znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 321/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Bc.   Karola   Mihála,   bytom   M.   I.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   v   ktorej   namieta   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 9/04 z 28. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Bc. Karola Mihála   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2004 doručená   sťažnosť   Ing.   Bc.   Karola   Mihála,   bytom   M.   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., v ktorej namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 9/04 z 28. januára 2004.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. Er 3393/01 z 11. februára 2003 rozhodol o náhrade trov exekúcie.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 12 CoE 92/03   z 28.   augusta   2003   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   časti   výroku uznesenia   okresného   súdu   týkajúceho   sa   trov   exekúcie   tak,   že   odvolanie   odmietol poukazujúc na ustanovenia § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pretože mu ním podľa neho bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 9/04 z 28.   januára   2004   (doručeným   sťažovateľovi   15.   apríla   2004)   odmietol   dovolanie sťažovateľa ako neprípustné dôvodiac ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s ustanovením § 243b ods. 4 OSP.

V článku   II   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   jednotlivé   ustanovenia Exekučného poriadku, Občianskeho súdneho poriadku, ústavy a dohovoru, o ktoré oprel svoju argumentáciu v predmetnej veci.

Pre   rozhodnutie   o dôvodnosti   sťažnosti   je   podľa   neho   nevyhnutné   posúdiť,   či najvyšší sud konal alebo nekonal v súlade s ustanoveniami tých právnych predpisov, ktoré vykonávajú   ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Takýmito   zákonmi   sú   v sťažovateľovom prípade   Občiansky   súdny   poriadok   a Exekučný   poriadok.   Podstatnou   pre   posúdenie skutočnosti, či bolo postupom odporcu zasiahnuté do práva sťažovateľa na prístup k súdu, je posúdenie, či proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. Er 3393/01 z 11. februára 2003 bolo odvolanie sťažovateľa prípustné. Najvyšší súd, ako aj okresný súd a krajský súd zaujali stanovisko,   podľa   ktorého   v   rozhodnutí   okresného   súdu,   teda   jeho   výroku   o trovách exekúcie,   nebolo   odvolanie   prípustné.   Tento   právny   názor   vyjadrený   tak   v poučení obsiahnutom v rozhodnutí okresného súdu, krajského súdu aj najvyššieho súdu spôsobil, že okresný súd uviedol túto skutočnosť v poučení o odvolaní a krajský súd a najvyšší súd sa odmietli vecou zaoberať.

Podľa   mienky   sťažovateľa   možno   právny   názor   obsiahnutý   v spomínaných rozhodnutiach vyjadriť tak, že sťažovateľ ako súdny exekútor nemal právo podať proti uzneseniu okresného súdu z 11. februára 2003 odvolanie, pretože proti výroku o trovách exekúcie, ktorý bol obsiahnutý v tomto uznesení, odvolanie prípustné nie je. Súdy vyššieho stupňa sa odmietli zaoberať opravnými prostriedkami sťažovateľa z dôvodu, že podľa ich názoru sťažovateľ napádal odvolaním a neskôr aj dovolaním rozhodnutie, proti ktorému nebolo prípustné odvolanie, a teda v konkrétnych skutkových okolnostiach ani dovolanie. Sťažovateľ je však toho názoru, že proti výroku obsiahnutému v uznesení z 11. februára 2003, ktorým mu nebola priznaná náhrada trov exekúcie, bolo prípustné odvolanie a on bol osobou oprávnenou na podanie odvolania. O opodstatnenosti tohto názoru svedčia podľa neho dva nasledujúce argumenty.

Názor   najvyššieho   súdu   a aj   súdov   nižšieho   stupňa   spočívajúci   v tom,   že   výrok o tom,   že   sa   sťažovateľovi   nepriznala   náhrada   trov   exekúcie,   je   rozhodnutím   vydaným v exekučnom   konaní   podľa   Exekučného   poriadku   a ako   proti   takému   je   proti   nemu prípustné odvolanie len vtedy, ak to Exekučný poriadok výslovne pripúšťa, nevychádza ani z gramatického výkladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, ktoré   sa   na   vec   vzťahujú,   ani   z   charakteru   a účelu   exekučného   konania   a   systematiky Exekučného poriadku.

Exekučný poriadok je členený na desať častí, pričom časť III označená ako Exekučná činnosť sa zaoberá exekučným konaním v užšom slova zmysle. V časti IV sa uvádzajú konkrétne   spôsoby   a postupy   pri   vykonávaní   exekúcie   a ustanovenie   §   2   Exekučného poriadku charakterizuje postavenie exekútora tým, že ho označuje ako osobu určenú štátom a splnomocnenú na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Za takouto charakteristikou je obsiahnutá v zátvorke definícia „ďalej len exekučná činnosť“. Citované ustanovenie v ďalšej časti charakterizuje činnosť exekútora ako „ďalšiu činnosť podľa tohto zákona“.   Z uvedeného   vyplýva,   že   exekútorovi   prislúcha   podľa   Exekučného   poriadku exekučná činnosť a iná činnosť označená ako ďalšia činnosť podľa Exekučného poriadku.Názor   odporcu,   že   rozhodnutie   o náhrade   trov   exekúcie   voči   exekútorovi,   teda v konkrétnom   prípade   sťažovateľovi,   nezodpovedá   ustanoveniam   Exekučného   poriadku. Exekučnou činnosťou treba podľa neho rozumieť vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných   rozhodnutí.   Exekučné   konanie,   v ktorom   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť, začína na návrh a v posudzovanom prípade skončilo zastavením exekúcie.

