SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 322/05-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval prijatú sťažnosť A. K., bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. K. K., Š., ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005, a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 p o r u š i l právo A. K. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 v časti týkajúcej sa A. K. z r u š u j e.
3. A. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť jeho právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. Ing. K. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti A. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. III. ÚS 322/05-21 z 23. novembra 2005 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť A. K., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. K. K., Š., ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. mája 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 44/2005.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 23. februára 2006, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 17. marca 2006, vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 5. februára 2004 zadržaný a obvinený z trestného činu lúpeže. Následne bol 8. februára 2004 rozhodnutím Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 Tp 25/04 z 8. februára 2004 v znení uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 43/04 zo 17. marca 2004 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Ďalšími uzneseniami okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 z 26. júla 2004, zo 14. septembra 2004 a z 18. novembra 2004 bola väzba na návrh prokurátora ďalej predlžovaná, pričom posledným uznesením bola predĺžená do 24. januára 2005. Pred vypršaním tejto lehoty, a to 21. januára 2005, podal prokurátor obžalobu na sťažovateľa na krajskom súde. Tým sa prípravné konanie skončilo.
Po tom, ako krajský prokurátor v Ž. podal obžalobu na sťažovateľa a ďalších obžalovaných, boli zo strany sudcov krajského súdu JUDr. H., JUDr. K., JUDr. J. a JUDr. K. podané námietky zaujatosti, a preto bol podaný návrh na rozhodnutie o vylúčení uvedených sudcov z konania a rozhodovania vo veci. Trestný spis sp. zn. 4 T 1/05 týkajúci sa sťažovateľa a ďalších obžalovaných bol odstúpený na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ndt 3/2005 zo 16. februára 2005 rozhodol o vylúčení uvedených sudcov z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci sp. zn. 4 T 1/05 a spis sp. zn. 4 T 1/05 bol doručený krajskému súdu 4. apríla 2004. Trestná vec vedená pod sp. zn. 4 T 1/05 bola pridelená novému senátu krajského súdu a tento senát uznesením sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 prepustil sťažovateľa a ďalších obžalovaných na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal krajský prokurátor v Žiline sťažnosť najvyššiemu súdu.
Najvyšší súd neakceptoval dôvody, ktorými krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie o prepustení sťažovateľa a ďalších obžalovaných na slobodu, ani vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré podal ku sťažnosti krajského prokurátora voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005, a ponechal sťažovateľa a ostatných obžalovaných vo väzbe. V tomto smere poukazuje sťažovateľ na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 11/01 a I. ÚS 6/02.
Podľa názoru sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 boli porušené jeho základné práva a slobody garantované čl. 5 ods. 1 dohovoru a čl. 17 ods. 5 ústavy, lebo do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu a takéto rozhodnutie súdu po 24. januári 2005 absentovalo.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005. Ďalej požaduje zrušenie uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie, ako aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 8/06-9, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 17. marca 2006, vyplýva, že všetky relevantné skutočnosti majúce vzťah k dôvodom sťažnosti obvineného vyplývajú z uznesenia najvyššieho súdu z 24. mája 2005 sp. zn. 2 To 44/2005. Napriek tomu zdôraznil, že najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval meritórne v intenciách nálezu ústavného súd sp. zn. I. ÚS 6/02. Vo vzťahu k aplikácii § 71 ods. 1 Trestného poriadku, resp. k vysvetleniu režimu ustanovenia § 71 ods. 5 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006, v ktorom rozhodoval, sa odvolal na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že zo zmyslu ustanovenia § 71 ods. 1 tretej vety Trestného poriadku je zrejmé, že lehoty tam uvedené, v ktorých je možné na návrh prokurátora rozhodnúť o predĺžení väzby, sa vzťahujú len na prípravné konanie. Ak bola v predĺženej lehote trvania väzby podaná obžaloba, s výnimkou prípadu predpokladaného v § 71 ods. 5 Trestného poriadku, pokračuje súd v konaní bez toho, aby bolo potrebné podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby a rozhodovať o takom návrhu. V prípade ukončenia prípravného konania podaním obžaloby v lehotách predpokladaných v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku (t. j. najviac do dvoch rokov trvania väzby) zákon (Trestný poriadok) predpokladá povinnosť podať súčasne s obžalobou návrh na ďalšie predĺženie väzby iba v prípade, že sa obžaloba podáva v dobe kratšej ako desať dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty (§ 71 ods. 5 Trestného poriadku), na podanie takého návrhu je príslušný generálny prokurátor.
Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvody väzby obvineného sťažovateľa v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006, predseda najvyššieho súdu sa vo vyjadrení odvoláva na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 na str. 10 - 12.
II.
Ústavný súd pred prijatím sťažnosti na konanie z trestného spisu sp. zn. 4 T 1/05 zistil, že okresný súd uznesením sp. zn. 29 Tp 25/04 z 8. februára 2004 v znení uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 43/04 zo 17. marca 2004 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku vzal sťažovateľa do väzby. Posledným rozhodnutím o predĺžení väzby v prípravnom konaní bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 z 18. novembra 2004, ktorým bola sťažovateľovi predĺžená väzba do 24. januára 2005. Okresný súd uznesením sp. zn. 29 Tp 25/04 zo 14. januára 2005 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Senát krajského súdu uznesením sp. zn. 2 Tpo 27/05 z 23. februára 2005 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu okresného súdu.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 27/05 z 23. februára 2005 vyplýva, že krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 zo 14. januára 2005, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol sudca okresného súdu pre prípravné konanie ešte pred podaním obžaloby. Podľa názoru krajského súdu väzba v prípravnom konaní bola naďalej dôvodná, pretože naďalej pretrváva obava, že obvinený (bez väzby) by ušiel alebo by sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu a pokračoval by v trestnej činnosti. Sú to dôvody, ako ich má na mysli § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Ak okresný súd ustálil, že tieto dôvody väzby trvajú, rozhodol správne.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Ž. podal 21. januára 2005 krajskému súdu obžalobu na obvineného sťažovateľa a ďalších obvinených.
Krajský súd uznesením sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 rozhodol o prepustení z väzby na slobodu sťažovateľa a ďalších obvinených. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu nemôže byť dôvodom držania vo väzbe iba skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia uvádza, že bolo potrebné prisvedčiť argumentácii sťažovateľa o nezákonnosti jeho držania vo väzbe od 24. januára 2005. Absencia rozhodnutia súdu o väzbe v čase od podania obžaloby 21. januára 2005 do uplynutia väzobnej lehoty podľa posledného predĺženia 24. januára 2005 znamená, že obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po 24. januári 2005 bez rozhodnutia súdu o väzbe (o predĺžení väzby, resp. o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, prípadne o ďalšom trvaní väzby) bolo, vychádzajúc z nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 6/02-34 zo 4. decembra 2002, v rozpore s čl. 17 ods. 5 ústavy. Krajský súd dospel ďalej k záveru, že prokurátor je povinný podať návrh na predĺženie väzby spôsobom uvedeným v ustanovení § 71 ods. 4 Trestného poriadku aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku podá obžalobu. Ak prokurátor takýto návrh nepodá, môže väzba pokračovať len vtedy, ak súd v čase po podaní obžaloby a pred uplynutím väzobnej lehoty preskúma existenciu dôvodov väzby a rozhodne o jej ďalšom trvaní. V predmetnej veci však k tomu nedošlo a absenciu rozhodnutia súdu o väzbe nemôžu „zhojiť“ ani rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 39/05 z 23. februára 2005 a sp. zn. 2 Tpo 27/05 z 23. februára 2005, pretože boli vydané až po uplynutí predĺženej väzobnej lehoty.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 vyplýva, že sťažovateľ spolu s ďalšími štyrmi obžalovanými bol prepustený z väzby.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 vyplýva, že najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 a podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, a to na základe zistenia, že u neho trvajú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.Najvyšší súd po konštatovaní predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe uvádza, že táto bola naposledy u sťažovateľa predĺžená do 24. januára 2005. Ešte pred uplynutím tejto lehoty 21. januára 2005 bola podaná obžaloba.
