znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 321/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Mestská   teplárenská   spoločnosť   a.   s., Palárikova 88,   Čadca,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Michaelou   Poláčkovou,   LL.M., Advokátska   kancelária,   Palárikova   88,   Čadca,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   a nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 17 Cob 325/2012 z 5. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a. s.   o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola prostredníctvom telefaxu 11. apríla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a. s., Palárikova 88, Čadca (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným   podaním   doručeným   15.   apríla   2014 vo veci   namietaného   porušenia   jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   a nesprávnym   úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Cob 325/2012 z 5. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   navrhovateľkou   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Cb 58/2011 pred Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“), ktorého predmetom bola uplatnená náhrada škody v sume 213 359,50 € s príslušenstvom. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 30. augusta 2012 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.   Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie vo veci samej, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie, o „ktorom ku dňu sťažnosti nebolo rozhodnuté“. Z kópie dovolania sťažovateľky ako   prílohy   k sťažnosti   vyplýva,   že   okrem   iného   dovolanie   podala   z dôvodu,   že „bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom“, inak povedané, prípustnosť svojho dovolania sťažovateľka založila na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu krajskému súdu vytýka, že vec nesprávne právne posúdil z dôvodov uvádzaných v sťažnosti. Poukazovala na to, že krajský súd   porušil   právnu   povinnosť   byť viazaný   právoplatnými rozhodnutiami,   ktoré   vo   veci sťažovateľky   vydali   správne   súdy,   čoho   priamym   následkom   mala   byť   arbitrárnosť napadnutého   rozsudku.   Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   tiež   vyčítala   nedostatočné odôvodnenie   napadnutého   rozsudku.   Z týchto   dôvodov   považovala   napadnutý   rozsudok krajského súdu za porušujúci jej označené práva.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd meritórne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a.s. skrátený názov: MTS a.s., sídlo: Palárikova 88, 022 01 Čadca, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/325/2012 zo dňa 05.12.2013, bolo porušené.

2. Základné právo spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a.s. skrátený názov: MTS   a.s.,   sídlo:   Palárikova   88,   022   01   Čadca,   podnikať   podľa   čl.   35   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/325/2012 zo dňa 05.12.2013, bolo porušené.

3. Základné právo spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a.s. skrátený názov: MTS a.s., sídlo: Palárikova 88, 022 01 Čadca, na súdnu ochranu podlá čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/325/2012 zo dňa 05.12.2013, bolo porušené.

4. Základné právo spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a.s. skrátený názov: MTS a.s., sídlo: Palárikova 88, 022 01 Čadca, na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   a   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo   na   prostriedok   účinnej   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.zn. 14Cob/325/2012 zo dňa 05.12.2013, bolo porušené.

5. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/325/2012 zo dňa 05.12.2013, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

6. Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   Mestská   teplárenská spoločnosť   a.s.,   skrátený   názov:   MTS   a.s.,   sídlo:   Palárikova   88,   022   01   Čadca,   trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet právneho zástupcu spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a.s., skrátený názov: MTS a.s., JUDr. Michaela Poláčková, LL.M., advokátka, do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   dovolacie   konanie   bolo   uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Cb 58/2011 z 9. apríla 2014 zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o   konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   11.   februára   2014 a ústavný   súd   na   základe   nezrovnalostí   údajov   faxovaného   podania   (údaje   v záhlaví doručeného faxovaného podania naznačujú, že podanie bolo doručené ústavnému súdu až po   uplynutí   lehoty   na   jej   podanie,   naopak,   v porovnaní   s údajmi   doručených   podaní prostredníctvom telefaxu, tzv. denník udalostí, vykazovali tú skutočnosť, že sťažovateľka doručila podanie ešte včas, pozn.) dospel k záveru, že sťažovateľka svoju sťažnosť doručila včas, teda 11. apríla 2014.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci na základe jej dostupných účinných právnych prostriedkov nápravy namietaného porušenia týchto práv.

Ústavný   súd   pri   skúmaní   procesných   podmienok   vychádzajúc   z informácií sťažovateľky   uvedených   v   sťažnosti,   že   podala   vo   veci   dovolanie,   ktorého   prípustnosť založila na dôvode podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   si   v súčinnosti   s okresným   súdom   zadovážil kópiu rozhodnutia   okresného   súdu   o zastavení   predmetného   dovolacieho   konania sp. zn. 2 Cb 58/2011 z 9. apríla 2014, z ktorého vyplýva, že dôvodom zastavenia konania bolo nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľkou.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka nepostupovala v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože účinne nevyužila jej dostupný   opravný   prostriedok   na   ochranu   jej   základných   práv   a slobôd,   a to   dovolanie z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP.

Dovolanie   z uvedeného   dôvodu   totiž   ústavný   súd   považuje   za   účinný   právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom   súdu   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom;   m.   m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Ak by bola sťažovateľka dovolanie z tohto dôvodu podala účinne, dovolací súd by bol oprávnený a povinný poskytnúť ochranu jej právam, inými slovami, dovolací súd by bol tým „iným súdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý by rozhodoval (prednostne) v tejto veci.

Tým,   že   sťažovateľka   tento   právny   prostriedok   ochrany   svojich   práv   nevyužila účinne,   t.   j.   v súlade   s procesným   právom,   ktoré   stanovuje okrem   iného   zaplatiť súdny poplatok za podané dovolanie, pričom o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku bola riadne   poučená,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   nevyčerpala   jej   dostupný   prostriedok ochrany svojich označených práv.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bolo   potrebné   v rámci predbežného   prerokovania   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietnuť pre neprípustnosť.

V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že prípustnosť dovolania v jej veci „spočíva v menšinovej   názorovej   praxi“,   a preto   ho   podala   len   z dôvodu   opatrnosti,   je   potrebné považovať za protirečivú argumentáciu, pretože na jednej strane sťažovateľka tvrdí, že tu existovali   dôvody   prípustnosti   dovolania,   na   druhej   strane   sama   vedome   spôsobila zastavenie dovolacieho konania tým, že nezaplatila súdny poplatok za podané dovolanie. Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľka   vlastne   žiada,   aby   ústavný   súd   v súvislosti s posúdením zachovania lehoty proti napadnutému rozsudku ako prejudiciálnu otázku riešil to, ako by najvyšší súd ako dovolací súd posúdil jej dovolanie, čo je neprípustné.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. mája 2014