znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 321/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. E., Holandsko, zastúpeného advokátom JUDr. J.   H.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   M.   v   konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUV-559/10-MI-1998 a postupom Okresnej prokuratúry M. v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 430/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. J. E., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru M. (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUV-559/10-MI-1998   a   postupom   Okresnej   prokuratúry   M.   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 430/04.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Ako sťažovateľ som obvineným v trestnej veci vedenej na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v M., Úrad justičnej a kriminálnej polície, ČVS: OUV-559/10-MI-1998, kde mi bolo uznesením vyšetrovateľa zo dňa 20. 8. 1998 vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach, sp. zn. 1T 62/2004 zo dňa 22. 9. 2005 som bol uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr. zákona, za čo mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 14 mesiacov. Voči tomuto rozhodnutiu som prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal odvolanie, na   základe   ktorého   bol   Uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach,   sp.   zn.   6   To   6/2009 rozsudok   Okresného   súdu   v   Michalovciach   zrušený   a   vec   bola   vrátená   na   došetrenie okresnému prokurátorovi. Od vrátenia trestnej veci do prípravného konania v roku 2006 boli v roku 2008 vykonané len 2 vyšetrovacie úkony, dňa 26. 11. 2008 výsluch znalca Ing. P.   H.   a   výsluch   svedkyne   -   poškodenej   A.   B.   Následne   bolo   uznesením   Okresného riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 28. 11. 2008 trestné stíhanie proti   mojej   osobe   prerušené,   s   odôvodnením   že   pre   moju   neprítomnosť   nemožno   vec náležité objasniť. Aj napriek tomu, že bolo trestné stíhanie prerušené bol na deň 19. 8. 2009 stanovený termín procesného úkonu - rekonštrukcia na pôvodnom mieste nehody.

Poukazujem predovšetkým na skutočnosť, že v priebehu prípravného konania bola moja   trestná   vec   postúpená   do   Holandska   a   tam   bola   právoplatne   skončená.   Kvôli prevzatiu trestného stíhania proti mojej osobe Holandskom sa u povereného vyšetrovateľa OR   PZ   v M.   nenachádza   ani   originál   vyšetrovacieho   spisu.   Právoplatným   rozhodnutím Okresnej prokuratúry v Holandsku zo dňa 4. 9. 2001, sp. zn. 15-050272-01 bolo trestné stíhanie proti mojej osobe právoplatne zastavené, z dôvodu nedostatku zákonných dôkazov. Uvedené rozhodnutie som pred vyhlásením rozsudku na Okresnom súde v Michalovciach predložil   do   súdneho   spisu   a   aj   napriek   tejto   skutočnosti   nebola   justičnými   orgánmi rešpektovaná   zásada   ne   bis   in   idem   a   trestné   stíhanie   nebolo   doposiaľ   právoplatne skončené.   Doposiaľ   neboli   podniknuté   zo   strany   vyšetrovacích   orgánov   a   prokuratúry, ktorá vykonáva dozor nad prípravným konaním, kroky, aby bolo zabezpečené originálne stanovisko holandských štátnych orgánov o tom, ako s postúpenou trestnou vecou naložili. Trestné   stíhanie   proti   mojej   osobe   trvá   už   jedenásty   rok,   trestná   vec   je   stále nedošetrená v štádiu prípravného konania a celé trestné konanie má veľmi negatívny vplyv na moju osobu....

Písomným podaním zo dňa 21. 12. 2009 som podal sťažnosť na prieťahy v mojej trestnej veci na Okresnú prokuratúru v M. Vo svojej odpovedi, ktorá mi bola doručená dňa 1.   2.   2010   Okresná prokuratúra   skonštatovala,   že „opakované   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní sa javia ako neopodstatnené.“

Následne na to som dňa 19. 3. 2010 podal sťažnosť na prieťahy v konaní na Krajskú prokuratúru v K., ktorá vo svojom upovedomení zo dňa 22. 4. 2010 uviedla, že môj „podnet ako neodôvodnený odkladá“.

