znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 321/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K.,   pre namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   20   Cb   29/02 z 15. decembra   2004 a základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   a práva na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obo 19/2005 z 28. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   F.,   s.   r.   o.,   v časti   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   20   Cb   29/02   z 15.   decembra   2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 19/2005 z   28. marca 2006   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť F., s. r. o., vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2006 doručená   (doplnená   11.   júla   2006)   sťažnosť   F.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn. 20 Cb 29/02 z 15. decembra 2004 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 19/2005 z 28. marca 2006.

Sťažovateľka   uviedla,   že   5.   februára   2002   podala   krajskému   súdu   žalobu o zaplatenie   dlžnej   sumy   voči   žalovanej   –   S.,   a.   s.,   P.,   pričom   zároveň   požiadala o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Na   základe   toho   krajský   súd   zaslal   sťažovateľke tlačivo,   ktoré   bolo   potrebné   vyplniť   za   účelom   preukázania   jej   majetkových   pomerov. Keďže toto tlačivo sa týkalo fyzickej osoby a sťažovateľka je právnickou osobou, na výzvu súdu   reagovala   listom   zo   4.   marca   2003,   pričom   súdu   predložila   konkrétne   dôkazy. Sťažovateľka   uviedla,   že   krajský   súd   ju   listom   z 26.   augusta   2004   vyzval   na   zaslanie daňových   priznaní   za   obdobie   rokov   2000   až 2003.   Sťažovateľka   požadované   doklady predložila   súdu   podaním   z 8.   septembra   2004   a svoj   návrh   z 5. februára   2002   doplnila o ďalšie relevantné dôkazy. Na základe toho krajský súd uznesením sp. zn. 20 Cb 29/02 z 18.   októbra   2004   priznal   sťažovateľke   oslobodenie   od súdnych   poplatkov.   Podľa vyjadrenia   sťažovateľky   krajský   súd   jej   neskorším   uznesením   sp.   zn.   20   Cb   29/02 z 15. decembra   2004   so   spätnou   účinnosťou   odňal   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   30.   decembra   2004 odvolanie. O odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 19/2005 z 28. marca 2006 tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   uznesením   z 15.   decembra   2004 a najvyšší súd uznesením z 28. marca 2006 porušili ňou označené práva. V tejto súvislosti konštatovala, že Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v ustanovení § 138 ods. 2 umožňuje,   aby   súd   priznané   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   kedykoľvek v priebehu   konania   odňal,   a to   aj   so   spätnou   účinnosťou,   ak   sa   preukáže,   že   pomery účastníka   toto   oslobodenie   neodôvodňujú,   prípadne   neodôvodňovali.   Podľa   názoru sťažovateľky   súd   nemôže   vychádzať   z „voľnej   úvahy“,   ale   pri   rozhodovaní   o priznaní oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov   alebo   pri   rozhodovaní   o jeho   odňatí   musí postupovať tak,   aby jeho rozhodnutie   bolo „založené   na   posúdení   zákonom   uvedených otázok“.

Sťažovateľka prejavuje nespokojnosť s rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, pretože je presvedčená, že súdom poskytla dostatočné dôkazy odôvodňujúce priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom bez toho, aby sa situácia zmenila, jej krajský súd toto   oslobodenie   odňal.   Sťažovateľka   uviedla,   že   argumenty   najvyššieho   súdu   o tom, že podnikateľské riziko nie je možné prenášať na štát, že jej platobná neschopnosť je len dočasná a že jej majetok za účelom posúdenia majetkových pomerov nebol deklarovaný komplexne, nezodpovedajú skutočnosti.

Vo vzťahu k otázke prenosu podnikateľského rizika na štát sťažovateľka uviedla, že pri   posudzovaní   tohto   kritéria   súdy   pochybili.   V tejto   súvislosti   uviedla,   že   súdom dostatočne preukázala, že o svoj majetok neprišla „z dôvodu podcenenia podnikateľského rizika, ale z dôvodu viery v princíp právnosti a rovnosti pred zákonom, porušený orgánmi štátu“. K otázke   dočasnej   platobnej   neschopnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   rozhodnutia súdov   považuje   za   rozhodnutia   predčasné,   ktoré   nemajú   oporu   v zákone.   Sťažovateľka zároveň dodala, že „konania smerujúce k náprave orgánmi štátu vyvolaného poruchového stavu   prebiehajú   v súčasnosti   už   šiesty   rok,   teda   bez   podania   žaloby   o plnenie   voči spoločnosti S., a. s. by už bol nárok na vymáhanie dlžnej sumy premlčaný a niet záruky, že konania vyvolané konaním orgánov štátu, budú ukončené aj v objektívnej premlčacej lehote nároku voči spoločnosti S., a. s.“ Napokon ku kritériu posudzovania oslobodenia od súdnych poplatkov, že majetok musí byť deklarovaný komplexne, sťažovateľka uviedla, že tento majetok komplexne deklarovala a „preukázala, že vadným konaním orgánov štátu bola dispozičného práva k svojmu majetku zbavená nie iba čiastočne, ale v celom rozsahu jej majetku“.  

