znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 322/05-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval prijatú sťažnosť A. K., bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. K. K., Š., ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 p o r u š i l   právo A. K. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 v časti týkajúcej sa A. K. z r u š u j e.

3. A. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva   slovenských   korún), ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť jeho právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. Ing. K. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti A. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. III. ÚS 322/05-21 z 23. novembra 2005 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť A. K., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. K. K., Š., ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 5   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl. 5 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 24. mája 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 44/2005.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 23. februára 2006, ako   aj   najvyšší   súd   vo   vyjadrení,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 17. marca 2006, vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 5. februára 2004 zadržaný a obvinený z trestného   činu   lúpeže.   Následne   bol   8. februára 2004   rozhodnutím   Okresného   súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 Tp 25/04 z 8. februára 2004 v znení uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 43/04 zo 17. marca 2004 vzatý   do   väzby   z   dôvodov   uvedených   v   § 67   ods. 1   písm. a)   a   c)   Trestného poriadku. Ďalšími   uzneseniami   okresného   súdu   sp. zn.   29 Tp 25/04   z   26. júla 2004, zo 14. septembra 2004   a   z   18. novembra 2004   bola   väzba   na   návrh   prokurátora   ďalej predlžovaná,   pričom   posledným   uznesením   bola   predĺžená   do   24. januára 2005.   Pred vypršaním tejto lehoty, a to 21. januára 2005, podal prokurátor obžalobu na sťažovateľa na krajskom súde. Tým sa prípravné konanie skončilo.

Po   tom,   ako   krajský   prokurátor   v   Ž.   podal   obžalobu   na   sťažovateľa   a   ďalších obžalovaných,   boli   zo   strany   sudcov   krajského   súdu   JUDr. H.,   JUDr. K.,   JUDr. J. a JUDr. K. podané námietky zaujatosti, a preto bol podaný návrh na rozhodnutie o vylúčení uvedených sudcov z konania a rozhodovania vo veci. Trestný spis sp. zn. 4 T 1/05 týkajúci sa sťažovateľa a ďalších obžalovaných bol odstúpený na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   1 Ndt 3/2005   zo 16. februára 2005   rozhodol   o   vylúčení uvedených sudcov z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci sp. zn. 4 T 1/05 a spis sp. zn. 4 T 1/05   bol   doručený   krajskému   súdu   4. apríla 2004.   Trestná   vec   vedená   pod   sp. zn. 4 T 1/05   bola pridelená novému   senátu   krajského   súdu   a tento   senát   uznesením   sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 prepustil sťažovateľa a ďalších obžalovaných na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal krajský prokurátor v Žiline sťažnosť najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd neakceptoval dôvody, ktorými krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie o prepustení   sťažovateľa   a   ďalších   obžalovaných   na   slobodu,   ani   vyjadrenie   právneho zástupcu   sťažovateľa,   ktoré   podal   ku   sťažnosti   krajského   prokurátora   voči   uzneseniu krajského   súdu   sp. zn.   4 T 1/05   z   20. apríla 2005,   a   ponechal   sťažovateľa   a ostatných obžalovaných vo väzbe. V tomto smere poukazuje sťažovateľ na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 11/01 a I. ÚS 6/02.