Dňa 5. 5. 2010 som sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní v predmetnej trestnej veci obrátil   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky,   ktorá   jej   vybavenie   odstúpila Krajskej prokuratúre v K. s tým, že jej vybavenie bude sledovať. V súvislosti s tým mi Krajská   prokuratúra   v K.   dňa   22.   6.   2010   oznámila,   že   „písomným   pokynom   upravila Okresnú prokuratúru v M., aby u vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a   kriminálnej   polície   v M.   zabezpečila   moje   urýchlené   predvolanie   na   vykonanie vyšetrovacieho pokusu, ktorého vykonanie nariadil Krajský súd v Košiciach, sp. zn. 6 To 6/2006, čím moju sťažnosť považuje za vybavenú.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.)   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v trestnom konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ v M. pod ČVS: OUV-559/10-MI- 1998 a na Okresnej prokuratúre v M. pod sp. zn. Pv 430/04 porušené.

2.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000   €   ktoré   sú   Okresné   riaditeľstvo   PZ   v M.   a   Okresná   prokuratúra   v M.   povinné vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.) Okresnému riaditeľstvu PZ v M. prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUV- 559/10-MI-1998 konal bez zbytočných prieťahov.

4.) Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

V súvislosti s námietkami sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom orgánov činných v trestnom konaní ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej   príloh,   ako   aj   z   vyžiadaného   spisu   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   sp.   zn. ČVS:OUV-559/10-MI-98 zistil, že vo veci boli vykonané tieto úkony:

Dňa 20. augusta 1998 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, do konania boli pribratí znalci z odboru zdravotníctva, odvetvia súdneho lekárstva, ako aj z odboru cestnej dopravy. Uskutočnili sa výsluchy sťažovateľa a svedka a vykonala sa rekonštrukcia prípadu. Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bola uznesením okresnej prokuratúry č. k. Pv 1053/98-6 z 28. augusta 1998 zamietnutá.

V priebehu mesiaca september1998 boli vypracované znalecké posudky, v októbri 1998   sa   uskutočnil   výsluch   svedka   –   poškodeného   a   výsluchy   znalcov   a   napokon 20. októbra   1998   bolo   trestné   stíhanie   pre   neprítomnosť   sťažovateľa   (obvineného) prerušené.

Dňa   4.   marca   1999   požiadala   okresná   prokuratúra   príslušné   orgány   Holandska o prevzatie   trestného   stíhania   vedeného   proti   sťažovateľovi   z   dôvodu   jeho   holandskej štátnej príslušnosti. Výsledok konania v cudzine, z ktorého vyplývalo, že trestné konanie proti   sťažovateľovi bolo   z dôvodu   neoprávneného podozrenia   zastavené,   bol   oznámený 11. novembra   2003.   Keďže   toto   rozhodnutie   nebolo   podľa   kompetentných   slovenských orgánov pre ne záväzné, uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície z 19. februára 2004 sa   v   trestnom   stíhaní   sťažovateľa   pokračovalo.   Dňa   8.   júna   2004   sa   uskutočnilo preštudovanie vyšetrovacieho spisu, na ktorom sa sťažovateľ nezúčastnil, a 11. júna 2004 bol na okresnú prokuratúru podaný návrh na podanie obžaloby.

Následne 17. júna 2004 okresná prokuratúra pod č. k. Pv 430/2004-13 podala na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) obžalobu na sťažovateľa za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, na základe čoho okresný súd trestným rozkazom č. k. 1 T 62/2004-127 zo 14. decembra 2004 uznal sťažovateľa za vinného zo žalovaného trestného činu, za čo mu uložil aj sankciu.

Proti trestnému rozkazu podal sťažovateľ 10. januára 2005 prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   odpor,   bolo   nariadené   pojednávanie,   na   ktorom   22.   septembra   2005 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 1 T 62/2004-141, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 14 mesiacov. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ 4. novembra   2005   odvolal   a   17.   januára   2006   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), kde sa 29. marca 2006 uskutočnilo pojednávanie. Krajský súd uznesením č. k. 6 To 6/2006-156 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil prokurátorovi na došetrenie.

