znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 322/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti HZ PKF, spol. s r. o., so sídlom P., zastúpenej advokátkou JUDr. V. T., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 12/03-261 z 26. mája 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti HZ PKF, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2004   doručená   sťažnosť   spoločnosti   HZ   PKF,   spol.   s r.   o.,   so   sídlom   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr. V.   T.,   Advokátska   kancelária,   P.,   pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obdo 12/03-261 z 26. mája 2004 (ďalej len „uznesenie z 26. mája 2004“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením z 26. mája 2004 odmietol najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Cob 144/02-232 z 11. júna 2003, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 Cb 35/01-196 z 19. augusta 2002   zaväzujúci   sťažovateľku   zaplatiť   istinu   349   800   Sk   s prísl.   z   titulu   vydania bezdôvodného obohatenia plnením prevzatým z neplatnej zmluvy.

Sťažovateľka podala dovolanie, v ktorom namietala, že v konaní na krajskom súde došlo   k vade   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), pretože sa jej ako účastníčke konania odňala možnosť konať pred súdom. Predmetná vada v konaní spočívala podľa nej v tom, že sa ako účastníčka konania nemala možnosť vyjadriť k dôvodu,   ktorý   krajský   súd   označil   v rámci   svojho   odôvodnenia   za   dôvod   neplatnosti zmluvy, a taktiež poukázala na skutočnosť, že žalobca v predmetnom konaní takýto dôvod v prvostupňovom ani odvolacom konaní neuviedol.

Kým krajský súd videl dôvod neplatnosti zmluvy v jej rozpore s dobrými mravmi, pričom   výslovne   konštatoval,   že   inak   bola   predmetná   zmluva   uzavretá   platne, predchádzajúce   rozhodnutia   vydané   v predmetnej   veci   vychádzali   z neplatnosti   zmluvy z dôvodu jej uzavretia s osobou, ktorá na to nebola oprávnená (likvidátorom po zániku jeho oprávnenia za likvidovaný subjekt konať). Rozpor s dobrými mravmi ako dôvod neplatnosti zmluvy   bol   po   prvýkrát   uvedený   v rozhodnutí   krajského   súdu,   ku   ktorému   sa   už sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť.

Skutkovo   svoje   tvrdenia   sťažovateľka   oprela   o obsah   súdneho   spisu   a právne o ustanovenie § 237 písm. f) OSP a tiež o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000.

Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 Cb 35/01 vyplýva, že od podania návrhu vo veci 17. októbra 1994, ktorým sa žalobca pôvodne na Krajskom súde v Banskej Bystrici domáhal vydania neoprávneného majetkového prospechu, bol v konaní ako ďalší dôvod neplatnosti   zmluvy   žalobcom   tvrdený   len   nedostatok   súhlasu   zakladateľa   s uzavretím zmluvy likvidátorom, iné argumenty prezentované na preukázanie neplatnosti zmluvy sa týkali   už   len   rôznych   právnych   dôvodov   (posúdení)   zániku   oprávnenia   likvidátora   za likvidovaný subjekt konať, ako je i vyššie uvedené.

Tvrdenie dôvodu neplatnosti zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre jej rozpor s dobrými mravmi zo súdneho spisu nevyplýva. Okrem už uvádzaných dôvodov sa podľa   sťažovateľky   v spise   nachádzajú „iba   zmienky“ o rozpore   konania   likvidátora so zásadami poctivého podnikania, o uzavretí zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, o absolútnej   nevýhodnosti   predmetnej   zmluvy,   o skutočnosti,   že   zmluva   bola   uzavretá konateľom Ing. Š. K. (likvidátorom), o tom, že likvidátor podpísal zmluvu sám so sebou, o skutočnosti, že v predmetnej veci jedna osoba konala na oboch stranách, o nevýhodnosti zmluvy   a napokon   aj   o prepojení   likvidátora   so   žalovanou   spoločnosťou   (t. j. sťažovateľkou),   v ktorej   bol   spoločníkom   aj   konateľom,   z čoho   vyplýva,   že   uzavrel predmetné zmluvy sám so sebou pre vlastné ciele a pre svoj majetkový prospech.