Sťažovateľka   zároveň   uviedla,   že   v odvolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu namietala, že výrok tohto rozhodnutia je v zrejmom rozpore s jeho odôvodnením, v ktorom súd konštatoval: „...tak súd je toho názoru, že nemožno aplikovať ust. § 138 ods. 2 O. s. p., lebo   pomery   žalobcu...“ Sťažovateľka   namietala,   že   aj   keď   najvyšší   súd   vo   svojom rozhodnutí túto jej námietku konštatoval, nijakým spôsobom sa k nej nevyjadril.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby po preskúmaní jej sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nálezom, v ktorom by konštatoval, že krajský súd uznesením sp. zn. 20 Cb 29/02 z 15. decembra 2004 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 19/2005 z 28. marca 2006 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru,   namietané   uznesenia krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   zrušil   a najvyššiemu   súdu   uložil   povinnosť   vyplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   sťažnosti vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jej odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru označenými rozhodnutiami všeobecných súdov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a   v primeranej lehote prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch   alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. Pri   prejednaní časti   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   20   Cb   29/02 z 15. decembra   2004 a uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn. 1 Obo 19/2005 z 28. marca 2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto vyššie citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavná   kontrola   možného   porušenia   základných   práv a slobôd sťažovateľa nastupuje až po primárnej kontrole zo strany všeobecného súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   na   preskúmanie   rozhodnutia krajského   súdu   z 15.   decembra   2004   nemal   právomoc   z dôvodu,   že   stále   tu   existoval všeobecný   (najvyšší)   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   o opravnom prostriedku   sťažovateľky   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   o   odňatí   oslobodenia od súdnych poplatkov. Keďže sťažovateľka využila podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu, v rámci odvolacieho konania najvyšší súd preskúmal skutkové a právne závery prvostupňového súdu a svoj právny názor vyjadril v uznesení z 28. marca 2006.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že o možnom porušení   týchto   práv   by   mohol   podľa   okolností   daného   prípadu   rozhodnúť,   ale   len za predpokladu,   že   najvyšší   súd   by   v   rozpore   s   čl.   46   ods.   4   ústavy,   podľa   ktorého podmienky   a   podrobnosti   o   súdnej   a   inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon, právoplatne zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Z obsahu sťažnosti však takáto námietka   sťažovateľky   nevyplýva   a   ani   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu nedáva do súvislosti s čl. 46 ods. 4 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 51/05).

Ústavný súd konštatuje, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov ešte neznamená právoplatné zastavenie súdneho konania.

Je   potrebné   spomenúť,   že   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   11.   júla   2006 sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť tak, že k nej pripojila uznesenie krajského súdu sp. zn. 20 Cb 29/02 z 23. júna 2006, ale petit sťažnosti nerozšírila. Uvedeným uznesením krajský súd zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku a sťažovateľku zároveň poučil o práve podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu. Kontrola správnosti a zákonnosti tohto rozhodnutia krajského súdu by však v danom prípade nepatrila do právomoci ústavného súdu, ale do právomoci najvyššieho (odvolacieho) súdu.

Jedným zo zákonných dôvodov podania dovolania proti rozhodnutiu   odvolacieho súdu   je   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP   skutočnosť,   že   účastníkovi   konania sa postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Z uvedeného   je   teda   zrejmé, že pokiaľ by najvyšší súd ako súd odvolací právoplatne zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, sťažovateľka má pred podaním ústavnej sťažnosti možnosť napadnúť namietané uznesenie dovolaním.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie práva na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Obo 19/2005 z 28. marca 2006.

Podľa ustanovenia § 201 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. (...)

Podľa ustanovenia § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa   ustanovenia   §   219   OSP   odvolací   súd   rozhodnutie   potvrdí,   ak   je   vecne správne.

Podľa ustanovenia § 223 OSP odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením.

Ústavný súd   vo   vzťahu k namietanému právu   podľa   čl.   13   dohovoru   vo   svojom rozhodnutí III. ÚS 38/05 uviedol: „Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby   a právnické   osoby   procesné   právo   akcesorickej   povahy mať   účinné   právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať   na   aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o porušení   iného   práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).“

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v časti sťažnosti okrem práva podľa čl. 13 dohovoru namietala aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 28. marca 2006.

Preskúmaním   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   v rámci odvolacieho   konania   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   OSP   preskúmal   rozhodnutie krajského súdu a svoj právny názor vyjadril v uznesení, ktorým prvostupňové rozhodnutie o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov ako vecne správne potvrdil. Je teda nepochybné, že   odvolacie   konanie   bolo   iniciované   podaním   opravného   prostriedku   zo   strany sťažovateľky,   z čoho   možno   vyvodiť   záver,   že   najvyšší   súd   odvolanie   sťažovateľky akceptoval   a aj   sa   s ním   vysporiadal.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   nerozhodol   podľa očakávaní a predstáv sťažovateľky, automaticky nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia čl. 13 dohovoru.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov   (obdobne   napr.   III.   ÚS   100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 19/05 z 28. marca 2006 a namietaným porušením práva na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru,   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   návrhom   sťažovateľky   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia, ako aj jej žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006