, že ten istý senát mi rozsudkom zo dňa 19. 11. 2002 priznal náhradu za to isté obdobie vo výške 47 328,20 Sk...“

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   185/96-376   z 23.   septembra   2005   vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní podal riadne dovolanie, z ktorého by bolo zrejmé, v akom rozsahu   napadá   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a o ktorý   zákonný   dôvod   opiera   podanie dovolania.

Reakciou   na   uznesenie   okresného   súdu   bolo   sťažovateľovo   podanie   označené „Doplnenie   dovolania“ z   3.   októbra   2005,   v   ktorom   sťažovateľ   uviedol,   že   podanie dovolania opiera o ustanovenie § 238 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   –   ďalej   aj   „OSP“).   Zároveň   dôvodil   tým, že tak, ako okresný súd, ani krajský súd sa nevysporiadali so všetkými dôkazmi za účelom zistenia skutkového stavu. Sťažovateľ namietal, že nesúhlasí so sumou, ktorú mu krajský súd   voči   žalovanému   priznal.   V závere   uviedol,   že   žiada,   aby   najvyšší   súd   zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, aj rozhodnutie odvolacieho súdu.

Najvyšší súd listom zo 4. novembra 2005 opäť vyzval sťažovateľa na doplnenie dovolania.   V tejto   súvislosti   uviedol: „Z   Vášho   dovolania,   ani   po   jeho   doplnení nie je jednoznačne   zrejmé,   ktorú   časť   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu   napádate, t. j. či Vaše dovolanie smeruje len proti jeho zmeňujúcej časti, resp. či dovolaním napádate rozhodnutie odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu.“

Na   výzvu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   reagoval   podaním   z 11.   novembra   2005, v ktorom   uviedol,   že   napáda   rozsudok   krajského   súdu   v celom   jeho   rozsahu, „pretože je založený   na   nesprávnom   skutkovom   základe“.   Zároveň   dovolaciemu   súdu   navrhol, aby zrušil aj rozsudok okresného súdu zo 17. januára 2005.

O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   218/05 z 21. apríla   2006   tak,   že   ho   odmietol,   pričom   žalovanému   nepriznal   náhradu   trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia okrem iného poukázal na to, že okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 185/96-312 zo 17. januára 2005 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 9 146,40 Sk, vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa zamietol a konanie nad sumu 51 856 Sk zastavil. Najvyšší súd uviedol, že okresný súd v rozsudku konštatoval, že sťažovateľ   sa   oprávnene   domáhal   náhrady   za   užívanie   jeho   2/7   spoluvlastníckeho podielu   na   rodinnom   dome   len   čiastočne,   a to   vo   výške   12   397,20   Sk.   Keďže   suma 3 250,80 Sk bola sťažovateľovi už právoplatne priznaná, žalobe vyhovel len do čiastky 9 146,40   Sk.   Konanie   nad   sumu   51   856   Sk   okresný   súd   zastavil   z dôvodu   späťvzatia sťažovateľovho návrhu v tejto časti.

Najvyšší súd poukázal aj na závery rozhodnutia krajského súdu, ktorý na odvolanie oboch účastníkov konania potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej zamietajúcej časti a vo vyhovujúcej časti do sumy 1 790 Sk a v ostatnej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. V časti náhrady trov konania štátu potvrdil prvostupňové rozhodnutie a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 6 295 Sk. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, ale nestotožnil sa s postupom pri určovaní výšky náhrady, pretože podľa neho okresný súd nezohľadnil výšku sťažovateľovho spoluvlastníckeho podielu. Z uvedeného dôvodu zmenil rozsudok okresného súdu tak, že za dôvodný považoval len sťažovateľov návrh do sumy 1 790 Sk, a preto jeho žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   stručne   uviedol   aj   dôvody sťažovateľovho dovolania. Uviedol, že k dovolaniu sťažovateľa sa   vyjadril   aj žalovaný, ktorý ho ako neopodstatnené navrhol odmietnuť.

Najvyšší súd konštatoval, že po zistení, že dovolanie podal účastník konania, skúmal prípustnosť   jeho   podania.   V tejto   súvislosti   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   dovolanie smeruje   proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné,   a preto   je   potrebné ho odmietnuť.   Najvyšší   súd   argumentoval   tým,   že   dovolacie   konanie   sa   začalo   pred 1. septembrom   2005   a keďže   o podanom   dovolaní   nerozhodol   do   31.   augusta   2005, postupoval podľa OSP v znení účinnom do 31. augusta 2005.

Pri posudzovaní dovolania najvyšší súd vychádzal z ustanovenia § 236 ods. 1, § 237, § 238 a § 239 OSP.

