znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 321/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka   na   neverejnom   zasadnutí   10.   marca   2009 vo veci prijatej sťažnosti JUDr. S. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a základného   práva na ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 156/2007 z 27. novembra 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva JUDr. S. Š. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 156/2007 z 27. novembra 2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 156/2007 z 27. novembra 2007 z r u š u j e   a   v r a c i a   v e c   Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. JUDr. S. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie   v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Trnave p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

  4. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. S. Š. trovy právneho zastúpenia v sume 223,40 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsať centov) na účet jeho právneho   zástupcu   JUDr.   T.   Š.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

  5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2008 doručená sťažnosť JUDr. S. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na ochranu vlastníctva   podľa   čl.   20 ods.   1   ústavy   rozsudkom   Krajského súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 156/2007 z 27. novembra 2007.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 321/08-14 zo 14. októbra 2008 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania vedeného   na základe   ním   uplatneného   reštitučného   nároku   podľa   ustanovení   zákona č. 229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   229/1991   Zb.“),   ktorým požadoval náhradu za zničené trvalé porasty existujúce na pozemkoch „zabratých štátom“.V sťažnosti uviedol, že v konaní boli prijaté viaceré rozhodnutia, ktoré mali rôzne výroky,   až   napokon   nárok   sťažovateľa   nepovažovali   za   preukázaný.   V priebehu   celého konania neboli sporné otázky zúčastnených strán z hľadiska ich práv a povinností, ako aj aplikácia relevantných právnych noriem, na základe ktorých bol nárok uplatnený. V rámci argumentácie sťažovateľ uviedol, že celkový postoj súdov najvýstižnejšie charakterizuje vyjadrenie súdu na str. 10 rozsudku Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“), kde sa uvádza: „... navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení týkajúcich sa   množstva   a kvality   trvalých   porastov...   v počte   3   000   hláv   viniča   a 100   ovocných stromov, a keďže vykonaným dokazovaním sa nepodarilo ustáliť iné množstvo... súd návrh zamietol.“

Sťažovateľ   ďalej   citoval   str.   14   rozsudku,   kde   sa   uvádza: „...   s veľkou pravdepodobnosťou z predmetnej odňatej nehnuteľnosti navrhovateľa boli v rámci HTÚP skutočne odstránené nejaké porasty, avšak...“

Podľa sťažovateľa súdy mali k dispozícii hodnoverné doklady o tom, že v globálnom zábere, do ktorého spadali aj pozemky sťažovateľa, boli porasty likvidované. Súdy však dospeli   k záveru,   ktorý   sťažovateľ   považuje   za   priečiaci   sa   spravodlivému   procesu z hľadiska ich povinnosti „objektivizovať sporné údaje“. Podľa jeho názoru si zamenili úroveň preukázania tvrdenia vo veci občianskoprávnej s vecou trestnoprávnou, v ktorej je povinnosťou „napr. pri krádeži preukázať aspoň to minimálne množstvo či hodnotu“.

Sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 26/94), podľa ktorej každé konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením základného práva na súdnu ochranu. Podľa sťažovateľa „je za takýto rozpor potrebné považovať aj taký postup súdu, v ktorom opomenie aplikovať ustanovenie zákona, umožňujúce, resp. ukladajúce rozhodnúť podľa jeho dikcie“. Konkrétne ide o ustanovenie § 136 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého „ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy“. Sťažovateľ uviedol, že ani okresný súd, ani krajský súd sa nepokúsili riešiť prerokúvanú vec v intenciách uvedeného ustanovenia.

V závere   svojej   argumentácie   sťažovateľ   uviedol: „Rozsudok   Krajského   súdu   sa chybne   vysporiadal   aj   s otázkou   premlčania.   Ustanovenia   §   13   zák.   č.   229/1991   Zb nehovorí nič o výške náhrady. Podľa neho uplatnený nárok možno podľa § 95 ods. 1/ O.s.p. meniť, pričom súd má iba obmedzenú možnosť zmenu nepripustiť.“.