Podľa   názoru   sťažovateľa   z   uvedeného   vyplýva,   že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn.   2 To 44/2005   z   24. mája 2005   boli   porušené   jeho   základné   práva   a   slobody garantované čl. 5 ods. 1 dohovoru a čl. 17 ods. 5 ústavy, lebo do väzby možno vziať iba z dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom   a   na   základe   rozhodnutia   súdu   a   takéto rozhodnutie súdu po 24. januári 2005 absentovalo.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005. Ďalej požaduje zrušenie uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie, ako aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 8/06-9, ktoré bolo ústavnému súdu doručené   17. marca 2006,   vyplýva,   že všetky   relevantné   skutočnosti   majúce   vzťah k dôvodom sťažnosti obvineného vyplývajú z uznesenia najvyššieho súdu z 24. mája 2005 sp. zn. 2 To 44/2005. Napriek tomu zdôraznil, že najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval meritórne v intenciách nálezu ústavného súd sp. zn. I. ÚS 6/02. Vo vzťahu k aplikácii § 71 ods. 1 Trestného poriadku, resp. k vysvetleniu režimu ustanovenia § 71 ods. 5 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006, v ktorom rozhodoval, sa odvolal na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že zo zmyslu ustanovenia § 71 ods. 1 tretej vety Trestného poriadku je zrejmé, že lehoty tam uvedené, v ktorých je možné na návrh prokurátora rozhodnúť o predĺžení väzby, sa vzťahujú len na prípravné konanie. Ak   bola   v   predĺženej   lehote   trvania   väzby   podaná   obžaloba,   s   výnimkou   prípadu predpokladaného v § 71 ods. 5 Trestného poriadku, pokračuje súd v konaní bez toho, aby bolo   potrebné   podať   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a   rozhodovať   o   takom návrhu.   V prípade   ukončenia   prípravného   konania   podaním   obžaloby   v lehotách predpokladaných v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku (t. j. najviac do dvoch rokov trvania väzby) zákon (Trestný poriadok) predpokladá povinnosť podať súčasne s obžalobou návrh na ďalšie predĺženie väzby iba v prípade, že sa obžaloba podáva v dobe kratšej ako desať dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty (§ 71 ods. 5 Trestného poriadku), na podanie takého návrhu je príslušný generálny prokurátor.

Pokiaľ   ide   o   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   dôvody   väzby   obvineného sťažovateľa v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006,   predseda   najvyššieho   súdu   sa   vo   vyjadrení   odvoláva   na   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 na str. 10 - 12.

II.

Ústavný súd pred prijatím sťažnosti na konanie z trestného spisu sp. zn. 4 T 1/05 zistil, že okresný súd uznesením sp. zn. 29 Tp 25/04 z 8. februára 2004 v znení uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 43/04 zo 17. marca 2004 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm.   a)   a   c)   Trestného   poriadku   vzal   sťažovateľa   do   väzby.   Posledným   rozhodnutím o predĺžení väzby v prípravnom konaní bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 z 18. novembra 2004,   ktorým   bola   sťažovateľovi   predĺžená   väzba   do   24. januára 2005. Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   29 Tp 25/04   zo   14. januára 2005   zamietol   žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Senát   krajského   súdu   uznesením   sp. zn. 2 Tpo 27/05 z 23. februára 2005 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu okresného súdu.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2 Tpo 27/05   z   23. februára 2005   vyplýva, že krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 29 Tp 25/04   zo   14. januára 2005,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol sudca okresného súdu pre prípravné konanie ešte pred podaním obžaloby. Podľa názoru krajského súdu väzba v prípravnom konaní bola naďalej dôvodná, pretože naďalej pretrváva obava, že obvinený (bez väzby) by ušiel alebo by sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu a pokračoval by v trestnej činnosti. Sú to dôvody, ako ich má na mysli § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Ak okresný súd ustálil, že tieto dôvody väzby trvajú, rozhodol správne.

Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v   Ž.   podal   21. januára 2005   krajskému   súdu obžalobu na obvineného sťažovateľa a ďalších obvinených.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   4 T 1/05   z   20. apríla 2005   rozhodol   o prepustení z väzby   na   slobodu   sťažovateľa   a   ďalších   obvinených. Podľa   názoru   krajského   súdu vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu nemôže byť dôvodom   držania   vo   väzbe   iba   skutočnosť,   že   bola   podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená.

Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   uvádza,   že   bolo   potrebné   prisvedčiť argumentácii   sťažovateľa   o   nezákonnosti   jeho   držania   vo   väzbe   od   24. januára 2005. Absencia   rozhodnutia   súdu   o   väzbe   v   čase   od   podania   obžaloby   21. januára 2005 do uplynutia   väzobnej   lehoty   podľa   posledného   predĺženia   24. januára 2005   znamená, že obmedzenie   osobnej   slobody   sťažovateľa   po   24. januári 2005   bez   rozhodnutia   súdu o väzbe   (o   predĺžení   väzby,   resp.   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   prípadne o ďalšom   trvaní   väzby)   bolo,   vychádzajúc   z nálezu   ústavného   súdu   č. k. I. ÚS   6/02-34 zo 4. decembra 2002, v rozpore s čl. 17 ods. 5 ústavy. Krajský súd dospel ďalej k záveru, že prokurátor   je   povinný   podať   návrh   na   predĺženie   väzby   spôsobom   uvedeným v ustanovení § 71 ods. 4 Trestného poriadku aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10 dní pred skončením   väzobnej lehoty   uvedenej   v § 71   ods.   1   Trestného poriadku   podá   obžalobu. Ak prokurátor   takýto   návrh   nepodá,   môže   väzba   pokračovať   len   vtedy,   ak   súd   v čase po podaní obžaloby a pred uplynutím väzobnej lehoty preskúma existenciu dôvodov väzby a rozhodne   o jej   ďalšom   trvaní.   V predmetnej   veci   však   k tomu   nedošlo   a absenciu rozhodnutia   súdu   o   väzbe   nemôžu   „zhojiť“   ani   rozhodnutia   krajského   súdu sp. zn. 2 Tpo 39/05 z 23. februára 2005 a sp. zn. 2 Tpo 27/05 z 23. februára 2005, pretože boli vydané až po uplynutí predĺženej väzobnej lehoty.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 vyplýva, že sťažovateľ spolu s ďalšími štyrmi obžalovanými bol prepustený z väzby.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 To 44/2005   z   24. mája 2005   vyplýva, že najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 a podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, a to na základe zistenia, že u neho trvajú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.Najvyšší súd po konštatovaní predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe uvádza, že táto bola   naposledy   u sťažovateľa   predĺžená   do   24. januára 2005.   Ešte   pred   uplynutím   tejto lehoty 21. januára 2005 bola podaná obžaloba.

Keďže   trestná   vec   bola   pridelená   do   senátu,   v   ktorom   boli   činní   sudcovia zúčastňujúci sa   v prípravnom   konaní rozhodovania o opravných   prostriedkoch   podaných proti rozhodnutiam o väzbe, považovali sa títo sudcovia za vylúčených v zmysle § 30 ods. 3 Trestného   poriadku.   Predseda   senátu   bez   meškania   25. januára 2005   vypracoval   návrh na rozhodnutie o vylúčení týchto sudcov a vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Spis bol doručený najvyššiemu súdu 27. januára 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndt 3/05   zo   16. februára 2005   bolo   rozhodnuté   o   vylúčení   dotknutých   sudcov z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v predmetnej   trestnej   veci.   Uznesenie   spolu so spisom bolo krajskému súdu vrátené 4. apríla 2005.

Po vrátení spisu bola vec pridelená inému senátu, ktorý už 11. apríla 2005 zabezpečil doručenie rozhodnutia najvyššieho súdu procesným stranám a ktorého predseda 15. apríla 2005   požiadal   predsedu   krajského   súdu   o doplnenie   chýbajúceho   člena   senátu.   K tomu došlo   19. apríla 2005.   Hneď   na   to,   20. apríla 2005,   sa   konalo   neverejné   zasadnutie, na ktorom   bol   sťažovateľ   prepustený   z väzby.   Krajský   súd   vôbec   neskúmal,   či   pre ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe   existujú   dôvody   predpokladané   v ustanovení   § 67 Trestného poriadku.

Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu krajský súd nemohol rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa skôr, a preto aj z tohto dôvodu sa najvyšší súd nestotožnil so záverom krajského súdu, že nemohol posudzovať existenciu dôvodov väzby   u sťažovateľa,   pretože   o   jeho   väzbe   sa   nerozhodlo   (predĺžením   lehoty   väzby, rozhodnutím   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   alebo   z vlastného   podnetu) do 24. januára 2005, dokedy bola lehota trvania väzby sťažovateľa naposledy predĺžená. Nemožno totiž prehliadnuť, že k predĺženiu lehoty väzby sťažovateľa do uvedeného dňa došlo pre prípravné konanie, pričom zo zmyslu ustanovenia § 71 ods. 1 tretej vety Trestného poriadku   je   zrejmé,   že   lehoty   tam   uvedené,   v ktorých   je   možné   na   návrh   prokurátora rozhodnúť o predĺžení väzby, sa vzťahujú len na prípravné konanie. Zmyslom tejto úpravy je zabezpečiť súdnu kontrolu nad urýchleným vybavením väzobných vecí v prípravnom konaní tak, aby lehota trvania väzby v dĺžke dvoch rokov,   ktorou   je limitovaný aj súd (okrem výnimočného predĺženia tejto lehoty najvyšším súdom), nebola v celom rozsahu vyčerpaná   už   v štádiu   prípravného   konania.   Ak   bola   v predĺženej   lehote   trvania   väzby podaná obžaloba, s výnimkou prípadu predpokladaného v § 71 ods. 5 Trestného poriadku, pokračuje   súd   v konaní   bez   toho,   aby   bolo   potrebné   podať   návrh   na   predĺženie   lehoty trvania väzby a rozhodovať o takom návrhu.

V prípade   ukončenia   prípravného   konania   podaním   obžaloby   v lehotách predpokladaných v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku (t. j. najviac do dvoch rokov trvania väzby) zákon predpokladá povinnosť podať súčasne s obžalobou návrh na ďalšie predĺženie väzby iba v prípade,   že sa   obžaloba podáva v dobe kratšej   ako   10 dní   pred uplynutím   dvojročnej   väzobnej   lehoty   (§ 71   ods. 5   Trestného   poriadku).   Na   podanie takéhoto   návrhu   je   príslušný   generálny   prokurátor.   Základným   predpokladom pre rozhodovanie   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   je   teda   podanie   návrhu   oprávnenou osobou.

Predseda   senátu   procesného   súdu,   na ktorom   bola podaná   obžaloba, môže návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   podať   iba   v   zákonom   predpokladanom   prípade, t. j. podľa   § 71   ods. 3   Trestného   poriadku,   a spôsobom   predpokladaným   v   § 71   ods. 4 Trestného poriadku (najneskôr 10 dní pred uplynutím lehoty podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku).   Neexistuje   však   zákonná   úprava,   ktorá   by   mu   umožňovala   podať   návrh na predĺženie lehoty trvania väzby mimo uvedeného režimu a inak než najmenej 10 dní pred uplynutím príslušnej lehoty.

