znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 321/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, akozákonného zástupcu maloletého ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom Dr. MiroslavomKrálikom, Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právamaloletého formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 CoP/11/2015-24z 11. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zákonnéhozástupcu maloletého ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušeniezákladného práva maloletého dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnomkonaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Cop/11/2015-24 z 11. marca 2015.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“)rozhodol uznesením č. k. 13 P/466/2014-7 z 19. januára 2015 o návrhu otca maloletéhodieťaťa na nariadenie predbežného opatrenia vo veci úpravy styku s maloletým dieťaťom tak,že návrh otca zamietol. O odvolaní otca proti uvedenému rozhodnutiu rozhodol krajský súduznesením   č.   k.   25   CoP/11/2015-24,   ktorým   zmenil   napadnuté   uznesenie   súdu   prvéhostupňa a upravil styk otca s maloletým dieťaťom tak, že otec je oprávnený stretávať sas maloletým každú sobotu v párnom týždni v kalendárnom roku od 10.00 h do 18.00 h.Krajský súd určil miesto prevzatia a odovzdania dieťaťa a uložil matke povinnosť maloletédieťa   pripraviť   na   stretnutie   s otcom   a v určenú   dobu   ho   otcovi   odovzdať   a prevziať   hood neho. Krajský súd vymedzil platnosť predbežného opatrenia do rozhodnutia súdu prvéhostupňa   vo   veci   úpravy   styku   otca   s maloletým   dieťaťom   vedenej   na   okresnom   súdepod sp. zn. 11 P/56/2015.

Sťažovateľka   ako zákonný zástupca maloletého   podala   proti uzneseniu   krajskéhosúdu ústavnú sťažnosť z dôvodu porušenia práv jej maloletého dieťaťa podľa čl. 12 dohovorua z dôvodu psychického stavu dieťaťa. V sťažnosti podrobne opisuje psychické problémydieťaťa, pričom poukazuje na to, že „je veľká pravdepodobnosť, ktorá sa zatiaľ vylúčiť nedá, že práve otec maloletého je príčinou psychických problémov maloletého...“.

V súvislosti s porušením čl. 12 dohovoru v sťažnosti uvádza: «Článok 12 Dohovoru dáva najavo, že dieťa je držiteľom práv, ktoré majú vplyv na jeho   život,   a   nielen   práv,   ktoré   sú   odvodené   od   jeho   zraniteľnosti   (ochrana)   alebo závislosti na dospelých (starostlivosť).

Výbor pre práva dieťaťa (ďalej len „výbor“), na 51. sedení, v dňoch 25. 5. - 12. 6. 2009 v Ženeve, vypracoval všeobecný komentár (voľne dostupný online) k právu dieťaťa byť vypočuté (analýza článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa). Na strane 6 je uvedené: „Článok   12   Dohovoru   zakladá   právo   každého   dieťaťa   slobodne   vyjadriť   názor na všetky záležitosti, ktoré sa ho dotýkajú, a následného práva na riadne zváženie tohto názoru   podľa   veku   dieťaťa   a   jeho   úrovne   vyspelosti.   Toto   právo   ukladá   jasný   právny záväzok štátom, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru toto právo uznať a zaistiť jeho implementáciu vypočutím a riadnym zvážením názoru dieťaťa. Tento záväzok ukladá štátom, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, prihliadajúc na ich súdny systém toto právo buď priamo zaručiť alebo prijať či revidovať zákony tak, aby si toto právo mohlo dieťa plne uplatňovať.“

Výbor zdôrazňuje, že článok 12 Dohovoru neurčuje vekovú hranicu na uplatňovanie práva dieťaťa   vyjadriť   svoje   názory,   a   štátom,   ktoré   sú   zmluvnými stranami Dohovoru neodporúča stanoviť vekové hranice, či už v zákone alebo v praxi, ktoré by obmedzovali právo dieťaťa slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú. Výskum dokázal, že dieťa je schopné vytvárať si názory od útleho veku, aj keď ešte možno nie je schopné ich slovne vyjadriť. Následkom toho plná implementácia článku 12 Dohovoru vyžaduje uznanie a rešpektovanie neverbálnych foriem komunikácie vrátane hry, reči tela, mimiky, kresieb a malieb, prostredníctvom ktorých malé dieťa dokáže prejaviť pochopenie, výber, či preferencie.