Podľa sťažovateľky ani jeden z namietaných dôvodov nebol uvádzaný ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a takýto rozpor z nich ani nemožno podľa jej názoru vyvodiť. Zmluva bola podľa nej uzavretá ako obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa riadi Obchodným zákonníkom, jej účastníci konali spôsobom v obchodných vzťahoch bežným a všeobecne akceptovaným,   čo   ani   odvolací   súd   žiadnym   vecným   argumentom   nepoprel.   Naopak, výslovne zmluvu posúdil ako inak platnú, nebyť personálneho prepojenia osoby likvidátora so spoločnosťou žalovaného, ktoré považoval za „tak závažné, že spôsobuje neplatnosť zmluvy,   pretože   sa   prieči   dobrým   mravom“. Takéto   stanovisko   nie   je   podľa   názoru sťažovateľky možné právne akceptovať ani vo všeobecnosti, pretože akékoľvek personálne prepojenie   účastníkov   záväzkových   vzťahov   samo   osebe   nie   je   v rozpore   s dobrými mravmi,   tým   menej   v konkrétnom   prípade,   keď   k nemu   muselo   dôjsť   v záujme rešpektovania   platného   rozhodnutia   kompetentného   orgánu   miestnej   správy   (mestského zastupiteľstva). Iný dôvod, pre ktorý by mala byť zmluva v rozpore s dobrými mravmi, z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva. Napriek tejto argumentácii najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol s odôvodnením, že neboli splnené podmienky jeho prípustnosti.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší sud uznesením z 26. mája 2004 porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože ním odmietol jej dovolanie, ktoré bolo podané včas, na príslušnom súde a podľa nej z prípustného dovolacieho dôvodu. Plnenie prevzaté na základe zmluvy o skladovaní a archivácii písomností z 19. novembra 1993 prevzala ako plnenie z platného právneho úkonu a v žiadnom z konaní, ktoré predchádzali napadnutému rozhodnutiu   najvyššieho súdu, nebol preukázaný opak. Na dosiahnutie uznania platnosti uvedenej zmluvy vyčerpala všetky riadne opravné aj iné prostriedky.

Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   prevzala   9.   júla   2004, právoplatnosť nadobudlo 23. augusta 2004, svoju sťažnosť podala faxom 9. septembra 2004 (následne   ju   doplnila   písomne   so   všetkými   označenými   prílohami),   čím   je   splnená podmienka včasnosti podania sťažnosti.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby nálezom rozhodol, že najvyšší súd uznesením z 26. mája 2004 porušil jej právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, aby zrušil uznesenie z 26. mája 2004 a vrátil   vec najvyššiemu   súdu   na ďalšie konanie a aby odložil   vykonateľnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 Cb 35/01 z 19. augusta 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Cob 144/02-232 z 11. júna 2003.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu   z 26.   mája   2004,   ktorým   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 16 Cob 144/02-232 z 11. júna 2003, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 Cb 35/01 z 19. augusta 2002 zaväzujúci sťažovateľku zaplatiť istinu 349 800 Sk s prísl. z titulu vydania bezdôvodného obohatenia plnením prevzatým z neplatnej zmluvy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   sa   možno domáhať v medziach   a za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Uznesením   najvyššieho   súdu   z 26.   mája   2004   bolo   dovolanie   sťažovateľky   ako neprípustné podľa § 243b ods. 4 v spojení s ustanovením § 218 písm. c) OSP odmietnuté, čím jej podľa nej bola odopretá možnosť preskúmania rozhodnutí vydaných prvostupňovým a odvolacím súdom, ktoré sú podľa nej nesprávne.

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia z 26. mája 2004 najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní   sťažovateľky   preskúmal   procesné   podmienky   podľa   §   236   a nasl.   OSP a po zistení,   že   v predmetnej   veci   krajský   súd   rozhodoval   rozsudkom,   ktorým   potvrdil rozsudok   okresného súdu,   pričom nevyslovil prípustnosť dovolania, dospel k záveru, že v danom prípade nie je splnený žiadny z dôvodov prípustnosti dovolania uvedený v § 238 ods. 1 až 3 OSP. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najvyšší súdu zaoberal aj s námietkou sťažovateľky, že postupom krajského súdu sa jej odňala možnosť konať pred súdom, t. j. že toto konanie trpelo vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, pretože sa nemala možnosť vyjadriť ku skutočnostiam, na základe ktorých odvolací súd posúdil zmluvu, na základe ktorej sa mala sťažovateľka bezdôvodne obohatiť, ako neplatnú.

Podľa zistenia ústavného súdu s touto argumentáciou sťažovateľky sa najvyšší súd vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nasledovne: „Odňatím možnosti konať pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   bola   účastníkovi   znemožnená   realizácia procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Ide pritom o znemožnenie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník pred súdom mohol uplatniť a z ktorých bol   v dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   vylúčený.   Skutočnosti,   na   základe   ktorých konštatoval odvolací súd neplatnosť zmluvy, boli v priebehu konania namietané a žalovaný k nim nezaujal žiadne stanovisko. Postupom odvolacieho súdu, ktorý posúdil neplatnosť zmluvy na základe iných skutkových okolností, ku ktorým žalovaný mal možnosť sa vyjadriť, mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom.“

Po   oboznámení   sa   s obsahom uznesenia   z 26.   mája   2004   dospel   ústavný   súd k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   V rámci   odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, akými   úvahami   sa   spravoval   pri   svojom   rozhodovaní,   ako   aj   ustanovenia   príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojeného napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským súdom, a teda o porušení práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004