znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 321/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   A.   Z.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   F., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd v spojení so základnými právami na prácu podľa čl. 35 ods. 3, na odmenu za prácu podľa čl. 36 písm. a) a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa   čl. 36 písm. b)   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 4. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 19/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011 doručená   sťažnosť   Mgr.   A.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním   doručeným 21. júna 2011 a 13. júla 2011, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods.   1 Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“)   v spojení so základnými právami   na   prácu   podľa   čl.   35   ods.   3,   na   odmenu   za   prácu   podľa   čl.   36   písm. a) a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zo 4. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 19/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnej pozícii navrhovateľa podal na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy s prísl., proti odporcovi R.

Okresný   súd   o   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   12   C   153/2006 z 2. októbra 2009, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 11 Co 19/2010 zo 4. mája 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „odvolacie námietky odvolateľa (sťažovateľa, pozn.) nie sú spôsobilé spochybniť   vecnú   správnosť   rozsudku,   lebo   súd   prvého   stupňa   vychádzal   zo   správnych skutkových zistení a vec aj správne posúdil“.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ v podstate zopakoval námietky, ktoré   uplatnil   v   odvolaní.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „vec   nebola   prejednaná spravodlivo, čím sa zasiahlo aj do mojich hospodárskych sociálnych a kultúrnych práv uvedených v čl. 35 ods.3, čl. 36 písm. a,b Ústavy SR“. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský súd v napadnutom rozsudku „svojím postupom porušil moje právo na súdnu ochranu zaručené Ústavou SR v článku 46“. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd „nerešpektoval konečné rozhodnutie Najvyššieho tribunálu Apoštolskej Signatúry vo Vatikáne Prot. N.38743/06 CA zo   dňa   1.   12.2009,   ako   podkladu   na   rozhodovanie   o   pracovnoprávnom   vzťahu   cirkvi so mnou, nesprávne ho interpetoval“. Napadnutému rozsudku tiež vyčítal, že „nezohľadnil Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, zák. č. 326/2001 Z. z.“ a že konajúce súdy nesprávne posúdili plynutie jednomesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 zákona   č.   311/2001   Z.   z.   Zákonníka   práce   v   znení   neskorších   predpisov   („ďalej   len Zákonník práce“).

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva Mgr. A. Z. bytom P. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   či.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v spojení   s   právom na hospodárske,   sociálne   a   kultúrne   práva,   čl.   35   ods.3,   čl.   36   písm.   a,   b   Ústavy   SR rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   04.05.2011   pod   sp.   zn.   11 Co/19/2010, ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   02.10.2009   pod   spis. zn. 12 C/153/2006 boli porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04.05.2011 pod spis. zn. 1lCo/19/2010 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 154,58,-€ do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením jeho hmotných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. a) a b) ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 19/2010 zo 4. mája 2011

Ústavný   súd   berúc   do   úvahy   charakter   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   sa   musel   zaoberať   predovšetkým   otázkou dostatočnosti   odôvodnenia   tohto   rozsudku.   Pritom   sa   sústredil   hlavne   na   tie   časti odôvodnenia, ktoré mali sťažovateľovi poskytnúť odpovede na jeho obranu majúcu zásadný význam pre predmet konania.

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces, ako aj obsahovo totožné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Námietky   sťažovateľa   smerovali   proti   a)   právnemu   posúdeniu   otázky   plynutia jednomesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce, b) nesprávnej interpretácii rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne Prot. N. 38743/06 CA z 1. decembra 2009 a c) nezohľadneniu Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.

Ad a) K právnemu posúdeniu otázky plynutia jednomesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce

Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť   pracovný   pomer   iba   v   lehote   jedného   mesiaca   odo   dňa,   keď   sa   o   dôvode na okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   dozvedel,   najneskôr   však   do   jedného   roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí mesačnej lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   uvedenej   otázky   krajským   súdom   patrí medzi tie právne závery všeobecných súdov, ktoré môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Z hľadiska týchto kritérií ústavný súd posúdil riešenie predmetnej právnej otázky v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku k tejto otázke uviedol, že „ani výhrada navrhovateľa   vznesená   v   odvolaní,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne   posúdil   splnenie podmienky dodržania subjektívnej 1-mesačnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru neobstojí. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor o tejto otázke vyslovený v uznesení 11 Co 157/2008 z 31.3.2009. ktorým bol súd viazaný v zmysle § 226 O.s.p. v ďalšom konaní. Od tohto názoru sa odvolací súd nemá dôvod odkloniť ani v tomto konaní.“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že okresný súd v rozsudku sp. zn. 12 C 153/2006 z 2. októbra 2009 rešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení sp. zn. 11 Co 157/2008 z 31. marca 2009 (ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu zo 16. mája 2007 o zastavení konania), pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia k posúdeniu otázky plynutia jednomesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce uviedol: „Ako vyplynulo z dokazovania, u navrhovateľa v podstate doteraz trvajú dôvody, pre ktoré s ním bol okamžite skončený pracovný pomer. Doteraz nenastúpil na   miesto   duchovného   správcu   v H.,   doteraz   neuvoľnil   farskú   budovu   v B.,   doteraz neodovzdal   správu   farnosti   určenému   administrátorovi   a   naďalej   sa   nezdržiava vykonávania úloh farára.

Súd   skúmal   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   aj   z   hľadiska   dodržania zákonných prekluzívnych lehôt. V tomto prípade ide o dlhotrvajúce porušovanie pracovnej disciplíny. Jednomesačná prekluzívna lehota začne plynúť od okamihu, keď zamestnávateľ zistí,   že   ide   o   závažné   porušovanie   pracovnej   disciplíny,   avšak   najskôr   od   prvého   dňa nasledujúceho   po   dni,   keď   sa upustilo   od   závažného porušovania pracovnej   disciplíny. Právo   odporcu   okamžite   skončiť   pracovný   pomer   s   navrhovateľom   zanikne   uplynutím jedného   roka   od   posledného   dňa   závažného   porušenie   pracovnej   disciplíny.   Pretože navrhovateľ   v   podstate   doteraz   porušuje   pracovnú   disciplínu   závažným   spôsobom, odporcovi   jednomesačná   prekluzívna   doba   ako   aj   jednoročná   prekluzívna   doba   ešte nezačala plynúť.“

Okresný súd rešpektujúc názor krajského súdu tak zaujal k riešeniu spornej právnej otázky jednoznačný postoj. Ústavný súd je toho názoru, že takto zdôvodnený právny záver okresného súdu netrpí žiadnymi zjavnými chybami v logike jeho tvorby ani akýmikoľvek náznakmi svojvôle.   Tento   jeho postup   a   miera   interpretácie   relevantnej   právnej   úpravy nesignalizuje   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   poskytnutie súdnej   ochrany   v   kvalite   požadovanej   Občianskym   súdnym   poriadkom   a   v   konečnom dôsledku aj čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. l listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto, ak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku len poukázal na správnosť aplikácie tohto právneho   posúdenia   vysloveného   v   jeho   skoršom   uznesení   sp.   zn.   11   Co   157/2008 z 31. marca 2009, v podstate súhlasil so závermi okresného súdu v tejto otázke. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani závery krajského súdu v tejto otázke nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, preto túto námietku sťažovateľa považoval za nedôvodnú.

Ad   b)   K   nesprávnej   interpretácii   rozhodnutia   Najvyššieho   tribunálu   Apoštolskej signatúry vo Vatikáne Prot. N. 38743/06 CA z 1. decembra 2009