Názor, že rozhodnutie o náhrade trov konania nepatrí medzi tie, ktoré má na mysli ustanovenie   §   202   ods.   2   OSP,   vyplýva   aj   zo   systematiky   a konštrukcie   ustanovení Exekučného poriadku. V časti III a v časti IV Exekučného poriadku je pri rozhodnutiach, proti   ktorým   je   prípustné   odvolanie,   táto   možnosť   výslovne   uvedená,   čo   korešponduje s ustanovením § 202 ods. 2 OSP. V časti VII v obidvoch prípadoch, v ktorých je upravené rozhodovanie súdu v otázke trov konania v priebehu konania (§ 201 a § 202), je výslovne uvedené, že proti rozhodnutiu súdu o námietkach nie je prípustné odvolanie.

Podľa sťažovateľa rozhodovanie podľa § 203 Exekučného poriadku nie je takým rozhodnutím   v exekučnom   konaní,   ktoré   má   na   mysli   ustanovenie   §   202   ods.   2   OSP a v uvedenom ustanovení nie je nijako bližšie charakterizované rozhodnutie, ktorým súd „môže   uložiť   oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie“. Toto   ustanovenie   nijako necharakterizuje   rozhodnutie   súdu   o tejto   otázke.   V tejto   súvislosti,   sťažovateľov   názor podporuje aj ustanovenie § 254 ods. 3 OSP. Exekučný poriadok, ako už bolo uvedené, nemá žiadne ďalšie ustanovenie, ktoré by charakterizovalo postup súdu pri rozhodovaní podľa § 203,   a preto   použitie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o trovách   konania   je možné na základe analógie, ale vyplýva aj priamo z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   svojimi   argumentmi   dostatočne   preukázal   oprávnenosť a prípustnosť svojho odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 11. februára 2003 v lehote, ktorá vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku. Aj napriek podľa sťažovateľa nesprávne uvedenému poučeniu súdu o opravnom prostriedku (o neprípustnosti odvolania), sťažovateľ podal proti jeho rozhodnutiu odvolanie. Keďže išlo o odvolanie, proti ktorému je vzhľadom na vyššie uvedené argumenty odvolanie prípustné, rozhodnutím, ktorým krajský súd toto odvolanie   odmietol,   mu   odňal   možnosť   konať   pred   súdom.   Túto   námietku   uplatnil sťažovateľ v dovolacom konaní. Odporca sa však napriek tomu odmietol jeho dovolaním zaoberať, čím mu odňal možnosť domáhať sa svojho práva na súde.

Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že ako exekútor je účastníkom konania pri   rozhodovaní   o trovách   exekúcie   podľa   §   203   Exekučného   poriadku,   čo   vyplýva z ustanovenia § 94 ods. 1 OSP, keďže okresný súd rozhodol bez návrhu o náhrade trov sťažovateľa, rozhodol nesporne o jeho práve, a preto v tomto prípade je potrebné vzťahovať na sťažovateľa   definíciu   obsiahnutú   v ustanovení   §   94   ods.   1   OSP.   Vzhľadom   na   toto ustanovenie   mal   potom   sťažovateľ   všetky   práva,   ktoré   účastníkovi   Občiansky   súdny poriadok priznáva.

Sťažovateľ považoval vo svojej sťažnosti za potrebné poukázať aj na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo nielen k zásahu do jeho práva na prístup k súdu, ale aj do práva na to, aby súdne konanie bolo spravodlivé. Názor najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu totiž vyjadruje stanovisko, že rozhodovanie o náhrade trov sťažovateľa, vzhľadom na ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a Exekučného   poriadku   je   jednoinštančné. Takýto názor nerešpektuje odlišnosť v postavení povinného ako účastníka konania a iných osôb.   Povinný   v exekučnom   konaní   je   osoba,   ktorá   dobrovoľne   neplní,   čo   jej   ukladá vykonateľné rozhodnutie. Exekučnému konaniu teda pre povinného vždy predchádza iné konanie, v ktorom má povinný postavenie účastníka a k dispozícii prostriedky, ktorými sa môže   domôcť   preskúmania   prvoinštančného   rozhodnutia.   To,   že   proti   povinnému   je nevyhnutné viesť exekučné konanie, znamená, že nerešpektuje rozhodnutie vydané štátnym orgánom   v rámci   jeho právomoci.   Je preto   pochopiteľný a legálny záujem na tom,   aby exekučné konanie prebiehalo čo možno najefektívnejšie a najrýchlejšie, keďže povinný už v predchádzajúcom   konaní   mal   možnosť   využiť   všetky   prostriedky   právnej   ochrany   na svoju obranu.