Keďže trestná vec bola pridelená do senátu, v ktorom boli činní sudcovia zúčastňujúci sa v prípravnom konaní rozhodovania o opravných prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam o väzbe, považovali sa títo sudcovia za vylúčených v zmysle § 30 ods. 3 Trestného poriadku. Predseda senátu bez meškania 25. januára 2005 vypracoval návrh na rozhodnutie o vylúčení týchto sudcov a vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Spis bol doručený najvyššiemu súdu 27. januára 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndt 3/05 zo 16. februára 2005 bolo rozhodnuté o vylúčení dotknutých sudcov z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci. Uznesenie spolu so spisom bolo krajskému súdu vrátené 4. apríla 2005.
Po vrátení spisu bola vec pridelená inému senátu, ktorý už 11. apríla 2005 zabezpečil doručenie rozhodnutia najvyššieho súdu procesným stranám a ktorého predseda 15. apríla 2005 požiadal predsedu krajského súdu o doplnenie chýbajúceho člena senátu. K tomu došlo 19. apríla 2005. Hneď na to, 20. apríla 2005, sa konalo neverejné zasadnutie, na ktorom bol sťažovateľ prepustený z väzby. Krajský súd vôbec neskúmal, či pre ponechanie sťažovateľa vo väzbe existujú dôvody predpokladané v ustanovení § 67 Trestného poriadku.
Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu krajský súd nemohol rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa skôr, a preto aj z tohto dôvodu sa najvyšší súd nestotožnil so záverom krajského súdu, že nemohol posudzovať existenciu dôvodov väzby u sťažovateľa, pretože o jeho väzbe sa nerozhodlo (predĺžením lehoty väzby, rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby alebo z vlastného podnetu) do 24. januára 2005, dokedy bola lehota trvania väzby sťažovateľa naposledy predĺžená. Nemožno totiž prehliadnuť, že k predĺženiu lehoty väzby sťažovateľa do uvedeného dňa došlo pre prípravné konanie, pričom zo zmyslu ustanovenia § 71 ods. 1 tretej vety Trestného poriadku je zrejmé, že lehoty tam uvedené, v ktorých je možné na návrh prokurátora rozhodnúť o predĺžení väzby, sa vzťahujú len na prípravné konanie. Zmyslom tejto úpravy je zabezpečiť súdnu kontrolu nad urýchleným vybavením väzobných vecí v prípravnom konaní tak, aby lehota trvania väzby v dĺžke dvoch rokov, ktorou je limitovaný aj súd (okrem výnimočného predĺženia tejto lehoty najvyšším súdom), nebola v celom rozsahu vyčerpaná už v štádiu prípravného konania. Ak bola v predĺženej lehote trvania väzby podaná obžaloba, s výnimkou prípadu predpokladaného v § 71 ods. 5 Trestného poriadku, pokračuje súd v konaní bez toho, aby bolo potrebné podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby a rozhodovať o takom návrhu.
V prípade ukončenia prípravného konania podaním obžaloby v lehotách predpokladaných v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku (t. j. najviac do dvoch rokov trvania väzby) zákon predpokladá povinnosť podať súčasne s obžalobou návrh na ďalšie predĺženie väzby iba v prípade, že sa obžaloba podáva v dobe kratšej ako 10 dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty (§ 71 ods. 5 Trestného poriadku). Na podanie takéhoto návrhu je príslušný generálny prokurátor. Základným predpokladom pre rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby je teda podanie návrhu oprávnenou osobou.