Neobstojí   ani   tento   argument   sťažovateľa,   pretože   z   dokazovania   (vrátane znaleckého,   pozn.)   vyplynul   jednoznačný   záver   uvedený   v   rozhodnutí   Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne, ktorý zopakoval aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, kde ho najprv citoval a následne aj právne vyhodnotil: „V konaní bolo tiež zistené, že Dekrét o suspenzií navrhovateľa (ako to odporca uviedol v liste o okamžitom skončení pracovného pomeru), bol potvrdený Kongregáciou pre klerikov a za taký treba považovať   aj   Dekrét   Prot.   č.   642/05b   zo   17.6.2005.   Ako   to   vyplynulo   z   Konečného rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry zo 4.1.2010, v zmysle jeho záveru, že Odpovedajú ZÁPORNE, čiže: popierajú, že by rozhodnutím Kongregácie pre klerikov zo dňa 12. júna 2006 boli porušené cirkevné zákony pri akte rozhodovania. Berúc do úvahy vyššie uvedené, keďže cirkevné právo pri rozhodovaní v občiansko-súdnom konaní môže byť iba súčasťou skutkovej stránky veci, nie právnej (vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR), tak   po   skutkovej   stránke   veci   možno   uzavrieť,   že   skutočnosť   zavineného   porušenia pracovnej   disciplíny   navrhovateľom   bola   preukázaná   týmito   rozhodnutiami   (ich   vecnú správnosť súd nemohol skúmať),   ktoré navrhovateľ ako to sám potvrdil,   nerešpektoval, poukazujúc iba na porušenie cirkevných predpisov zo strany odporcu.“

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   interpretáciou   už   uvedeného   rozhodnutia   Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne Prot. N. 38743/06 CA z 1. decembra 2009 v rozsudku krajského súdu nenašiel nič, čo by nasvedčovalo tomu, že pri jeho interpretácii došlo k popretiu zmyslu obsahu tohto dôkazu (tak ako to naznačoval sťažovateľ, pozn.), preto   aj   túto   námietku   sťažovateľa   považuje   za   nedôvodnú.   Navyše   táto   námietka   ani nesignalizuje prienik do ústavnoprávnej roviny, ktorou by sa mal ústavný súd zaoberať.

Ad c) K námietke nezohľadnenia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (oznámená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 326/2001 Z. z.).

Sťažovateľ ďalej napadnutému rozsudku krajského súdu vytýkal, že „nezohľadnil Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a svätou stolicou, zák. č. 326/2001 Z. z., z ktorej   ako   dôsledok   malo   byť   zohľadnené   konečné   rozhodnutie   Najvyššieho   tribunálu Apoštolskej   Signatúry   vo   Vatikáne   Prot.   N.38743/06   CA   zo   dňa   1.   12.2009“. Inými slovami, sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nerešpektoval uvedené rozhodnutie Najvyššieho tribunálu   Apoštolskej   signatúry   vo   Vatikáne   (ktoré   sťažovateľ   interpetoval   vo   svoj prospech, pozn.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu však vyplýva opak. Krajský   súd   nielenže   zohľadnil   uvedené   rozhodnutie   Najvyššieho   tribunálu   Apoštolskej signatúry vo Vatikáne, ale zahrnul ho aj do odôvodnenia svojho rozhodnutia a vyvodil z neho aj právny záver.

Vzhľadom   na   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   krajský   súd   primeraným spôsobom   reagoval   na   všetky   relevantné   námietky   sťažovateľa   a   právne   závery,   ktoré krajský   súd   zaujal,   v   tomto   smere   nie   sú   zjavne   neopodstatnené   alebo   svojvoľné. Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   tak   poskytuje   dostatočný   základ pre jeho   výrok.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   vyhodnotil   tieto   sťažnostné   námietky   sťažovateľa   ako   nedôvodné a nespôsobilé v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru o ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatku   ústavne relevantnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a jeho právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy, na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Základné   právo   na   prácu,   na   odmenu   za   vykonanú   prácu   i   na   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Ústavný   súd   poznamenáva, že   všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. a) a b) ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že realizáciou svojej súdnej právomoci v súlade   s   ústavno-procesnými   princípmi,   ako   aj   požiadavkami   v   tomto   smere vyplývajúcimi z listiny   a dohovoru   krajský súd ako súd odvolací   rozhodujúc o návrhu sťažovateľa   na   určenie   neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   nemohol zároveň   porušiť   jeho   základné   práva   na   prácu,   na   odmenu   za   vykonávanú   prácu a na ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania.   Medzi   rozhodovaním krajského   súdu   a   možným   porušením   týchto   základných   práv   sťažovateľa   v   daných okolnostiach nie je   žiadna príčinná súvislosť. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietnuť (m. m. IV. ÚS 287/04).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal   ďalšími   jeho návrhmi (zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   a náhrada   trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011