Iné je však postavenie sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré je predmetom tejto sťažnosti.   Sťažovateľ   je   osoba   poverená   štátom,   ktorá   je   povinná   exekúciu   vykonávať. Sťažovateľ nie je v postavení, že by bolo z hľadiska rýchlosti a efektívnosti ochrany práv oprávneného potrebné zbaviť ho možnosti preskúmania rozhodnutia, ktorým sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach (pri rozhodovaní o tom, či oprávnený je povinný nahradiť mu trovy konania – ide o práva sťažovateľa).

Spravodlivosť   súdneho   konania   podľa   názoru   sťažovateľa   zásadne   znamená preskúmateľnosť rozhodnutia súdu I. stupňa súdom vyššieho stupňa. Aj keď sťažovateľ uznáva   špecifickosť   exekučného   konania   vo   vzťahu   k povinnému,   rozhodovanie   súdu o nárokoch súdneho exekútora po skončení exekúcie (zastavení) však nie je ovplyvňované žiadnou takou okolnosťou, ktorá by mohla mať za nevyhnutný dôsledok odňatie možnosti preskúmať rozhodnutie súdu I. stupňa súdom vyššieho stupňa.

Sťažovateľ v ďalšom   texte   svojej   sťažnosti   vyjadril   tiež svoj   nesúhlas s právnym názorom   vysloveným   ústavným   súdom   v   obdobnej   veci,   ktorá   bola   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 218/03 z 29. októbra 2003 odmietnutá, podľa ktorého proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho odvolanie ako neprípustné, mu zákon nedáva možnosť podať dovolanie. Citované rozhodnutie ústavného súdu sa odvoláva na ustanovenie § 239 OSP   a necháva   bez   povšimnutia   ustanovenie   §   237   OSP,   podľa   ktorého   dovolanie   je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak nastali okolnosti vymenované v ďalšom texte tohto zákonného ustanovenia. Práve na tejto skutočnosti, t. j. postupe súdu, ktorým odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, bolo založené tak odvolanie, ako aj dovolanie sťažovateľa.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že „Právo   sťažovateľa   Ing.   Bc.   Karola   Mihala   na   prejednanie   veci   na   nezávislom a nestrannom   súde   zakotvené   v článku   46   ods.   1   Ústavy   SR,   a na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov v č. 3, 5 a 8 bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 9/04 zo dňa 28. 1. 2004 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 9/04 zo dňa 28. 1. 2004.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pod   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   ústavný   súd   rozumie   uplatnenie   takých opravných prostriedkov, ktoré sú podľa zákona (čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy) prípustné, t. j. majú povahu opravných prostriedkov, ktoré opravný súd musí prejednať a rozhodnúť v merite veci.

O účinnosti   opravného   prostriedku   nevznikajú   pochybnosti   v prípade,   ak   zákon výslovne opravný   prostriedok   vylučuje resp.   ho nepripúšťa.   V takých   prípadoch   nepatrí podľa   názoru   ústavného   súdu   k   podmienkam prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   vyčerpanie   opravného   prostriedku.   Použitie   takého   opravného prostriedku nemôže viesť k poskytnutiu požadovanej súdnej ochrany a opravný súd o ňom rozhodne   bez   ohľadu   na   meritum   veci   tak,   že   taký   opravný   prostriedok   odmietne (II. ÚS 218/03).

Z toho   súčasne   vyplýva,   že   účinným   právnym   prostriedkom   nemôže   byť   každý v zákone   (Občianskom   súdnom   poriadku)   predvídaný   opravný   prostriedok,   ale   iba   ten opravný prostriedok, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v opravnom konaní, ktoré vedú k prejednaniu a rozhodnutiu vo veci samej.

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní   podľa   osobitného   zákona   (Exekučného   poriadku),   ak   tento   osobitný   zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Sťažovateľ napáda uznesenie dovolacieho súdu. Vzhľadom na znenie § 202 ods. 2 OSP odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní nie je prípustné, a teda v uvedenom prípade   nemožno odvolanie,   ale ani dovolanie považovať za účinné právne prostriedky ochrany základného práva, ktorého porušenie sa namieta, v predmetnom konaní. Vo veci sťažovateľa, v ktorej rozhodnutím odvolacieho súdu bolo odmietnuté jeho odvolanie ako neprípustné, zákon (čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 239 OSP) vylučuje dovolanie (tak ako to napokon konštatoval aj najvyšší súd v napadnutom uznesení).

Z toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   nebol   povinný,   ale   ani   oprávnený   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpať   dovolanie   ako   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu odvolacieho súdu. Ak tak urobil a dovolací súd jeho dovolanie odmietol, nezakladá tento výrok žiadnu spojitosť medzi uznesením najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu, ktorého porušenie sa namieta, pretože Občiansky súdny poriadok pri ochrane tohto práva vôbec neuvažuje o prípustnosti, a teda účinnosti dovolania, ba tento zákon nepripúšťa vo   veci   sťažovateľa   ako   účinný   prostriedok   ochrany   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu ani odvolanie (pozri podobne IV. ÚS 72/02).

Vychádzajúc   z toho,   že   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   spojitosť   medzi   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   a základným   právom   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2004