Dieťa nie je iba objekt prospešných opatrení. Dieťa musí byť vypočuté vo všetkých záležitostiach, ktoré ho ovplyvňujú a navyše, týmto názorom vyjadreným dieťaťom treba prisudzovať primeranú váhu. Výbor je toho názoru, že rodičia majú uznať dieťa za subjekt so svojimi vlastnými záujmami a očakávaniami, schopný stále viac a viac preberať za seba zodpovednosť. Z toho dôvodu by mali počúvať dieťa a brať do úvahy to, čo dieťa oznamuje... Maloletý má strach hovoriť o čase strávenom s otcom, odpovedá len stroho „nechcem o tom hovoriť, robí mi to zle, nepýtaj sa ma“ alebo „tato zakázal“. Ďalšie vyjadrenia maloletého „dokedy musím chodiť k tatovi?“, „idem tam už posledný krát?“, „tato je ku mne hnusný, nedávaj ma tam mamina“, sú dôkazom odmietania otca maloletým Maloletý má právo vysloviť svoj názor v zmysle článku 12 Dohovoru a je povinnosťou súdu, aby pri rozhodovaní vzal do úvahy názor dieťaťa, ktorý maloletý vyjadruje   jasne   a   určito.   Krajský   súd   Nitra   sa   s   touto   skutočnosťou v napadnutom uznesení, odôvodnenie ktorého obsahuje aj analýzu súvisiacich sporov medzi rodičmi maloletého nezaoberal, čím došlo k porušeniu ľudských práv a základných slobôd maloletého vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy - z Dohovoru o právach dieťaťa (čl. 12 Dohovoru).

Krajský súd v Nitre napadnutým uznesením nebral do úvahy vypracovaný znalecký posudok ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   je   súčasťou   konania   o   striedavej   osobnej starostlivosti   na   Okresnom   súde   Nitra   pod   sp   zn.   11   P/446/2011.   Nedostatočne   sa oboznámil s dôkazmi a nezohľadňoval všetky podstatné skutočnosti...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosťna ďalšie konanie a „po vykonaní dokazovania“ vyniesol tento nález:

,,1. Právo sťažovateľa na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoP/11/2015-24 z 11. marca 2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoP/11/2015-24 z 11. marca 2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Nitra je povinný nahradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet ⬛⬛⬛⬛, vo výške 355,73 EUR (139,83 EUR x 2 za dva úkony právnej služby - príprava a prevzatie právneho zastúpenia, písomné podanie na súd + 20% DPH a režijný paušál vo výške 8,39 EUR x 2 dva úkony právnej služby + 20% DPH).“

Sťažovateľka   zároveň   v súlade s ustanovením §   52 ods.   2 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia krajskéhosúdu č. k. 25 CoP/11/2015-24 z 11. marca 2015, a to až do rozhodnutia ústavného súduo tejto sťažnosti, keďže podľa nej je dôvodná obava, „že realizáciou styku bez prítomnosti matky maloletého s otcom sa psychický stav maloletého bude zhoršovať...“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľaustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byťdôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   sú   jej   tvrdenia   o porušení   práva   jej   maloletéhodieťaťa podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru tým, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaníproti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenianebral do úvahy názor dieťaťa v tejto záležitosti a že sa nedostatočne zoznámil s dôkazmia nezohľadňoval všetky podstatné skutočnosti.