Dňa 29. júna 2006 sa spis vrátil na úrad justičnej a kriminálnej polície s pokynmi dozorujúceho prokurátora, medzi ktorými bolo uložené vykonať rekonštrukciu prípadu za rovnakých podmienok, aké boli v čase dopravnej nehody (19. augusta 1998 v čase o 22.15 h.).Dňa   12.   júla 2006   vyšetrovateľ   pribral   do   konania   znalca,   ktorý   podal   znalecký posudok   4.   augusta   2006   a   7.   júla   2006   sa   vyšetrovateľ   prostredníctvom   obhajcov sťažovateľa snažil dohodnúť termín rekonštrukcie dopravnej nehody.

Dňa   21.   augusta   2006   vyšetrovateľ   prerušil   trestné   stíhanie   pre   neprítomnosť sťažovateľa (neprevzal písomnosti v mieste bydliska a nezúčastnil sa rekonštrukcie). Uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OUV-559/10-MI-1998 z 11. novembra 2008 sa pokračovalo v trestnom stíhaní sťažovateľa.

Dňa 26. novembra 2008 sa uskutočnil výsluch svedka – poškodeného, ako aj výsluch znalca a 28. novembra 2008 vyšetrovateľ opäť prerušil trestné stíhanie pre neprítomnosť sťažovateľa, ktorý 10. decembra 2008 podal prostredníctvom svojho obhajcu proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Sťažovateľ zároveň podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Uznesením   okresnej   prokuratúry   č.   k.   Pv   430/04-82   zo   17.   decembra   2008   bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania zamietnutá, pretože bola podaná oneskorene.

Dňa 8. júla 2008 bol sťažovateľ predvolaný na rekonštrukciu prípadu na 19. august 2008, ale písomnosť si neprevzal.

Dňa   5.   júna   2009   bol   sťažovateľ   predvolaný   na   rekonštrukciu,   ktorá   sa   mala uskutočniť 19. augusta 2009. Predvolanie sťažovateľ prevzal 15. júna 2009, ale na úkon sa nedostavil.

Dňa 21. júna 2010 bol sťažovateľ opäť predvolaný na rekonštrukciu, ktorá sa mala uskutočniť 19. augusta 2010 o 20.00 h. Predvolanie na úkon si   opäť na adrese svojho bydliska neprevzal a na úkon sa nedostavil. Jeho obhajca prevzal vyrozumenie o konaní tohto úkonu 12. júla 2010.

Dňa 16. augusta 2010 obhajca sťažovateľa telefonicky vyšetrovateľovi oznámil, že sťažovateľ sa nedostaví na úkon jednak z dôvodu, že dosiaľ nedostal predvolanie, a aj z finančných dôvodov.

Ústavný   súd   zistil,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   je   holandským   štátnym občanom, jeho trestná vec bola ešte v marci 1999 odovzdaná na vybavenie kompetentným holandským orgánom. V novembri 2003 bolo okresnej prokuratúre oznámené, že štátny prokurátor v Haarleme odmietol trestné konanie proti sťažovateľovi s tým, že policajným vyšetrovaním nebol získaný dostatok dôkazov na jeho trestné stíhanie. Tým bol prípad zo strany holandských justičných orgánov uzavretý, a tak sa kompetencia vo veci konať vrátila slovenským orgánom činným v trestnom konaní, a to v zmysle § 529 ods. 5 písm. a) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, pretože holandská strana odmietla vo veci konať.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na to, že v jeho prípade nebola dodržaná zásada „ne bis in idem“, pretože podľa jeho názoru oznámením Okresnej prokuratúry v Haarleme sp.   zn.   15-050272-01/61/DOLE   zo   4.   septembra   2001   bolo   trestné   stíhanie   proti   nemu zastavené, a preto slovenské justičné orgány už nemali v danej veci konať.