Takisto   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   ide   o majetkový   spor,   a teda   krajský   súd porušením práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces zasiahol aj do jeho vlastníckeho práva, pretože mu svojím postupom odmietol ochranu poskytnúť.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   156/2007   z 27.   novembra   2007   porušil   jeho   základné   práva zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 156/2007 z 27. novembra 2007 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   zároveň   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk   z dôvodov,   že   táto   suma   „zodpovedá   zásadám spravodlivosti s prihliadnutím na viacero faktorov, z ktorých najmarkantnejší je samotný dôvod sporu, vyplynuvší z krivdy v minulosti vzniklej, ale najmä neobjektívny prístup súdu, prakticky   prenášajúci   krivdu   minulú   do   súčasnosti.   Frustrácia   z   týchto   faktov   je pochopiteľná“, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v zastúpení jeho predsedom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11.   decembra   2008   uviedol: „Krajský   súd   v Trnave   vychádza   pri   vyjadrení   k sťažnosti z toho,   že   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   nebolo   porušené.   Súd   prvého   stupňa i odvolací   súd   aplikoval   správne   príslušné   ustanovenia   zákona,   upravujúce   nárok sťažovateľa. Vo veci konali obidva súdy plynulo a bez prieťahov.

Sťažovateľ sa dostal do dôkaznej núdze, keď v konaní nepreukázal, že jemu, resp. jeho   právnej   predchodkyni,   boli   odňaté   s poľnohospodárskou   pôdou   i trvalé   porasty. V konaní bol preukázaný opak svedkami navrhnutými aj navrhovateľom.

Otázku   premlčania   posúdil   odvolací   súd   správne   s poukazom   na   skutočnosť,   že sťažovateľ   bol   povinný   uplatniť   si   svoj   nárok   najprv   u povinnej   osoby.   Povinná   osoba neposkytla náhradu, sťažovateľ si ju uplatnil na súde. U povinnej osoby aj v návrhu na začatie   konania   sťažovateľ   uplatnil   náhradu   za   trvalé   porasty   sumou   40.000,-Sk. V priebehu konania túto náhradu zvyšoval. Sťažovateľ bol povinný uplatniť u odporcu ako povinnej osoby náhradu vo výške zodpovedajúcej odňatým porastom, ktorú po uplynutí lehoty podľa § 13 z.č. 229/1991 Zb. v znení noviel už nemal právo meniť. Právo na súdnu ochranu má odporca tak isto ako navrhovateľ. Išlo o sporové konanie, v ktorom väčšinou jedna   strana   nie   je   celkom   spokojná   s výsledkom   sporu.   Súd   je   povinný   prihliadať   na rovnosť účastníkov konania a uplatňovať platné právne predpisy, čo v tomto konaní bolo splnené.

Zastávam stanovisko, že Krajský súd v Trnave ako súd odvolací pri preskúmavaní rozsudku   Okresného   súdu   Senica   č.k.   10/C/263/1992   postupoval   správne   a práva sťažovateľa na súdnu ochranu boli dodržané.“

Vo svojom vyjadrení predseda krajského súdu tiež uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho   pojednávania   vo   veci   samej   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   23.   decembra   2008   súhlasil   s upustením od ústneho   pojednávania   vo   veci   samej   aj   sťažovateľ.   V liste   sťažovateľ   uviedol,   že nevyužíva   možnosť   odpovedať   na   vyjadrenie   krajského   súdu,   pretože   tento   neuviedol argumenty, ktoré by neboli podchytené v samotnej sťažnosti. Poukázal len na to, že žiadne ustanovenie   zákona   č.   229/1991   Zb.   nevylučuje   použitie   niektorej   časti   Občianskeho súdneho poriadku pre prípad, že o nároku rozhoduje všeobecný súd.