Podľa   čl.   12   ods.   1   dohovoru   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou   Dohovoru,zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názoryslobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názoromdieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 dohovoru sa na ten účel dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby savypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo,alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musíbyť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

Krajský súd v rozhodnutí o odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvéhostupňa   zhrnul   v závere   svoje   podstatné   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k zmene   napadnutéhorozsudku č. k. 13 P/466/2014-7:

„Odvolací   súd   majúc   za   preukázané,   že   rozsudok   Okresného   súdu   Nitra   č.   k. 24P/350/2009-61 zo dňa 14. 06. 2011, právoplatný dňa 24. 06. 2011, ktorým boli upravené práva a povinnosti rodičov k mal. dieťaťu, a teda i upravený styk otca s mal. dieťaťom, a to na čas do rozvodu, sa stal neúčinným a to právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Nitra č.   k.   7C/213/2009-106   zo   dňa   23.   03.   2010   o   rozvode   manželstva   rodičov   dieťaťa a následným zastavením konania o úprave styku otca s maloletým uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 7C/213/2009-244 zo dňa 13. 09. 2011, právoplatným dňa 10. 10. 2011 z dôvodu uzavretia dohody rodičov o úprave styku otca s maloletým dieťaťom. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že v súčasnej dobe otec nemá upravený súdom styk s maloletým.

V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov: deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Treba zdôrazniť, že rodič má právo sa s dieťaťom stýkať, nie je to však jeho povinnosť a nemožno ho k tomu nútiť. V Dohovore opravách dieťaťa v čl. 18 ods. 1 je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú   spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   vývoj   dieťaťa.   Základným   zmyslom   ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. Pri rozhodovaní o úprave styku by súd preto nemal   ignorovať   ani   záujmy   dieťaťa,   ale   ani   opodstatnené   pracovné,   či   iné   povinnosti rodičov. Rodičia maloletého dieťaťa by sa v záujme dieťaťa mali predovšetkým na úprave styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti, dohodnúť. Až následne, ak takáto   dohoda   nie   je   možná,   upraví   styk   rodiča   s   maloletým   dieťaťom   súd,   pričom   je povinný prihliadnuť predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby k rodičom, vývinové potreby a stabilitu výchovného prostredia. Špecifická situácia nastáva pri rozhodovaní súdu o návrhu rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti,   na   úpravu   styku,   predbežným   opatrením.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd poznamenáva,   že   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorým   súd   upraví   styk   rodiča s maloletým dieťaťom, má iba dočasný charakter a až v konaní vo veci samej musí súd prvého   stupňa   posúdiť   všetky   kritériá   a   zásady,   splnenie   podmienok   pre   úpravu   styku s rodičom, musí však predovšetkým skúmať záujem maloletého dieťaťa. Na druhej strane je potrebné   zdôrazniť,   že   ak   rodič,   ktorému   dieťa   nebolo   zverené   do   starostlivosti,   sa s dieťaťom, najmä s maloletým, dlhší čas nestretáva, nepodieľa sa na jeho výchove, môže nastať nezvratiteľný stav, ktorý má za následok vzájomné odcudzenie rodiča a dieťaťa, nehovoriac o absencii výchovných prvkov zo strany tohto rodiča k dieťaťu.

Odvolací   súd,   poukazujúc   na   vyššie   uvedené   aspekty,   sa   preto   nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh otca na úpravu styku s maloletým Keďže vykonaným dokazovaním odvolacieho súdu (preskúmaním jednotlivých spisov Okresného súdu Nitra v danej veci) dospel k záveru, že otec v súčasnej dobe nemá upravený styk s maloletým podľa § 220 OSP zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a upravil styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený stretávať sa s každú sobotu v párnom týždni v kalendárnom roku od 10.00 hod. do 18.00 hod.. Naliehavosť   úpravy   styku   otca   s   maloletým predbežným   opatrením odvolací súd mal za preukázanú, keďže vzhľadom na vyššie konštatované okolnosti, styk otca s maloletým dieťaťom v súčasnej dobe súdnym rozhodnutím upravený nie je a rodičia sa na jeho úprave dobrovoľne nevedia dohodnúť. Otec sa s maloletým v súčasnej dobe nestretáva, pričom matka sama dokonca aj písomne otcovi navrhovala stretnutia s maloletým za   jej   prítomnosti.   V   súčasnej   dobe   je   na   Okresnom   súde v Nitre vedené   konanie   o   návrhu   matky   na   úpravu   styku   otca   s   maloletým pod sp. zn. 11 P/56/2015, ktoré doteraz právoplatne ukončené nie je.“