Podľa   ustanovenia   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa ustanovenia § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   a)   sa   rozhodlo   vo   veci,   ktorá   nepatrí   do   právomoci   súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f)   účastníkovi   konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa   ustanovenia   §   238   ods.   1   OSP dovolanie   je tiež   prípustné   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa   ustanovenia   §   238   ods.   3   OSP dovolanie   je prípustné   tiež   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd a) vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Podľa   ustanovenia   §   238   ods.   4   OSP   dovolanie   nie   je   prípustné   vo   veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení   alebo   pozbavení   rodičovských   práv   a   povinností,   alebo   o   pozastavení   ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Podľa ustanovenia § 238 ods.   5 OSP dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Podľa ustanovenia § 239 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa ustanovenia § 239 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   b) ide   o   uznesenie   o   návrhu na zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c)   ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia podľa § 268 ods. 1 písm. g) a h), d) ide   o   uznesenie   o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia § 239 ods. 3 OSP ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie   o   príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   poriadkovej   pokute,   o   znalcovskom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Najvyšší   súd   konštatoval,   že   keďže   sťažovateľ   v dovolaní   výslovne   nenamietal niektorú   vadu   rozsudku   krajského súdu   v zmysle ustanovenia § 237 OSP a ani v rámci dovolacieho   konania   súd   nezistil,   že   by   konanie   na   odvolacom   súde   trpelo   niektorou z uvedených vád, dovolanie posúdil ako neprípustné.

Z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že v danom prípade išlo o podanie dovolania proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   v celom   jeho   rozsahu.   Krajský   (odvolací)   súd   v ňom rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   potvrdil   a v časti   týkajúcej   sa   sumy   7   356,40   Sk rozsudok okresného súdu zmenil. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v súlade s ustanovením § 238 OSP.

Dovolací súd vo svojom   rozhodnutí zároveň   uviedol, že výnimkou z prípustnosti dovolania sú okrem skutočností uvedených v ustanovení § 238 ods. 4 OSP aj skutočnosti uvedené v ustanovení § 238 ods. 5 OSP. V tejto súvislosti konštatoval, že toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. septembra 2003, pričom v zmysle ustanovenia § 372i ods. 7 OSP sa neprípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 5 OSP vzťahuje len na konania, v ktorých súd rozhodol po nadobudnutí účinnosti tohto zákonného ustanovenia.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   dovolanie   sťažovateľa   proti   potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné, pretože odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu [§ 238 ods. 3 písm. a) OSP] a v danej veci krajský súd potvrdil jediný rozsudok okresného súdu vydaný v danej veci po zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu [§ 238 ods. 3 písm. b) OSP].

Vo vzťahu k sťažovateľovmu tvrdeniu, že prípustnosť podania dovolania odvodzuje od skutočnosti, že odvolací súd sa v rozsudku z 31. mája 2005 odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 25/03 z 23. mája 2003 najvyšší súd uviedol,   že   v tomto   rozsudku   nebol   vyslovený   žiaden   záväzný   právny   názor   týkajúci sa dôvodnosti   návrhu.   Najvyšší   súd   zároveň   konštatoval: „Odvolací   súd   bol   v ďalšom konaní viazaný len procesnými inštrukciami dovolacieho súdu, ktoré sa týkali doplnenia dokazovania. Z uvedeného vyplýva, že nebol naplnený jeden zo základných predpokladov prípustnosti   dovolania   spočívajúci   v existencii   záväzného   právneho   názoru   dovolacieho súdu,   vysloveného   v zrušujúcom   rozsudku.   Dovolanie   proti   napadnutému   rozsudku odvolacieho súdu preto ani podľa § 238 ods. 2 O. s. p. neprichádza do úvahy.“

K prípustnosti   podania   dovolania   proti   zmeňujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ dovolaním napadol právoplatný rozsudok odvolacieho súdu z 31. mája 2005 (najvyšší súd nesprávne uviedol dátum vydania rozsudku 31. mája 2004, ale ústavnému súdu je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejmú chybu v písaní), z čoho jednoznačne vyplýva, že odvolací súd rozhodol po 1. septembri 2003. Najvyšší súd zároveň dodal: „Predmetom výroku zmeňujúceho rozsudku   bolo peňažné plnenie v sume 7 356,40 Sk. Keďže minimálna mzda ku dňu podania žaloby (žaloba podaná 4. 11. 1996) činila sumu 2 700 Sk [§ 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 90/1996 Z. z.], peňažné plnenie, o ktorom   odvolací   súd   zmeňujúcim   rozsudkom   rozhodol,   neprevyšuje   trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. sumu 8.100 Sk. Na uvedenú vec sa preto vzťahuje ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p. v znení zákona č. 353/2003 Z. z., z ktorého dôvodu   je dovolanie žalobcu aj proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu neprípustné.“

Najvyšší   súd sa   vysporiadal   aj s námietkou   sťažovateľa smerujúcou   proti   výroku o trovách konania. Dovolací súd k tomu uviedol: „...tento výrok sa síce stáva súčasťou výroku rozsudku, ale nestráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O. s. p., v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p.).“ Z uvedeného dôvodu najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania proti výroku o trovách konania v súlade s ustanovením § 239   ods.   3   OSP,   podľa   ktorého   dovolanie   proti   uzneseniu   o trovách   konania   nie   je prípustné.