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie   veci,   a so   súhlasom   všetkých   účastníkov   konania   od   ústneho   pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh (rozsudky okresného súdu a krajského súdu) prihliadnuc aj na vyjadrenie predsedu krajského súdu zistil tieto skutočnosti:Sťažovateľ   si   návrhom   podaným   na   okresnom   súde   29.   decembra   1992   ako oprávnená osoba v zmysle § 4 zákona č. 229/1991 Zb. uplatnil reštitučný nárok, ktorým požadoval náhradu za zničené trvalé porasty pôvodne existujúce na jeho pozemkoch, ku ktorým štát zriadil užívacie právo v prospech právneho predchodcu odporcu a ktoré mu boli vydané pred podaním návrhu podľa uvedeného zákona.

Okresný súd o podanom návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 263/92 z 29. mája 2007,   ktorým   návrh   sťažovateľa   zamietol   a ktorý   okrem   iného   odôvodnil   takto: „Súd z vykonaného   dokazovania   vyvodil   právny   záver,   že   navrhovateľ   v konaní   neuniesol dôkazné   bremeno   ohľadom   svojich   skutkových   tvrdení   týkajúcich   sa   množstva   a kvality trvalých porastov na predmetných odňatých nehnuteľnostiach v počte 3 000 hláv viniča a 100   ovocných   stromov   a keďže   vykonaným   dokazovaním   sa   nepodarilo   ustáliť   iné množstvo trvalých porastov na predmetných odňatých nehnuteľnostiach, súd preto návrh navrhovateľa   zamietol.“ a ďalej   tiež,   že „   navrhovateľ   nepreukázal   množstvo,   druh a kvalitu   trvalých   porastov   na   predmetných   odňatých   nehnuteľnostiach,   navrhovateľ ohľadom   týchto   skutkových   tvrdení   neuniesol   dôkazné   bremeno,   okrem   toho   v rôznych etapách konania tvrdil rôzne množstvá trvalých porastov na týchto pozemkoch. Doplnením alebo   novým   znaleckým   dokazovaním   by   sa   nepreukázali   nové   skutočnosti,   znalci   pre posúdenie veci potrebujú dostatočne presné údaje o množstve, druhu a veku porastov. Z doteraz   vykonaného   dokazovania   nevyplývajú   údaje   o trvalých   porastoch   na   odňatých nehnuteľnostiach v rozhodnom čase.“

V tom   istom   odôvodnení   citovaného   rozsudku   okresný   súd   však   aj   celkom jednoznačne   konštatoval   (str.   14   rozsudku),   že „Súd   mal   v konaní   preukázané,   že   na pozemku navrhovateľa bola vinica i sad ovocných stromov, tiež je nepochybné, že plocha vo výmere 10.044 m2 bola navrhovateľovi odňatá a daná do užívania JRD v S....“.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote   odvolanie,   o ktorom krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   156/2007   z 27.   novembra   2007,   ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že okresný súd sa mal po zrušení svojho pôvodného rozhodnutia z 8. septembra 2005 v novom   konaní vysporiadať len s otázkami týkajúcimi sa množstva, druhu a akosti trvalých porastov nachádzajúcich sa na nehnuteľnostiach odňatých sťažovateľovi, resp. jeho právnemu   predchodcovi.   Podľa   vyjadrenia   krajského   súdu   v odôvodnení   citovaného rozsudku   sa   okresný   súd   s   týmito   otázkami   vysporiadal   na   základe   vyhodnotenia vykonaného   dokazovania   (listinné   dôkazy,   výpovede   svedkov)   a podľa   neho   správne vyvodil záver, že sťažovateľ v predmetnom konaní nepreukázal, že na nehnuteľnostiach prevzatých   odporcom   v 1.   rade   sa   nachádzali   trvalé   porasty   v takom   množstve,   druhu a akosti, aké uvádzal sťažovateľ v priebehu konania. Tvrdenia sťažovateľa nepotvrdili ani vypočutí svedkovia, ani listinné dôkazy.