Predseda senátu procesného súdu, na ktorom bola podaná obžaloba, môže návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podať iba v zákonom predpokladanom prípade, t. j. podľa § 71 ods. 3 Trestného poriadku, a spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 4 Trestného poriadku (najneskôr 10 dní pred uplynutím lehoty podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku). Neexistuje však zákonná úprava, ktorá by mu umožňovala podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby mimo uvedeného režimu a inak než najmenej 10 dní pred uplynutím príslušnej lehoty.
Na druhej strane z ustanovení Trestného poriadku (§ 71) nemožno vyvodiť povinnosť, ale ani oprávnenie prokurátora podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby v prípade, že podáva obžalobu v medziach súdom predĺženej väzobnej lehoty a skôr než 10 dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty. Akceptovanie názoru krajského súdu, že väzba sťažovateľa je nezákonná pre absenciu rozhodnutia o ďalšom predĺžení jeho väzby, by so zreteľom na skôr uvedené znamenalo, že v posudzovanej veci vzhľadom na reálne existujúce časové súvislosti medzi väzobnými lehotami a podaním obžaloby (obžaloba podaná 21. januára 2005, t. j. 3 dni pred uplynutím súdom predĺženej lehoty väzby sťažovateľa v prípravnom konaní, avšak podstatne viac než 10 dní pred uplynutím dvojročnej lehoty trvania jeho väzby, ktorá uplynie u sťažovateľa až 5. februára 2006) by nebol nikto oprávnený na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a v dôsledku toho by pri nečinnosti sťažovateľa, t. j. ak by tento nepodal žiadosť o prepustenie z väzby, musel byť prepustený z väzby, hoci ešte neuplynula zákonom predpokladaná dvojročná lehota trvania jeho väzby.
Z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002 (na ktorý sa krajský súd odvolal) vyplývajúci záver, že z pohľadu ústavných záruk osobnej slobody, resp. jej záruk podľa dohovoru dôvodom pre obmedzenie osobnej slobody držaním vo väzbe nemôže byť len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne rozhodlo konajúcim súdom, neznamená, že o väzbe sťažovateľa sa v posudzovanom prípade nemohlo konať inak než rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania jeho väzby predpokladajúcim návrh oprávnenej osoby. Ústavný súd v uvedenom náleze totiž konštatoval, že rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby má tiež rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby v súvislosti s predbežným prejednaním obžaloby podľa § 192 Trestného poriadku, rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, resp. rozhodnutie o trvaní dôvodov väzby z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd ihneď po tom, ako sa vyriešila otázka zákonného zloženia senátu (t. j. po rozhodnutí najvyššieho súdu o vylúčení sudcov a po doplnení senátu krajského súdu opatrením predsedu krajského súdu), mal a mohol zákonom predpísaným spôsobom na základe žiadosti sťažovateľa, resp. postupom podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku skúmať, či naďalej trvajú dôvody väzby, pre ktoré bola osobná sloboda sťažovateľa väzbou obmedzená, pretože aj také rozhodnutie (vecné preskúmanie dôvodov väzby) má v štádiu súdneho konania až do uplynutia lehoty predpokladanej v § 71 ods. 2 Trestného poriadku rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení väzby.
V ustanovení § 72 ods. 1 Trestného poriadku zakotvená povinnosť všetkých orgánov činných v trestnom konaní vrátane súdu skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, je jednou zo záruk uplatnenia procesného inštitútu väzby iba v skutočne odôvodnených prípadoch pri splnení zákonných dôvodov.