Na   druhej   strane   z   ustanovení   Trestného   poriadku   (§ 71)   nemožno   vyvodiť povinnosť, ale ani oprávnenie prokurátora podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby v prípade, že podáva obžalobu v medziach súdom predĺženej väzobnej lehoty a skôr než 10 dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty. Akceptovanie názoru krajského súdu, že väzba   sťažovateľa   je   nezákonná   pre   absenciu   rozhodnutia   o ďalšom   predĺžení   jeho väzby,   by   so   zreteľom   na   skôr   uvedené   znamenalo,   že   v posudzovanej   veci   vzhľadom na reálne   existujúce   časové   súvislosti   medzi   väzobnými   lehotami   a podaním   obžaloby (obžaloba   podaná   21. januára 2005,   t. j.   3   dni   pred   uplynutím   súdom   predĺženej   lehoty väzby sťažovateľa v prípravnom konaní, avšak podstatne viac než 10 dní pred uplynutím dvojročnej   lehoty   trvania   jeho väzby,   ktorá   uplynie u   sťažovateľa   až 5. februára   2006) by nebol   nikto   oprávnený   na   podanie   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby a v dôsledku   toho   by   pri   nečinnosti   sťažovateľa,   t. j.   ak   by   tento   nepodal   žiadosť o prepustenie   z   väzby,   musel   byť   prepustený   z   väzby,   hoci   ešte   neuplynula   zákonom predpokladaná dvojročná lehota trvania jeho väzby.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002 (na ktorý sa krajský súd   odvolal)   vyplývajúci   záver,   že   z   pohľadu   ústavných   záruk   osobnej   slobody,   resp. jej záruk podľa dohovoru dôvodom   pre obmedzenie osobnej slobody držaním vo väzbe nemôže byť len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby   výslovne   rozhodlo   konajúcim   súdom,   neznamená,   že   o   väzbe   sťažovateľa sa v posudzovanom   prípade   nemohlo   konať   inak   než   rozhodovaním   o   predĺžení   lehoty trvania jeho väzby predpokladajúcim návrh oprávnenej osoby. Ústavný súd v uvedenom náleze   totiž   konštatoval,   že   rovnaké   účinky   ako   rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   trvania väzby   má   tiež   rozhodnutie   súdu   o   ďalšom   trvaní   väzby   v súvislosti   s predbežným prejednaním obžaloby podľa § 192 Trestného poriadku, rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie   z väzby   podľa   § 72   ods. 2   Trestného   poriadku,   resp.   rozhodnutie   o trvaní dôvodov väzby z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd ihneď po tom, ako sa vyriešila otázka zákonného zloženia senátu (t. j. po rozhodnutí najvyššieho súdu o vylúčení sudcov a po doplnení senátu krajského súdu opatrením   predsedu   krajského   súdu),   mal   a mohol   zákonom   predpísaným   spôsobom na základe   žiadosti   sťažovateľa,   resp.   postupom   podľa   § 72   ods.   1   Trestného   poriadku skúmať, či naďalej trvajú dôvody väzby, pre ktoré bola osobná sloboda sťažovateľa väzbou obmedzená, pretože aj také rozhodnutie (vecné preskúmanie dôvodov väzby) má v štádiu súdneho konania až do uplynutia lehoty predpokladanej v § 71 ods. 2 Trestného poriadku rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení väzby.

V ustanovení § 72 ods. 1 Trestného poriadku zakotvená povinnosť všetkých orgánov činných   v trestnom   konaní   vrátane   súdu   skúmať   v každom   období   trestného   stíhania, či dôvody   väzby   trvajú,   je   jednou   zo   záruk   uplatnenia   procesného   inštitútu   väzby   iba v skutočne odôvodnených prípadoch pri splnení zákonných dôvodov.

Okrem už uvedenej povinnosti a práva obvineného žiadať o preskúmanie dôvodnosti väzby v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku je právna istota obvineného, že jeho osobná sloboda nebude obmedzovaná bezdôvodne a nezákonne, zaistená aj tým, že o jeho väzbe rozhoduje výlučne súd, a to od rozhodnutia o vzatí do väzby cez rozhodovanie o predĺžení väzby, resp. o žiadostiach o prepustenie z väzby, pričom pokiaľ ide o dĺžku trvania väzby po podaní   obžaloby,   je   mu   zrejmé,   že   jeho   väzba   bez   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o predĺžení väzby nemôže trvať dlhšie než dva roky. So zreteľom na uvedené sa najvyšší súd nestotožnil nielen so záverom krajského súdu o tom, že sa nemohol vecne zaoberať existenciou dôvodov väzby sťažovateľa pre absenciu rozhodnutia o predĺžení jeho väzby po 24. januári 2005,   ale   ani   s jeho   názorom,   že   sa   tak   stalo   v dôsledku   pochybenia prokurátora,   ktorý   mal   podľa   krajského   súdu   podať   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania väzby, pretože podal obžalobu v lehote kratšej než 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd preto uznesenie krajského súdu zrušil a sám ďalej skúmal, či sú dané dôvody   pre   ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe,   pričom   zistil,   že   u sťažovateľa v nezmenenom   rozsahu   trvajú   dôvody,   pre   ktoré   bol   do   väzby   vzatý   už   v prípravnom konaní. Na základe dôkazov,   ktoré tvoria   súčasť spisu   krajského súdu   sp. zn. 4 T 1/05, naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, pre ktorý bola naňho podaná obžaloba. Nasvedčujú tomu viaceré dôkazy, najmä výpovede svedkov O., S. a ďalších,   ako   aj   listinné   dôkazy   (napr.   obsah   záznamov   o odposluchoch   telefonických hovorov).   Z obsahu   dôkazov   vyplývajúce   zistenia   opodstatňujú   obavu,   že by sťažovateľ vykonal trestný čin, ktorý pripravoval, čo je dôvodom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku.   Nasvedčuje   tomu   už   aj   samotný   charakter   stíhaného   činu,   ako   aj z výpovedí svedkov vyplývajúce zistenie, že s ďalšími osobami mal spoločne pripravovať celý   rad   násilných   činov,   ktoré   boli   prekazené   iba   v dôsledku   prezradenia   zámerov a následného zaistenia.