Krajský súd tiež uviedol, že sťažovateľ podaným návrhom pôvodne uplatnil náhradu za trvalé porasty vo výške 40 000 Sk, v priebehu konania však dvakrát návrh vo vzťahu k výške   uplatnenej   náhrady   zmenil   tak,   že   požadovanú   sumu   zvýšil   (návrh   na   zmenu z 22. marca 1996 a z 8. septembra 2005).

Krajský súd k tomuto ďalej v odôvodnení konštatoval, že „Súd prvého stupňa sa nevysporiadal   s   námietkou   premlčania,   ktorú   vzniesol   odporca   v   1.   rade   vo   svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa zo   dňa 8. septembra 2005 napriek tomu, že odvolací súd mu túto povinnost uložil. Ak účastník konania vznesie námietku zaujatosti, súd je povinný sa s touto námietkou vysporiadať a až následne konať vo veci. Opačný postup je procesným pochybením.“.

Túto otázku uzavrel krajský súd takto: „Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 veta prvá (zákona č. 229/1991 Zb., pozn.), právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992.   Neuplatnenie   práva   v lehote   právo   zanikne - ide o preklúziu práva.

Navrhovateľ svoje nároky uplatnil podľa z. č. 222/ 91 Zb. v znení noviel (správne má byť č. 229/1991 Zb., pozn.). Podľa tohto zákona svoje práva mal, konkrétne náhradu za trvalé porasty na odňatých nehnuteľnostiach, uplatniť do 31.12.1992. Do   tejto   lehoty musel   vyčísliť   i   výšku   náhrady,   ktorú   požaduje   za   trvalé   porasty.   V   tomto   termíne navrhovateľ   vyčíslil   sumu   40.000,-   Sk.   Neskôr   túto   sumu   upravoval,   prvýkrát   návrhom zo dňa   22.3.1996   a   druhýkrát   návrhom   zo   dňa   8.9.2005.   V   oboch   prípadoch   treba vychádzať   z   toho,   že   jeho   nároky   nad   40.000,-   Sk   boli   prekludované   s   poukazom na ustanovenie § 13 z. č. 229/1991 Zb. v znení noviel.

Súd prvého stupňa sa teda v tomto konaní mohol zaoberať len výškou náhrady za trvalé porasty v sume 40.000,- Sk, keď by bol navrhovateľ preukázal odôvodnenosť svojho nároku,   čo sa v tomto prípade nestalo, vo zvyšku náhrady za trvalé porasty bolo potrebné návrh navrhovateľa zamietnuť ako prekludovaný.

S poukazom   na   tieto   okolnosti   odvolací   súd napadnutý rozsudok   súdu prvého   stupňa   ako   vecne   správny podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstatou prijatej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv konaním krajského súdu v rozpore so zákonom.

Predmetom posúdenia ústavného súdu bola teda otázka, či rozhodnutie krajského súdu bolo výsledkom konania, ktoré by rešpektovalo relevantné zákonné normy a ústavu.Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a   rozhodovaní   veci patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   z   vlastnej   interpretácie   zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným   súdom   úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami, resp. s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá   príčinu   doň   zasahovať   (II.   ÚS   172/05).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

  Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku   Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej   republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatňovaní práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskej republiky,   keďže   konanie súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je v rozpore   so   zákonom,   je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (III. ÚS 70/01).

Takýto   zákon,   ktorý   upravuje   postup   všeobecného   súdu   v občianskom   súdnom konaní je Občiansky súdny poriadok.