Okrem už uvedenej povinnosti a práva obvineného žiadať o preskúmanie dôvodnosti väzby v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku je právna istota obvineného, že jeho osobná sloboda nebude obmedzovaná bezdôvodne a nezákonne, zaistená aj tým, že o jeho väzbe rozhoduje výlučne súd, a to od rozhodnutia o vzatí do väzby cez rozhodovanie o predĺžení väzby, resp. o žiadostiach o prepustenie z väzby, pričom pokiaľ ide o dĺžku trvania väzby po podaní obžaloby, je mu zrejmé, že jeho väzba bez rozhodnutia najvyššieho súdu o predĺžení väzby nemôže trvať dlhšie než dva roky. So zreteľom na uvedené sa najvyšší súd nestotožnil nielen so záverom krajského súdu o tom, že sa nemohol vecne zaoberať existenciou dôvodov väzby sťažovateľa pre absenciu rozhodnutia o predĺžení jeho väzby po 24. januári 2005, ale ani s jeho názorom, že sa tak stalo v dôsledku pochybenia prokurátora, ktorý mal podľa krajského súdu podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, pretože podal obžalobu v lehote kratšej než 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
Najvyšší súd preto uznesenie krajského súdu zrušil a sám ďalej skúmal, či sú dané dôvody pre ponechanie sťažovateľa vo väzbe, pričom zistil, že u sťažovateľa v nezmenenom rozsahu trvajú dôvody, pre ktoré bol do väzby vzatý už v prípravnom konaní. Na základe dôkazov, ktoré tvoria súčasť spisu krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05, naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, pre ktorý bola naňho podaná obžaloba. Nasvedčujú tomu viaceré dôkazy, najmä výpovede svedkov O., S. a ďalších, ako aj listinné dôkazy (napr. obsah záznamov o odposluchoch telefonických hovorov). Z obsahu dôkazov vyplývajúce zistenia opodstatňujú obavu, že by sťažovateľ vykonal trestný čin, ktorý pripravoval, čo je dôvodom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Nasvedčuje tomu už aj samotný charakter stíhaného činu, ako aj z výpovedí svedkov vyplývajúce zistenie, že s ďalšími osobami mal spoločne pripravovať celý rad násilných činov, ktoré boli prekazené iba v dôsledku prezradenia zámerov a následného zaistenia.
Ďalej z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ sa podľa obsahu dôkazov v mieste svojho bydliska nezdržiaval, je dôvodne podozrivý zo spáchania dvoch závažných trestných činov, ktorých sa mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za iný násilný trestný čin (ublíženie na zdraví). Je preto namieste obava, že by ušiel alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, zakladajúca dôvod jeho väzby aj podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (...).
„V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená“ (I. ÚS 6/02).
Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až 61).
Podľa názoru sťažovateľa samotné podanie obžaloby pred uplynutím poslednej lehoty na predĺženie väzby nepostačuje na to, aby zostal vo väzbe aj po uplynutí tejto lehoty, bez toho, aby ďalšie trvanie tejto väzby ešte pred uplynutím tejto lehoty potvrdil svojím rozhodnutím súd konajúci vo veci samej. Opiera sa pritom o nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02.
Najvyšší súd v zásade tiež súhlasí s tým, že samotné podanie obžaloby pred uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby na ďalšie zotrvanie vo väzbe po uplynutí tejto lehoty nepostačuje, pretože v duchu záverov vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 je potrebné aj rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby. Je však toho názoru, že táto podmienka bola splnená, lebo uznesením krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 bolo takto rozhodnuté. Časový posun medzi dňom uplynutia naposledy v prípravnom konaní predĺženej väzby (24. januára 2005) a časom rozhodovania súdov o ďalšom trvaní väzby ide na vrub skutočnosti, že senát krajského súdu, ktorý mal o ďalšom trvaní väzby rozhodovať, nebol správne obsadený a korekcia tohto stavu si vyžiadala určitý čas.
Vzhľadom na načrtnuté stanoviská účastníkov konania možno vymedziť, že ústavný súd má vyriešiť otázku, či z hľadiska základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru je možné pripustiť, aby súd konajúci vo veci samej po podaní obžaloby, ku ktorému dôjde celkom krátko pred uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní, nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do termínu jej posledného predĺženia, ale až neskôr z dôvodu potreby zabezpečiť zákonu zodpovedajúce zloženie senátu, a to všetko na úkor osoby zbavenej osobnej slobody.