Ďalej z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ sa podľa obsahu dôkazov v mieste svojho bydliska nezdržiaval, je dôvodne podozrivý zo spáchania dvoch závažných trestných činov, ktorých sa mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za iný násilný   trestný   čin   (ublíženie   na   zdraví).   Je   preto   namieste   obava,   že   by   ušiel   alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, zakladajúca dôvod jeho väzby aj podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl. 5   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (...).

„V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby   sa   o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom rozhodlo   ešte   pred   tým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená“ (I. ÚS 6/02).

Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl. 5   ods. 1   dohovoru   a   nemôže   bez   príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až 61).

Podľa   názoru   sťažovateľa   samotné   podanie   obžaloby   pred   uplynutím   poslednej lehoty na predĺženie väzby nepostačuje na to, aby zostal vo väzbe aj po uplynutí tejto lehoty, bez toho, aby ďalšie trvanie tejto väzby ešte pred uplynutím tejto lehoty potvrdil svojím rozhodnutím súd konajúci vo veci samej. Opiera sa pritom o nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02.

Najvyšší   súd   v zásade   tiež   súhlasí   s tým,   že   samotné   podanie   obžaloby   pred uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby na ďalšie zotrvanie vo väzbe po uplynutí tejto lehoty nepostačuje, pretože v duchu záverov vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 je potrebné aj rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby. Je však toho názoru, že táto podmienka bola splnená, lebo uznesením krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 bolo takto rozhodnuté. Časový posun medzi dňom uplynutia naposledy v prípravnom konaní predĺženej väzby (24. januára 2005) a časom rozhodovania súdov o ďalšom trvaní väzby ide na vrub skutočnosti, že senát krajského súdu, ktorý mal o ďalšom trvaní väzby rozhodovať, nebol správne obsadený a korekcia tohto stavu si vyžiadala určitý čas.

Vzhľadom na načrtnuté stanoviská účastníkov konania možno vymedziť, že ústavný súd má vyriešiť otázku, či z hľadiska základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru je možné pripustiť, aby súd konajúci vo veci samej   po   podaní   obžaloby,   ku   ktorému   dôjde   celkom   krátko   pred   uplynutím   lehoty posledného   predĺženia   väzby   v prípravnom   konaní,   nerozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby do termínu jej posledného predĺženia, ale až neskôr z dôvodu potreby zabezpečiť zákonu zodpovedajúce zloženie senátu, a to všetko na úkor osoby zbavenej osobnej slobody.

Vzhľadom na daný právny stav (§ 71 až 72 Trestného poriadku) možno konštatovať, že   v prípadoch,   v ktorých   celkové   trvanie   väzby   ešte   neprekročilo   dva   roky   a   už   bola podaná na súde obžaloba, zákon výslovne nevyžaduje, aby súd konajúci vo veci samej po podaní obžaloby rozhodol o ďalšom trvaní väzby. Z toho vychádzala aj predchádzajúca súdna prax, podľa ktorej všeobecný súd v týchto prípadoch rozhodol o väzbe iba vtedy, ak bol tej mienky, že sa situácia zmenila (napr. ohľadne rozsahu dôvodov väzby, prípadne ak dospel   k záveru   o potrebe   prepustiť   obžalovaného   z väzby).   Osobitným   prípadom je ustanovenie § 192 Trestného poriadku prikazujúce všeobecnému súdu vždy rozhodnúť o väzbe, ak dôjde k predbežnému prejednaniu obžaloby.