1.   V   občianskom   súdnom   konaní   sa   síce   uplatňuje   prejednací   princíp, v zmysle ktorého   spočíva   dôkazné   bremeno   predovšetkým   na   účastníkoch   konania,   avšak pre prípady,   keď   účastník   konania   preukáže   základ   uplatneného   nároku,   ale   objektívne z dôvodov,   ktoré   nie   sú   ním   zavinené   nemôže   predložiť   dôkazy   týkajúce   sa   výšky uplatneného nároku určuje Občiansky súdny poriadok aplikovať ustanovenie § 136 OSP, podľa ktorého, ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

  V posudzovanom konaní nebola sporná existencia, ale iba výška uplatneného nároku. Okresný   súd,   s ktorého   závermi   sa   krajský   súd   stotožnil,   vo   svojom   rozhodnutí   dospel okrem   iného   k záveru,   že   „Doplnením   alebo   novým   znaleckým   dokazovaním   by   sa nepreukázali nové skutočnosti, znalci pre posúdenie veci potrebujú dostatočne presné údaje o množstve, druhu a veku porastov. Z doteraz vykonaného dokazovania nevyplývajú údaje o trvalých porastoch na odňatých nehnuteľnostiach v rozhodnom čase.“. A ďalej, že „Súd mal   v konaní   preukázané,   že   na   pozemku   navrhovateľa   bola   vinica   i sad   ovocných stromov...“.

Samotný   okresný   súd   ako   súd   prvostupňový   teda   priamo   i nepriamo   konštatoval v uvedenom prípade situáciu predvídanú ustanovením § 136 OSP, a síce nemožnosť zistenia výšky uplatňovaného nároku.   Bolo teda povinnosťou okresného súdu na zistený stav aplikovať relevantné ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§ 136)   a určiť   výšku   nároku   uplatneného sťažovateľom podľa svojej úvahy.

  Rámec povinností štátnych orgánov, voči ktorým smeruje právo na súdnu a inú právnu ochranu upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Každé konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy.

  Postup všeobecného súdu, keď tento nekoná v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania, treba považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 26/94).

V danom   prípade   krajský   súd   tým,   že   svojím   rozsudkom   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového súdu bez toho, aby sa vysporiadal s tým, či v tejto veci po vykonanom dokazovaní a takom jeho vyhodnotení, ako vyplynulo z rozsudku okresného súdu, nebolo potrebné aplikovať normatívne ustanovenie § 136 OSP, porušil svoje zákonné povinnosti ako   odvolacieho   súdu   vyplývajúce   z ustanovení   §   219   až   §   221   OSP   v spojení s citovaným ustanovením § 136 OSP, a zároveň tak porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   slovné   spojenie   „právo na ochranu“,   ktoré   je   použité   aj   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Ak   nepriaznivé   rozhodnutie   všeobecného   súdu   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva je výsledkom konania, v ktorom bol porušený zákon,   znamená to tiež porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy.   3. Ústavný súd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa týkajúcou sa interpretácie ustanovenia   §   13   zákona   č.   229/1991   Zb.   krajským   súdom   v posudzovanom   konaní. Ústavný súd konštatuje, že spôsob, akým všeobecný súd vyložil uvedenú právnu normu, sa javí   ako   arbitrárny   a záver,   ktorý   z tohto   výkladu   vyplynul, treba   považovať za   zjavne neodôvodnený,   odporujúci   zmyslu   a podstate   úpravy   reštitučných   nárokov   v zákone č. 229/1991 Zb.

Ustanovenie § 16 ods. 3 prvej vety zákona č. 229/1991 Zb. skutočne časovo limituje oprávnené osoby, aby svoju výzvu na náhrady (patrí tam aj náhrada za trvalé porasty) uplatnili v lehote uvedenej v § 13 zákona č. 229/1991 Zb., t. j. do 31. decembra 1992, a táto lehota je podľa toho istého ustanovenia lehotou prekluzívnou.