Vzhľadom na daný právny stav (§ 71 až 72 Trestného poriadku) možno konštatovať, že v prípadoch, v ktorých celkové trvanie väzby ešte neprekročilo dva roky a už bola podaná na súde obžaloba, zákon výslovne nevyžaduje, aby súd konajúci vo veci samej po podaní obžaloby rozhodol o ďalšom trvaní väzby. Z toho vychádzala aj predchádzajúca súdna prax, podľa ktorej všeobecný súd v týchto prípadoch rozhodol o väzbe iba vtedy, ak bol tej mienky, že sa situácia zmenila (napr. ohľadne rozsahu dôvodov väzby, prípadne ak dospel k záveru o potrebe prepustiť obžalovaného z väzby). Osobitným prípadom je ustanovenie § 192 Trestného poriadku prikazujúce všeobecnému súdu vždy rozhodnúť o väzbe, ak dôjde k predbežnému prejednaniu obžaloby.
Treba povedať, že táto prax súdov nie je v súlade s čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z týchto ustanovení totiž treba vyvodiť, že väzba, ak má byť zákonná, musí vždy trvať na základe rozhodnutia súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Keďže ide o vec, ktorá je už v štádiu po podaní obžaloby, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho o obžalobe. Tieto závery vyplývajú z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery Európskeho súdu pre ľudské práva (I. ÚS 6/02).
V danom prípade dospel najvyšší súd k záveru, že z objektívnych príčin nebolo možné v čase od 21. januára 2005 (keď napadla obžaloba) do 24. januára 2005 (keď uplynula lehota posledného predĺženia väzby súdom ešte v prípravnom konaní) vydať potrebné uznesenie o ponechaní či neponechaní sťažovateľa vo väzbe po 24. januári 2005. Je tomu tak preto, že senát krajského súdu, ktorému bola vec pridelená, nebol správne obsadený a boli v ňom sudcovia, ktorí prehlásili svoju zaujatosť. Trvalo niekoľko mesiacov, kým prebehla príslušná procedúra vylúčenia týchto sudcov a ich nahradenia inými sudcami. K rozhodovaniu o väzbe bolo možné prikročiť iba potom. Rovnakého názoru bol aj krajský súd. Oba všeobecné súdy však zaujali diametrálne odlišné stanovisko, a to pokiaľ ide o následok tejto skutočnosti. Kým podľa názoru krajského súdu premeškanie lehoty končiacej 24. januára 2005 znamenalo vo svojich dôsledkoch nutnosť prepustenia sťažovateľa na slobodu pre neexistenciu potrebného uznesenia, zatiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že v takomto prípade postačuje, ak je uznesenie o ponechaní vo väzbe vydané aj neskoršie, teda po 24. januári 2005, pokiaľ bolo vydané ihneď po tom, ako bol konajúci senát zložený zákonu zodpovedajúcim spôsobom.
Podľa názoru ústavného súdu za ústavné treba považovať stanovisko krajského súdu, lebo práve toto stanovisko dôsledne rešpektuje ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu. Ak takéto rozhodnutie nie je včas vydané, potom sa väzba stáva protiprávnou s následkami porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z ústavného hľadiska je neúnosné, aby sa o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby nerozhodlo niekoľko mesiacov z dôvodu nesprávneho zloženia príslušného senátu, a to dokonca s priamymi následkami pre osobu zbavenú osobnej slobody.
Podľa § 30 ods. 4 druhej vety Trestného poriadku úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Citované ustanovenie naznačuje, že aj vylúčená osoba je oprávnená, ba dokonca povinná urobiť neodkladný, resp. neopakovateľný úkon. Ústavný súd neriešil problém, či mali rozhodovať zaujatí sudcovia (sudcovia, ktorí vzniesli námietku zaujatosti) alebo či to mal riešiť rozvrh práce súdu, ale poukazuje na to, že v krátkej dobe bolo potrebné rozhodnúť, a tým založiť titul ďalšej väzby. V nijakom prípade však nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné, aby následky prípadného nesprávneho zloženia senátu išli na úkor základného práva na osobnú slobodu (I. ÚS 204/05).