Naopak,   okresná   prokuratúra   sa   odvolávala   na   to,   že   v   zmysle   čl.   35   ods.   1 Európskeho   dohovoru   o   odovzdávaní   trestného   konania   netvorí   oznámenie   Okresnej prokuratúry   v   Haarleme   prekážku   právoplatnej   rozhodnutej   veci,   pretože   ide   len o vyslovenie právneho názoru, že v danej veci nebol zistený dostatok dôkazov na trestné stíhanie   sťažovateľa.   Podľa   okresnej   prokuratúry   to   znamená,   že   v   danej   veci   nebol vyhlásený   právoplatný   a   vykonateľný   trestný   rozsudok,   ktorý   by   tvoril   prekážku právoplatne rozhodnutej veci tak, ako to má na mysli čl. 35 ods. 1 Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania.

Podľa   čl.   35   ods.   1   citovanej   právnej   normy   osobu,   nad   ktorou   bol   vynesený právoplatný   a   vykonateľný   trestný   rozsudok,   nemožno   pre   ten   istý   čin   ani   stíhať,   ani odsúdiť, ani na nej nemožno vykonať trest v inom zmluvnom štáte, pokiaľ:

(a) bola zbavená viny; (b) uložený trest: (i) bol úplne vykonaný alebo sa vykonáva, alebo (ii) úplne alebo z jeho nevykonanej časti podliehal milosti alebo amnestii, alebo (iii) nemôže už byť vykonaný vzhľadom na premlčanie; (c) súd uznal obžalovaného za vinného a upustil od potrestania.

Ústavný   súd   sa   však   touto   námietkou   sťažovateľa   ďalej   nezaoberal,   pretože sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom vymedzil predmet konania na ústavnom   súde   v   rozsahu   premietnutom   v   petite   sťažnosti,   keď   namietal   len   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom orgánov činných v trestnom konaní.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,   dochádza   až právoplatným rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98, III. ÚS 147/2010).

Ústavný súd konštatuje, a v tomto ohľade sa stotožňuje s názorom sťažovateľa, že trestné   konanie proti jeho   osobe   trvá   veľmi   dlhú   dobu   (viac   ako   12   rokov),   a   to   od 20. augusta 1998, keď mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a dosiaľ nebolo zo strany kompetentných slovenských orgánov právoplatne ukončené.

Na druhej strane však ústavný súd poukazuje na to, že ešte v roku 1999 bola trestná vec   sťažovateľa   odovzdaná   do   cudziny   a   potom,   ako   bol   v   novembri   2003   oznámený výsledok   tohto   konania,   vyšetrovateľ   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   uznesením z 19. februára 2004 pokračoval v trestnom stíhaní sťažovateľa a v júni 2004 pod sp. zn. ČVS:   OUV-559/10-Mi-98   podal   na   okresnej   prokuratúre   návrh   na   podanie   obžaloby. Následne okresná prokuratúra pod č. k. Pv 430/2004-13 podala 17. júna 2004 na okresnom súde obžalobu na sťažovateľa za uvedený trestný čin. Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 62/2004-141 z 22. septembra 2005 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ale v rámci odvolacieho konania bol tento rozsudok uznesením krajského súdu č. k. 6 To 6/2006-156 z 29. marca 2006 zrušený a vec bola vrátená prokurátorovi na došetrenie s tým, že vo veci je potrebné vykonať rekonštrukciu prípadu za tých istých podmienok, aké existovali v čase dopravnej nehody, ku ktorej došlo 19. augusta 1998 v čase okolo 22.00 h.