Treba povedať, že táto prax súdov nie je v súlade s čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z týchto ustanovení totiž treba vyvodiť, že väzba, ak má byť zákonná, musí vždy trvať na základe rozhodnutia súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Keďže ide o vec, ktorá je už v štádiu po podaní obžaloby, musí ísť o uznesenie   súdu   konajúceho   o   obžalobe.   Tieto   závery   vyplývajú   z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery Európskeho súdu pre ľudské práva (I. ÚS 6/02).

V danom   prípade   dospel   najvyšší   súd   k záveru,   že   z objektívnych   príčin   nebolo možné   v čase   od   21. januára 2005   (keď   napadla   obžaloba)   do   24. januára 2005   (keď uplynula   lehota   posledného   predĺženia   väzby   súdom   ešte   v prípravnom   konaní)   vydať potrebné uznesenie o ponechaní či neponechaní sťažovateľa vo väzbe po 24. januári 2005. Je tomu tak preto, že senát krajského súdu, ktorému bola vec pridelená, nebol správne obsadený a boli v ňom sudcovia, ktorí prehlásili svoju zaujatosť. Trvalo niekoľko mesiacov, kým prebehla príslušná procedúra vylúčenia týchto sudcov a ich nahradenia inými sudcami. K rozhodovaniu o väzbe bolo možné prikročiť iba potom. Rovnakého názoru bol aj krajský súd.   Oba   všeobecné   súdy   však   zaujali   diametrálne   odlišné   stanovisko,   a to   pokiaľ   ide o následok   tejto   skutočnosti.   Kým   podľa   názoru   krajského   súdu   premeškanie   lehoty končiacej   24. januára 2005   znamenalo   vo   svojich   dôsledkoch   nutnosť   prepustenia sťažovateľa na slobodu pre neexistenciu potrebného uznesenia, zatiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že v takomto prípade postačuje, ak je uznesenie o ponechaní vo väzbe vydané aj neskoršie, teda po 24. januári 2005, pokiaľ bolo vydané ihneď po tom, ako bol konajúci senát zložený zákonu zodpovedajúcim spôsobom.

Podľa názoru ústavného súdu za ústavné treba považovať stanovisko krajského súdu, lebo práve toto stanovisko dôsledne rešpektuje ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu. Ak takéto rozhodnutie nie je včas vydané, potom sa väzba stáva protiprávnou s následkami porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z ústavného hľadiska je neúnosné, aby sa o dôvodnosti ďalšieho   trvania   väzby   nerozhodlo   niekoľko   mesiacov   z dôvodu   nesprávneho   zloženia príslušného   senátu,   a to   dokonca   s priamymi   následkami   pre   osobu   zbavenú   osobnej slobody.

Podľa § 30 ods. 4 druhej vety Trestného poriadku úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo   neopakovateľného   úkonu.   Citované   ustanovenie   naznačuje,   že   aj   vylúčená   osoba je oprávnená, ba dokonca povinná urobiť neodkladný, resp. neopakovateľný úkon. Ústavný súd neriešil problém, či mali rozhodovať zaujatí sudcovia (sudcovia, ktorí vzniesli námietku zaujatosti) alebo či to mal riešiť rozvrh práce súdu, ale poukazuje na to, že v krátkej dobe bolo potrebné rozhodnúť, a tým založiť titul ďalšej väzby. V nijakom prípade však nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné, aby následky prípadného nesprávneho zloženia senátu išli na úkor základného práva na osobnú slobodu (I. ÚS 204/05).