Po preskúmaní sťažnosti v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súdzistil, že sťažovateľka v texte ani petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie práva na súdnua inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitomsťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľkadomáha v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľkakvalifikovane zastúpená zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavnýsúd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnúviazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako hosťažovateľka vymedzila v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany, teda lenv rozsahu namietaného porušenia práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutýv súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením označeného práva ústavný súd však poukazujena   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS 78/05,   IV.   ÚS 301/07,   I.   ÚS   150/09),súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj právovyplývajúce z čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecnýsúd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   zaručené   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy.O prípadnom   namietanom   porušení   označeného   práva   dieťaťa   by   bolo   možné   uvažovaťv zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniuniektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ažčl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd zastáva názor že aj rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežnéhoopatrenia musí mať rovnako ako iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byťvydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležiteodôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Keďže však absencia porušenia ústavnoprávnych princípov v prípade posudzovanejsťažnosti vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušeniezákladných   práv   sťažovateľky   a   hmotnoprávneho   charakteru,   pričom   v posudzovanomprípade   k   nim   zjavne   nemohlo   dôjsť,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pre   zjavnúneopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že napadnutým rozhodnutím rozhodol krajský súdo zmene rozhodnutia prvostupňového súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatreniaa dočasne rozhodol o úprave styku otca s jeho maloletým dieťaťom, v danom prípade vo vecibude ešte konať všeobecný súd.

Predbežné   opatrenie je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov   civilného   procesu,ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi účastníkmi. Jeho nariadením nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorýchsa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatreniaje predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), a preto sa ústavný súd akonezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   spravidla   nepovažujeza oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťousústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinnostíúčastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súdposudzuje   problematiku predbežných   opatrení zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadocha k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutínávrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môžezasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavnýrozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasneupravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranutomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiežtomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžuspravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutiao nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012,II. ÚS 339/2012).

V závere ústavný súd ešte uvádza, že posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodičaa maloletého dieťaťa prislúcha iba všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazanýzákonom č. 36/2005   Z. z. o rodine   a o   zmene   a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, a skutočnosť, že sťažovateľka sa v prvom rade s právnym názoromvšeobecného súdu nestotožňuje alebo nesúhlasí s jeho posúdením skutkového stavu, samoosebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv a nezakladá oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnýmisúdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak zasahovať do ichrozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani nadriadeným súdom. Jehoúlohou   je   kontrola   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   všeobecnými   súdmis ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutýrozsudok   krajského   súdu   bolo   možné   označiť   za   neakceptovateľný   alebo   zjavneneodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľky mal odvolací súd posúdiť skutkovýstav a právnu stránku veci iným spôsobom.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   medzi   napadnutýmrozhodnutím krajského súdu a právom podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd tiež vo svojej judikatúre s odvolaním sa na ústavný text čl. 127 ods. 1ústavy uviedol, že „v konaní o individuálnej ochrane základných práv a slobôd nemožnovysloviť   porušenie   základných   práv   a slobôd   bez   vzťahu   ku   konkrétnej   osobe.“(sp. zn. II. ÚS 60/02).

Z uvedeného vyplýva, že subjektom požadujúcim ochranu pred ústavným súdom nieje   sťažovateľka,   ale   jej   maloletý   syn.   V konaní   pred   všeobecným   súdom   sťažovateľkavystupuje ako zákonná zástupkyňa maloletého ⬛⬛⬛⬛. V konaní pred ústavnýmsúdom   je   teda   v danej   veci   prvotným   účastníkom   maloletý   a z dôvodu   zákonnéhozastúpenia nasleduje jeho zákonná zástupkyňa. Zákonná zástupkyňa nie je samostatnounositeľkou ústavných práv a slobôd bez maloletej osoby, ktorej základných práv a slobôd sadožaduje.   V tomto   prípade   by   ústavný   súd   mohol   návrh   odmietnuť   ako   podaný   zjavneneoprávnenou osobou.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľky, ktorá spoukazom na § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiadala o odloženie vykonateľnostisťažnosťou   napadnutého   uznesenia   dočasným   opatrením   do   nadobudnutia   právoplatnostirozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015