Po rozhodnutí krajského súdu bol vyšetrovací spis 29. júna 2006 prostredníctvom okresnej   prokuratúry   vrátený   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície.   V   zmysle   záverov krajského súdu a pokynov dozorujúceho prokurátora pribral vyšetrovateľ 12. júla 2006 do konania znalca, ktorý 4. augusta 2006 podal znalecký posudok. Ešte v priebehu júla 2006 vyšetrovateľ zisťoval u obhajcov sťažovateľa, kedy by bolo možné vykonať rekonštrukciu, ktorej   termín   určil   na   obdobie   od   20.   augusta   2006   do   30.   augusta   2006.   Sťažovateľ predvolanie na úkon na adrese svojho holandského bydliska neprevzal. Z tohto dôvodu nebolo možné vykonať rekonštrukciu dopravnej nehody, a ukončiť tak vyšetrovanie, a preto bolo trestné konanie uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS:OUV-559/10-MI-98 z 21. augusta 2006 prerušené pre neprítomnosť sťažovateľa ako obvineného. Dňa   11.   novembra   2008   sa   v   trestnom   stíhaní   pokračovalo,   bol   vykonaný   výsluch poškodeného a výsluch znalca a 28. novembra 2008 sa trestné stíhanie opäť prerušilo. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť a prokurátor okresnej prokuratúry ju uznesením č. k. Pv 430/04-82 zo 17. decembra 2008 zamietol.

Ústavný súd zistil, že od konca roka 2008 je trestné stíhanie proti sťažovateľovi právoplatne   prerušené   práve   pre   jeho   neprítomnosť.   V   zmysle   záverov   krajského   súdu a pokynov   dozorujúceho   prokurátora   je   potrebné   vykonať   ešte   rekonštrukciu   dopravnej nehody   za   tých   istých   podmienok,   za   akých   k   nej došlo.   Z   tohto   dôvodu   vyšetrovateľ v dostatočnom   časovom   predstihu   pred   plánovaným   uskutočnením   rekonštrukcie predvolával sťažovateľa na procesný úkon, ktorý bolo možné realizovať len jedenkrát za rok, a to koncom mesiaca august. Takto vyšetrovateľ postupoval, keď v júni, respektíve v júli 2008, 2009 a 2010 predvolal sťažovateľa na rekonštrukciu prípadu. Ten buď zásielku na   známej   adrese   v   Holandsku   neprevzal,   alebo   ju   prevzal   a na   úkon   sa   nedostavil. O realizácii úkonu bol vždy upovedomený aj obhajca sťažovateľa.

Ústavný súd zastáva názor, že aj keď trestné stíhanie proti sťažovateľovi nie je po dobu vyše 12 rokov právoplatne ukončené, nemožno zdĺhavosť tohto konania pričítať ani na vrub úradu justičnej a kriminálnej polície, ani na vrub okresnej prokuratúre. Je nepochybné, že od konca roka 2008 je konanie právoplatne prerušené, pričom vyšetrovateľ aj v tomto období podnikol kroky (predvolanie sťažovateľa na úkon) vedúce k ukončeniu vyšetrovania niektorým zo zákonných spôsobov. K ukončeniu vyšetrovania je potrebné vykonať ešte rekonštrukciu   prípadu,   realizácii   ktorej   bráni   neprítomnosť   sťažovateľa.   Podľa   názoru ústavného súdu si sťažovateľ za daných okolností musí uvedomiť, že bez jeho aktívnej účasti nemožno danú vec zo strany orgánov činných v trestnom konaní uzavrieť.

Ústavný súd je toho názoru, že ďalšiemu priebehu a včasnému ukončeniu trestného konania bráni pasívny prístup sťažovateľa k celej záležitosti. K predĺženiu konania iste prispela aj skutočnosť, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom. V takýchto prípadoch je   zabezpečenie   účasti   obvineného   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní obmedzené, a to hlavne z hľadiska možnosti uplatnenia zákonných prostriedkov slúžiacich na vynútenie si jeho prítomnosti   na úkonoch   trestného konania. V tejto súvislosti však považuje ústavný súd za podstatné uviesť, že štátna príslušnosť sťažovateľa mu nemôže byť na ujmu a ani nemôže pre orgány činné v trestnom konaní alebo súdy slúžiť ako alibi ich liknavého postupu. Takéto okolnosti však ústavný súd v danom prípade nezistil. Naopak, podľa názoru ústavného súdu postup orgánov činných v trestnom konaní za danej situácie (prerušenie   trestného   stíhania   a   predvolávanie   sťažovateľa   na   rekonštrukciu)   zatiaľ vylučuje, aby sa dalo uvažovať o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju preto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010