Je pravdou, že uznesením okresného súdu č. k. 29 Tp 25/04-263 zo 14. januára 2005 v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   2 Tpo 39/05   z   23. februára 2005   bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že predsa len existuje uznesenie, ktorým bola dôvodnosť ďalšieho trvania väzby potvrdená súdom   ešte   pred   vypršaním   lehoty   24. januára 2005,   dokedy   bola   väzba   naposledy v prípravnom konaní predĺžená. Podľa názoru ústavného súdu však na toto rozhodnutie nemožno   prihliadnuť,   pretože   ide   o rozhodnutie   súdu,   ktoré   bolo   vydané   v   prípravnom konaní a ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby, a teda ním nebolo   rozhodnuté   o   predĺžení   väzby.   Uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   29   Tp   25/04 zo 14. januára 2005   nebolo   v   žiadnom   momente   titulom   trvania   väzby.   Rozhodovanie o dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa   v   čase   po   podaní   obžaloby,   bolo vo výlučnej právomoci súdu konajúceho vo veci samej.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1   dohovoru.   Porušenie   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   a čl.   5   ods.   1 dohovoru spočíva v obmedzení jeho osobnej slobody držaním vo väzbe bez právneho titulu od 25. januára 2005 až do jeho prepustenia na slobodu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 mohol a mal tento stav napraviť a aspoň implicitne uznať porušenie sťažovateľových práv. Potvrdením obmedzenia sťažovateľovej osobnej slobody porušil jeho práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Jurisdikcia súdu pre prípravné konanie skončila 21. januára 2005 podaním obžaloby. Samotné podanie obžaloby nie je titulom ďalšej väzby, lebo takýto jeho dôsledok nie je ani pre krátku niekoľkodňovú dobu zakotvený výslovne v zákone a je neprípustné rozširovať možnosti   obmedzenia   osobnej   slobody   rozširujúcim   výkladom   viacerých   ustanovení Trestného poriadku.

Rozhodnutie súdu pre prípravné konanie však môže na kratšiu dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo ináč by nebolo reálne zabezpečiť kontinuitu väzby po   podaní   obžaloby.   V   okolnostiach   prípadu   teda   existoval   titul   väzby   sťažovateľa do 24. januára 2005, a teda ak mal byť sťažovateľ po tomto dni naďalej držaný vo väzbe, tak malo byť najneskôr 24. januára 2005 rozhodnuté o predĺžení jeho väzby. Keďže sa tak nestalo, bolo obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po 24. januári 2005 protiprávnym.Protiprávnosť obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa po 24. januári 2005 nie je možné konvalidovať so spätnou účinnosťou, a to ani súdnym rozhodnutím. Neskoršími súdnymi rozhodnutiami už nebolo možné predĺžiť sťažovateľovu väzbu, lebo táto skončila 24. januára 2005, ale ho len znovu vziať do väzby, čo sa však nestalo, a tak pre ďalšie obmedzenie jeho osobnej slobody neexistoval právny titul.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   uvedených   základných   práv,   rozhodol aj o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol 5. februára 2006 z väzby prepustený, neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Je tomu tak preto, že o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú.

Pri   rozhodovaní   o primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádzal zo zásady stare decise a vzal do úvahy, že iný senát ústavného súdu v obdobnom prípade (týkajúcom sa toho istého rozhodnutia najvyššieho súdu, ale iného sťažovateľa) rozhodol tak,   že   nepriznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   a   poukázal   na   to,   že   už   samotné vyslovenie   porušenia   základného   práva,   resp.   slobody   spolu   so   zrušením   uznesenia najvyššieho súdu predstavuje primeranú satisfakciu pre sťažovateľa, pričom prihliadal na to, že právny názor najvyššieho súdu zodpovedal jeho doterajšej judikatúre, ktorá však nebola v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (I. ÚS 204/05).

Z   dôvodu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   priznal   ústavný   súd   úspešnému sťažovateľovi čiastku 5 302 Sk, a to za dva úkony (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) po 2 501 Sk a za dva paušály po 150 Sk, ktoré je najvyšší súd povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006