V prvom rade treba konštatovať, že krajskému súdu pravdepodobne unikol rozdiel medzi obsahom týchto dvoch noriem, pretože kým § 13 ods. 1 prvá veta zákona č. 229/1991 Zb. spája s uvedenou   lehotou „uplatnenie práva na vydanie nehnuteľnosti“, ustanovenie § 16 ods. 3 prvej vety zákona č. 229/1991 Zb. hovorí o „výzve na vydanie náhrady“, ktorú spája prostredníctvom odkazu s lehotou „uvedenou v § 13“. Podľa názoru ústavného súdu však neexistuje žiadny dôvod, ktorý by oprávňoval súd na taký výklad, že súčasťou „výzvy na vydanie náhrady“ (z kontextu s ďalšími ustanoveniami zákona je zrejmé, že malo ísť o výzvu   voči   povinnej   osobe)   má   byť   presné   vyčíslenie   výšky   náhrady.   Naopak,   už z povahy týchto a podobných reštitúcii zjavne vyplýva, že v prvom rade išlo o odškodnenie oprávnených osôb za krivdy majetkového charakteru z predchádzajúcich rokov so zreteľom aj na právne istoty   niektorých povinných osôb (preto prekluzívne lehoty). Vychádzajúc z uvedeného je len ťažko možné predstaviť si, že by oprávnené osoby, ktorých štát na dlhé obdobie zbavil možnosti užívať svoje pozemky, a tým aj akéhokoľvek „dozoru“ nad nimi, boli schopné v relatívne krátkej lehote nielen vyzvať povinnú osobu na náhradu, ale zároveň aj zistiť rozsah škôd na trvalých porastoch a tieto škody vyčísliť. Krajský súd napriek tomu v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   explicitne   tvrdil,   že   časť   nároku,   ktorý   sťažovateľ uplatnil na súde, zanikla v dôsledku preklúzie práve pre jeho nedostatočnú kvantifikáciu v lehote do 31. decembra 1992. Navyše, krajský súd záver o prekludovaní sťažovateľových nárokov   vyslovil   v súvislosti   s konštatovaním,   že   prvostupňový   súd   sa   nevysporiadal s námietkou   premlčania   vznesenou   v   konaní   odporcom,   čo   sú   zjavne   odlišné   právne inštitúty,   takže   túto   časť   odôvodnenia   jeho   rozsudku   možno   považovať   aj za nepreskúmateľnú.

Rozhodnutie   súdu   nemôže   byť   ústavne   akceptovateľné,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo a jeho odôvodnením došlo k porušeniu základných práv účastníka konania, a pokiaľ medzi týmto porušením a rozhodnutím existuje priama príčinná súvislosť.

Ústavný súd preto vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 156/2007 boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (1. bod výrokovej časti nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených základných práv podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy tento rozsudok zrušil   a vrátil   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   (bod   2.   výrokovej   časti   nálezu), v ktorom bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, ktoré odôvodnil tým, že „Táto suma zodpovedá zásadám spravodlivosti s prihliadnutím na viacero faktorov, z ktorých najmarkantnejší je samotný dôvod sporu, vyplynuvší   z krivdy   v minulosti   vzniklej,   ale   najmä   neobjektívny   prístup   súdu,   prakticky prenášajúci krivdu minulú do súčasnosti. Frustrácia z týchto faktov je pochopiteľná.“.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa názoru ústavného súdu výrok rozhodnutia deklarujúci porušenie práv nemožno vzhľadom   na   okolnosti   tohto   prípadu   („znásobenie“   majetkovej   krivdy   z minulosti) považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, preto priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd priznal v tomto prípade finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (3. bod výroku nálezu), ktoré podľa jeho názoru zohľadňujú predmet a charakter posudzovaného konania, ako aj konkrétne okolnosti   tohto prípadu a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa, ktorá spočíva aj v neúmernej dĺžke súdneho konania súvisiacej aj s porušením jeho práv.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, pričom ich výšku nešpecifikoval.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred   ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 19 076 Sk), čo predstavuje sumu 105,40 € (3 176 Sk) a hodnota režijného paušálu 6,30 € (190 Sk). Sťažovateľ v danom   prípade   mohol   požadovať náhradu   trov   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 105,40 € + 2 x 6,30 €, spolu 223,40 €.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,40 € (4. bod výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009