znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 321/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 10887/2013, Rvp 10888/2013, Rvp 10889/2013, Rvp 10890/2013, Rvp 10891/2013, Rvp 10892/2013, Rvp 10893/2013, Rvp 10894/2013, Rvp 10895/2013, Rvp 10896/2013, Rvp 10897/2013, Rvp 10898/2013, Rvp 10899/2013, Rvp 10900/2013, Rvp 10901/2013, Rvp 10902/2013, Rvp 10903/2013, Rvp 10904/2013, Rvp 10905/2013, Rvp 10906/2013, Rvp 10907/2013, Rvp 10908/2013, Rvp 10909/2013, Rvp 10910/2013, Rvp 10911/2013, Rvp 10912/2013, Rvp 10913/2013, Rvp 10914/2013, Rvp 10915/2013, Rvp 10916/2013, Rvp 10917/2013, Rvp 10918/2013, Rvp 10919/2013, Rvp 10920/2013, Rvp 10921/2013, Rvp 10922/2013, Rvp 10923/2013, Rvp 10924/2013, Rvp 10925/2013, Rvp 10926/2013, Rvp 10927/2013, Rvp 10928/2013, Rvp 10929/2013, Rvp 10930/2013, Rvp 10931/2013, Rvp 10932/2013, Rvp 10933/2013, Rvp 10934/2013, Rvp 10935/2013, Rvp 10936/2013, Rvp 10937/2013, Rvp 10938/2013, Rvp 10939/2013, Rvp 10940/2013, Rvp 10941/2013, Rvp 10942/2013, Rvp 10943/2013, Rvp 10944/2013, Rvp 10945/2013, Rvp 10946/2013, Rvp 10947/2013, Rvp 10948/2013, Rvp 10949/2013, Rvp 10950/2013, Rvp 10951/2013, Rvp 10952/2013, Rvp 10953/2013, Rvp 10954/2013, Rvp 10955/2013, Rvp 10956/2013, Rvp 10957/2013, Rvp 10958/2013, Rvp 10959/2013, Rvp 10960/2013, Rvp 10961/2013, Rvp 10962/2013, Rvp 10963/2013, Rvp 10964/2013, Rvp 10965/2013, Rvp 10966/2013, Rvp 10967/2013, Rvp 10968/2013, Rvp 10969/2013, Rvp 10970/2013, Rvp 10971/2013, Rvp 10972/2013, Rvp 10973/2013, Rvp 10974/2013, Rvp 10975/2013, Rvp 10976/2013, Rvp 10977/2013, Rvp 10978/2013, Rvp 10979/2013, Rvp 10980/2013, Rvp 10981/2013, Rvp 10982/2013, Rvp 10983/2013, Rvp 10984/2013, Rvp 10985/2013, Rvp 10986/2013, Rvp 10987/2013, Rvp 10988/2013, Rvp 10989/2013, Rvp 10990/2013, Rvp 10991/2013, Rvp 10992/2013, Rvp 10993/2013, Rvp 10994/2013 a sp. zn. Rvp 10995/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp zn. 3 NcC/201/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/199/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/214/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/187/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/198/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/215/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/199/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/196/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/203/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/183/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/216/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/198/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/202/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/198/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/198/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/202/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/213/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/201/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/192/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/183/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/209/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/187/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/211/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/186/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/191/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/189/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/199/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/195/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/196/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/185/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/182/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/198/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/209/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/210/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/213/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/214/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/209/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/212/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/217/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/188/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/208/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/203/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/199/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/204/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/205/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/206/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/207/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/210/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/203/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/205/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/206/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/208/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/209/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14NcC/210/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/196/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/212/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/215/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/194/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/211/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/211/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11NcC/215/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/211/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/208/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/214/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/215/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/211/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/188/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/212/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/190/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/216/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/208/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/208/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/174/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC/215/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/215/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/207/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/213/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/202/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/199/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/214/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/212/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/213/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/210/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/218/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/204/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/211/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5NcC/194/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/213/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/195/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11NcC/206/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/194/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/191/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/190/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/197/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/191/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/205/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/194/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/213/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/126/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/123/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/108/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/118/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/112/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/94/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/97/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/110/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/78/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/190/2012 zo 16. októbra 2012 a sp. zn. 2 NcC/117/2012 zo 16. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10887/2013 až sp. zn. Rvp 10995/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 321/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. marca 2013 doručených   109 sťažností obchodnej spoločnosti   P.,   s.   r.   o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 10887/2013 až sp. zn. Rvp 10995/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorých spisové značky sú uvedené v úvode tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo všetkých 109 sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Popisom procesných úkonov vykonaných v 109 konaniach vedených pred okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sú   vylúčení   z   prejednávania   a rozhodovania   veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na to, že „Ak bol sám   okresný   súd   ako   štátny   orgán   škodcom   v   spore   medzi   žalobcom   a   štátom,   tak   je vylúčené,   aby   prostredníctvom   sudcov   rozhodoval   predmetný   spor“,   a   ďalej   na   to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský   súd   svojimi   109   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   tak,   že   nevylúčil všetkých sudcov alebo aj konkrétneho zákonného sudcu okresného súdu z prejednávania a rozhodovania   vecí,   ktoré   sú   vedené   na   okresnom   súde   a   sú   označené   v   úvode   týchto sťažností.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do... základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne   kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah“,   vyvoláva   dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru   ako   krajský   súd   v   napadnutých uzneseniach, a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov, napr. krajského súdu v rozhodnutí sp. zn. 14 NcC/65/2012 z 19. októbra 2012, judikatúre ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce   sa   rozhodovania o nestrannosti   zákonného   sudcu   a   odvolávajúc   sa   na   ne   uviedla,   že „trvá   na   tom,   že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná“.

Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   ústavným   súdom   už odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie, a podľa nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto rozhodnutia   krajského   súdu   a vec vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie a   prizná   jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami krajského súdu, ktorými rozhodol v jednotlivých konaniach o jej námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   109   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10887/2013   až   sp.   zn.   Rvp   10995/2013,   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd   napadnutými   uzneseniami   nevylúčil   sudcov   okresného   súdu   z   prejednávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť)   a   rozhodnúť   o   ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými uzneseniami   rozhodol   zjavne   neodôvodnene.   Ústavný   súd   však   pripomína,   že   po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu   vo   veci   samej   a   §   237   písm.   g)   OSP   zase   prípustnosť   dovolania   proti   každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   aj   z dôvodu,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca.   Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred   všeobecnými   súdmi,   postupov   a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

V   predmetných   konaniach   teda   v prípade   využitia   oprávnenia   podať   dovolanie priamo   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   v merite   veci   (nie   však   proti   rozhodnutiam krajského   súdu   o vznesených   námietkach   zaujatosti)   opätovne   existuje   „iný   súd“,   a   to Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“),   povolaný na   poskytnutie ochrany základných práv sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky, že po vydaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   nemá   žiadne   právne   prostriedky   nápravy prípadného porušenia označených práv.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto ústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných   námietok nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 500/2013).

Navyše,   ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcov   konajúcich   v   sťažovateľkinej   veci,   môže   sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom   domáhať   vznesením   novej   námietky   zaujatosti   (§   15a   OSP),   prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak   v   námietke   boli   uvedené   nové   skutočnosti“ (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013