Na   základe   uvedených   skutočností   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému nebolo prípustné (§ 238 ods. 2, 3 a 5 a § 239 ods. 3 OSP) a keďže nezistil ani dôvody prípustnosti podľa ustanovenia § 237 OSP, dovolanie ako neprípustné v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 4 prvá veta OSP odmietol. Najvyšší súd zároveň rozhodol   aj   o trovách   dovolacieho   konania   tak,   že   žalovanému   nepriznal   náhradu   trov konania, pretože konštatoval, že žiadne mu nevznikli.

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/04 konštatoval, že „právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Z opačného pohľadu   možno   povedať,   že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   Ústavný   súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať.“

Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok (II. ÚS 811/00, IV. ÚS 36/04).

Ústavný súd je toho názoru, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 Cdo 218/05 z 21.   apríla   2006   preskúmal   prípustnosť   sťažovateľovho   dovolania   proti   rozsudku odvolacieho súdu z 31. mája 2005 v súlade s ustanoveniami OSP účinnými do 31. augusta 2005   s prihliadnutím   na ustanovenie §   372l   ods.   2 OSP,   podľa   ktorého   začaté konania o odvolaní a dovolaní, o ktorých odvolací súd alebo dovolací súd nerozhodol do 31. augusta 2005, sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005.

V rámci dovolacieho konania dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie   je   prípustné.   Vychádzal   pritom   z ustanovenia   §   237   OSP,   ktoré   zakotvuje   zákonné dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na to, či bolo vydané   vo   forme   rozsudku   alebo   uznesenia.   Najvyšší   súd   sa   zaoberal   prípustnosťou dovolania aj z hľadiska ustanovenia § 238 OSP, ktoré upravuje možnosti podania dovolania proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   vydaným   vo   forme   rozsudku,   ako   aj   z hľadiska ustanovenia § 239 OSP, ktoré rieši problematiku prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.

Vo   vzťahu   k   výroku   o   trovách   konania   dovolací   súd   skúmal   prípustnosť sťažovateľovho dovolania v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 OSP s primeraným použitím ustanovenia § 167 ods. 1 a prvej vety § 151 ods. 1 OSP.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (...)

Podľa ustanovenia § 152 ods. 1 OSP rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.

Podľa ustanovenia § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.   Uznesením   sa   rozhoduje   najmä   o   podmienkach   konania,   o   zastavení   alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania z ustanovenia § 238 ods. l OSP expresis verbis vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o zmeňujúci rozsudok vo veci samej. Podľa § 152 ods. l OSP súd rozhoduje vo veci samej rozsudkom o nároku vyplývajúcom z hmotného práva, s ktorým sa účastníci konania na súd obrátili. V závislosti od rozhodnutia súdu o tomto základnom nároku rozhoduje súd o vedľajšom nároku, a to o nároku na náhradu trov konania. O tejto povinnosti podľa § 151 ods. l OSP rozhoduje súd bez   návrhu   a spravidla   v rozhodnutí   o veci   samej.   Inak   o náhrade   trov   konania   súd rozhoduje   uznesením.   Teda   súd   môže   o náhrade   trov   konania   rozhodnúť   samostatným rozhodnutím   vo   forme   uznesenia   alebo   môže   byť   rozhodnutie   o náhrade   trov   konania v rámci procesnej zásady o hospodárnosti konania súčasťou rozsudku, čo však neznamená, že   tým   takéto   rozhodnutie   stráca   povahu   rozhodnutia   vo   forme   uznesenia.   Na   základe uvedeného potom z hľadiska posudzovania prípustnosti dovolania len vo vzťahu k výroku o náhrade   trov   konania   platí   podľa   §   239   OSP   osobitná   úprava   prípustnosti   dovolania pri uznesení.   Podľa   §   239   ods.   3   OSP   je   úplne   vylúčená   prípustnosť   dovolania   proti uzneseniu, ktorým sa potvrdzuje alebo mení uznesenie súdu prvého stupňa, pri uznesení o príslušnosti, o predbežnom opatrení, o poriadkovej pokute, o znalcovskom, o tlmočnom a o trovách konania... (napr. IV. ÚS 36/04, IV. ÚS 266/05).

Ústavný súd nehodnotí vecnú správnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, je však toho názoru, že z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 77/05).

Ústavný súd je s prihliadnutím na obsah namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu v spojení s aplikáciou príslušných zákonných ustanovení OSP toho názoru, že uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   218/05   z 21.   apríla   2006   spĺňa   parametre   zákonného rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že je dôležité, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti zákonného rozhodnutia tak, ako ich predpokladá zákon a   tieto pri jeho tvorbe prakticky   aj   aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť presvedčivo odôvodnené a preskúmateľné rozhodnutie. Na základe toho dospel ústavný súd k záveru,   že   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   takým   rozhodnutím   nepochybne   je (obdobne napr. III. ÚS 162/05, III. ÚS 67/06).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006