Je pravdou, že uznesením okresného súdu č. k. 29 Tp 25/04-263 zo 14. januára 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 39/05 z 23. februára 2005 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že predsa len existuje uznesenie, ktorým bola dôvodnosť ďalšieho trvania väzby potvrdená súdom ešte pred vypršaním lehoty 24. januára 2005, dokedy bola väzba naposledy v prípravnom konaní predĺžená. Podľa názoru ústavného súdu však na toto rozhodnutie nemožno prihliadnuť, pretože ide o rozhodnutie súdu, ktoré bolo vydané v prípravnom konaní a ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby, a teda ním nebolo rozhodnuté o predĺžení väzby. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 zo 14. januára 2005 nebolo v žiadnom momente titulom trvania väzby. Rozhodovanie o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v čase po podaní obžaloby, bolo vo výlučnej právomoci súdu konajúceho vo veci samej.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru spočíva v obmedzení jeho osobnej slobody držaním vo väzbe bez právneho titulu od 25. januára 2005 až do jeho prepustenia na slobodu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 mohol a mal tento stav napraviť a aspoň implicitne uznať porušenie sťažovateľových práv. Potvrdením obmedzenia sťažovateľovej osobnej slobody porušil jeho práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Jurisdikcia súdu pre prípravné konanie skončila 21. januára 2005 podaním obžaloby. Samotné podanie obžaloby nie je titulom ďalšej väzby, lebo takýto jeho dôsledok nie je ani pre krátku niekoľkodňovú dobu zakotvený výslovne v zákone a je neprípustné rozširovať možnosti obmedzenia osobnej slobody rozširujúcim výkladom viacerých ustanovení Trestného poriadku.
Rozhodnutie súdu pre prípravné konanie však môže na kratšiu dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo ináč by nebolo reálne zabezpečiť kontinuitu väzby po podaní obžaloby. V okolnostiach prípadu teda existoval titul väzby sťažovateľa do 24. januára 2005, a teda ak mal byť sťažovateľ po tomto dni naďalej držaný vo väzbe, tak malo byť najneskôr 24. januára 2005 rozhodnuté o predĺžení jeho väzby. Keďže sa tak nestalo, bolo obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po 24. januári 2005 protiprávnym.Protiprávnosť obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa po 24. januári 2005 nie je možné konvalidovať so spätnou účinnosťou, a to ani súdnym rozhodnutím. Neskoršími súdnymi rozhodnutiami už nebolo možné predĺžiť sťažovateľovu väzbu, lebo táto skončila 24. januára 2005, ale ho len znovu vziať do väzby, čo sa však nestalo, a tak pre ďalšie obmedzenie jeho osobnej slobody neexistoval právny titul.
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie uvedených základných práv, rozhodol aj o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol 5. februára 2006 z väzby prepustený, neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Je tomu tak preto, že o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzal zo zásady stare decise a vzal do úvahy, že iný senát ústavného súdu v obdobnom prípade (týkajúcom sa toho istého rozhodnutia najvyššieho súdu, ale iného sťažovateľa) rozhodol tak, že nepriznal primerané finančné zadosťučinenie a poukázal na to, že už samotné vyslovenie porušenia základného práva, resp. slobody spolu so zrušením uznesenia najvyššieho súdu predstavuje primeranú satisfakciu pre sťažovateľa, pričom prihliadal na to, že právny názor najvyššieho súdu zodpovedal jeho doterajšej judikatúre, ktorá však nebola v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (I. ÚS 204/05).
Z dôvodu náhrady trov právneho zastúpenia priznal ústavný súd úspešnému sťažovateľovi čiastku 5 302 Sk, a to za dva úkony (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) po 2 501 Sk a za dva paušály po 150 Sk, ktoré je najvyšší súd povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2006